Logo HŽ

Prvé dojmy zo zrekonštruovanej bratislavskej Reduty

V dnešných časoch plných negatívnych správ pôsobí skutočnosť znovuotvorenia Reduty ako balzam na dušu. Podarilo sa, načas a vo výbornej kvalite.
K Redute ma viaže silné puto. Vo veľkej sále som ako dvanásťročný zažil prvé koncerty filharmónie s Václavom Talichom a neskôr som tam s tým istým orchestrom hral svoj absolventský koncert pod taktovkou Lajčiho Rajtera. A potom veľa iných, ponajviac s Bohdanom Warchalom a jeho SKO. Počul som tam svetové orchestre, dirigentov aj sólistov, v rámci legendárnych organových pondelkov napríklad aj Karla Richtera. Súčasná zrekonštruovaná podoba sály akusticky vôbec neutrpela novým organom, na ktorého vzhľad si publikum musí ešte zvyknúť. Mne sa však páči. Vďaka patrí všetkým, ktorí sa o veľké dielo zaslúžili. Musím vysloviť uznanie vedeniu SF a osobitne prof. Lapšanskému, že dokázali previesť súbor cez neľahké obdobie divadelnej emigrácie bez toho, aby sa to negatívne odrazilo na jeho umeleckej kvalite. Uznanie samozrejme patrí všetkým členom orchestra a zboru, ktorí svojím výkonom na otváracom koncerte opäť dokázali, že sú vynikajúci, a to aj napriek pre mňa dubióznemu výkonu šéfdirigenta.
Miloš JURKOVIČ

Rekonštrukcia Reduty odhalila neobyčajnú exteriérovú a interiérovú krásu tejto impozantnej budovy. Je to napriek všetkým pochybnostiam úspech tímu stavbárov a reštaurátorov, ktorí sa svojej neľahkej úlohy zhostili na jednotku a zaslúžia si ocenenie. Mierne výhrady mám k dizajnu organa, jeho tmavá dolná časť totiž pripomína vešiakovú stenu. Odhalenie okna na bočnom priečelí budovy určite mohlo byť jednou z architektonických možností, ale obávam sa, že by to narušilo vizuálny profil koncertnej siene. K akustike sa neviem zodpovedne vyjadriť, na úvodnom koncerte bola zvuková kvalita chvíľami lepšia, chvíľami horšia, mám však pocit, že prípadné nedostatky idú na vrub nedostatočnej adjustácie orchestra a zboru na priestor.
Ivan MARTON

V koncertnej sieni SF som bol viackrát už počas prebiehajúcej rekonštrukcie – sledoval som jednotlivé etapy stavby nového organa. Moje dojmy z finálnej podoby siene neboli preto až takým veľkým prekvapením. Jednoznačne prevládli vo mne mimoriadne radostné pocity, že máme konečne priestor, ktorý je až do detailov pripravený na špičkové koncertné umenie. Osobitne ma prirodzene zaujíma nový organ. Počas poslednej návštevy som vyskúšal doteraz naintonované registre a traktúru. Potvrdzuje sa, že naše očakávania mimoriadneho nástroja, po stránke technickej i zvukovo-farebnej, sa napĺňajú. S pozornosťou, záujmom i pripomienkami budem sledovať celý proces dokončenia organa. Veľmi som zvedavý na akustický výsledok, ako bude organ znieť v obnovenom priestore. Teším sa na prvý organový koncert 20. mája.
Ján Vladimír MICHALKO

Sídlo Slovenskej filharmónie – Reduta žiari vo vynovenej kráse, nepochybne sa zvýšila kvalita samotnej stavby vo všetkých parametroch a čo je zvlášť sympatické, bola pozbavená po desaťročia nahromadeného množstva priečok, čím sa obnovila jej pôvodná sálová architektúra. Prvé nadšenie však prejde do decrescenda pri pohľade na nápadne a neraz nedbalo inštalované reproduktory a kamery v sieňach a vo foyeri (nevedno čomu všetky slúžia?). Obavy vyvolávajú vysoko lesklé a hladké dlažby vo vstupných priestoroch, ktoré sa v zimných mesiacoch môžu premeniť na klzisko. Vstup do srdca budovy – veľkej koncertnej siene s novým organom však vyrazí človeku dych a vyvolá nostalgiu po starej organovej skrini, ktorá napriek rozmernosti a násilnému prispôsobeniu štýlu interiéru aspoň rešpektovala jeho charakter. Pohľad na „vynovený“ strop siene, preplnený množstvom čiernych hákov a radom reflektorov, ktoré nasvecujú organ gýčovou hrou farieb v štýle nočného baru, vyvoláva ďalšie pochybnosti o vkuse a zmysle pre štýl, najmä s ohľadom na funkciu, ktorú má tento kultúrny stánok plniť. Radosť popísaná v úvode sa nadobro rozplynie keď zaznie hudba: slávna akustika koncertnej siene Slovenskej filharmónie sa stala minulosťou. Dobre si to všimli nielen poslucháči s „ušami“, ale samozrejme aj hudobníci. Reči o tom, že si na to musia zvykať, sú nezmyslom, na dobrú akustiku si netreba zvykať! Desiatky hosťujúcich orchestrov, stovky dirigentov i sólistov, ktorí tu v minulosti vystupovali, si vždy už pri prvom kontakte pochvaľovali akustiku ako mimoriadne kvalitnú a nemali potrebu si na ňu zvykať. O príčinách súčasného smutného stavu sa možno len domnievať... Na rozdiel od veľkej siene sa však môžu hudobníci i obecenstvo tešiť na malú sieň, pretože jej akustika naopak získala na kvalite. A z jej stropu už na prvom koncerte dokonca padal na obecenstvo zlatý dážď...
Alžbeta RAJTEROVÁ

Moje prvé dojmy z návštevy koncertu v zrekonštruovanej Redute boli pozitívne. Páči sa mi nový organ, ktorý prirodzene dominuje interiéru koncertnej sály. Výtvarné riešenie prospektu je vkusné a moderné; vlniace sa línie píšťal a ich otvorov vytvárajú zaujímavú pastvu pre oči. Archaizujúci dizajn vysunutého hracieho stola je podľa mňa zbytočný, k nástroju by sa lepšie hodil stôl so zodpovedajúcim výzorom. Zväčšenie pódia je zmenou k lepšiemu, okrem hráčskeho pohodlia drevená plocha pódia pomáha akustike. Na tému akustiky uvediem môj dojem z počúvania skladieb Saint-Saënsa (so sólovými husľami) a Debussyho: zvuk je celkovo ostrejší, menej vyrovnaný ako predtým. Nepočul som pianissimo, zvuková hladina bola akoby o stupeň vyššia. Spodné frekvencie (tympany, kontrabasy) sa často zlievali do nečitateľnej masy. Akustické pomery sa zákonite zmenili a chcelo by to odborné zásahy, ktoré by zvuk doladili. Páči sa mi dôraz na osvetlenie sály, predpokladám, že s týmto svetelným aparátom sa dajú robiť „divy“. Aj cesta od šatne ku vchodu do sály ma presvedčila o tom, že rekonštrukcia Redute výrazne pomohla a že ju mali v rukách odborníci s vkusom. Teším sa!
Peter ZAGAR

Radosť nás, hudobníkov, z „novej“ Reduty je veľká. Už nám chýbala! Radosť badať aj u „domácich“ pánov budovy, hráčov orchestra, zboristov, mojich kolegov a priateľov. Cítim ich hrdosť na to, že majú krásny moderný stánok kultúry. Zdá sa to samozrejmé? Mňa to veľmi potešilo! Bol som zatiaľ na dvoch produkciách, na otváracom Beethovenovi a „zázračnom“ hornistovi Baborákovi. Počas Beethovena som, priznám sa, mal trochu zmiešané pocity, hlavne zo zvuku sláčikových nástrojov. Akoby mi chýbala určitá časť zvukového spektra, ktoré bolo v orchestri vždy prítomné. Dojem sa však každou časťou zlepšoval a vo finále boli už rozpaky preč. Pravdepodobne zapracovali čas a adaptácia rovnako priaznivo pre aktérov, ako aj pre nás v hľadisku. Na druhom koncerte som vyskúšal balkón a môj dojem bol veľmi dobrý. Nechajme teda ešte trochu plynúť čas, vnímajme detaily, som presvedčený, že nás Reduta napokon nesklame!
Eugen PROCHÁC

Znovuotvorenie Reduty ma potešilo. Zrekonštruovaný interiér pôsobí dôstojne, vo vstupných priestoroch výraznejšie novinky nevidno. Najväčšou zmenou je nový organ, ktorý  v koncertnej  sále jednoznačne dominuje. Zdá sa byť štíhlejší, čo prezrádza i náradie „odložené“ vo vzniknutých medzerách. Krivky nového „usmievavého“ nástroja pôsobia elegantne. Privítala by som väčšie množstvo podobných moderných prvkov v interiéri. Oceňujem odľahčenie chodbových priestorov na poschodí, vytvorenie výstavných plôch, pohodlnejšie „tiché“ sedadlá. Prekvapila ma zmena akustiky oproti tomu, ako si ju pamätám zo „starej“ Reduty. Zdá sa byť ostrejšia, s tendenciou amplifikovať zvuk do tej miery, že bude asi výzvou pre interpretov najmä v nízkych dynamických polohách, pričom vo fortissime je už na hranici príjemnosti. Pozitívne je tiež evidentné zníženie počuteľnosti električiek, hoci ich zvukový „tieň“ a otrasy sa úplne nestratili. Verím však, že akustické nedokonalosti je možné postupnou adaptáciou priestoru odstrániť.
Oľga SMETANOVÁ




Aktualizované: 01. 03. 2016