Logo HŽ

Jazz a Európa XXVII.

Slovenský jazz v ére Československa

Slovenský jazz bol do rozpadu spoločného štátu (1993)
organickou súčasťou československej scény. Formácie zo Slovenska účinkovali ako „domáce” na všetkých významnejších celoštátnych festivaloch; z nich napríklad Československý festival v Přerove (od roku 1966 do súčasnosti) nezmenil názov ani česko-slovenské zameranie. A samozrejme aj naopak – české formácie kontinuálne participujú na všetkých relevantných slovenských podujatiach a sú tu
taktiež pociťované ako „domáce”. Pocit spolupatričnosti zvyšujú aj spoločné zmiešané české a slovenské formácie, ktoré boli a sú charakteristické pre obe scény.

Vývojová charakteristika
Napriek množstvu prepojení bol slovenský jazz už počas existencie Československa z viacerých aspektov svojbytný a v hudobnom zmysle má svojskú vývojovú logiku. V období 50.–80. rokov a v prenesenom význame až do súčasnosti, v českom jazze prevažovala nadväznosť na kultivovaný, komorný westcoast jazz, naproti tomu sa slovenská scéna odvodzuje najčastejšie z expresívneho hard bopu a jeho modifikácií. Povedané inak: v slovenskom jazze cítime prevahu straightahead jazzu nad fusion, experimentmi a komornými trendmi. Transparentne sa to prejavilo napríklad v rokoch 1963–1964, keď zo Slovenska prišli do Prahy trubkár Laco Déczi a bubeník Laco Tropp.

Potom, čo ich Karel Velebný prijal do formácie S+HQ, vedome sa snažili o zmenu orientácie smerom k hard bopu, ktorý dovtedy nenašiel na českej scéne uplatnenie. V histórii i v súčasnosti sa ponúka množstvo príkladov, keď slovenskí hudobníci znamenali pre československú scénu výrazný koncepčný posun. Slovenský jazz v jednotlivých etapách vývoja spravidla staval na výrazných osobnostiach-individualitách a menej na systematickejšej ansámblovej práci. V priebehu rokov tu vyrástli osobnosti s veľkým hudobným potenciálom, ktoré často nenašli adekvátnych spoluhráčov. Ďalším problémom histórie i súčasnosti slovenského jazzu je skutočnosť, že i tí najschopnejší a najdisponovanejší hudobníci pociťujú jazz ako „hudbu svojho srdca“, ale z existenčných dôvodov sa mu nemôžu profesionálne venovať.
V československom a medzinárodnom ohlase slovenského jazzu je mnoho disproporcií. Niektoré, pre slovenský jazz úplne zásadné osobnosti ostali lokálnymi fenoménmi. Táto marginalizácia je nezaslúžená: často len odzrkadľuje fakt, že tomu-ktorému hudobníkovi sa nepodarilo nahrať album, ktorý by reprezentoval jeho skutočné schopnosti, získať možnosť vystúpiť na sledovanom festivale a podobne. O to viac si ceníme úspechy osobností, ktoré dokázali, že v podmienkach slovenskej scény je možné dosiahnuť medzinárodné uplatnenie a uznanie.

Časový posun (1945–1960)
Do populárnej hudby na Slovensku v 20. a 30. rokoch postupne prenikali čiastkové prvky jazzu a toto obdobie môžeme pre tunajší jazz označiť ako „predhistorické“. Je pravda, že do Bratislavy z blízkej Viedne už v 20. rokoch chodili ansámble napĺňajúce vtedajšie aktuálne poňatie „jazzu do tanca“, ale tie nemali širší dosah. V slovenských nočných podnikoch hrali predovšetkým ľudovkové cigánske kapely, ktoré v časti repertoáru uvádzali americké štandardy (a cigánskym hudobníkom bol blízky improvizačný princíp v kompromisnom swingovom idióme), ale napriek tomu boli od jazzu výrazne vzdialení. Postupne silnela tiež produkcia pôvodných slovenských populárnych piesní čiastočne v duchu postupov hot dance music, ale viac ako „jazzové tance“ sa kultivovali typicky slovenské modfikácie populárnej hudby: slovenské tango a ľudový foxtrot. Oneskorenie jazzového vývoja voči Čechám a niektorým iným okolitým krajinám bolo zapríčinené prevažne rurálnym charakterom Slovenska a s tým súvisiacim vkusom väčšiny obyvateľov. O tomto historickom okruhu, ako aj o ďalšom vývoji slovenského jazzu je k dispozícii podrobná literatúra.1
Zásadný vývojový zlom znamenali roky 1945–1948. V prostredí vysokoškolských študentov vzniklo v povojnových rokoch veľké nadšenie pre bebop a bigbandový swing. Ako prvý, z mnohých amatérskych formácií utvorených prevažne vysokoškolskými študentmi, podchytil v roku 1947 najlepších hudobníkov Pavol Polanský2 – mimoriadne talentovaný hráč na bicích nástrojoch, ktorý má pre slovenský jazz zakladateľské zásluhy a ktorý sa v ďalších desaťročiach vypracoval na bubeníka európskeho formátu. Polanským zostavený Orchester bratislavských vysokoškolákov už sa dostal do aktuálnej dobovej polohy, mal dobrú súhru sekcií a pozoruhodných sólistov. Ďalší vývojový posun znamenal príchod Gustava Broma, ktorý v rokoch 1947–1948 niekoľko mesiacov pôsobil so svojím bigbandom v Bratislave (koncertovali aj vo viacerých slovenských mestách a suplovali tiež funkciu rozhlasového orchestra, pričom množstvo nahrávok z tohto obdobia obstálo v skúške času). Brom po odchode do Brna udržiaval počas piatich desaťročí ideu spoločného orchestra českých a slovenských hudobníkov, profesionálne skúsenosti tu nadobúdali mnohé osobnosti slovenského jazzu rôznych generácií.
Sľubný vývoj slovenského jazzu sa prerušil začiatkom 50. rokov, ako reakcia na politickú situáciu. Oficiálne politické zameranie označovalo jazz za hudbu amerického imperializmu; jeho šírenie a propagovanie bolo formálne znakom nepriateľstva voči panujúcemu zriadeniu. Nositeľmi jazzových snáh boli v tom čase naďalej študenti a to väčšinou nehudobných vysokých škôl (zhodou okolností najčastejšie technického zamerania a medici) a najlepší z nich boli v období 1953–1957 sústredení v orchestri Jána Siváčka. Práve jazzovo najvyhranenejší sólisti (tenorsaxofonista Juraj Henter a trubkár Jozef Jelšovský) už nepociťovali hru vo swingovom tanečnom bigbande za dosť stimulujúcu, a tak vzniklo vo vnútri orchestra kvinteto zamerané na bebop a cool jazz. Na jam sessions po vystúpení kvinteta prichádzali študenti mladších ročníkov: viacerí z nich už boli študentmi hudby. Novú kvalitu predstavovalo najmä westcoastové kvinteto gitaristu Karola Ondreičku, ktorý sa stal vplyvnou osobnosťou vývoja ďalších desaťročí. Ondreička mal vďaka svojmu prehľadu o jazzovej scéne, znalosťou harmónie, aranžérskych a kompozičných postupov veľký vplyv na celú generáciu hudobníkov. Kratší čas pôsobil v Bratislave aj big band Academia Club zameraný na reinterpretáciu nahrávok orchestra Shortyho Rogersa.

Zvláštnosťou konca 50. rokov bola existencia dvoch kontrastných formácií, ich vysoká kvalita však ostáva nepodložená nahrávkami. Klavirista Braňo Hronec a flautista Miloš Jurkovič utvorili West Coast Studio obsadením vychádzajúce zo skupiny Chica Hamiltona. Priam senzáciou československej scény sa stalo hardbopové East Coast Studio vedené trubkárom Lacom Déczim3 – prvým slovenským hudobníkom, ktorý v jazze videl výlučné naplnenie svojich životných ambícií. Plnokrvný prejav tejto formácie koncepčne výrazne predstihol vtedajšiu českú scénu, a preto keď ho počuli najlepší hudobníci z Prahy (Luděk Hulan, Karel Krautgartner), ponúkli Déczimu profesionálny angažmán, ktorý prijal a to viedlo k rozpadu tejto unikátnej formácie predznamenávajúcej ďalšie smerovanie slovenského jazzu.

Prelomová generácia 60. rokov
Začiatkom desaťročia (približne do roku 1964) ešte pretrvávali aktivity hudobníkov etablovaných v predchádzajúcom období a dokonca ich úspechy kulminovali v podobe víťazstiev na rôznych súťažiach a festivaloch. Postupne však nastal ich odliv do sféry populárnej (napr. Braňo Hronec viedol v zahraničných hoteloch show orchester v danom žánri špičkovej európskej úrovne) alebo klasickej hudby (Miloš Jurkovič sa vypracoval ako sólista a pedagóg na poprednú osobnosť slovenského hudobného života). Jazzu ostal verný gitarista Karol Ondreička, ktorý vo svojej skupine Combo 4 pokračoval aktuálnym prejavom inšpirovaný Jimom Hallom a inými westcoastovými gitaristami. Novou osobnosťou tohto obdobia, ktorá svojím hudobným zameraním nadväzovala na Déczim založenú hardbopovú orientáciu, bol Ladislav Gerhardt,4 najvplyvnejší slovenský jazzman 60. a 70. rokov, v ktorého skupinách vyrástli ďalší dôležití hudobníci. Od roku 1964 je na slovenskej scéne sporadicky prítomný coltraneovský tenorsaxofonista Ľubomír Tamaškovič, ktorý v období 1966–1973 žil v emigrácii v Paríži (bol o. i. členom skupiny Alan Silva Celestial Communication) a po návrate sa až do súčasnosti objavuje ako člen formácií Gabriela Jonáša, Emila Viklického, Jozefa Šošoku a i. Výraznejšiemu rozvinutiu jeho mimoriadnych dispozícií zabránil zdravotný stav, a najmä psychická labilnosť.
Od začiatku 60. rokov dosiahol pozoruhodnú úroveň tradičný jazz, a to najmä vďaka skupinám Traditional Club (1961–1968) a Revival Jazzband (1963–1978).5 Ich hudba mala niektoré spoločné rysy – predovšetkým tvorivý, aktualizujúci prístup k jazzovej tradícii. Z okruhu týchto skupín vyšli viacerí hudobníci, ktorí dlhodobo a všestranne ovplyvnili slovenskú scénu: tenorsaxofonista Dušan Húščava, trubkár Juraj Lehotský a trombonista František Karnok patrili v ďalších rokoch k slovenskej špičke, a to v rôznorodých kontextoch, od tradičného jazzu, moderného jazzu, po bigbandy (pôsobili v orchestri Gustava Broma).
Ak hudba 50. rokov žije už len v spomienkach pamätníkov, slovenský jazz 60. rokov je zmapovaný na nahrávkach, ktoré vznikali najčastejšie v rozhlasových štúdiách a vychádzali na albumoch Supraphonu prezentujúcich československý jazz. Začiatok 60. rokov znamenal aj prvé kontakty so zahraničným jazzom. Najinšpiratívnejšie boli účinkovania ansámblov, ktoré do Bratislavy prišli – každý na niekoľko týždňov – pravdepodobne omylom koncertnej agentúry, na vystupovanie v nočných podnikoch. V roku 1963 v bare hotela Devín hrala skupina Esu Pethmana z Fínska s klaviristom Heikkim Sarmantom a v roku 1964 sa objavilo v hoteli Carlton švédske combo Bernta Rosengrena s klaviristom Larsom Sjöstenom, predstavujúce špičku vtedajšieho európskeho jazzu. Títo hudobníci s prekvapením zisťovali vynikajúcu úroveň pre nich dovtedy neznámych jazzmanov (najväčší dojem na nich urobil Ladislav Gerhardt, Sjösten mu venoval v zahraničí často nahrávanú skladbu Ladislav). Veľký zážitok po rokoch izolácie znamenali bratislavské koncerty formácií, ktoré viedli Leo Wright, Albert Mangelsdorff, Klaus Doldinger a i.
V 60. rokoch slovenské skupiny dosiahli mnohé medzinárodné úspechy a boli na dobrej ceste k začleneniu do užšieho kontextu európskeho jazzu.6 Politické udalosti po roku 1968 viedli k emigrácii mnohých dôležitých osobností (v dôsledku toho napríklad zanikla skupina Traditional Club). Celospoločensky smutný koniec nádejnej šiestej dekády minulého storočia mal aj v slovenskom jazze svoju symbolickú bodku. Trubkár Ladislav Martoník (1944–1968), ktorý ako prvý slovenský jazzový hudobník získal dôkladné špecializované vzdelanie (1965–1968 študoval na jazzovej fakulte v Grazi), bol zastrelený okupačnými vojakmi na ulici v Košiciach.

Crossover a nové kontakty 70. rokov


Po plodných 60. rokoch znamenal začiatok 70. rokov prechodnú stagnáciu straightahead jazzu a novým fenoménom sa stala popularita slovenských skupín zo sféry jazzrocku, fusion a artrocku. Platí to najmä o formáciách Collegium musicum organistu Mariána Vargu a skupiny Fermata gitaristu Františka Grigláka. Po roku 1975 postupne jazzová aktivita nadobudla stále intenzívnejšie rozmery a najdôležitejšie osobnosti tohto obdobia spoluurčujú vývojovú dynamiku slovenského jazzu do súčasnosti. Prelomovým činom bol vznik festivalu Bratislavské jazzové dni (BJD), ktorého ústrednou osobnosťou sa stal spevák Peter Lipa, dlhodobo patriaci medzi najznámejších slovenských interpretov s medzinárodným dosahom.7 BJD zo skromného klubového podujatia nadobudli dimenzie medzinárodného festivalu s výraznou mediálnou odozvou s účasťou amerických a európskych špičiek a československých ansámblov.8 Paralelne s Lipovými aktivitami bol od tohto obdobia efektívnym propagátorom jazzu bubeník Jozef „Dodo“ Šošoka (1943–2008), ktorý od roku 1976 organizoval medzinárodné All Stars zoskupenia. Jeho strhujúci drive sa uplatňuje v rôznorodých kontextoch, od hard bopu v koncepcii Arta Blakeyho, cez free jazz až po rozmanité spracovania etnických vplyvov, najmä hudby Afriky a Blízkeho východu. V období 1977–1983 Šošoka (ako organizačný vedúci) spojil svoje sily s klaviristom Jánom Hajnalom, umeleckým vedúcim a autorom väčšiny repertoáru All Stars formácie Slovenské jazzové kvinteto, v ktorej rozvíjali tradície slovenského jazzu (modifikácie a obohatenie pôvodného hardbopového modelu). Formácia spoluúčinkovala aj s viacerými zahraničnými hudobníkmi (Hans Koller, Wolfgang Lackerschmid, Hannes Beckmann), v roku 1980 vystúpili na Jazz Jamboree a týždeň hrali vo varšavskom klube Aquarium. Ďalšou osobnosťou tohto obdobia je hráč na bicích nástrojoch Cyril Zeleňák, člen orchestra Gustava Broma, skupiny Ladislava Gerhardta a i. V roku 1974 vznikol príležitostný big band nazvaný VV Systém dirigenta Vladimíra Valoviča, v ktorom sa prepojili slovenskí hudobníci s členmi orchestra Gustava Broma a repertoár tvorili pôvodné skladby a úpravy členov orchestra. Na festivalové vystúpenia (najčastejšie BJD) prizývali osobnosti medzinárodnej scény – účinkovali s ním aj traja poľskí saxofonisti: Muniak, Wróblewski a Namysłowski. Orchester vo svojich aktivitách sporadicky pokračoval do konca 80. rokov. Na podnety Ladislava Gerhardta a Jána Hajnala nadviazal jedinečný klavirista Gabriel Jonáš, považovaný od svojho objavenia sa na scéne (po roku 1976) za výrazný talent slovenského jazzu.9


Nové impulzy 80. rokov

Od začiatku 80. rokov pozorujeme intenzívny nárast počtu kvalitných hudobníkov rôznorodého zamerania, ktorí sa dlhodobo stali určujúcimi pre slovenský jazz a práve táto generácia naplno rozvinula podnety svojej hudby v období po vzniku samostatného Slovenska. K tomuto okruhu patria hudobníci nadväzujúci na tradície moderného akustického jazzu (kontrabasista Juraj Kalász, gitarista Matúš Jakabčic, klaviristi Pavol Bodnár, Juraj Tatár a mnoho iných), ktorí sú primárne zainteresovaní v jazzovom mainstreame a zároveň ich aktivity presahujú do rôznych iných typov hudby (spojenie jazzu a európskej koncertnej hudby, využitie domácich etnických prvkov, aranžovanie pre populárnych spevákov). Viacero výrazných nových osobností nadväzuje na fusion music a svoje aktivity rovnomerne rozdeľujú medzi funk, blues a straightahead jazz. Takýmto univerzálnym typom je basový gitarista Juraj Griglák. Gitarista Andrej Šeban ako svoje východiskové vzory uvádza Hendrixa, McLaughlina a Zappu a o. i. sa pričinil o začlenenie Petra Lipu do kontextu jazz-rocku (napr. ich spoločné vystúpenie na festivale Zaduszki Jazzowe, Krakov 1998).

Odlišné typy hudobníkov predstavujú klavirista Mikuláš Škuta a trubkár Juraj Bartoš. Škuta patrí k najnadanejším koncertným klaviristom svojej generácie a získal množstvo medzinárodných ocenení. Jeho príležitostné výlety do sveta jazzu ako napr. spoločné nahrávky s Bartošom alebo účasť v medzinárodných zoskupeniach (spolupracoval o. i. s Tomaszom Stańkom a Didierom Lockwoodom) majú vždy charakter pamätných udalostí. Pokým je Škuta v oblasti jazzu vítaným hosťom, Juraj Bartoš je slovenské alter ego Wyntona Marsalisa. Patrí síce k trubkárskym prominentom v komornej a symfonickej hudbe, ale venuje sa predovšetkým jazzovej tradícii rôznych období. Markantný je aj nástup nových spevákov. K predtým osamelému Petrovi Lipovi pribudli Berco Balogh, Adriena Bartošová, Silvia Josifoska, a i.
Novú scénu slovenského jazzu výrazne a rôznorodo ovplyvnili bigbandy. V roku 1982 založil Bohumil Trnečka (1924–2009), veterán prvej éry slovenských bigbandov z 50. rokov Big Band bratislavského Konzervatória, v ktorom sa počas jeho existencie (do roku 1998) vystriedalo celkovo 170 hudobníkov. Pedagogickú prácu na konzervatóriu prevzal Matúš Jakabčic, z ktorého sa stal pozoruhodný aranžér. V tomto smere hudobne vyzrel v priebehu rokov 1994–1995, keď ako štipendista študoval jazzovú kompozíciu na Berklee College of Music (Jakabčic sa tam stal aranžérom bigbandu svojho profesora Grega Hopkinsa). Po návrate zostavil tenteto a Hopkinsa pozval na hosťovanie (CD Matúš Jakabčic Tentet, featuring Greg Hopkins, Hudobný fond 1998). Okrem toho Jakabčic príležitostne zostavuje medzinárodné orchestre a od roku 1997 autorsky a interpretačne spolupracuje s ansámblom Euro Big Band so sídlom v Paríži (napr. CD Beyond Borders, 2002). Ďalšou osobnosťou bigbandovej scény je Vladimír Valovič, ktorý od roku 1994 vedie Orchester Gustava Broma (najprv z Bromovho poverenia, neskôr i po jeho smrti) a sústreďuje v ňom hudobníkov rôznych generácií českého a slovenského jazzu.

Poznámky:

1 Podrobné dejiny slovenskej populárnej hudby a v rámci nich tiež informácie o uplatnení prvkov dobového jazzu prináša publikácia Hudba-tanec-pieseň (Hudobné centrum, Bratislava 2008) autorov Pavla Zelenaya a Ladislava Šoltýsa. Priamo k dejinám slovenského jazzu vyšla publikácia Yvetty Kajanovej (v slovenskej aj anglickej verzii) Slovník slovenského jazzu/The Book of Slovak Jazz (Hudobné centrum, Bratislava 1999/2000).
2 Pavol Polanský (1925–2010), hráč na bicích nástrojoch, dirigent, redaktor. Prvý priekopník, ktorý na Slovensku presadzoval jazz ako umelecký prejav. Viedol Tanečný orchester bratislavských vysokoškolákov (1947–1949), ktorý ako prvý v Československu reflektoval progresívny jazz a pre rozhlas nahral Concerto for Doghouse z repertoáru Stana Kentona. V 50. rokoch pôsobil ako rozhlasový redaktor a koncom dekády sa pripojil k približne o 15 rokov mladšej nastupujúcej generácii hudobníkov, najčastejšie vo formáciách Braňa Hronca. V 60. rokoch bol považovaný za najlepšieho československého bubeníka a v Bratislave viedol vlastné kvarteto, s ktorým v r. 1964 vystúpil na Medzinárodnom jazzovom festivale v Prahe. Zároveň účinkoval v pražskej skupine S+HQ K. Velebného. V r. 1968 emigroval do Rakúska, kde pôsobil ako vedúci redaktor stanice Ö3. Po r. 1989 opäť udržiaval kontakt so slovenským jazzom, a to ako autor rozhlasových relácií, člen odborných porôt a pod.
3 Laco Déczi (1938), trubkár. V hudbe samouk, v mladosti sa dôkladne venoval štúdiu hry Clifforda Browna a viaceré jeho sóla vedel naspamäť. Jeho formácie Danubia kvintet (1958) a East Coast Studio (1959–1960) znamenali inšpiráciu pre ďalšie smerovanie slovenského i českého jazzu. V období 1962–1985 pôsobil v Prahe, kde účinkoval v najlepších súboroch rôznych lídrov a jeho skupina Jazz Cellula sa priradila k najinšpiratívnejším formáciám európskej jazzovej scény. So Slovenskom aj v tomto období udržiaval hudobné kontakty a najčastejšie spolupracoval s Ladislavom Gerhardtom (objavuje sa na Gerhardtovej LP Dobre sme sa oženili, Supraphon 1969). Po emigrácii v r. 1985 najprv niekoľko mesiacov pôsobil v Nemecku a od r. 1987 žije v USA, kde opäť zostavil skupinu s názvom Jazz Cellula; účinkuje s ňou v newyorských kluboch a s ročnou periodicitou nahráva albumy. Od r. 1989 každoročne hrá na zájazdoch v Čechách a na Slovensku.
4 Ladislav Gerhardt (1937–1993), klavirista, hudobný skladateľ. Najvýraznejšia osobnosť obdobia 60. rokov. Jeho prístup znamenal novú kvalitu hneď na začiatku jeho kariéry v r. 1961, keď začal so svojimi skupinami nahrávať v bratislavskom rozhlase. V jeho hre sa prelínalo niekoľko inšpiračných zdrojov, ktoré skĺbil do svojskej syntézy. V nej mali dôležité miesto klaviristi éry soul jazzu (Bobby Timmons, Junior Mance) a pôsobivé výsledky dosiahol v baladách, kde využíval postupy Billa Evansa a McCoya Tynera. Gerhardt vynikol aj ako skladateľ a napísal väčšinu repertoáru svojich skupín (čo bolo vo vtedajších podmienkach nóvum). Najlepšie nahrávky realizoval s L. Déczim, P. Polanským a L. Troppom; v jeho formáciách sa však vystriedali mnohí mladší hudobníci, pre ktorých táto spolupráca často znamenala dlhodobý vplyv. Z Gerhardtových albumov najväčší ohlas vyvolala jeho LP Dobre sme sa oženili (Supraphon 1969, L. Déczi – tp, V. Kummer – b, L. Tropp – dr), prvý profilový album slovenského jazzu (dovtedy vychádzali nahrávky slovenských skupín len na sampleroch mapujúcich československú scénu).
5 Na tieto skupiny v ďalších rokoch nadviazala formácia Nový tradicionál. O začiatkoch slovenského tradičného jazzu podrobnejšie viď: http://www.traditional-club.sk/1961-1963.html
6 Yvetta Kajanová zhŕňa zahraničné úspechy daného obdobia: „V 60. rokoch došlo k čiastočnému uvoľneniu kultúrnopolitického tlaku na vývoj jazzu, poniektorí jazzoví hudobníci sa dostali do zahraničia (napr. Medik M. Jurkoviča – 1962 zlatá medaila na súťaži jazzových a tanečných orchestrov na VIII. Medzinárodnom festivale mládeže a študentstva v Helsinkách, L. Gerhardt získal 1. cenu za najlepší interpretačný výkon na Medzinárodnom jazzovom festivale v Karlových Varoch 1962, L. Martoník bol na súťaži trubkárov v r. 1965 vo Viedni vybraný porotou pre štúdium na Hochschule für Musik und darstellende Kunst v Grazi, J. Hajnal – 1966 účasť vo finále na súťaži mladých jazzových hudobníkov vo Viedni, Traditional Club – úspešné vystúpenia na jazzových festivaloch vo Viedni 1965, Budapešti 1966, Mníchove 1966; Revival Jazz Band – 1. cena na Festivale amatérskych tradičných skupín v Zürichu 1969.“ Y. Kajanová: Slovník slovenského jazzu, str. 9
7 Peter Lipa (1943), spevák, promotér. Charakterizuje ho nezvyčajne široký žánrový záber a medzinárodná prepojenosť aktivít. Od r. 1979 sa v ankete časopisu Jazz Forum umiestňoval v prvej päťke v kategórii európskych spevákov. Systematicky sa venuje swingu a tradičnému jazzu so skupinami Revival Jazz Band (1972–1985), T+R Band (1986–1996) a od r. 1996 Peter Lipa and Band. Je protagonistom slovenského šansónu s jazzovým cítením a v tomto smere mu bol v priebehu 80. rokov základným hudobným partnerom klavirista a hudobný skladateľ Peter Breiner. Texty preňho až do súčasnosti píšu poprední slovenskí básnici. Blues a rhythm and blues Lipa v priebehu 80. rokov s veľkým úspechom interpretoval v rámci formácie Lipa – Andršt Blues Band a rôznorodé aktuálne jazzové smery vokálne štylizuje v rámci často sa meniaceho Comba Petra Lipu, do ktorého angažuje spravidla najvýraznejšie disponovaných mladých hudobníkov. Nezastupiteľné miesto má ako organizátor Bratislavských jazzových dní, na ktorých často účinkuje. V r. 1989 Lipa inicioval založenie Slovenskej jazzovej spoločnosti, ktorej je do súčasnosti prezidentom. Táto organizácia vykonala množstvo práce v oblasti propagácie, vyučovania a koncertnej prezentácie; zaoberá sa tiež vydavateľskou činnosťou. Charakteristiku prínosu Petra Lipu nájdeme v publikácii Slovník slovenského jazzu: „Vo svojom prejave spája blues s jazzovým mainstreamom a soulom. Vytvoril osobitý jazzový spev, v ktorom pracuje so sémantikou textu v slovenskej i v anglickej verzii. Ako prvý jazzový spevák na Slovensku uplatňuje slovenčinu v jazzovom vokále. Vychádza z rytmických zvláštností textu, ktoré prenáša do hudobného prejavu. Jeho repertoár tvoria tradicionály, štandardy z oblasti swingu a moderného jazzu a pôvodné skladby. Jeho vystúpenia sú obľúbené kvôli príjemnej atmosfére a veľkej skúsenosti pri nadviazaní kontaktu s publikom.“ Y. Kajanová: Slovník slovenského jazzu, s. 85
8 Publikácia Bratislavské jazzové dni (Hudobné centrum, Bratislava 2006, slovensko-anglická verzia) prináša prehľad o vývoji podujatia a o účinkujúcich podľa jednotlivých ročníkov do r. 2005.
9 Gabriel Jonáš (1948), klavirista. Je zvláštnym typom jazzmana, ktorého introvertný, meditatívny spôsob hry je príťažlivý pre hudobníkov najrôznorodejšieho zamerania. Jeho základným orientačným východiskom je hudba Keitha Jarretta (štandardové trio), dôverne pozná a analyzuje hudbu mnohých ďalších osobností (najmä Billa Evansa a Chicka Coreu). Zaujímavé je, že ešte pred etablovaním sa na slovenskej scéne pôsobil v newyorských kluboch, o. i. tu hral v skupine trubkára Joea Newmana. V r. 1973 mal so svojím triom úspechy v Poľsku. Na festivale Jazz Jantar´75 v Gdańsku ho počul Czesław Niemen a prizval ho k spolupráci. Jonáš s ním viackrát vystúpil vo varšavskom klube Maxim a na piesňovom festivale v Opole. V tom istom roku vystúpil aj na festivale jazzových klaviristov v Kaliszi. Nasledovali úspechy na domácej scéne: po víťazstve v súťaži na amatérskom festivale v Kroměříži (1975) ho angažoval Jiří Stivín, s ktorým nahral v duu LP Zvěrokruh (Supraphon 1977) so Stivínom, Talichovým kvartetom a Pražským vokálnym kvartetom nahral CD Alchymia musicae (Arta 1995). Nahral množstvo ďalších albumov so špičkovými osobnosťami českého a slovenského jazzu. Z jeho vlastných projektov zaujme nahrávka Gentle Rain (Opus 1990), ktorú inšpirovaný Billom Evansom realizoval pomocou playbacku na troch klavíroch. Od 80. rokov spolupracuje na projektoch gitaristu Matúša Jakabčica a dôkladne sa venuje sólovej hre.




Aktualizované: 17. 03. 2016