Logo HŽ

Jazz a Európa XXIX.

Holandsko

Medzinárodný ohlas holandského jazzu, najmä niektorých štýlovo-žánrových podôb jeho vývoja, je veľmi výrazný. Tunajšie formy tradičného jazzu a swingu mali popri Anglicku a Francúzsku určujúci vplyv na utváranie kontinentálnej scény týchto smerov a holandská freejazzová scéna viedla k  definovaniu a prehĺbeniu svojbytnej európskej podoby jazzu. Holandsko je aj európskym centrom jazzovej turistiky a  festivalového života: North Sea Jazz Festival, ktorý vznikol v roku 1975, je najväčším jazzovým podujatím tohto typu na svete.

Holandský swing a  jeho renesancia
Uplatnenie amerického swingu v Holandsku plynule pokračovalo od začiatku 20. rokov, keď tu vznikali na tú dobu vynikajúce domáce zoskupenia. Veľké nadšenie vyvolali v 30. rokoch koncerty Duka Ellingtona a Caba Callowaya a zvláštnym javom holandskej scény sa stal orchester The Ramblers, ktorý vznikol v roku 1926 a v roku 1992 sa dostal do Guinnessovej knihy rekordov ako najdlhšie pôsobiaci tanečný orchester na svete. Pre jazz mal tento ansámbel význam predovšetkým v 30. rokoch, keď viackrát koncertoval s Colemanom Hawkinsom (1935–1937) a ich spoločné nahrávky vychádzajú v reedíciách až do súčasnosti. Sólisti orchestra predstavovali v tom období európsku špičku; v nasledujúcich desaťročiach už The Ramblers prestali mať pôvodnú relevanciu pre jazzovú scénu.1 K jeho ambicióznym činom patrilo uvedenie skladby Rolfa Liebermanna Concerto for Jazzband and Symphonic Orchestra spolu s Rotterdamskou filharmóniou v roku 1955.
Atypicky dlho (od 1945 do súčasnosti) pôsobiacou a pre vývoj jazzu v Európe zásadne dôležitou skupinou je tiež Dutch Swing College Band (DSCB). Zásadný význam získala v 50. rokoch a progresom bol už samotný fakt, že na kontinente pôsobila skupina, ktorá sa vyrovnala špičkovým americkým súborom, čo dokázalo i množstvo hosťujúcich, s výkonom skupiny plne „kompatibilných“ swingových legiend. DSCB ovplyvnili vznik množstva tzv. dixielandových formácií v mnohých európskych krajinách zameraných na swingový mainstream bez vyhranenejšej štýlovej profilácie. Zakladajúcim lídrom skupiny bol klarinetista a saxofonista Peter Schilperoort (1919–1990), ktorý DSCB s prestávkami viedol až do svojej smrti. Formácia získala širokú popularitu, ktorá akcelerovala najmä v 70. rokoch, keď Schilperoort vytvoril firmu DSC Production, ktorá organizovala koncertné zájazdy a nahrávania desiatok albumov. V tom období vznikli pamätné nahrávky DSCB s americkými sólistami ako Jimmy Witherspoon (1970), Joe Venuti (1971), Teddy Wilson (1972), Billy Butterfield (1973) a ď.
Ďalšia vlna swingovej renesancie pokračuje v Holandsku od 90. rokov vďaka exponentom gypsy jazzu. Z nich vynikol predovšetkým nasledovateľ spôsobu hry Djanga Reinhardta – gitarista Stochelo Rosenberg (1968) a ďalší hudobníci z jeho rozsiahlej rodiny. Príležitostným partnerom Rosenberg Tria (a iných Rosenbergových formácií) je fenomenálny všestranný huslista Tim Kliphuis (1974); ich najznámejším spoločným titulom je Tribute to Stéphane Grappelli (FMJazz 2008).

 

Od mainstreamu po avantgardu
Holandskí hudobníci moderného jazzu a mainstreamu dosiahli v priebehu 50. rokov kompetentnú úroveň, postupne ale najnadanejší z nich z veľkej časti prešli do rôznorodých podôb avantgardy. Zakladateľské zásluhy na holandskej scéne získal v tom období bubeník Wessel Ilcken (1923–1957), ktorý sa venoval bebopu a cool jazzu, a začiatkom 50. rokov sústredil vo svojej skupine najlepších holandských hudobníkov (o. i. trubkára Jerryho van Rooyena a tenorsaxofonistu Toona van Vlieta). O Ilckenových zásluhách na domácej jazzovej scéne napovedá aj cena Wessel Ilcken Prize, každoročne udeľovaná za najvýraznejší počin v tunajšom jazze. Ilcken sa v roku 1945 oženil so speváčkou Ritou Reysovou (1924) a pomohol k vzniku jej hviezdnej kariéry. Už prvá LP pod jej menom The Cool Voice of Rita Reys (Columbia 1957) znamenala pre európsky jazz 50. rokov výrazný krok smerujúci k zbaveniu sa „amerického komplexu“.

Prvú stranu LP nahrala Ilckenova skupina a druhú – čo bolo vo vtedajšom svetovom meradle senzáciou – Jazz Messengers (na nahrávaní v New Yorku sa v roku 1956 podieľali o. i. Horace Silver, Art Blakey, Hank Mobley a Donald Byrd). Rok po Ilckenovom úmrtí (automobilová nehoda) sa Reysová vydala za skvelého klaviristu Pima Jacobsa (1934–1996) a ten pre ňu zostavil trio so svojím bratom, kontrabasistom Ruudom Jacobsom a gitaristom Wimom Overgaauwom (trio účinkovalo aj samostatne). Jacobsovo combo bolo počas svojho pôsobenia verné mainstreamovému zameraniu (pripomínajúcemu Oscara Petersona) a malo na európskej scéne veľké úspechy. Medzi najambicióznejšie projekty Reysovej a Jacobsa patrilo zostavenie medzinárodného big bandu (z amerických, holandských a škandinávskych hudobníkov), ktorý viedol aranžér a dirigent Oliver Nelson.2
Aj viacerí ďalší hudobníci boli konzekventne verní jazzovému mainstreamu. Z nich bol v Československu (najmä v 70. a 80. rokoch) obzvlášť populárny klavirista Jack van Poll a v európskom kontexte mal v 70. rokoch ešte výraznejšie uplatnenie klavirista (a tiež organista) Louis van Dyke. Významné miesto medzi európskymi trubkármi má Ack van Rooyen (1930), ktorý spolu so svojím bratom (rovnako trubkárom) Jerrym van Rooyenom študoval v rámci výmenného programu v New Yorku; tu obaja bratia nadviazali osobné kontakty so štýlotvornými americkými hudobníkmi (Fats Navarro, Charlie Parker, Clifford Brown) a po návrate ako jedni z prvých Európanov prezentovali postupy hard bopu. Od 60. rokov sa Ack van Rooyen stal posilou sekcií najlepších európskych, najmä nemeckých a anglických big bandov (Big Band Freies Berlin, United Jazz and Rock Ensemble, Rhythm Combination and Brass, SDR Orchester Erwina Lehna a i.) a bol vyhľadávaným partnerom Američanov na európskych zájazdoch (Clark Terry, Dizzy Gillespie, Lee Konitz, Gil Evans a i.). Po roku 1980 opäť pôsobí v Holandsku, a to jednak v big bandoch (Metropole Orkestra, Dutch Jazz Orchestra, Jazzorchester des Concertgebouw) a predovšetkým ako pedagóg (konzervatórium v Haagu a na majstrovských kurzoch v mnohých krajinách).

Presahy a prepojenia  
V priebehu 70. rokov sa viacerí Holanďania zamerali na presahy s rockom, artificiálnou a etnickou hudbou a zapojili sa do stále silnejúceho trendu medzinárodných zoskupení. Väčšina z nich popri rozmanitosti hudobného objavovania nepretrhala ani väzby so straightahead jazzom. Saxofonista Theo Loevendie (1930) vynikol všestrannosťou svojich hudobných schopností a záujmov. Mainstreamový jazz hral výborne vo svojich formáciách (trio, kvinteto), experimentálnejšie trendy (free jazz a etnická hudba) kultivoval v skupinách Consort a Ziggurat Ensemble (tu uplatnil nekonvenčné a zriedkavo využívané hudobné nástroje z rôznych teritórií ako viola da gamba, arménsky duduk, rôzne gajdy, turecké nástroje); využíval etnické prvky a venoval sa predovšetkým štúdiu tureckej hudby. Loevendie postupne oslabil svoje zaangažovanie jazzového interpreta a sústredene sa venuje komponovaniu (opery, symfonické diela) a vyučovaniu kompozície na prestížnych školách.

V priebehu 70. a 80. rokov (ale i neskôr) mal so svojím multižánrovým konceptom výrazný úspech flautista Chris Hinze (1938), ktorý  nahral v jazzovom podaní barokovú hudbu (Telemann My Way, Vivat Vivaldi a i.) a jeho skupina Chris Hinze Combination nahrala pre značku Keytone Records asi 60 titulov skúmajúcich možnosti prepojenia jazzu s rôznymi podobami world music (Tibet, Afrika, reggae a i.). Osobnosťou éry crossover a fusion sa stal tenorsaxofonista Hans Dulfer (1940), ktorý bol na začiatku svojho pôsobenia pod vplyvom swingových saxofonistov (Ike Quebec, Ben Webster), a následne svoje hudobné záujmy rozšíril smerom k pop jazzu, rhythm and blues a soul jazzu (vo formáciách s Hammond organom). Taktiež viedol rockovú skupinu a zaujímal sa aj o free jazz. Jeho dcéra, altsaxofonistka Candy Dulfer (1969) sa výraznejšie zamerala na pop jazz (v duchu postupov Davida Sanborna) a funk; jej nahrávky dosiahli pre jazz atypické náklady.
K priekopníkom spájania jazzu a rocku v Európe sa priradil klavirista Jasper van ‘t Hof (1947), ktorý v roku 1969 vynikol v Courboisovej formácii Association P. C. a neskôr v roku 1974 viedol medzinárodnú All-Star formáciu Pork Pie (Philip Catherine, Charlie Mariano, Aldo Romano, Jean-François Jenny Clark). Van ‘t Hof s obľubou participoval na rôznych klávesových konklávach, ktoré pomáhali definovať európsky prístup (jeho najčastejšími partnermi boli George Gruntz, Joachim Kühn a Wolfgang Dauner) a cenené sú tiež jeho sólové klavírne nahrávky. Samotný bubeník Pierre Courbois (1940) vynikol okrem Association P. C. ako zakladateľská osobnosť európskeho free jazzu a v tomto smere sú dodnes pripomínané jeho rané projekty Dutch Free Group (1961–1964) alebo Free Music Quartet (1966–1969) s medzinárodným obsadením.

V Association P. C. (1970–1975, zakladajúci členovia gitarista Toto Blanke a Jasper van ‘t Hof) Courbois svoj výraz rozšíril aj o rockové prvky a skupina sa stala jednou z prvých európskych formácií éry fusion. Od 90. rokov Courbois prezentuje vo svojich formáciách nové mená holandskej scény. Sú medzi nimi o. i. jeho syn, basgitarista Barend Courbois (1967), trombonista Ilja Reijngoud (1972), trubkár Eric Vloeimans (1963), tenorsaxofonista Jasper Blom (1965); uvedení hudobníci boli od roku 2003 členmi meniacej sa Courboisovej formácie Five-Four-Sextet a v súčasnosti práve títo hudobníci vedú vlastné skupiny, ktoré sú reprezentatívne pre súčasnú novú holandskú scénu.

Instantní skladatelia:
Mengelberg, Breuker, Bennink
Vrcholné obdobie vplyvu holandských hudobníkov na utváranie podoby európskeho jazzu bolo rámcované rokmi 1965–1990 a ústrednými osobnosťami sa stali predovšetkým saxofonista Willem Breuker (1944–2010), klavirista Misha Mengelberg (1935) a hráč na bicích nástrojoch Han Bennink (1942). Spájalo ich dôkladné hudobné vzdelanie, znalosť rôznorodých typov hudby, a to konvenčných i avantgardných jazzových smerov, klasickej hudby (starej i novej), etnickej hudby rôznych teritórií. V mnohých ohľadoch mali tiež spoločné „alternatívne“ a antiburžoázne myšlienkové východiská, často so zjednodušujúcou rétorikou. Uvedení hudobníci ale participovali aj na spoločných projektoch, zostavovali  vlastné formácie, boli oddaní myšlienke európskej jazzovej integrácie a presadzovali koncept európskej svojbytnosti. Pritom ich jazzový vývoj v samotných začiatkoch zásadne ovplyvnila spolupráca so slávnymi Američanmi. Bennink a Mengelberg spolupracovali s holandským kontrabasistom Jacquesom Scholsom na poslednej (a dodnes vydávanej) platni Erica Dolphyho Last Date (Fontana 1964); Mengelberg sa na nej uplatnil aj ako autor jednej zo skladieb. Han Bennink ešte predtým účinkoval s mainstreamovými americkými hviezdami, a to zhodou okolností najmä s tenorsaxofonistami (Ben Webster, Johnny Griffin, Sonny Rollins, Dexter Gordon). Vzájomné vzťahy neskôr smerovali k partnerstvu (najmä s príslušníkmi americkej avantgardy) a ich hudba v mnohom ovplyvnila newyorskú scénu 90. rokov (John Zorn a i.). Koncom 60. rokov sa holandskí protagonisti stali súčasťou medzinárodných zoskupení nemeckého (Peter Brötzman) a britského (Derek Bailey) okruhu. Zásadným zlomom vo vnútri holandskej avantgardy bol vznik nekonvenčnej inštitúcie Instant Composers Pool (ICP) v roku 1967, ktorá sa v rôznorodej podobe a intenzite udržala až do súčasnosti. Pod týmto rámcovým názvom pôsobili jednak  organizačné zložky (vydávanie nahrávok, propagácia, organizovanie koncertov), ako aj formácie rôznorodého obsadenia. Členitú históriu premien ICP a celej sféry holandskej avantgardy 60.–90. rokov podrobne spracoval Kevin Whitehead  v obsiahlej knižnej práci,3 ako aj v nespočetných recenziách a informatívnych statiach.4
V roku 1973 sa Willem Breuker vyčlenil z organizačnej základne ICP, založil vlastné vydavateľstvo BVHaast a v roku 1974 zostavil (väčšinou 11-členný) orchester nazvaný Kollektief, ktorý sa stal jedným z najvplyvnejších ansámblov svetovej scény. Rozmer paródie, mozaiky žánrov a celkové prehĺbenie teatrálnosti Breuker zdôraznil a v mnohom sa štylizoval ako pokračovateľ odkazu Kurta Weilla; jeho dielam venoval samostatné koncerty a umiestnil ich na mnohých albumoch (najucelenejšie na CD Kurt Weill, BVHaast 1997). Okrem aktivít Kollektiefu Breuker príležitostne naďalej spolupracoval s Benninkom a Mengelbergom; jeho častými ďalšími hudobnými partnermi sa stali hráči na klávesových nástrojoch Leo Cuypers (1947) a Henk de Jonge (1943). Breukerove inovácie a schopnosť využívania najrôznejších podôb hudby, pri ktorých si zachoval vlastnú svojbytnosť výpovede, inšpirujú mnohých teoretikov k dôkladnej analýze jeho tvorby.5
Hudobné myslenie presadzované okruhom hudobníkov ICP a Kollektief má presahy až do súčasnosti a koncept teatrálnosti a multižánrovosti je typický aj pre súčasnú podobu hudby nových osobností jazzu v Holandsku.

Poznámky:

1 Prvým lídrom The Ramblers bol klavirista Theo Uden Masman, k ďalším sólistom patrili Louis de Vries (tp), Jan Gluhoff (cl, saxes), Gerard Spruyt (tb) a i. V období 1936–1954 bol fenomenálnym sólistom orchestra trubkár Jack Bulterman (1909–1977), aktívny tiež ako skladateľ a aranžér. Bulterman následne viedol vlastný big band a od 70. rokov sa opäť podieľal na ďalšej verzii The Ramblers.
2 LP Rita Reys Meets Oliver Nelson z r. 1965 je dostupná v CD reedícii (Philips 2006). All-Star orchester ako jeden z prvých európsko-amerických big bandov hral pod vedením Olivera Nelsona v obsadení: Pim Jacobs Trio, Stu Martin (dr), Art Farmer, Benny Bailey, Cees Small (tp), Åke Persson, Eric van Lier (tb), Lee Konitz, Piet Noordijk, Klaus Doldinger, Herman Schoonderwalt, Sahib Shihab (saxes).
3 Whitehead, K.: New Dutch Swing (Billboard Books, New York 1998)
4 Instant Composers Pool tvorili osobnosti, ktoré roky vzájomne spolupracovali a zároveň mali medzi sebou i výrazné názorové rozdiely. Whitehead zhrnul genézu spolupráce Benninka, Mengelberga a Breukera nasledovne: „ICP co-founders Mengelberg and drummer Han Bennink have played together since 1961; before long they'd played on Eric Dolphy's 1964 Last Date and in a successful Dutch quartet, until they brought in the anarchistic young reed player Willem Breuker, whose disruptive presence tore the group apart. That was OK; Han and Misha liked musical confrontations. Mengelberg had studied composition at the Hague conservatory (alongside his friend Louis Andriessen); in his ’60s game piece ‘Hello Windyboys’, two wind quintets variously engage in call and response, communicate in musical code, interrupt or block each other, or seduce their rivals into cooperating. They did formally what ICP's musicians now do informally. Bennink, Breuker and Mengelberg founded the ICP co-op in 1967. In 1974 the saxophonist left to form the Willem Breuker Kollektief, longtime flagship of Dutch improvised music. Mengelberg (and Bennink) founded the raggedy ICP Tentet (including German saxophonist Peter Brötzmann, and sometimes cellist Tristan Honsinger). That band matured into something very like the present-day ICP Orchestra in the 1980s, with the addition of younger players, some of whom have been there ever since: trombonist Wolter Wierbos, saxophonists/clarinetists Michael Moore and Ab Baars, and bassist Ernst Glerum. When they were new to the orchestra, Misha rehearsed the players in various performance strategies – such as the uses of his ‘viruses’, self-contained packets of notated material a player could cue into any composition to infect or disable it. The musicians learned how to deal with fellow players’ quirks of timing or intonation, how to confound their colleagues before their colleagues could confound them, how to bend or subvert the music in performance, and run little subroutines within a piece.
Another, jazzier part of their education was a series of repertory projects, devoted to Mengelberg's pianistic and compositional heroes Herbie Nichols, Thelonious Monk and Duke Ellington. Those projects served as object lessons in the value of pretty melodies and voicings (Ellington), the construction and subversion of chords (Monk) and how to devise chord progressions that move in unusual ways (Nichols). Pieces by each of those composers still turn up on ICP set lists (along with a few by Hoagy Carmichael), and those lessons still pay off. In time, the players came to understand that any of the possibilities Misha had raised was available for use at any time, on any piece. Members could also make up new wrinkles on the spot, confident everyone else would pick right up on it. That also proved true with the players who joined ICP later: German trumpeter (and now New Yorker) Thomas Heberer; new music violinist/violist Mary Oliver, and saxophonist/clarinetist Tobias Delius. Cellist Honsinger rejoined in the 90s as well. (All also lead their own ensembles or occasional projects.). So the mature ICP is a mixed ensemble: part jazz band, part chamber orchestra. On stage, the space between Misha's piano and Han's drums is occupied by a thorny string trio: viola, cello and doublebass. Across from them is a five-piece horn section, three reeds and two brass. As in Ellington's band, distinctive, individual players can merge beautifully on the written material.“  http://www.icporchestra.com/
5 John Litweiler vo svojej knihe o jazze v období po r. 1958 venuje Breukerovi rozsiahlu pozornosť: „The subject mater of Breuker's musical theater is Europe's bourgeois culture. Presents pageants, one piece always segueing into the next, of juxtapositions, exaggerations, perversions, pastiches of styles; the music is compulsively busy at a uniform volume level, to the pounding of fast, preferably two-beat rhythms. Tawdry, neurotic Valkyries ride in Breuker's  Europe; lunatic Gypsies dance a neoboogie; peasants dance in the middle of funeral march; an oberek is contorted into a medieval dance; correctly titled ‘Tango Superior’ has slide whistle breaks and a blaring, stuttering course, television and radio bring America's cultural effluent excitement of Las Vegas, for example, or mock the elderly teenaged cynicism of ‘Our  Day Will Come’- sung in Dutch, tangos, polkas habaneras, marches, rumbas, barroom accordionists, opera snatches, cheap theatre orchestras, and whatever else original or plagiarized that can be serviceable.“ Litweiler, J.: The Freedom Principle. Jazz After 1958 (Quill, New York 1984, p. 250–251).




Aktualizované: 04. 04. 2016