Logo HŽ

AsGuests – úspechy slovenských jazzmanov v Holandsku

Ako mladí študenti odišli do Holandska, kde sa z lídrov skupiny AsGuests stali rešpektovaní sidemani v rôznych medzinárodných zoskupeniach. V našich končinách je netradičná zvukovosť ich vibrafónu a klavíra v kontexte nápaditých a sofistikovaných kompozícií výrazným prínosom do „veľkej rieky európskeho jazzu“. Polymetrické groovy a nepravidelné rytmy prepojené s remeselnou interpretačnou zručnosťou a komplexným harmonicko-melodickým myslením charakterizujú hudobný prejav vibrafonistu Mira Heráka a klaviristu Michala Vaňoučka.

Vaše muzikantské začiatky sa spájajú so žilinským konzervatóriom...  
MH: V Žiline som študoval hru na klasických bicích nástrojoch a neskôr som prestúpil do Bratislavy, kde som 5 rokov hral v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu. Potom som sa rozhodol študovať vibrafón a odišiel som do Holandska. Chcel som hrať melodicky, zaoberať sa harmóniou, venovať sa improvizácii...
MV: Zoznámili sme sa v Žiline, kde som študoval dirigovanie. Neskôr som rovnako prestúpil do Bratislavy a ako klavirista som spolupracoval s rozhlasovým orchestrom. Po absolvovaní konzervatória som sa chcel venovať jazzovému klavíru, a tak som odišiel na školu do Haagu.

Možnosti jazzového štúdia sú aj v susedných krajinách. Prečo ste si vybrali práve Holandsko?
MV: Uvažovali sme nad Grazom, ale tam nebolo možné študovať hru na vibrafóne ako hlavný predmet. Takmer som Mira prehovoril na klasické perkusie, len aby sme odišli von. (Smiech.) Potom sme našli v Holandsku školu, kde táto možnosť bola. Mohli sme ostať aj v Nemecku, ale Holandsko nám bolo sympatické.

Mnohé školy vo svete i u nás sa postupne stávajú „továrňami“ na študentov-absolventov, ktorí zaplatia školné a škola im vydá diplom.
MH: V Holandsku to určite neplatí. Kráľovské konzervatórium v Haagu je veľkou inštitúciou s mnohými oddeleniami. Okrem jazzu je tam možné študovať klasiku, starú hudbu, balet... Nie je to len o platení školného a akýchkoľvek výsledkoch.

Nové prostredie, odlišný prístup, podmienky a systém výučby bývajú pre mladých študentov veľkým skokom. Ako to bolo u vás?
MV: Na prijímacích skúškach som hral tri štandardy s vopred pripravenými sólami. Keď som potom prišiel prvýkrát na hodinu, učiteľ na mňa s údivom pozeral a pýtal sa, čo sa deje, pretože na prijímačkách som normálne hral a zrazu som vôbec nedokázal improvizovať, neovládal som akordové značky ani jazzovú harmóniu. Postupne sme sa však udomácnili, učili sa holandsky a získavali kontakty. Haag je veľkým centrom hudby, nielen jazzovej. Študujú tam ľudia z Ameriky, Ázie, celej Európy. Je tam iný prístup a hlavne nástrojové vybavenie.  


Hudobník sa musí odlepiť od nôt

Vaši rodičia boli klasickými hudobníkmi a domáce hudobné zázemie bolo pre vás určite inšpiratívne. Do Holandska ste odišli, aby ste sa remeselne zdokonalili v hre na nástroji, teórii v improvizačných schopnostiach. Ako vám pomohla škola pri uskutočňovaní vašich umeleckých ambícií?
MH: Obrovským prínosom boli napríklad ansámblové hodiny, ktoré som absolvoval u troch profesorov. Výučba u jedného z nich, amerického saxofonistu Johna Ruocca, prebiehala tak, že nám dvakrát pustil nejakú skladbu, a tú sme museli „podľa ucha“ zopakovať. Na aranžovaní vo štvrtom ročníku sme museli odovzdať bigbandovú skladbu, ktorú potom zahral orchester. Spočiatku sa mi do toho nechcelo, ale nebyť tohto predmetu, asi by som sa k tomu tak skoro nedostal.
MV: Prvé dva-tri roky sa veľa nedialo, museli sme cvičiť a na iné nebol čas. Chceli sme hrať našu hudbu, no nevedeli sme improvizovať. Mali sme nápady, poznali smerovanie, ale chýbalo nám know-how. V roku 2004 sme dali dohromady kvarteto, kde sme začali realizovať svoje nápady. Na hodinách s kontrabasistom Heinom van de Geynom sme riešili nepárne metrá a ja som písal kompozície na záležitosti, ktoré som potreboval precvičovať: 7/8 alebo 5/8 rytmy, rôzne rytmické chytáky – bolo to zároveň cvičenie v kompozícii. Mali sme čas na tom pracovať, skladby a aranžmány sa vyvíjali podľa toho, čo sme už boli schopní hrať a na čom sme ešte potrebovali pracovať.
MH: Základný rozdiel je ten, že v Holandsku pozývajú profesorov učiť a musíš byť naozaj dobrý, aby ťa zavolali a aby prišli žiaci.
MV: Aj vnímanie jazzu je iné ako na Slovensku. U nás je jazz často nepoznaný a nepochopený. Bežní ľudia, ale často aj muzikanti a učitelia si myslia, že to nič nie je. Len tak prídeš a zahráš si.

Kvalitných hudobníkov a náročné publikum vytvára prostredie. Holandsko relatívne štedro podporuje kultúru, ponúka viac príležitostí na hranie, ale zároveň má omnoho väčšiu konkurenciu.
MV: V Haagu, ale i v iných mestách je dosť klubov, ktoré majú štátnu podporu, ako aj podporu súkromných fondov. Kluby majú rôznu politiku. Niektoré platia lepšie, ale hrá sa tam len raz za mesiac, iné robia pravidelné koncerty a sústreďujú sa na lokálne kapely. Treba mať nejaké smerovanie a koncept.   
MH: Holanďania vyčleňujú „balík“ na podporu kultúry. Okrem toho je možné založiť nadáciu, ktorá sa môže uchádzať o štátnu podporu. My sme vytvorili nadáciu UM, čo je skratka nášho projektu Universal Mind.  
MV: Je tu veľa rôznych zoskupení a big bandov, čo spôsobuje okrem vysokej interpretačnej úrovne aj žánrovú rozmanitosť. Sú tu kapely sústredené iba na tradíciu, ďalšie zasa čerpajú inšpiráciu z iných štýlov, ktoré potom spájajú. Niektoré projekty kombinujú hudbu s inými médiami či tancom. V Holandsku je aj silná tradícia free jazzu a voľnej improvizovanej hudby.

Badáte po niekoľkých rokoch strávených mimo Slovenska zmenu u domácich hudobníkov alebo u publika? Môžete porovnať strednú Európu s Beneluxom?
MH: Áno, vývoj je určite vidieť. Keď sme odchádzali, nič sa tu nedialo a úroveň bola až na výnimky dosť mizerná. Hudobníci našej generácie dnes hrajú veľmi dobre, mení sa aj publikum, ktoré začína byť vďaka internetu rozmaznané. Ľudia majú možnosť chodievať napríklad do Viedne, kde hrajú svetové špičky. Mám pocit, že si už tak nevážia domácich hudobníkov. Mali by trocha pozerať aj na to, čo majú doma, pretože aj tu sa niečo deje. Po 10 rokoch v Holandsku nemáme až tak aktuálne zmapovanú situáciu v strednej Európe. Benelux sa možno predsa len líši tým, že je tu na menšej ploche oveľa viac kvalitných umelcov a zoskupení. Je to dané aj množstvom vzdelávacích inštitúcií zameraných na jazz a improvizáciu a podporou kultúry štátnymi orgánmi.
MV: Na Slovensku mi chýba väčšia prezentácia jazzu v médiách: o tom, čo vlastne jazz je, jeho vývoj či už z inštrumentálneho, alebo historického hľadiska. Jazzová história je síce kratšia, ale nezačala v roku 1920. Je to samostatná veda, podobne ako iné hudobné odvetvia. Pripadá mi smiešne, keď sa separuje od klasiky.
 
Skladatelia klasickej hudby „koketovali“ s jazzom už začiatkom 20. storočia a dodnes bežne využívajú jeho frázovanie, rytmické alebo harmonické myslenie. Kladú sa pri klasickej hudobnej výuke nároky na hudobníkov alebo dirigentov, aby mali prehľad a boli takúto hudbu schopní interpretovať?
MV: Rozdiely sa stierajú. Dnes sú napríklad bežné workshopy pre klasických muzikantov alebo voliteľné predmety zaoberajúce sa touto problematikou. Ide o to, aby sa ľudia „odlepili“ od nôt a nehrali len to, čo sa naučili. Počúvam, otvorím uši a idem improvizovať s tým materiálom, ktorý mám k dispozícii. Čiže pokiaľ má niekto zásobu nadobudnutú z hudby 20. storočia, romantizmu alebo čohokoľvek, je to materiál, s ktorým sa dá pracovať a improvizovať. Podobne to robil Bach a iní skladatelia. Ich kompozície vnímam niekedy ako fotky. Dokázali presne hrať v určitej, napríklad v sonátovej forme a minimálne vedeli improvizovať vlastnú kadenciu. Tie sa až neskôr začali pre „debilov“ vypisovať. (Smiech.) Pre mňa je hudba improvizácia. Aj ľudia, s ktorými hrávam, sú si vedomí, že je tam veľká časť toho, čo robíš vo svojej skúšobni, kde cvičíš, cibríš a študuješ materiál. Akonáhle vychádzaš na pódium, je to improvizovaná hudba, aj keď sa zhodneme na forme alebo odohráme tému. To, čo tam doplníš, je tvoj vklad. Ide o to, čím prispeješ do hudobného procesu.    
MH: To, čo cvičíš, je tvoj materiál, tvoje schopnosti, tvoj „language“, ktorý potom používaš. Klasickí, ale často aj jazzoví muzikanti podceňujú rytmus. Ale tí, čo sa tomu naozaj venujú, vedia, že rytmus je kľúčom.

 

Od kvarteta k orchestru

V roku 2004 ste získali cenu Pima Jacobsa a zvíťazili na The Dutch Jazz Competition v rámci North Sea Jazz Festival. Aký to malo vplyv na vaše ďalšie pôsobenie?
MV: Veľmi nám to pomohlo, bol to pre nás bod zlomu. Začali sme koncertovať na dôležitých miestach v Holandsku a nahrali náš prvý album. Postupne sme získavali kontakty a spoznali sa s rôznymi hudobníkmi.
MH: Nepísaným pravidlom, filozofiou kapely je to, že sa snažíme spolupracovať s rôznymi ľuďmi pri rôznych projektoch. Na Slovensku sme sa už predstavili napríklad aj so septetom, kde sme k základnej zostave vibrafónu, klavíra, kontrabasu a bicích prizvali aj troch sláčikárov – huslistu, violistu a violončelistu. Spolupracovali sme s hudobníkmi z rôznych kútov Európy, z Holandska, Belgicka, Nemecka, Francúzska, Portugalska alebo zo Slovenska. Je to výhodné aj z toho hľadiska, že ak je projekt úspešný, môžeme ho ľahšie propagovať a hrať aj v týchto krajinách.
 
Nedávno ste nahrali platňu s projektom Universal Mind. Kedy sa dostane album k poslucháčom?
MH: Nahrávali sme v júni 2010 v Belgicku a vydá ju americké vydavateľstvo Origin Records tento rok v apríli. Zároveň plánujeme aj prezentačné turné po Európe a ak všetko dobre dopadne, zastavíme sa aj na Slovensku.
MV: Okrem obchodov si bude možné CD objednať aj na našej webovej stránke www.asguests.com.

Pri počúvaní vašich kompozícií a sledovaní koncepcie vašich projektov sú zrejmé rôzne vplyvy a prepájanie hudobných žánrov. Z čoho čerpáte pri tvorbe?
MV: Naša hudba je veľmi ovplyvnená vážnou hudbou, čo je dané naším prvotným vzdelaním a záujmom. Obaja máme klasické hudobné vzdelanie a jazzom sme sa začali zaoberať až neskôr, pričom nemožno opomenúť ani iné žánre ako folk, world music, soul, funk. Každý náš projekt sa líši nielen nástrojovým obsadením, ale aj hudobným konceptom.
MH: Napríklad Universal Mind so sláčikovými nástrojmi by sa dal zaradiť k modernej klasike s improvizačnými plochami, pričom omnoho „jazzovejší“ projekt The Fifth Season je kompiláciou kompozícií všetkých členov – kvinteta so škótskymi hudobníkmi saxofonistom Paulom Towndrowom, bubeníkom Alynom Coskerom a kontrabasistom Euanom Burtonom.

Okrem komorných zostáv sa venujete aj orchestrálnemu projektu. Na čom pracujete v súčasnosti?
MH: V septembri 2010 sme oficiálne odštartovali sériu koncertov nášho nového ansámblu THEO: The Hague Ethospheric Orchestra. Každý mesiac máme koncert s novým sólistom, zatiaľ to boli napríklad Holanďania – trubkár Eric Vloeimans a gitarista Jesse van Ruller alebo americký saxofonista John
Ruocco.
MV: Je to 12-členný orchester s medzinárodným a nástrojovo menej typickým obsadením – flauta, klarinet, tenorsaxofón, trúbka, trombón, spev, klavír, vibrafón, bicie nástroje, kontrabas, perkusie a elektronika. Hráme originálne kompozície členov orchestra a sólistov, ale aj upravený repertoár a tradičnú hudbu. Ja sa starám o hudobnú stránku – komponovanie, aranžovanie, skúšanie a dirigovanie, Miro ako riaditeľ THEO má na starosti organizáciu a vedenie celého projektu.
MH: V júni ukončíme našu prvú sezónu účinkovaním na medzinárodnom jazzovom festivale The Hague Jazz Festival. Momentálne sme vo fáze príprav na ďalšiu sezónu, ktorú odštartujeme v septembri a sólistami budú medzinárodne etablovaní umelci z Európy a USA.

Vibrafonista Miro Herák (1974) absolvoval Konzervatórium v Žiline, Bratislave a Kráľovské konzervatórium v holandskom Haagu. Koncertoval po celej Európe so skupinou AsGuests, spolupracoval s mnohými hudobníkmi a orchestrami (Kenny Wheeler, John Ruocco, Massimo Morgati, European Colour Jazz Orchestra, New European Jazz Collective, The Hague Ethosperic Orchestra...).
Venuje sa aj kompozičnej a aranžérskej činnosti. S kvartetom AsGuests vydal albumy Enter As Guests (Baileo Music Production 2005), DVD Live in Belgium (DAR Productions 2008) a najnovší Universal Mind (Origin Records 2011).

Klavirista Michal Vaňouček (1977) absolvoval Konzervatórium v Žiline, Bratislave a Kráľovské konzervatórium v Haagu. S kvartetom We Ride Bikes iniciovanom holandským kontrabasistom Rubenom Samamom účinkoval na rôznych európskych festivaloch (ocenenie na Amersfoort Jazz Festival 2006). Spolu s M. Herákom je kapelníkom a skladateľom projektov AsGuests, The Fifth Season, Universal Mind a The Hague Ethosperic Orchestra. Skupina AsGuests získala Pim Jacobs Muziek Prijs 2004 a The Dutch Jazz Competition na North Sea Jazz Festival 2004.


5P vibrafonistu Mira Heráka

Chick Corea a My Spanish Heart (Polydor 1976). Počas mojich štúdií na žilinskom konzervatóriu mi tento album nahral spolužiak na kazetu namiesto sľúbenej Lisy Stansfieldovej Táto nahrávka bola prvou jazzovou platňou, ktorú som si vypočul a okamžite sa do nej zamiloval. Vďačím jej za to, že som sa jazzom ako takým vôbec začal zaoberať.

Bill Evans a You Must Believe in Spring (Warner Bros. 1981). Platňa bola nahraná v roku 1977, ale vyšla až po smrti Billa Evansa na jar 1981. Toto trio patrí k tým najlepším a najdôležitejším v jazzovej histórii. Veľmi lyrická a melodická spoveď klaviristu prináša nálady a citové rozpoloženie, v ktorom sa nachádzal po samovražde svojho brata a jeho ex-priateľky Ellaine.

Kenny Wheeler a Angel Song (ECM 1997). Kvarteto bez bicích nástrojov – Kenny Wheeler, Lee Konitz, Bill Frisell, Dave Holland. Štyria fantastickí a veľmi špecifickí hráči, rozoznáte ich po troch tónoch, ktoré zo seba vydajú. Vynikajúce Wheelerove kompozície, melodickosť improvizácií, vynikajúca súhra. Táto nahrávka si ma podmanila a rád si ju vypočujem znova a znova.

Dave Holland Quintet a Points of View (ECM 1997). Z doteraz spomenutých je táto nahrávka štýlovo aj zvukovo veľmi odlišná. Je tu veľa kolektívnej improvizácie, Holland s obľubou používa nepárne metrá a komplexné rytmické hračky. Veľmi vydarená platňa, inšpiruje zaoberať sa aj inými metrami a využívať ich možnosti v hudobnom prejave.

SFJAZZ Collective a Live 2008: 5th Annual Concert Tour (SFJAZZ 2008). Originálne kompozície a aranžmány skladieb Wayna Shortera. Túto nahrávku som vybral z viacerých dôvodov: je to väčšie zoskupenie –
okteto, v ktorom sa stretli jedni z najlepších hráčov na svojich nástrojoch, akých dnes máme, a upravené kompozície Wayna Shortera – jedného z najdôležitejších skladateľov v jazzovej histórii vôbec. Fantastické hráčske výkony, súhra, interakcia, vynikajúce kompozície a aranžmány. Výborný zdroj inšpirácie.

Je naozaj veľmi ťažké vybrať len 5 nahrávok z obrovského množstva kvalitnej hudby. Tieto som vybral pretože zohrali signifikantnú úlohu v určitých obdobiach môjho hudobného života.
(mot)




Aktualizované: 08. 04. 2016