Logo HŽ

Grégoire Maret – sólista s údelom sidemana

Švajčiarsky hráč na ústnej harmonike Grégoire Maret sa čoskoro po presťahovaní do Spojených štátov začal objavovať po boku renomovaných jazzových osobností Georgea Bensona, Cassandry Wilsonovej, Pata Methenyho alebo Herbieho Hancocka. V súčasnosti je na európskom turné k sólovému debutovému albumu.

Ústna harmonika sa uplatnila skôr v rozličných odnožiach bluesovej hudby – jazzových harmonikárov môžeme takmer porátať na prstoch jednej ruky...
Máte pravdu, okrem Tootsa Thielemansa sa v jazze výraznejšie nepresadil žiaden iný hráč na tomto nástroji, aj keď musím dodať, že v 40. a 50. rokoch minulého storočia neboli v tanečnej hudbe harmonikári žiadnou zvláštnosťou. Neskôr však tento nástroj zmizol z pódií a ostal udomácnený najmä medzi bluesmanmi, kde prirodzene zapadol svojou zvukovosťou a ohýbaním tónov. Absencia harmoniky v dejinách jazzu je na druhej strane výhodou, pretože otvára nové možnosti, ktoré sa nedajú kopírovať od predchodcov. Myslím si, že ešte mám pred sebou dlhú cestu. Ostáva toho ešte veľa objavovať a nachádzať vlastný spôsob tvorenia tónu, frázovanie, svoj zvuk. Nie všetky registre „zapadnú“ do jednotlivých štýlov, takže sa niekedy cítim ako priekopník. (Smiech.) Techniku hrania na chromatickej harmonike najviac posunul Toots, práve on tento nástroj spopularizoval a vďaka nemu má harmonika svoje osobnosti.
    
Poznamenal Toots Thielemans aj vašu cestu k harmonike?
Harmonika si ma podmanila svojím zvukom, ktorý je veľmi špecifický a prenikavý, v niektorých polohách sa svojím charakterom približuje skôr ľudskému hlasu. Možno som sa do nej zamiloval jednoducho preto, že som odmala spieval a vokálna hudba mi bola blízka. Hrať som však začal až ako sedemnásťročný a mojimi prvými vzormi boli samozrejme Toots a Stevie Wonder. Napriek tomu, že som ich tvorbu od začiatku vnímal ako najvýraznejšiu inšpiráciu, vždy som mal snahu posunúť hru na tomto nástroji prostredníctvom objavovania nových farieb a spôsobu frázovania. Rovnako som sa pokúšal presadiť harmoniku na nových teritóriách. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, harmonika poskytuje nesmierne veľa výrazových a technických možností. Stačí ich len objaviť a namiešať správny pomer ich využitia.

Po absolutóriu konzervatória v Ženeve ste sa presťahovali do New Yorku. Ako ste vyhľadávali spoluhráčov pre svoje projekty?
Spočiatku som najmä intuitívnym spôsobom oslovoval hudobníkov, o ktorých som sa nazdával, že zapadnú do daného štýlu. Avšak ani o ňom som nemal jasnú predstavu. Netrvalo dlho a začali prichádzať ponuky od umelcov, ktorých som si nesmierne vážil. Keď som napríklad hrával so saxofonistom Stevom Colemanom, potreboval som sa prispôsobiť osobitosti jeho zoskupenia Five Elements, ktoré pracuje s jednotlivými nástrojmi, dokonca aj s vokálom, ako s rovnocennými hlasmi. Odlišne reagujem na podnety prichádzajúce od Cassandry Wilsonovej alebo Herbieho Hancocka. Najdôležitejšou otázkou ostáva, nakoľko sa pripodobniť lídrovi a nakoľko ostať samým sebou.

Pri koncertoch s Herbiem Hancockom badať, že ste do jeho kapely priniesli nové podnety. Akým spôsobom komunikujete?
Ovplyvňovanie funguje obojsmerne, aj keď nemyslím, že práve Herbiemu, ktorý desaťročia prekvapoval a narúšal zabehané stereotypy, dokážem pootvárať obzory. (Smiech.) Po boku osobností ako Pat Metheny alebo Jimmy Scott zažívate prekvapenia každodenne. Nie je jednoduché vysporiadať sa s realitou, keď dlhé roky počúvate nahrávky velikánov a odrazu stojíte po ich boku a snažíte sa reagovať na ich podnety. To musí otriasť každým vnímavým človekom. Pri týchto umelcoch si skutočne nemáte čas vydýchnuť, pretože na pódiu musíte byť neustále v strehu a absorbovať podnety, odohrávajúce  sa v hudbe. Mám rád vyhrotené situácie, pri ktorých to medzi nami „vrie“ a vyhľadávame styčné plochy. To, čo prebieha na pódiu, je predovšetkým o momentoch prekvapenia čo bude nasledovať. Práve táto neistota vytvára v hudbe napätie.

Ako vnímate uplatnenie ústnej harmoniky v súčasnosti?  
Čo sa týka môjho osobného uplatnenia, tak sa určite nemôžem sťažovať. Okrem toho, že som sa v posledných rokoch objavil na desiatkach nahrávok, som takmer neustále na cestách. Aj harmonika si ako nástroj začína vydobýjať svoje miesto a v niektorých európskych krajinách, napríklad vo Švajčiarsku, nájdete mnoho harmonikárov, najmä v ľudovej hudbe. Harmoniku samozrejme spopularizovali pesničkári ako napríklad Bob Dylan.

Vaše schopnosti využívajú mnohí – objavujete sa na albumoch Pata Methenyho, Georgea Bensona, Marcusa Millera, Mika Sterna... Máte čas a priestor na realizáciu autorských projektov?
Dostávam sa k tomu len príležitostne, čo je však údel sidemanov. Svoj album, ktorý som nahrával niekoľko rokov, som sa snažil prešpikovať rôznorodými elementmi – študoval som indickú a africkú hudbu, na základe ktorých som pochopil množstvo metrorytmických záležitostí. Nesnažím sa upriamiť na harmoniku ako na nástroj, ale skôr na spôsob, akým hudba, ktorá je všade okolo nás, pôsobí na poslucháča a čo dokáže vyvolať s jeho podvedomím. Odpoveď na otázku bude zrejme vyznievať ako klišé, ale moja hudba skutočne odráža to, čo každodenne prežívam. Život každého človeka je predovšetkým o emóciách, radosti, smútku, vzrušeniach... Tie prenášam do svojej komunikácie a snažím sa o úprimnosť. Nechcem byť pozérom, akými sú mnohí virtuózni majstri svojich nástrojov.

Grégoire Maret (1975, Ženeva) sa po absolutóriu Conservatoire Supérieur de Musique v rodnom meste presťahoval do New Yorku, kde popri štúdiu na New School University začal hrávať s renomovanými hudobníkmi. V roku 2005 získal ocenenie časopisu DownBeat Rising Star medzi hráčmi na netradičných nástrojoch, stal sa členom Pat Metheny Group (Grammy za najlepší jazzový album), neskôr koncertoval s Marcusom Millerom a Herbiem Hancockom. Vedie trio Gaïa s klaviristom Federicom Gonzalesom Peñom a bubeníkom Genom Lakom, nahral album Scenarios (ObliqSound 2007) s klaviristom Andym Milnom. So spoločnosťou Suzuki Harmonica vyvíja vlastné signované modely nástrojov.




Aktualizované: 05. 05. 2016