Logo HŽ

Sentimentálny Alex Hawkins a Evan Parker bez kompromisov

Čo vedie mladého talentovaného klaviristu k hraniu takejto „hrozne staromódnej“ hudby?

Asi som sentimentálny...

 

Táto hudba sa zrodila v čase, keď si ešte nebol na svete...

Bol to vplyv môjho otca, ktorý mi púšťal platne Duka Ellingtona a Arta Tatuma.

 

Ale to je veľmi odlišný jazz...

Áno, a od Ellingtona a Tatuma som sa potom sám dostal k Monkovi, Pullenovi, Mingusovi a napokon k Cecilovi Taylorovi. Vtedy som začal počúvať aj hudobníkov ako Evan Parker a John Coltrane.

 

Prečo ti imponuje abstraktná hudba? Čo pre teba znamená?

To je zložité, ja v hudbe nemyslím abstraktne: keď hrám, stále premýšľam v motívoch alebo melódiách. Idú nejakým smerom, potom ich otočím „hore nohami“, zahrám ich odzadu, jednoducho pracujem s materiálom...

 

Sleduješ motívy, ktoré sa objavia v Evanovej hre?

Áno, ale je to aj naopak. Keď si prehrávam staršie nahrávky, jasne vidno, ako to medzi nami iskrí vzájomne.

 

Hranie s Evanom Parkerom nie je jadrom tvojho hudobníckeho života...

Nie, hrám v jednej kapele, kde prezentujeme svoje kompozície, mám tiež vlastné sexteto s abstraktnejšou hudbou, hrávam aj úplne improvizovanú hudbu, ale aj na hammond organe vo funkovej skupine. Hrám najviac ako je možné. Tiež straight jazz – Monka, Buda Powella...

 

V čom je hranie s Evanom odlišné od tvojich ďalších hudobných aktivít?

Je to v prvom rade emočná záležitosť, najmä keď si uvedomím, že Evan je priamym pokračovateľom v rade najväčších saxofonistov – Colemana Hawkinsa, Lestera Younga, Sonnyho Rollinsa, Johna Coltrana – a ja s ním hrám. Evan patrí medzi ľudí, ktorí vytvárali tvár hudby. Samozrejme to vplýva na moju hru – usilujem sa dostať k podstate a hrať najlepšie, ako viem.

 

Je Evan šéfom kapely, ktorému sa prispôsobujete, alebo ste si navzájom „rovní“?

Všetci sme individualitami, aj keď v priebehu improvizácie často vzniká protipól, trebárs medzi saxofónom a klavírom s kontrabasom. My mladší členovia sa zrejme snažíme postrehnúť, čo chce asi Evan zahrať, ale v princípe sa táto zostava nedelí na sólistu a rytmickú sekciu.

 

Nasleduje niekedy Evan tvoje nápady?

Áno, je vzrušujúce cítiť, že takýto majster hrá tak, aby ťa podporil. To je fantastický pocit. Nikdy sa nemusím báť hrať popri ňom sólo. A mám pocit, že sa od neho stále učím.

 

 

 

Evan Parker bez kompromisov

 

Ďakujem za životnú lekciu jazzu, ktorú som práve od teba dostal. Pôvodne som mal množstvo otázok – tvoja hudba ma však naplnila natoľko, že sa už nevládzem pýtať. Ale predsa: takúto úprimnú, ale aj egoistickú hudbu hrávaš približne štyridsať rokov. Znamená to, že si v živote neurobil žiaden hudobný kompromis?

Asi máš pravdu, moja hudba je úprimná a egoistická. A kompromisy? Vždy sa snažím hrať najlepšie, ako viem. Niekedy sa dostávam do situácie, v ktorej si uvedomujem, že už v nej nechcem byť nikdy znova. Spoznať tie situácie však môžem, len keď ich zažijem. Som preto otvorený prvej skúsenosti s akoukoľvek situáciou. Ak sa mám k nej vracať, musí poskytovať pocit otvorenosti voči nejakému vývoju; ale ak je prvá skúsenosť negatívna, viac sa k nej nevraciam. Ale nikdy nevieš, čo ťa čaká, aj tie najnepravdepodobnejšie kombinácie môžu byť najzaujímavejšie.

 

Týka sa to aj skúsenosti s ľuďmi?

Áno, teda v zmysle, že ak ma niekto pozve na spoločné hranie, tak niekedy nemusím mať chuť hrať s ním ešte raz. Ale zvyčajne pozývam ľudí ja, pretože viem, čo asi dokážu, a som zvedavý, čo ešte vedia zo seba vydať naviac. Tak je to napríklad aj s mladými hudobníkmi, s ktorými tu dnes hrám.

 

Je to vlastne tvoj návod, ako sa vyhnúť robeniu kompromisov...

(Smiech.) Roswell Rudd (americký avantgardný trombonista) raz povedal, že „hranie je stabilný zdroj potešenia.“ Môj život mi poskytol veľa slobody, možnosť cestovať, stretávať ľudí a bolo to úžasné. Teraz som vo veku, keď môžem uvádzať mladých hudobníkov na scénu, to je teraz moja zodpovednosť. Nehovoriac o tom, že tento klub (Vortex) je na hranie mojej hudby to správne miesto – akusticky, len s nepatrným zosilnením zvuku kontrabasu, nás počuť v celom priestore a tak to mám rád.

 

Kam ťa povedú hudobné cesty v najbližších týždňoch?

Bristol, Berlín, Amsterdam, Groningen, Toronto, Minneapolis, Florencia...




Aktualizované: 28. 09. 2016