Logo HŽ

Polstoročná reminiscencia

rozhovor s Milošom Jurkovičom

Miloš Jurkovič ako organizátor nedávneho spomienkového koncertu venovaného „sväzáckym predpoludniam“ pripomenul, aký význam mala táto udalosť pre slovenskú kultúru. Z poslucháčov sa vtedy sformovala „jazzová generácia“ a jej príslušníci napomohli etablovaniu jazzu v médiách. Táto hudba odvtedy ovplyvnila aj iné rôznorodé oblasti umenia: literatúru, výtvarné umenie, divadlo...

Spolu s Petrom Havašom a s pomocou pamätníkov si podrobne spracoval príbeh „sväzáckych predpoludní“, ktorý opäť ožil po 50. rokoch na mieste činu 25. októbra 2009 v bratislavskej Tatra revue. Teraz sa môžeme venovať ďalšiemu príbehu – genéze tohto unikátneho reminiscenčného projektu.

Vzniklo to pred viac ako rokom v rozhovoroch s Petrom Havašom a neskôr s Milanom Lasicom, ktorý nášmu nápadu fandil a ako majiteľ divadla prisľúbil priestor na spomienkovú akciu. Tá by však nebola ničím nebyť akéhosi písomného materiálu mapujúceho šírku záberu „predpoludní“, pretože tie síce začali jazzom (ten bol celý čas dominantou), ale predsa sa tam aj prednášala poézia, uvádzali nové knihy a filmy, vznikla tam legendárna dvojica L + S... Tá komplexnosť podujatí, na ktorých sa hudba snúbila s prvkami absurdného divadla, výtvarným umením, poéziou, literatúrou, filmom, tancom, kde sa na nás mladých s obdivom chodili dívať (a spoluúčinkovať) renomovaní umelci dokonca z Prahy; to všetko okorenené inteligentnou politickou satirou na hrane vtedajších možností a neraz aj za ňou – to bolo jadro úspechu a nezabudnuteľnosti „predpoludní“. Najprv sme uvažovali o malej publikácii, ale môj syn Dan prišiel s ohromným nápadom využiť progresívnu orientáciu denníka SME a pokúsiť sa o vydanie špeciálnej prílohy tesne pred akciou a to v náklade, ktorý by ďaleko prevyšoval akúkoľvek knižôčku. Po predbežnom súhlase od novín bola potrebná iba „maličkosť“: zozbieranie spomienok, fotografií, plagátikov, výstrižkov z dobovej tlače, impresií pôvodných aktérov atď. a ich zoradenie do publikovateľného stavu. Bol to rok intenzívnej práce, písania, korigovania, skenov, mailov a telefonátov, mnohokrát aj presviedčania starých priateľov, pretože podaktorí nechceli veriť, že sa niečo také môže podariť. Mimochodom, celá akcia a jej príprava boli realizované bez grantov; robili sme to zadarmo a bolo potrebné uhradiť iba novinový papier, na čo sa však našiel sponzor. Na letenky a hotel pre Zuzku Lonskú a Gusta Rišku bohužiaľ nie, takže zvlášť treba vyzdvihnúť ich obetavosť.

 

 

Aktéri na mieste činu

 

Neviem nakoľko si počas koncertu vnímal tváre z obecenstva; môžem však potvrdiť, že poslucháči sa s vašou hudbou zriedkavým spôsobom stotožnili. Práve reakcie ľudí, ktorých prilákali zážitky spred päťdesiatich rokov, dokazujú ako výrazne „predpoludnia“ ovplyvnili kultúrne zázemie a vôbec videnie sveta ich účastníkov. Aké ohlasy si zaznamenal?

Len pozitívne – jediným mínusom podujatia bolo, že nie všetci, čo boli na zozname, dostali pozvánky (dodnes neviem prečo) a vyčítajú nám to. Napriek tomu, že sa obecenstvo delilo na „pamätníkov“ a tých mladších boli reakcie zhodné. Naším cieľom bolo usporiadať spomienkové podujatie bez referátov, zato s oživeným umením a to sa nám podarilo. Rovnako sa potvrdili presvedčenia, že „predpoludnia“ výrazne ovplyvnili myslenie vtedajšej mladej generácie, ako aj to, že ľudia ani po toľkých rokoch nezabudli a prihlásili sa k tomuto odkazu.

 

Podarilo sa zdanlivo nemožné: s pôvodnými členmi a dvoma hosťami zrekonštruovať niekdajší repertoár West Coast Studia a to v podobe verne pripomínajúcej niekdajší „originál“. Myslím si, že okrem intenzívneho nostalgického efektu tam bol aj význam historický; pri absencii nahrávok ste pripomenuli, ako vaša hudba v skutočnosti znela, a pre nepamätníkov nadobudla legenda hmatateľnú podobu.

Pôvodní členovia sme boli štyria – okrem mňa Braňo Hronec, Gábor Koval a Gusto Riška. Namiesto nežijúceho Juraja Fazekaša som pozval skvelého hudobníka Juraja Alexandra, ktorý síce takúto muziku nikdy nehral, ale jeho pôsobenie u Bohdana Warchala, v orchestroch SF a Opery SND, jeho kariéra sólistu a predovšetkým naše spoločné skúsenosti v komornej hre (pri pamätnom nahrávaní kompletu Bachových flautových sonát v Rudolfine s legendárnou čembalistkou Zuzanou Růžičkovou) ma oprávňovali veriť, že „Ďuri“ zvládne aj túto výzvu. A mal som pravdu. Za Paľa Polanského zaskočil dnes už medzinárodne etablovaný Martin Valihora. Ten mal síce málo času na skúšanie, ale ako by povedal John Cleese z Monty Python, bolo to preňho „something completely different“ a užíval si to.

 

Vo vašej hudbe hrali vždy dôležitú úlohu aranžmány. Pokiaľ si dobre pamätám, niektoré skladby ste nacvičili presne podľa nahrávok sexteta Chica Hamiltona, iné ste aranžovali podľa jeho štýlu.

Vzhľadom na to, že z čias pôsobenia West Coast Studia sa žiadne notové materiály nezachovali, museli sme čiastočne popamäti, ako aj podľa technicky nedokonalých nahrávok, doslova „zreštaurovať“ aranžmány, ktoré sme si s Braňom a Gáborom podelili. Mali sme tri skúšky, dve v mojom byte a tretiu v divadle. Musím priznať, že po prvej som bol ďaleko od šťastia, ale veril som, že to „príde“. Aj prišlo. V nás pôvodných členoch sa „rozžalo“ dávne svetielko, „Ďuri“ Alexander prišiel na spôsob, akým sa v tejto hudbe frázuje, a Martin Valihora zvládal s pôvabom profesionála aj úseky, v ktorých chýbali presnejšie party. Podstatné bolo, že naše dávne vzťahy zostali rovnaké ako pred polstoročím a problémy sa na skúškach riešili v pohode. Pokiaľ by boli tieto vzťahy narušené, nestačilo by ani desať skúšok a mohli sme to zabaliť.

 

Okrem West Coast Studia tvorila hudobnú súčasť koncertu aj Zuzka Lonská s triom, trio Braňa Hronca a tvoje duo s Jánom Hajnalom. Hroncove trio uviedlo pôvodné skladby Lunik II Kaftan, pričom treba povedať, že len pamätníci dokážu v plnej miere doceniť, aký dojem u nás koncom 50. rokov vyvolalo strhujúco swingujúce trio modelované podľa Oscara Petersona. Zuzka Lonská predstavovala so svojou perfektnou angličtinou a citom pre jazzové frázovanie niečo ako zjavenie. Zaujímavé je, že aj po mnohoročnej prestávke opäť nadchla obecenstvo.

Spomínané časy boli veľkou érou Oscara Petersona, ktorý sa stal Braňovým idolom. V triu s Gustom Riškom a Paľom Polanským hrávali – treba povedať výborne – niektoré skladby v jeho štýle, predovšetkým You Make Me Feel So Young a preslávenú Jordu. Tie kreácie si pamätám dodnes, boli skutočne strhujúce. Zuzka je ojedinelým zjavom slovenskej jazzovej scény. Osud jej rodiny bol krutý; v čase, kedy sme chodili spolu do školy, bol jej otec politickým väzňom a ona nesmela ísť na vysokú. Jej malá sestra s mamou boli vykázané z Bratislavy bez prostriedkov, takže Zuzka sa stala „barovou speváčkou“ a podporovala ich, aby prežili. Predchádzajúca emigrácia ich rodiny do USA pred Hitlerom tiež nebola prechádzkou ružovou záhradou, ale práve tam Zuzka okrem americkej angličtiny nasala ten neopakovateľný swing, ktorý má dodnes. Záhadou ostáva, ako dokáže po tridsiatich rokoch, počas ktorých si spievala len pri varení, podať výkon, akého sme boli svedkami v piesňach On The Sunny Side Of The Street, Summertime alebo I Can't Give You Anything But Love a ešte k tomu tak vyzerať!

 

Jedinou produkciou, ktorá nebývala súčasťou „predpoludní“, bolo duo s Jánom Hajnalom – ním ste však sympaticky pripomenuli vaše súčasné aktivity. Mal som vás možnosť počuť na dvoch vystúpeniach, na festivale v Přerove a v Prahe, pričom na oboch reagovalo obecenstvo s nadšením.

S Jankom Hajnalom sme si našli svojský prejav, ktorý využíva naše skúsenosti z klasiky i jazzu. Vždy som bol pohoršený, keď som počul primitívne „zjazzovanú“ klasiku: keď „hore“ znela Óda na radosť a pod ňou zneli bicie nástroje a basgitara. My sa snažíme o prístup k materiálu, ktorý prináša nový pohľad na známe klasické témy očami jazzmanov a to s úctou i rešpektom k predlohe. Trochu sme sa obávali, ako nás prijme tradičné obecenstvo nezvyknuté na jazz, ale boli sme príjemne prekvapení pozitívnymi reakciami. Ukázalo sa, že nápadité Jankove aranžmány (aj kompozície) a určitá klasická umiernenosť vo výraze je to, čo publikum zaujme.

 

Súčasťou spomínania na „predpoludnia“ nebolo len to, čo sa odohrávalo na pódiu. Pri organizácii koncertu si spoznal množstvo osudov a zaujímavých životných príbehov. Môžeš prosím vysvetliť prečo tam niektorí pamätníci chýbali?

Nášmu predpoludniu predchádzal rok práce, kontaktovania, dohovárania termínu, výberu repertoáru, ako aj zháňania materiálov do písaného textu. Len hľadanie príbuzných Jana Meravého zabralo dva mesiace, aktívnu účasť niektorých zohnateľných, napríklad Juraja Hentera a Pavla Polanského, vopred vylučovali ich zdravotné problémy. Vyskytli sa však aj iné príčiny: Jozef Škvařil hral počas posledných 30 rokov akurát na malý bubon v operete a za batériu si sadnúť netrúfal, Dodo Hidvéghy zanechal hudbu už pred rokmi a venuje sa istému druhu misionárstva. Najväčším problémom bol rapsodický Laco Déczi; nebolo ho možné kontaktovať napriek tomu, že ešte počas jarného pobytu v Bratislave svoju účasť prisľúbil. Laco zostal podľa slov svojho syna „Vajca“ na „analógovej úrovni“; nekomunikuje e-mailom a na pevnej linke ho nebolo možné zastihnúť. Keď som konečne zohnal číslo jeho mobilu, Laco samozrejme na náš dohovor zabudol a jeho manažér medzitým naplánoval pre jeho Cellulu koncertnú šnúru po Česku, takže bolo vylúčené, aby k nám prišiel. Bola to škoda, pretože naše dve kapely East/West Coast Studio sa na predpoludniach striedali ako jin a jang a bez Laca tam čosi podstatné chýbalo.

 

Po období Tatra revue si kratší čas viedol kvinteto Medik, v ktorom hrali na tú dobu výborní hudobníci; keďže ste nenahrali album, ostali mená ako Michal Šuťák a Roman Hošek neprávom zabudnuté. S týmto ansámblom je spojený prvý medzinárodný úspech slovenského jazzu – víťazstvo na súťaži v Helsinkách.

Bola to pekná spolupráca, nehrali sme len cool, ako sme sa snažili na „predpoludniach“, ale swingový mainstream. V Mediku som hral hlavne na klarinete, občas na saxofóne. V tých časoch sa poriadali tzv. „Súťaže tvorivosti mládeže“ a pretože medzitým doba pokročila, existovala aj kategória jazz. Vyhrali sme najskôr krajské, potom celoslovenské, nakoniec celoštátne kolo a tým sme získali nomináciu na 8. Svetový festival mládeže a študentstva v Helsinkách (1962). Rovnakým spôsobom vyhrala a bola nominovaná študentka operného spevu JAMU v Brne, istá Eva Pilarová. Pred festivalom sme mali dvojtýždňové sústredenie v Pardubiciach, kde nás dali dohromady s Evou a jej vtedajší manžel, vynikajúci hudobník Milan Pilar, nám napísal aranžmá a viedol nás. Živo si pamätám tie dva týždne krásnej roboty, ale aj to, že do nás každý deň „hustili“ na politických školeniach, ako sa máme správať na Západe. Mimochodom naša výprava vedená neskorším riaditeľom Československej televízie Jiřím Pelikánom (ten o šesť rokov neskôr zariadil vysielanie o vpáde vojsk a musel emigrovať) bola bohatá na známe osobnosti; spomeniem manželov Zátopkovcov, Miloša Nesvadbu, huslistu Petra Mesieurera, speváčku Anku Peňáškovú-Kajabovú, neskoršiu národnú umelkyňu baletku Martu Drottnerovú a mnoho ďalších. Podstatné bolo, že hneď v prvých dňoch festivalu sme vyhrali zlato ako kapela (za nami zostala americká freejazzová kapela so zvučnými menami), ďalší deň sme sprevádzali Evu, ktorá tiež získala zlato, a od toho momentu sme boli ako „zlatí chlapci“ na roztrhanie a museli hrať na každej akcii. Spomeniem, že v medzinárodnej porote bol aj náš Dr. Lubomír Dorůžka, ktorý naše hranie hodnotil veľmi pozitívne.

 

 

Jazz a koncertná kariéra

 

Tvoje pôsobenie v oblasti vážnej hudby sa vymyká rámcu tohto rozhovoru; veď k menu Miloš Jurkovič sa viaže viac ako 25 titulov na zvukových nosičoch, spolupráca s významnými osobnosťami a ansámblami, zastúpenie v porotách, množstvo pedagogických a iných funkcií. Mala tvoja jazzová skúsenosť vplyv na interpretačný prístup vo vážnej hudbe?

Určite mala, napríklad v schopnosti okamžitej reakcie pri hraní v ansámbli, trochu aj pri tvorení tónu a spôsobe vibrata. Na druhej strane som musel dávať pozor, aby som sa vyvaroval sklonom k drivu a nešiel príliš skoro na nasledujúcu dobu. Myslím si však, že je to podobné ako s človekom, ktorý okrem materinského jazyka ovláda aj iné; obohacuje to výrazivo. Dôležitý bol sociálny moment: pohyboval som sa súčasne v dvoch úplne rozdielnych hudobníckych komunitách, z ktorých každá mala svoj slang, svoje špecifické problémy a prístup k hudbe, nehovoriac o druhu humoru. Mal som často pocit, že na rozdiel od jedných aj druhých vidím a počujem spolu s ďalšími „obojživelníkmi“ stereo. Oveľa neskôr, keď som sa stal rektorom VŠMU, mi práve táto životná skúsenosť pomohla pri vžívaní sa aj do problémov iných umeleckých odvetví.

 

Vráťme sa k jazzu – ako si sa k tejto hudbe dostal a čo z nej na teba vplývalo v období tvojho formovania?

Ako chlapec som chodil na klavír – ten ma veľmi nebavil, ale bola to dobrá príprava, podobne ako koncerty a operné predstavenia, ktoré som vďaka svojim rodičom navštívil; predstav si, že som ako dvanásťročný počul začínajúcu Slovenskú filharmóniu s Václavom Talichom! Stále som však ani vo sne nepomyslel na dráhu hudobníka. Prišlo to až v puberte – bol to swing a ohromujúci zvuk big bandu, ktorý ma opantal natoľko, že som začal s flautou, klarinetom a saxofónmi. S chalanmi sme formovali akési kapely a chodili hrávať po zábavách, čo pokračovalo až do druhého ročníka Chemicko-technologickej fakulty SVŠT, kedy som urobil definitívne rozhodnutie. Z vysokej školy som sa vrátil na strednú – na konzervatórium, neskôr na VŠMU. Medzitým som sa zdokonaľoval v ovládaní nástrojov a postupne som sa dostal medzi tých, ktorí pravidelne na bratislavskom korze praktizovali hudobnú burzu: kedy, kde, za koľko a kto budú ďalší hráči. Tá neuveriteľná ľahkosť (drzosť), s ktorou sme boli schopní hrať v zostavách „kto má čas“, v nás vypestovala aj vysokú schopnosť prispôsobovania sa, čo samozrejme predpokladalo, že každý z nás spamäti ovláda základný repertoár. Raz som to spísal a bolo to asi 600 titulov! Pochopiteľne sme sa snažili aj o serióznejšie hranie: stáli členovia, aranžmány a skúšanie. Bol to napríklad Academia Club, s ktorým sme hrávali v lete v záhrade u „Lebeša“ (Leberfinger), ale aj kapela Jaroslava Váňu-Shejbala, s ktorou sme pravidelne účinkovali v kaviarni Reduta.

 

Prvýkrát som ťa počul hrať asi pred 55 rokmi krátko po mojom príchode do Bratislavy – bolo to neformálne session v posluchárni právnickej fakulty; pri klavíri bol ďalší Jurkovič, tentokrát Ivan, ktorý nás ohromil s blokovými akordami v štýle Georga Shearinga. Ty si zahral na tenorsaxofóne – na nástroji, ktorý si čoskoro zanechal, – rhythmandbluesové sólo s „chrapľavým“ tónom. Veľmi som ťa obdivoval.

Takúto poklonu po rokoch si cením zvlášť preto, že si na spomínanú produkciu nepamätám. Ivan je mojím bratancom a napriek tomu, že je profesorom v oblasti medicíny, svoj „klaviristický život“ zasvätil analýzam a hraniu Shearinga. Myslím si, že v tejto oblasti nemá konkurenciu široko-ďaleko. Dodnes denne sedáva za klavírom a hrá v tých okúzľujúcich harmonických štruktúrach. Myslím si, že jeho talent nebol pre slovenský jazz dostatočne využitý; možno aj preto, že celý život prežil v Košiciach.

 

Od začiatku 70. rokov si sa jazzu venoval sporadicky. Ale spomínam si, že sme v roku 1985 spolupracovali na televíznej relácii, v ktorej účinkovali niektorí ľudia z Tatra revue, vrátane Braňa Hronca, Juraja Hentera, Gábora Kovala i Laca Décziho. Na ktoré vystúpenia z obdobia 70. a 80. rokov si pamätáš?

Musím sa priznať, že okrem spomínanej televíznej relácie – tuším sa volala Jazzové stretnutie po dvadsiatich rokoch –, si nevybavujem iné jazzové aktivity, ktorých by som sa zúčastnil. Pre mňa bolo toto obdobie budovaním vrcholovej pozície klasického koncertného sólistu, spolupráce v duu s Jozefom Zsapkom, častého koncertovania so všetkými slovenskými a mnohými zahraničnými orchestrami, koncertných turné po celej Európe a v neposlednom rade obdobím, v ktorom som nahral väčšinu svojej klasickej LP a CD diskografie. Napriek tomu si spomínam, že som v tom období nahral pre Slovenskú televíziu Hudobné nokturno, v ktorom som sa parádne predviedol: najprv som hral Mozarta s japonskou čembalistkou, potom klasické Spergerovo Trio s violou a violončelom a na záver dva „jazzíky“ s Gabom Jonášom. A sám som to naživo bez strihania moderoval!

 

Ktorý zo slovenských jazzmanov ťa najviac zaujal, prípadne ovplyvnil?

V prvom rade musím spomenúť Karola Ondreičku. Ten mi imponoval svojou snahou o šírkou záberu; mám v živej pamäti, ako sme uňho doma hrali skladby Arnolda Schönberga, ale aj analyzovali harmonické postupy v súčasnom jazze a snažili sa pochopiť výstavbu sól. Obdivoval som medový tón Ďuriho Hentera, fantastickú muziku, ktorú vedel na bicích vytvoriť Paľo Polanský, ako aj neuveriteľnú a svojskú invenciu Laca Gerhardta. Predmetom môjho obdivu je aj Laco Déczi, jeho vytrvalosť a vernosť jazzu idúca až za hranice pudu sebazáchovy. Z jeho tvorby mám najradšej nie tú súčasnú, ale LP Pietoso nahranú na jeseň roku 1968 reflektujúcu vtedajšiu atmosféru. Sám Laco sa vyjadruje s dešpektom o baladách, tie však patria k tomu najlepšiemu, čo nahral.

 

Čo súdiš o súčasnej úrovni slovenského jazzu?

Možnosti, ktoré majú dnešní muzikanti, sa nedajú porovnať s podmienkami, ktoré zažila naša generácia. Zreteľne to počuť na úrovni mladších slovenských jazzmanov, z ktorých mnohí absolvovali aj jazzové školy. Nástrojová virtuozita je dnes samozrejmosťou, rovnako ako orientácia v zložitých harmonických štruktúrach. Možno som už starý, ale v záplave rýchlo hraných tónov mi mnohokrát chýbajú momenty, ktoré ma v tom staršom jazze vedeli zdvihnúť zo sedadla, pretože mali nápad, invenciu... Netýka sa to len slovenského jazzu. To však musí opäť prísť a iste príde, pretože odmietam tvrdenie Iana Andersona, že jazz skončil v 70. rokoch a je dnes živou mŕtvolou.

 

Aké sú tvoje súčasné poslucháčske preferencie?

Počúvam lásky svojej mladosti – Johanna Sebastiana a barokovú hudbu vôbec, ale aj ohňostroje Charlieho Parkera a Cannonballa Adderleyho, dokonalosť Wolfganga Amadea, neuveriteľný „výberový“ kontrapunkt Gerryho Mulligana, milujem atmosféru bossa-novy so Stanleym Turrentinom a Stanom Getzom a vždy znova žasnem, ako je možné, že zdanlivo bezvýrazné a miestami falošné spievanie Astrud Gilbertovej môže byť tak neodolateľne sexy. V poslednom čase prichádzam na chuť „špinavým“ nahrávkam, ktoré priamo v zafajčenom prostredí jazzklubov, často v zlej technickej kvalite, mapujú okamihy zrodu tých momentov, ktoré neskôr – zdokonalené a vyčistené v štúdiu – boli zárukou úspechu významných albumov. Sú to napríklad prvé záznamy Charlieho Parkera, nedávno som sa dostal k parížskej nahrávke Cheta Bakera z roku 1980, ktorá ma doslova ohromila – je v nej skutočná klubová atmosféra aj s tým, že si v pozadí ktosi falošne píska a v pohári hrkajú ľadové kocky. Ale nápady, ktoré tam človek počuje, sú neuveriteľné. V štúdiu sa viac vsádza na istotu a čistotu a tým sa obmedzuje spontánnosť, aspoň do istej miery. Ako vidíš, vraciam sa skôr do minulosti...

 

Tvoje poslucháčske preferencie z oblasti jazzu sú dodnes aktuálne; hudobníci súčasnej scény sa tiež hlásia k hudbe 50. rokov ako k jednému z dôležitých inšpiračných zdrojov svojho štýlu. Neškodí im však pripomenúť, že vďaka „predpoludniam“ a iným aktivitám z dávnej minulosti, keď hranie jazzu nebolo bez osobného rizika, ich snahy už našli na Slovensku pripravené obecenstvo a podporu v inštitúciách. Myslím, že pre osobnosti zakladateľskej generácie môže byť satisfakciou, že ich niekdajšie snaženia našli tak kompetentných a úspešných pokračovateľov.

Miloš Jurkovič (1937, Bratislava) je významným interpretom, pedagógom a organizátorom v oblasti artificiálnej hudby a jazzu. Absolvoval štúdium hry na flaute na konzervatóriu a VŠMU (V. Brunner st.), pôsobil ako pedagóg na VŠMU (postupne vo funkciách vedúci Katedry orchestrálnych nástrojov, dekan, rektor), zastával funkcie generálneho riaditeľa vydavateľstva Opus (1995–1998), riaditeľa SOSR (1998–2003), vedúceho Redakcie hudby Rádia Devín (2003–2004) a predsedu Festivalového výboru BHS (2001–2007). V súčasnosti je viceprezidentom Dvořákovej spoločnosti pre českú a slovenskú hudbu v Londýne. Jeho nahrávky komornej hudby získali ocenenia v mnohých európskych krajinách. Bol členom jazzového West Coast Comba (1958–1960) a viedol kvinteto Medik (1961–1962). V ďalších rokoch sa vracia k jazzu príležitostne; od r. 2005 koncertuje v duu s klaviristom J. Hajnalom a v rámci projektov s B. Hroncom.




Aktualizované: 22. 10. 2016