Logo HŽ

Johnny Griffin - Little Giant

  Nazývali ho „Little Giant“ – „malý velikán“ pre nízky vzrast a obrovské veci, ktoré dokázal na svojom saxofóne. Ako šesťročný začal hrať na klavíri, potom sa venoval havajskej gitare, neskôr klarinetu, hoboju, altsaxofónu, aby nakoniec doslovne do posledného dychu vystupoval na svetových jazzových pódiách ako jeden z najrenomovanejších tenorsaxofonistov. Vo veku 80 rokov zomrel 25. júla 2008 vo svojom dome vo Francúzsku, len niekoľko hodín pred večerným koncertom.   John Arnold Griffin (1928–2008) bol dieťaťom svojej doby – ako americký teenager mohol priamo z prameňa čerpať hudbu, ktorá sa zrodila a pestovala v jeho okolí. Jeho rodné Chicago bolo v tom čase „saxofónovým mestom“. Množstvo saxofonistov sa nechávalo ovplyvniť Lesterom Youngom a jeho sóla dokázali hrať spamäti. Chicagskí hudobníci boli orientovaní skôr na tradíciu vychádzajúcu z Kansas City než na tú z New Orleansu.

V meste pôsobilo množstvo bluesových gitaristov – T-Bone Walker, B. B. King, Muddy Waters – v desiatkach klubov znela denne živá hudba. Griffin absorboval zo svojho domáceho (rodičia boli hudobníci), ale aj širšieho sociálneho prostredia americkú tradičnú hudbu – gospel, blues, swing – a „na vlastnej koži“ zažíval vznik a vývoj moderného jazzu – bebopu. Prvýkrát ho počul na koncerte kapely Billyho Ecksteina s Charliem Parkerom a Dizzym Gillespiem. Táto hudba ho nesmierne poznamenala a bez ohľadu na to či ho nazývali boperom, hardboperom, alebo postboperom, ostal tejto tradícii verný až do konca.

Introducing Johnny Griffin  

Svoju kariéru začal v pätnástich rokoch ako altsaxofonista u bluesmana T-Bone Walkera, neskôr u swingového vibrafonistu Lionela Hamptona. Podľa vlastných slov hrával na altsaxofóne „tenorovým spôsobom“. Čiastočne kopíroval štýl Johnyho Hodgesa, snažil sa však využívať chrapľavé „growl“ efekty, ako aj hutnosť tónu podľa Bena Webstera. Jeho túžba hrať na tenore sa splnila po naliehaní kapelníkovej manželky, pani Hamptonovej.

Griffinov štýl poznamenalo množstvo hudobníkov, počnúc saxofonistami Genom Ammonsom, Benom Websterom, Cliffordom Jordanom, Lesterom Youngom, Charliem Parkerom, Donom Byasom, až po gitaristu Charlieho Christiana a kontrabasistu Jimmyho Blantona. Za svoj najväčší vplyv považoval klaviristu Theloniousa Monka, ktorého obdivoval po hudobníckej, ale aj ľudskej stránke. Spolu s Elmom Hopom a Budom Powellom patril Monk k trojici klaviristov, ktorá pomáhala Griffinovi preniknúť do problematiky novátorských harmonických postupov bopu. Koncom 40. rokov si ho títo hudobníci doslovne „adoptovali“ a Griffin na toto obdobie spomína ako na jedno z najdôležitejších v živote. U Monka navštevoval skúšky jeho kapely, Powella s  Hopom sledoval ako v duu hrávajú Bachove prelúdiá. S Monkom neskôr ostal v kontakte aj počas svojho newyorského pobytu a v roku 1958 s ním nahral štvoricu pozoruhodných albumov.

Po príchode do „Big Apple“ nahral Griffin album Introducing Johnny Griffin (Blue Note 1956), ktorý síce nebol jeho prvou nahrávkou, no zasluhuje si osobitú pozornosť. Jeho spoluhráčmi boli Wynton Kelly na klavíri, kontrabasista Curly Rusell a bubeník Max Roach. Kapela hrá „ohnivo“ a s nasadením. Russel, ktorý na albume hrá jedno z mála zaznamenaných basových sól, vytvára s Roa- chom energicky pulzujúcu rytmickú sekciu. Líder Griffin napriek svojmu veku potvrdzuje povesť „najrýchlejšieho“ saxofonistu na svete. Komfortne s nadhľadom a radosťou sa pohybuje v up-tempách a charakteristicky širokým tónom pozoruhodne interpretuje balady. Album obsahuje trojicu Griffinových pôvodných tém a štvoricu štandardov, napríklad od Parkerových čias bopermi obľúbenú baladu Lover Man. Griffin sa prebojoval k popredným osobnostiam zlatého veku moderného akustického mainstreamu 50. a 60. rokov minulého storočia.

Niekoľko mesiacov v roku 1957 strávil v zoskupení Jazz Messengers, ktoré viedol bubeník Art Blakey, jeden z tvorcov modernej bopovej školy hry na bicích nástrojoch. V jeho kapele sa počas viac ako tridsiatich rokov vystriedalo množstvo hudobníkov – porovnateľnú základňu pre mladé talenty poskytovali snáď jedine zoskupenia Milesa Davisa.   A Blowin´ Session   Griffinov album A Blowin´ Session (Blue Note 1957) patrí k najlepším zaznamenaným „ses- sions“ (neformálnym nahrávkam realizovaným bez predošlej skúšky len na základe ústneho dohovoru o priebehu a forme skladieb, zväčša štandardov) jazzovej histórie. Tento strhujúci „súboj tenorov“ medzi Griffinom, Johnom Coltranom a Hankom Mobleym bol pozoruhodnou udalosťou hardbopovej éry. Z hry saxofónových velikánov cítiť pohodovú atmosféru, nie snahu o „sfúknutie protivníka z pódia“, ako tomu pri jamsessions príležitostne býva. Cieľom A Blowin´ Session neboli saxofónové preteky.

Pôvodne sa mal na nahrávke zúčastniť len Mobley – Coltrana pozvali na poslednú chvíľu. Výnimočnou je aj účasť hviezdnych sidemanov – trubkára Lee Morgana, klaviristu Wyntona Kellyho, kontrabasistu Paula Chambersa a bubeníka Arta Blakeyho. Album predstavuje dvojicu štandardov – All the Things You Are a The Way You Look Tonight, ako aj Griffinove kompozície Smoke Stack a Ball Bearing. Saxofónová „predná línia“ spolu s Morganom udržiava tvorivé energické napätie. Keďže sa jedná o spontánne hudobnícke stretnutie, každý z hudobníkov akoby netrpezlivo čaká na svoje sólo, počas ktorého sa usiluje vydolovať zo seba to najlepšie. Skladby nemajú výrazné aranžmány, pozorujeme skôr nápadité predohry a rytmicko-melodické sprievody: počas All the Things You Are Kellyho nenápadný kontrapunkt a blokové voicingy na princípe call and response, kontrastné „presedlanie“ rytmickej sekcie zo swingu na latin počas bridge, Chambersovo „ukotvenie“ Blakeyho polyrytmických „výletov“ počas improvizácií, Kellyho interaktívny, bluesovo „okorenený“ comping.

Hra Hanka Mobleyho a Lee Morgana je melodickou v bopovom zmysle slova. Obaja hráči len zriedka využívajú doubletimové pasáže, používajú však bopový slovník – dokonca na rovnakom mieste v harmonickej formovej štruktúre skladby interpretujú rovnakú frázu. Griffin takmer totožnú, avšak rytmicky variovanú frázu používa na inom mieste v improvizácii. Z daného príkladu badať vzájomné ovplyvňovanie hudobníkov, „odpočúvanie“ melodických liniek a spoluvytváranie „šlabikára“ bopu.  

 

...viac v aktuálnom čísle HŽ...




Aktualizované: 12. 07. 2016