Logo HŽ

Zápisky hudobného konzumenta: dva týždne v Londýne

O skonzumovaných aj neskonzumovaných jazzových aj nejazzových pochúťkach

Naučil som sa, že keď idem do svetovej metropoly, vypláca sa urobiť si „domácu úlohu“, pretože orientácia na mieste môže byť veľmi stresujúca. Človek si ťažko vyberá z mnohorakých hudobných ponúk, ktoré môžu navyše časovo kolidovať. Nevraviac o vstupenkách, v dnešnej internetovej dobe vypredaných mesiace vopred. Londýn má okrem množstva populárnych muzikálových divadiel dve veľkolepé operné scény – kultovú Royal Opera House v Covent Garden a v zahraničí menej známu (ale o to fascinujúcejšiu) English National Opera; samozrejme množstvo jazzových klubov, z ktorých má každý vlastnú identitu. A okrem toho more ďalších miest, kde môžete počuť zaujímavú hudbu...

The Stan Elliot Quintet / Camden, krčma Golden Lion, nedeľa 18. januára, 18.00

Predstavte si typickú britskú krčmu s viktoriánskym dreveným interiérom bohato doplneným mosadznými a sklenenými prvkami, skôr nižšej kategórie, bez kobercov a plyšového sedenia, s osadenstvom primeraným mestskej štvrti a faktu, že je nedeľa večer, teda viac ako poloprázdno. Pri vedľajšom stolíku samotársky starý pán, usilujúci sa aspoň o krátke verbálne kontakty, no vzhľadom na moju angličtinu a jeho hladinu alkoholu v krvi, neúspešne. Otváralo kvarteto The Band Upstairs (g, ts, dr, bg), ktoré spočiatku očarilo vernou interpretáciou jazzových štandardov, ale už v tretej skladbe bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Hudbe chýbal duch. Všetko mali nalinkované ako verklík. Louis* postrehol môj nepokoj a vyzradil, že je to vlastne kapela, ktorá hráva na svadbách. Klobúk dole, trochu iný vkus ako Senzus.

Po prestávke začal hrať The Stan Elliot Quintet (Stan Elliot – spev, Louis Vause – el. klavír, Cam Campbell – kontrabas, Patmo Sheeran – gitara, Alan McCullough – bicie). Jazzové štandardy ako Blue Skies či Caravan a najmä vlastné skladby – všetko v nekompromisnom rockovom kabáte, v akom sa „potili“ excentrickí členovia skupiny – najmä spevák a bývalý gothicrockový basgitarista Campbell. Predviedli fantastické rockové podoby jazzových štandardov a jazzové verzie vlastných rockových piesní. Bola to lahôdka! Trebárs dialógy basistu skvelo swingujúceho na elektrickom kontrabase (netajac sa svojou minulosťou naplno vybudeným zosilovačom) s boogie-woogie a klasicizujúcimi elektrickými klávesami Vauseho. O niekoľko dní budú tento repertoár nahrávať, tak počkajme na cédečko. Zopár poslucháčov ešte pribudlo, no v zásade hrali asi pre 20 párov uší. Smutné aj krásne. O deviatej museli skončiť – kvôli susedom v dome. Tak sme dopili pivko a pobrali sa domov. Veď sa s Louisom ešte uvidíme.  

Evan Parker / Východný Londýn, jazzový klub Vortex, streda 21. januára, 20.30

Z mesačného programu Jazz in London (www.jazzinlondon.net – mesačne 24 strán mien, termínov a miest!) na mňa „zakričalo“ meno legendy britského free jazzu Evana Parkera. Keď mi odpísali, že mám prísť, nemysleli to formálne. V klube sa za mnou po chvíľke zastavil Oliver Weindling, jedna z kľúčových osôb tohto výnimočného miesta, kde sa už viac ako dve desaťročia denne hrá jazz – prevažne britský a do značnej miery avantgardný. Oliver sa pozná s Petrom Lipom aj Jurajom Bartošom a často chodí do Viedne, odkiaľ pochádzajú jeho rodičia. Smiali sme sa na historke, ako Bartoš pred pár rokmi zastupoval rakúsku scénu na britsko-rakúskom jazzovom festivale vo Viedni. Akurát do Bratislavy Oliver nechodí, maximálne tak na letisko. Preto som ho pozval. Možno bude mať šancu predstaviť svoju „stajňu“ – vydavateľstvo Babel prezentujúce aktuálnu britskú jazzovú scénu (o tom snáď na stránkach HŽ podrobnejšie inokedy). Evan Parker sa presadil v polovici 60. rokov ako nekompromisný improvizátor, čomu zostal verný dodnes, aj keď má už po šesťdesiatke.

Je to vtipný chlapík; keď som vchádzal do Vortexu, žmurkol na mňa a volal ma k sebe. Bol som zaskočený, ale rýchlo sme si vyjasnili, že si ma splietol s nejakým bubeníkom... Od tej chvíle mi však bolo skvelo v prostredí, kde som nikoho nepoznal – okrem ducha hudby, ktorá na mňa čakala. Evan hral s mnohými legendami – s britským avantgardným gitaristom Derekom Baileym, Johnom Surmanom, Kennym Wheelerom či Tonym Oxleym; až po Roscoe Mitchella. S improvizačnými orchestrami Electro-Acoustic Ensemble a The Transatlantic Art Ensemble nahrával pre ECM hudbu komponovanú náhodnými postupmi. Dodnes často hráva aj sólové koncerty a je hosťom festivalových a klubových pódií po celej Európe.

Vo Vortexe – kde pravidelne raz mesačne participuje na večeroch improvizovanej hudby – predviedol svoje dvojgeneračné kvarteto s rovesníkom, bubeníkom Tonym Marshom, a dvoma asi tridsaťročnými „mlaďasmi“ – kontrabasistom Dominicom Lashom a (v interakcii s Parkerom geniálnym) klaviristom Alexom Hawkinsom. Ťažko popísať hudbu, ktorú hrali: príval zvukovej energie, estetika hluku, rezíduá tonality za závojmi tónov, rešpekt voči individualite a súčasne intuitívna komunikácia. Presne podľa Cageovho návodu – ak to počúvate, je to krásna hudba, ak to nepočúvate, je to hrozný hluk. Vracal som sa zasnený neskoro v noci, ulice východného Londýna som prežil bez incidentu, len tesne pred hotelom som takmer „schytal“ od nočných opilcov. Jazz je náročné umenie...  

Dve operné intermezzá /  Priamy prenos z Metropolitnej opery v New Yorku na plátne kina Barbican, sobota 24. januára, 18.00

Po decembrovej premiére Orfeo ed Euridice od Christopha Willibalda Glucka v SND bolo zadosťučinením prežiť rozkoš pri nemanipulovanej a nadčasovej inscenácii s Daniellou de Niese (Euridice), Heidi Grant Murphyovou (Amor) a Stephanie Blythovou (Orfeo) pod taktovkou Jamesa Levina. Nikdy by som neveril, že takéto sprostredkované „bytie pri tom“ môže byť natoľko autentickým zdrojom hlbokého prežitia hudby. Diváci v kine tlieskali a mňa niekoľkokrát prepadol slzavý záchvat dojatia. Darmo, v takomto high definition prenose je človek všade – nielen ako divák v hľadisku opernej scény na svojej stoličke. Dostanete sa do tesnej blízkosti vokalistiek, „cítite“ s nimi ich fyzický a umelecký výkon, vychutnávate celky, nezvyčajné uhly pohľadu, no hlavne máte po celý čas dokonalý zvuk s autentickým dozvukom. A presne ako v reálnej situácii nemáte kam „uhnúť“, nemôžete si odskočiť doliať víno či na toaletu, ako pri sledovaní DVD. Klobúk dolu, už aby sme mali takéto aj u nás!

Linbury štúdio Kráľovskej opery v Covent Garden, utorok 27. januára, 19.30

Na Žobrácku operu Benjamina Brittena som prišiel z úcty voči hostiteľskej krajine: prečo nezhliadnuť dielo národného hrdinu? Otvorene priznávam, že som bol hlboko sklamaný – nielen ako recenzenti z inscenácie tejto opery, ale z diela samotného. Pre koho malo byť určené to, čo v roku 1948 z pôvodnej baladicko-satirickej opery Johna Gaya (1728) – jednej z prvých opier so svetským obsahom – Britten svojimi úpravami a hlavne harmonizáciou vytvoril? Banálny dej, extenzívne nespievané „divadelné“ scény a k tomu avantgardná hudba, náročná hudba, ktorá pôsobí presne proti pôvodnému Gayovmu zámeru – uviesť dielo, ktoré si prostí diváci môžu v divadle pospevovať s účinkujúcimi. Poloprázdne hľadisko po prestávke isto nepovzbudilo aktérov na javisku a celý večer tak išiel dolu vodou. Cestou domov som si musel dať pivo...  

Empirical / Jazzový klub Ronnie Scott’s, Soho, štvrtok 29. januára, 19.30

O „Empirikoch“ som písal vo vlaňajšom júnovom čísle Hudobného života – ako a prečo vyhrali European Jazz Competition, aký jazz skladajú a hrajú... Bol som úžasne zvedavý, čo sa s touto mladou, vynikajúcou a viac ako sľubnou skupinou udialo po roku. Zrealizovali svoj „messiaenovský“ a „dolphyovský“ projekt? Neprepadli komerčným tlakom? Všetko je v najlepšom poriadku. Pôvodné kvinteto síce opustili klavirista aj trubkár, ale získali fantastickú náhradu v osobe mladučkého vibrafonistu Lewisa Wrighta, študenta Trinity College of Music. Ten napriek svojmu veku hudbu Empiricalu ešte viac „zintelektualizoval“. Počas večera hrali interpretácie skladieb Erica Dolphyho (najmä z albumu Outward Bound, 1960) a svoje pocty tomuto predčasne i tragicky zosnulému Afroameričanovi. Husté, pevne štrukturované, rafinovane konštruované skladby s dostatočným priestorom pre presne definované (avšak dostatočne expresívne) sóla všetkých členov skupiny (as, vb, db, ds). Keď sa ma ich manažérka ďalší deň pýtala, čím ma tak zaujali, odpísal som jej, že ani nie tým, ako hrajú, ale ako myslia. Dnes je to skôr zriedkavé. Pomenoval som to „konceptuálnym prístupom s intenzívnym využívaním nástrojov jazzovej expresie“.

Vibrafonista krásne a komplikovane harmonizuje s jemnejšou ako klavírnou zvukovosťou. Akordy kladie podobne, ako to robieval John McLaughlin na začiatku kariéry a harmonickú textúru zahustí natoľko, že zo sólového hlasu altsaxofónu máte zrazu harmonickú halucináciu. Fantázia. Saxofonista Nathaniel Facey má „voľné ruky“, nemusí „riešiť“ dvojhlasy s trúbkou. Mimochodom, hrá ako mladý Coltrane, Archie Shepp, Ornette Coleman aj Eric Dolphy dohromady. Teda, nie celkom tak, ale je blízko. Celá kapela hrá polovicu koncertu potichu a z toho ešte polovicu pianissimo. Bubeník šetrí každý zbytočný úder, pohráva sa s tichom a kontrabasista výborne zvláda rovnováhu medzi službou ansámblu a sebaprejavením sa. Empirical v historickom pohľade najviac pripomínajú konceptuálne projekty Charlesa Mingusa, na pôde ktorých v mnohom predbehol svojich rovesníkov. Hrajú bez akýchkoľvek kompromisov k „pop/easyjazzovému“ publiku (to žiaľ tvorí aspoň polovicu osadenstva v snobskom klube Ronnieho Scotta; po večeri v polovici skladby zaplatia a odchádzajú), bez akéhokoľvek sebapresadzovania sa členov skupiny v exhibicionistickom sólovaní (ktoré by z technického hľadiska zvládali bez problémov). Na záver snáď len to, že album s touto hudbou je nahratý a svetlo sveta uzrie v septembri.

 

Čo som nestihol skonzumovať...

 

Návštevu koncertu si môžete plánovať aj každý deň, ale čo vám z toho ostane v hlave? Viacerých podujatí som sa preto vzdal. Medzi tie, ktoré ma naozaj mrzeli, patril koncert japonskej speváčky Yuki Umiguchi, ktorá sa usadila v Londýne, živí sa fyzioterapiou a k tomu spieva jazz (najčastejšie v poľskom Jazz Café Posk v Hammersmithe). Poslucháčom rádia Devín som ju predstavil asi pred pol rokom. Ďalšími boli vystúpenie francúzskeho gitaristu-improvizátora Marca Ducreta (Vortex) a veterána britských bigbandov Willieho Garnetta (Posk). Najkurióznejšie však znelo pozvanie na koncert Dennisa Rollinsa, virtuózneho trombonistu, ktorého „zmeska“ funkpopového jazzu pod názvom Badbone je momentálne v Británii viac ako vychytená. Pozvanie sadnúť si ako „groupie“ do autobusu, odviezť sa s kapelou na koncert v Gainsborough a potom zase 4 hodiny autobusom späť do Londýna s návratom o tretej ráno som dostal od jeho manažérky. Urobiť si výlet cez pol Anglicka znelo lákavo, ale „zvíťazil“ môj vek. Dennisa si rád pozriem v Bratislave, ak sa ho podarí doviezť na BJD.

 

Louis mal po krčmovom koncerte poriadnu virózu a ledva sme sa pred mojím odchodom stihli rozlúčiť – našťastie sa na poslednú chvíľu pozbieral a rozhodli sme sa pre tradičné raňajky na starobylom potravinovom Borough Market pri London Bridge. Pri ustriciach mi sľúbil, že svoje boogie-woogie určite príde zahrať do Bratislavy, aj keby to malo byť len v nejakej malej útulnej kaviarni. Na oplátku ale musím zariadiť, aby vo viedenskej Staatsoper čo najskôr hrali Tristana a Isoldu, pretože to chce vidieť kvôli svojej ročníkovej práci na Open University.

Poznámka

Louis Vause prišiel pred takmer troma rokmi osobne predstaviť svoju muziku do Bratislavy. Bavili sme sa o nej napríklad na vlnách rádia Devín. Vause je nielen boogie-woogie klaviristom a autorom skvelého inštruktážneho DVD Boogie And Blues Piano (LOUM 001, 2008), ale aj skladateľom a najmä pravým bohémom. Apropo, článok, ktorý som o ňom publikoval v HŽ 6/2007, sa mu páčil, aj keď nevie po slovensky ani slovo. Prekladala mu ho slovenská čašníčka vo vedľajšej krčme The Prince Albert, kam občas chodí na stravu a pivko.




Aktualizované: 28. 09. 2016