Logo HŽ

Jazz bez hraníc

19. ročník festivalu Jazz FOR SAle, 7.11. /14. 11 /21. 11 2009, združenie FORSA, Košice

Košický festival Jazz FOR SAle v rámci Višegrádskych dní pod hlavičkou združenia FORSA v spolupráci s vydavateľstvom Hevhetia neprestáva prekvapovať a čoraz razantnejšie „šliape“ na prsty domácim jazzovým podujatiam.

Originálna dramaturgia minulých ročníkov dokázala namiešať z ingrediencií zoskupení jednotlivých krajín V4 chuťovo nesmierne rozmanitú ponuku: kontrabasoví majstri George „Jiří“ Mraz a Aladár Pege, klavírna diva Hiromi, francúzsky huslista Didier Lockwood, tenorsaxofónový veterán Scott Hamilton, rešpektovaný fusion gitarista Scott Henderson...

Aktuálnemu 19. ročníku festivalu v priestoroch Historickej radnice v Košiciach dominovali tradične poľskí umelci. Bohatá jazzová scéna našich severných susedov si vydobyla osobité postavenie v rámci európskej scény a v posledných rokoch sa popri jej stále aktívnych pionieroch (Tomasz Stańko, Michał Urbaniak, Zbygniew Namysłowski) začínajú čoraz častejšie presadzovať predstavitelia mladších generácií. Mnohých z nich (klaviristu Michała Tokaja, vokalistov Annu Mariu Jopek a Grzegorza Karnasa) nám dramaturgia košického festivalu predstavila v rámci minulých ročníkov. Prekvapením prvého večera (7.11.) bolo tentokrát zoskupenie okolo výnimočného saxofonistu Grzegorza Piotrowskeho.

Líder považovaný za jedného z najprogresívnejších hudobníkov mladej jazzovej generácie s prirodzenosťou popieral žánrové obmedzenia predkladajúc len zriedka počutú postmodernú koláž prechádzajúcu od hedonizmu vrstvených zvukov po nenútene pôsobiaci, napriek tomu exponovaný, „jazzcore“ s citlivo stanovenou hranicou medzi akustickými nástrojmi a elektronikou. Tón lídrovho tenorsaxofónu nezaprie inšpiráciou nordickou školou reprezentovanú dnes už kultovým saxofonistom Janom Garbarekom, najfarebnejšou zložkou kvinteta boli sférické zvuky ožívajúce pod rukami fantastického klaviristu Pawła Kaczmarczyka (ten sa vďaka svojmu nedávnemu projektu Audiofeeling stal novou tvárou prestížneho nemeckého vydavateľstva ACT Music). Z aktuálneho albumu Piotrowskeho zoskupenia Emotronic (Studio Alchemik 2009) odznelo na počudovanie len niekoľko tém.

Festivalové koncerty bolo možné sledovať v priamom prenose prostredníctvom internetovej televízie MeeToo, prostredníctvom archívu ostali dostupné aj po skončení podujatia. Koncertný zážitok prvého večera si tak podobne ako autor článku mohli v pohodlí svojich domovov vychutnať aj tí, ktorým sa do východnej metropoly Slovenska nechcelo. Škoda len, že z vystúpenia mimoriadneho hosťa druhého večera (14.11.), klaviristu Leszeka Możdżera, bolo možné sprostredkovať len niekoľkominútový záznam. Możdżer, ktorý sa v Košiciach predstavil podobne ako pred dvoma rokmi sólovým recitálom, zaujal priezračnosťou uvádzaných tém, v rámci ktorých inovoval dedičstvo poľskej klavírnej školy.

Počas trojice festivalových večerov dostali priestor aj zástupcovia domácej scény: košický gitarista Róbert Rovina predstavil nové česko-poľské kvinteto, ktoré sformoval počas štúdia na Konzervatóriu Jaroslava Ježka v Prahe, „česko-slovenský američan“ Laco Déczi si získal publikum celistvým konceptom svojej kapely Cellula New York a vystúpenie Griglák & VizváryBass Project bolo jazzrockovou smršťou určenou najmä priaznivcom bleskurýchlych basgitarových behov a slapových súbojov oboch lídrov. Zo slovenských kapiel najväčšmi zaujalo AMC Trio, ktoré sa spolu s hosťujúcim švédskym gitaristom Ulfom Wakeniusom predstavilo posledný festivalový večer (21.11.). Od čias svojho albumového debutu Thor-Iza (Hevhetia 2006) preklenuli títo prešovskí hudobníci značný priestor a svoj minuloročný album Soul of the Mountain (Hevhetia 2008) obhájili v Košiciach na výbornú. Aj jazzoví puristi ohŕňajúci nos nad mäkkosťou a spevnosťou ich tém museli v rámci koncertu uznať, že koncept s prvotriednym gitaristom fungoval dokonale.

Výrazné spevné témy s nádychom východoslovenského folklóru nemajú mnoho spoločného so spletitosťou bebopových štandardov, avšak pesničkové motívy ich skladieb ostávajú po koncerte (ale aj po vypočutí ich vynikajúceho albumu) v ušiach poslucháča. Kapela sa napriek tomu neznižuje ku kompromisom, ale zachováva si ako jedna z mála na našom území vlastnú, ľahko rozpoznateľnú tvár. Skladby AMC Tria, ktoré sú krásnou muzikou v pôvodnom slova zmysle, posúva dopredu drajv, intenzita a takmer slovanská emocionalita, ktorou spoluhráčov infikuje gitarista Ulf Wakenius, niekdajší spoluhráč Oscara Petersona alebo Raya Browna. Na jeho podnety reaguje trio senzitívnejšie ako kedykoľvek predtým a jeho členovia sú po Wakeniusovom boku schopní „vystreliť“ pozoruhodné sóla (klavirista PeterAdamkovič sa takto blysol v úvodnej Thor-ize, kontrabasista Martin Marinčák vystaval nádherne spevné sólo v rámci Soul of The Mountain).

Okrem známych skladieb zaujala lyrická Čakanka s prekvapivým rapsodickým groove v závere. Snáď jediným problémom koncertu bol nekonkrétny zvuk; táto výhrada sa však netýkala ďalšieho výnimočného koncertu posledného večera – vystúpenia amerického klaviristu DanaTepfera s dvojicou poľských hudobníkov (vyhľadávaný rytmický tandem Michał Barański/ŁukaszŻyta). V Paríži narodený Tepfer absolvoval New England Conservatory v Bostone a na súťaži sólových klaviristov v rámci Montreux Jazz Festival 2006 získal titul absolútneho víťaza. Pred niekoľkými mesiacmi nahral album s legendárnym saxofonistom Leem Konitzom (Duos With Lee, Sunnyside Records 2009); aj v Košiciach sa pôvodne mal predstaviť po boku tohoto cooljazzového pioniera.

Zdravotný stav osemdesiatdvaročného (napriek tomu stále aktívneho) saxofonistu to však nakoniec neumožnil a tak sme mali možnosť počuť „len“ vynikajúce americko-poľské trio. Skutočnosť, že s poľskou rytmikou odohral Tepfer len zopár koncertov, nebola badateľná a vnímavý poslucháč dostal výdatnú porciu vyrovnaného klavírneho tria mehldauovského strihu. Pokiaľ by sme v eklekticizme oboch klaviristov našli isté podobnosti, Tepfer uvádzal v porovnaní s Mehldauom nie natoľko kantabilné témy menej romantizujúcim spôsobom. Skladby z Tepferovho triového albumu Oxygen (DIZ 2007) zaujali precíznou variačnou drobnokresbou a nápaditými polyrytmickými štruktúrami.

Záver večera patril početnejšiemu českému zoskupeniu Šavle, meče vedeného barytónsaxofonistom Jiřím Hálom. Pulzujúca päťčlenná dychová sekcia vytvárala s jazzrockovou rytmikou hudbu na pomedzí rhythm’n’blues a funku, ktorá bola príjemným odľahčením vynikajúceho večera.

Čo ponúkne „na predaj“ budúci, jubilejný dvadsiaty ročník tohto pozoruhodného jesenného festivalu? Podľa slov organizátora a umeleckého riaditeľa Gabriela Horala výber z toho najlepšieho, čo v rámci Jazz FOR SAle zaznievalo doteraz. Nechajme sa však prekvapiť...




Aktualizované: 22. 10. 2016