Logo HŽ

Jazz a Európa XI.

Poľsko: osobnosti 60. až 80. rokov

V prvej časti poľskej povojnovej retrospektívy sme sledovali fascinujúcu cestu tunajšieho jazzu od ilegality až po povolené akcie, ktoré sa rozrástli v mohutné masové demonštrácie presahujúce rámec hudby. Venovali sme sa prvým osobnostiam, ktoré získali prestíž na európskej i svetovej scéne (Trzaskowski, Komeda) a časopisom vznikajúcim v 50. – 60. rokoch. Mohli sme tiež postrehnúť, ako poľská jazzová scéna ovplyvňovala jazzové dianie v zahraničí, najmä v Československu, ale aj v Nemecku, Škandinávii a ďalších krajinách. Prvotné masové hnutie sa rýchlo premenilo na dobre organizovaný menšinový hudobný prúd, pokračoval aj rozvoj samostatných jazzových inštitúcií. Obrovský význam malo rozvíjanie jazzového školstva a jeho etablovanie nielen na domácej scéne. V tomto smere vyzdvihneme aspoň základné míľniky: v roku 1968 vznikla špecializovaná škola v Katoviciach (Wydział Jazzu i Muzyki Rozrywkowej w Państwovej Wyższej Szkołe Muzycznej), v roku 1998 vo Vroclavi (Wrocławska Szkoła Jazzu i Muzyki Rozrywkowej) a v Krakove (Krakowska Szkoła Jazzu i Muzyki Rozrywkowej).

Vďaka zázemiu si poľská scéna udržala kontinuitu (od „sopotskej“ generácie po súčasnosť) a plynulosť nástupu nových hudobníkov. K niektorým zakladateľským osobnostiam s dôležitým postavením sa postupne priraďovali mladí spoluhráči a tieto medzigeneračné kontakty boli obojstranne stimulujúce. Samozrejme, od konca 60. rokov, keď aj v Poľsku prichádzali autentické jazzové smery o podporu širšieho obecenstva (a zároveň jazz strácal dráždivú príchuť hudby protestu a odporu), hudobníci vo veľkej miere využívali možnosti dlhodobého účinkovania v zahraničí a časť z nich sa venovala populárnej alebo inej nejazzovej hudbe. Na domácej scéne napriek tomu ostával dostatok hudobníkov pokrývajúcich bohatú sieť klubov a koncertov, nehovoriac o prestížnej záležitosti – vystúpení v rámci festivalu Jazz Jamboree. Zaujímavým poľským javom bola tiež obojstranná inklinácia domáceho rocku a folku k jazzu, čo zlepšovalo možnosti uplatnenia a finančnú situáciu jazzmanov. 
 

Jan „Ptaszyn“ Wróblewski: personifikácia kontinuity  

Dvaja saxofonisti – Jan „Ptaszyn“ Wróblewski a Zbigniew Namysłowski – majú v poľskom (i európskom) jazze dlhodobo nezastupiteľné miesto vďaka kvalite svojej hry aj množstvu hudobníkov, odchovancov svojich zoskupení. Väzby oboch saxofonistov na scény mnohých európskych krajín boli počas dlhých rokov ich pôsobenia umocňované zájazdmi s vlastnými i medzinárodnými skupinami. V tejto podobe ich mohlo niekoľkokrát spoznať i obecenstvo Bratislavských jazzových dní a Medzinárodného jazzového festivalu v Prahe. Jan Wróblewski (1936)1 unikátnym spôsobom participoval na všetkých doterajších etapách vývoja poľskej jazzovej moderny. Zažil éru jam sessions v jazzových katakombách a debutoval s Komedovým sextetom na festivale v Sopotoch (1956). Komedove skladby tvoria od tých čias súčasť Wróblewského repertoáru. K jeho pôsobeniu sa viažu viaceré prvenstvá: senzáciu v jazzovom svete vyvolala udalosť v roku 1958, keď ho manažér newportského festivalu George Wein vybral do medzinárodného orchestra vedeného Marshallom Brownom.

Realizácia pozvania bola malým zázrakom (československý zástupca, trombonista Zdeněk Pulec, nedostal šancu vybaviť si povolenie). Veľká publicita viedla k ďalším účinkovaniam s americkými veličinami a najmä k pozícii, ktorá mu umožňovala získavať do svojich skupín najlepších poľských hudobníkov. Wróblewski sa uplatnil v mnohých sférach. Ako interpret prešiel rôznymi premenami od swingu, bebopu, fusion k free jazzu a jeho najtypickejšou stránkou je jazzový mainstream, v ktorom spája rôzne vplyvy s určujúcou inšpiráciou Sonnyho Rollinsa. Napriek tomu, že ako tenorsaxofonista pôsobí na scéne už päť desaťročí, jeho spôsob hry je stále aktuálny, a to bez toho, aby musel obmieňať svoje základné východiská. Dlhé roky Wróblewski stimulujúco vplýva na poľskú scénu aj ako líder big bandu, pre ktorý okrem neho komponovala a aranžovala celá plejáda poľských hudobníkov. Už v roku 1968 vznikol pod jeho vedením rozhlasový big band Studio Jazzowe so stálym okruhom hudobníkov, ktorí k nahrávkam pozývali ďalších sólistov. S orchestrom, sprevádzajúcim aj spevákov a zahraničných umelcov, spolupracovali ako skladatelia a aranžéri všetci významní poľskí jazzmani.

Len za prvé desaťročie svojej existencie malo Studio Jazzowe na svojom konte 187 nahrávok, 3 albumy a mnohé vystúpenia na Jazz Jamboree i európskych festivaloch. Pred Wróblewskim poľskej scéne chýbala relevantná bigbandová tradícia a vďaka jeho aktivitám nastal v tomto smere výrazný pokrok. Ako nadšený propagátor jazzu vynikol Wróblewski v publicistike a je autorom rozhlasových i televíznych relácií. Aj keď patrí ku generácii jazzmanov, ktorá si vytýčila za cieľ hrať americký typ jazzu, pokiaľ možno na úrovni originálu, nemožno poprieť jeho zakladateľské zásluhy na východiskách poľskej jazzovej školy, najmä inklináciu k domácej (alebo v širšom ponímaní slovanskej) hudobnosti. K Wróblewskému sa v tomto smere viaže aj prvý pokus: skladba Bandoska in Blue z roku 1958. Sám však cítil, že ním zvolený princíp nie je uspokojujúci. K tejto téme sa podrobnejšie vyjadril aj ako publicista.

Zbigniew Namysłowski a glokálny koncept  

Willis Conover už počas svojej prvej návštevy Poľska označil Zbigniewa Namysłowského (1939)3 vo svetovom kontexte za hudobníka najvyššej kvality. 4 Väčšina zahraničných odborníkov vyzdvihuje Namysłowského novátorské obdobie 60. a 70. rokov a právom ho považujú za priekopníka európskeho poňatia jazzu. V Poľsku sa Namysłowského meno stalo pojmom z viacerých dôvodov: vyniká tu jeho aktivita objaviteľa a vychovávateľa talentov, ako aj dispozície skvelého jazzmana, ktorý sa okrem inovácií dokáže skvele prispôsobiť aj mainstreamovému hraniu. Jeho zásluhy o poľský model jazzu vyzdvihol práve Jan Wróblewski, ktorý Namysłowskému pripisuje prvenstvo vo využití folklorizujúcich stupníc a úspešnej snahy hrať a improvizovať poľsky.5 Už Namysłowského prvé skladby zaujali novátorstvom, pôvodnosťou hudobného myslenia a zároveň fascinovali na tú dobu nezvyklými výrazovými prostriedkami. Séria jeho skladieb, ktoré majú pre európsky jazz zásadný význam, začala v r. 1963 Piątawkou s neobvyklým 7/8 metrom.

Komplikované metrá (15/8 v Kujawiak Goes Funky z r. 1975) s moduláciami, zmenami tempa a nezvyklým harmonickým myslením charakterizujú i jeho ďalšie kompozície. Zároveň jazzovému obecenstvu nerobí problém stotožniť sa s jeho hudbou, keďže je komunikatívna, plná hudobného humoru a kontrastov, nechýba jej ani rozmer romantizujúcej reflexie. Z Namysłowského platní ostávajú dlhodobými bestsellermi predovšetkým crossoverové nahrávky s vplyvmi etnickej hudby. Prelomovým albumom, ktorý do súčasnosti vychádza v reedíciách, je Lola (Decca 1964), nahraná v Londýne (obsahuje tiež skladbu Piątawka). Komerčne najúspešnejším titulom je Winobranie (MUZA 1973, o. i. so Stanisławom Cieślakom a Tomaszom Szukalským, líder tu okrem altsaxofónu hrá na violončele a klavíri) ponúkajúce širší záber syntéz (otvorenosť ku sfére world music). Inšpiráciou bol okrem poľskej hudby tiež balkánsky a indický folklór, väčšinou na freejazzovom základe. Široký poslucháčsky ohlas mu zabezpečilo v roku 1975 pokračovanie tejto línie na albumoch Kujawiak Goes Funky (MUZA 1975) s Wojciechom Karolakom, Tomaszom Szukalským alebo Little Lamb Lost (IC 1977), na ktorom sa okrem jeho skupiny objavujú goralskí hráči na gajdách a rôznych poľských ľudových nástrojoch.  I keď kritika a publicistika vyzdvihujú Namysłowského predovšetkým pre jeho presadenie poľského glokálneho konceptu, vo svojej hudbe ostáva aj autentickým jazzmanom nadnárodného typu.6 V jednotlivých obdobiach jeho aktivity vystupujú do popredia rôznorodé okruhy, a tak v jeho hudobnom profile môžeme hovoriť o obdobiach free jazzu, jazz rocku a fusion, elektronickom jazze a o opakovaných návratoch k akustickému i straight ahead jazzu.  

 

Druhá generácia: klaviristi (60. až 80. roky)

V skupinách zakladateľských osobností Komedu, Trzaskowského, Kurylewicza, Wróblewského a Namysłowského začínali svoje aktivity mnohí ďalší hudobníci. Je medzi nimi množstvo vynikajúcich saxofonistov a málo trubkárov (i keď na tomto nástroji vynikol z hľadiska celosvetového významu najznámejší poľský jazzman Tomasz Stańko). Dôležité postavenie vo vývoji jazzového konceptu na svojom nástroji majú niektorí poľskí huslisti a plynulý vývojový prúd tvoria vynikajúci poľskí klaviristi.
Spomedzi nich je celosvetovo najznámejším Adam Makowicz (1940), ktorý do roku 1969 vystupoval pod pôvodným menom Matyszkowicz. Začínal v skupinách Andrzeja Kurylewicza, Jana Wróblewského a Michała Urbaniaka. Spolu s Tomaszom Stańkom založili začiatkom 60. rokov skupinu Jazz Darings patriacu k prvým európskym formáciám zameraným na free jazz. Veľký ohlas a širšiu popularitu získal ako člen kvarteta Zbigniewa Namysłowského (o. i. album Quartet, MUZA 1966). V období 1967–1969 viedol trio a popritom koncertoval s vokálnou skupinou Novi Singers. Spoluprácu so Stańkom obnovil v 70. rokoch a spolu viedli skupinu Unit (album Unit, PSJ 1975), pozoruhodným bolo duo s Urszulou Dudziakovou v rokoch 1972–1973 (album Newborn Light, Cameo 1972).

Veľkú pozornosť vzbudili jeho sólové albumy (Live Embers, MUZA 1975 a Winter Flowers, Supraphon 1978), ktoré predznamenali jeho špecializáciu na kontinuitu štýlu Arta Tatuma. Na pozvanie Johna Hammonda hral v roku 1977 na americkom zájazde (koncert v Carnegie Hall bol venovaný pamiatke Errolla Garnera a Arta Tatuma). Jeho technická bravúra, vynaliezavé reharmonizácie štandardov a strhujúci swing (s častým využitím techniky stride piana) mali u amerického obecenstva nesmierny úspech, čo mu umožnilo usadiť sa nastálo v New Yorku (od r. 1978). Veľký ohlas mali predovšetkým jeho sólové nahrávky a záznamy so symfonickými orchestrami, vyprofilované nahrávky venované klasikom americkej piesne (Kern, Berlin, Ellington, Gershwin), sa umiestňujú medzi najlepšie predávanými jazzovými titulmi. Nezvyčajnou propagáciou poľského jazzového klavíra bola dvojica spoločných koncertov Makowicza s výraznou novou osobnosťou Leszkom Możdżerom v Carnegie Hall, na ktorých uviedli úpravy Chopina aj americké štandardy (album At The Carnegie Hall, EMI 2004).


Nedoceneným je skvelý klavirista a organista Wojciech Karolak (1939), ktorý sa síce objavuje na mnohých základných tituloch poľskej diskografie, ale často pod menom iných lídrov. V jeho jazzovej kariére sú tiež „biele miesta“ z dôvodu zaangažovania v iných žánroch hudby. Na jazzovej scéne spočiatku vynikol ako saxofonista (1959–1960), od 60. rokov sa venuje výlučne klávesovým nástrojom. Stal sa členom skupiny Andrzeja Kurylewicza (do 1963), neskôr Polish Jazz Quartet a okrem toho mal vlastné trio, s ktorým nahral jeden z mála albumov pod svojím menom (Trio, MUZA 1962). Od roku 1968 sa intenzívne venoval aranžovaniu a komponovaniu, najmä pre Studio Jazzowe Jana Wróblewského. Ako hudobník sa na poľskej scéne na sedem rokov odmlčal; odišiel hrať do Švédska (1965–1972), kde si podľa vlastných slov v kaviarňach zarábal na Hammond organ a byt vo Varšave. Po návrate viedol spolu s Wróblewským skupinu Mainstream.

V tom čase už mal fenomenálne úspechy ako organista (roky získaval prvenstvo v ankete Jazz Forum ako najlepší európsky hudobník na tomto nástroji). V 80. rokoch pôsobil spolu s Tomaszom Szukalským a Czesławom Bartkowským v kolektívne vedenej skupine Time Killers a ich album rovnakého názvu (Poljazz 1984) bol ocenený ako najlepší titul dekády. Neskôr v 90. rokoch hral najčastejšie v spoločnej formácii The High Bred Jazz Trio s Piotrom Baronom zameranej na štandardy swingovej éry. Ich hudba je zaznamenaná na albumoch Dżem jak co dzień (Jazz Forum Records 1998) a La Boheme (Polonia Records 1998).
Stereotyp účinkovania so slávnymi lídrami a následného osamostatnenia sa neplatil pre zvláštnu individualitu Mieczysława Kosza (1944–1973). Hudobný samouk bol od detstva limitovaný chorobami (postupne oslepol). Pôsobil ako klavirista v hoteloch v Zakopanom. Jeho jazzový koncept bol natoľko unikátny, že po náhodnom objavení debutoval sólovým vystúpením na Jazz Jamboree 1967 vo Varšave. Koncert mal vynikajúcu odozvu a Kosz získal možnosť spolupráce s najlepšími hudobníkmi; najčastejšie hral v triu s Jacekom Ostaszewským a Czesławom Bartkowským, kratší čas so skupinou Jana Wróblewského. Kosz vychádzal z konceptu Billa Evansa, výrazný vplyv na jeho unikátny romantizujúci koncept mali európski skladatelia (Chopin, Debussy, Schumann). Pre klaviristov ďalších generácií predstavuje Kosz základnú platformu a zo súčasného hľadiska ostáva východiskom k definovaniu poľskej klavírnej jazzovej školy. Počas Koszovho života vyšli dve LP platne s jeho hudbou, všetky nahrávky sú dostupné na dvojdielnom CD The Complete Recordings, vol.1–2 (Polonia Records 1994).


Ďalším klaviristom s predčasne ukončeným umeleckým vývojom bol Sławomir Kulpowicz (1952–2008). Na vývoj absolventa jazzového oddelenia Hudobnej akadémie v Katoviciach mala najväčší vplyv hudba Johna Coltrana (napísal o ňom analytickú absolventskú prácu). Prvý dôležitý angažmán získal v kvartete Zbigniewa Namysłowského (1976–1977), následne s Tomaszom Szukalským, Pawłom Jarzębským a Januszom Stefańským sformovali The Quartet. V rokoch 1980–1982 pôsobil s Tomaszom Stańkom (album A i J, Polonia Records 1985; Music 81, MUZA 1982), s ktorým zdieľal fascináciu indickou hudbou. Dôležitá bola jeho spolupráca s Alice Coltranovou, ktorá ho tri roky po sebe pozvala na festival hudby Johna Coltrana v Los Angeles. Ako priekopník world music a etno jazzu dosiahol značný úspech albumom Samarpan (MUZA 1987). Ten nahral spolu s Czesławom Niemenom a participovali na ňom poľskí a indickí hudobníci.

Poľská scéna  60.–80. rokov je „zaľudnená“ množstvom ďalších osobností, ktorým sa budeme venovať v nasledujúcom pokračovaní.

Poznámky:

1 Jan Wróblewski (1936, Kalisz), saxofonista, skladateľ, dirigent a publicista. Študoval v Poznani (poľnohospodárska mechanizácia), v Krakove (klarinet a klavír na Państwowej Wyższej Szkołe Muzycznej), kde pôsobil v študentských ansámbloch (od 1954). Účinkoval a nahrával s Komedovými skupinami (1. a 2. sopotský festival, 1956, 1957), prelomovým bolo jeho angažovanie do International Youth Band (na festivale v Newporte s nimi hosťoval Louis Armstrong). S orchestrom nahral album International Youth Band Newport Jazz Festival (Columbia 1958), účinkoval vo filme Jazz on Summer‘s Day a po koncertoch v USA vystúpil na spoločnom koncerte so slávnymi Američanmi (S. Vaughan, T. Wilson a S. Bechet) na výstave Expo v Bruseli. Po návrate hral so skupinou Jazz Believers (do 1959), viedol vlastné kvinteto s J. Milianom (1959–1961) a účinkoval s formáciou Andrzeja Kurylewicza. V r. 1960 sa presťahoval do Varšavy, kde okrem vedenia vlastnej skupiny hral v rozhlasových a iných big bandoch. Od r. 1962 bol opäť členom kvinteta A. Kurylewicza, s ktorým nahral prvý štúdiový album poľského jazzu Go Right (MUZA 1963). V priebehu r. 1963 vystriedal Wróblewski Kurylewicza v úlohe lídra skupiny, ktorá potom pôsobila do r. 1966 pod názvom Polish Jazz Quartet (najčastejšie v obsadení Wojciech Karolak, Roman Dyląg, Andrzej Dąbrowski). Skupina, v tom čase považovaná za poľský „all star band“ rýchlo nadobudla európsku prestíž a okrem východoeurópskych krajín účinkovala dva mesiace v parížskom Blue Note a niekoľko mesiacov v nemeckých kluboch i na festivaloch. Keď v r. 1966 odišli jej členovia na istý čas do škandinávskych krajín, Wróblewski zostavoval jazzové combá len príležitostne a rovnako príležitostne hral u iných lídrov. K okruhu jeho spoluhráčov patrili Adam Makowicz, Mieczysław Kosz, Tomasz Stańko a i. S rozhlasovým big bandom Studio Jazzowe, ktorý Wróblewski viedol od r. 1968, spolupracovali ako skladatelia a aranžéri všetci významní poľskí jazzmani (T. Stańko, Z. Namysłowski, M. Urbaniak, Z. Seifert, A. Trzaskowski, M. Bliziński, W. Nahorny, A. Makowicz, J. Muniak, T. Szukalski, H. Miśkiewicz, W. Karolak, J. Stefański, H. Majewski, B. Suchanek, K. Jonkisz, C. Bartkowski a ď.). Po návrate W. Karolaka zo Švédska sa Wróblewski vrátil k pravidelnému hraniu ako tenorsaxofonista, spoločne viedli skupinu Mainstream (do r. 1976) s výrazným celoeurópskym dosahom. V ďalších rokoch Wróblewski zostavil niekoľko rôznorodo zameraných skupín, v ktorých objavil množstvo nových hudobníkov nastupujúcej generácie. Od r. 1976 príležitostne zostavuje formácie Chalturnik (pôsobili v nej o. i. J. Muniak, Z. Namysłowski, T. Szukalski, H. Miśkiewicz, W. Nahorny, W. Karolak) zameranú na hudobné persifláže a Grand Standard Orchestra (1978–1980), ktorý pozostáva z jazzového kvarteta a sláčikového orchestra. Zámerom jeho neskoršieho sexteta New Presentation (1982–1984) bolo uvádzanie mladých začínajúcich hudobníkov (saxofonista Piotr Baron a bubeník Jacek Sobek) spolu s etablovanými hviezdami (T. Stańko, W. Karolak, H. Miśkiewicz a i.), neskôr sa obsadenie zmenilo a ustálilo (Wojciech Niedziela – p, Jacek Niedziela – b, Jerzy Glód – dr, príležitostne R. Majewski – tp, H. Miśkiewicz – as). S týmto okruhom hudobníkov najčastejšie účinkuje aj v súčasnosti. Naďalej ostáva aktívny aj ako skladateľ. Okrem množstva jazzových tém, šansónov a populárnych piesní skomponoval ambiciózne rozsiahlejšie skladby: Wariant Warszawski pre symfonický orchester a jazzové kvarteto (1975), Czytanki muzyczne pre symfonický orchester (1982), Altissimonica pre altsaxofón a symfonický orchester (2000) a i.
Výberová diskografia: Jazz Outsiders (MUZA 1962), Polish Jazz Quartet (MUZA 1964), Jazz Studio (MUZA 1969), Sweat Beat (MUZA 1972), SPPT Chałturnik (MUZA 1975), Interjazz (Supraphon 1976), Grand Standard Orchestra (Poljazz 1983), Polish-Czech Big Band (Supraphon 1985), Czwartet (Polonia Records 1993), Made in Poland (Gowi 1995).
2 „Zacząłem od tego co naivni wyobrażają sobie jako rozwiązanie idealne: od stosowania autentycznych motywów. To są właśnie poconoverowskie echa – Bandoska in Blue, czyli najpierw ludowy temat, a potem normalny amerykański jazz. Wielki newypał, szumnie odnotowany jako nie tylko fakt historyczny, ale wręcz idea muzyczna. Precież to jasne, że jej tam nie bylo. Póżniej próbowałem na te autentyczne motywy skierować improwizacje, co było sensowniejsze, ale dzisiaj oceniam te próby jako niezbyt udane. Były to parafrazy.“
R. Kowal/J. Wróblewski: Jazz i polska muzyka ludowa. in: Z polskiej krytyki jazzowej (Polskie wydawnictwo muzyczne, Kraków, 1978, s. 190)
3 Zbigniew Namysłowski (1939, Varšava), saxofonista a hudobný skladateľ. Okrem hlavného nástroja pôsobí na profesionálnej úrovni príležitostne aj ako klavirista a jazzové pôsobenie začínal ako trombonista v dixielandových skupinách (debutoval v r. 1956), s ktorými hral aj na viacerých zahraničných zájazdoch. Už v tomto smere získal postavenie najlepšieho poľského trombonistu. Triumfálne bolo jeho vystúpenie na 2. sopotskom festivale v r. 1957, v tom istom roku debutoval aj v modernom jazze, a to ako violončelista v skupine Modern Combo Krzysztofa Sadowského. Altsaxofón ostal jeho najdôležitejším nástrojom od r. 1960, keď začal hrať v hardbopovej skupine The Wreckers Andrzeja Trzaskowského (vrátane amerického zájazdu v r. 1962), zároveň viedol prvú vlastnú skupinu Jazz Rockers (1961–1963) a vystupoval/nahrával s formáciami Krzysztofa Komedu. V Namysłowského zoskupeniach (najčastejšie kvartetá a kvintetá) sa objavili mnohí, pre poľskú scénu zásadní hudobníci (W. Gulgowski, T. Wójcik, C. Bartkowski, A. Makowicz, J. Kozłowski, R. Dyląg, S. Cieślak, T. Szukalski, W. Karolak, S. Kulpowicz, J. Stefański, J. Stankiewicz, D. Oleszkiewicz, J. Torres, J. Skowron, Z. Wegehaupt, C. Konrad, L. Możdżer). Od r. 2003 je členom jeho skupín Namysłowského syn Jacek – tb, Kuba Cichocki – p, Michał Barański – b a Grzegorz Grzyb – dr.
Výberová diskografia: Quartet (MUZA 1963), Lola (Decca 1964), Winobranie (MUZA 1973), Kujawiak Goes Funky (MUZA 1975), Little Lamb Lost (IC 1977), Without A Talk (P & J 1971), Mozart Goes Jazz (Jazz Forum Records 1999), Jazz and Folk: Namysłowski & Górale (Cebit 2000).
4 “ When I first visited Poland, I was quite unprepared to hear Polish musicians at so high level. Namysłowski was clearly the best. International voting has proved that audiences in Europe recognize the best Polish musician as among the best anywhere in the world. He honors 3 traditions, of Jazz, of Polish, of himself. Anyone who misses Namysłowski is missing a unique source of creativity in 20th century. Namysłowski is a giant!” http://muzyka.onet.pl/specjalne/namyslowski/index.html
5 Vo vyššie citovanej stati Jazz i polska muzyka ludova Wróblewski pripisuje Namysłowskému zásluhy o prekročenie konceptu mechanických spojení: „Pierwszy zacząl to u nas robić Namysłowski (np. stylizowana pod góralsky folklor Piątawka czy Siódmawka). To bylo już znacznie ciekawsze, bo autor improwizacji był zarazem autorem kompozycji, calość była więc bardzej zintegrowana. Zanacznie póżniej doszliśmy do wniosku, że chyba nie tędy droga, że najistotniejszy jest klimat, który można uzyskać  poprzez stosowanie skal ludowych, a nawet ludowych motywów, ale przede wszystkim należy starać się grać po polsku, improwizovać po polsku (nawet na schemacie jakiegoś standardu).“ Z polskiej krytyki jazzowej, s. 191.
6 V prepracovanom vydaní Knihy o jazze pri pojednávaní o saxofonistoch 80. rokov, ktorí vytvorili špecifický európsky koncept (napr. Wolfgang Puschnig, Roberto Ottavian, Frank Gratkowski a i.), Joachim Ernst Berendt a Günther Huesmann tvrdia, že Namysłowski tento vývoj anticipoval: “Before discussing these alto saxophonists, the Pole Zbigniew Namysłowski must be acknowledged, who already in the seventies had deve‌loped his own European jazz language. His sound has a melancholy Slavic glow that applies to standards and the jazz tradition and to his treatments of Polish folk themes with equal mastery.”
J. E. Berendt/G. Huesmann: The Jazz Book, Lawrence Hill Books, Chicago 2009, s. 312.




Aktualizované: 16. 05. 2016