Logo HŽ

Exorcista Terence Blanchard

V bratislavskom Nu Spirit Clube sa 19. 5. zišla prevažná časť slovenskej jazzovej elity. Dôvodom bol koncert kvinteta neworleánskeho trubkára Terenca Blancharda, ktorý v  jazzovom živote hlavného mesta ašpiruje na pomyselný titul „udalosť roka” – nielen preto, že ide o meno z „prvej ligy”, na ktoré sa jednoducho patrí prísť, ale aj pre koncert samotný, pre hudbu, ktorá na ňom znela, a pre spôsob, akým znela.

Terence Blanchard (1962) na seba upozorňuje približne od polovice 90. rokov tak úspešnými filmovými hudbami, ako aj skladateľskými, hráčskymi a nahrávacími aktivitami, a v rámci kategórie jazzovej trúbky nespochybniteľne patrí k absolútnej špičke. To, ako sa v tejto pozícii udržiava, kráľovsky predviedol v Nu Spirite. Blanchard má totiž zaujímavú vlastnosť, ktorú možno pozorovať aj pri počúvaní jeho štúdiových albumov: hoci sa obklopí hudobníkmi tých najlepších kvalít (a neraz ide o veľké mená), vždy jasne cítiť jeho prirodzenú prevahu, vychádzajúcu zo silnej osobnej individuality. A, samozrejme, je tu jeho úžasný, akusticky prenikavý tón, bohatý na vyššie harmonické frekvencie, ktorým dokáže „rozprávať“, ale aj spievať, neuveriteľná výdrž pravdepodobne neunaviteľných pier, ktoré pohodlne, bez akýchkoľvek obmedzení vydávajú a ohýbajú zvuky v hladine trojčiarkovanej oktávy... To by však neznamenalo veľa, keby tieto kvality nevkladal do služieb vyššieho cieľa. Tým je podľa mňa harmónia jednotlivých prvkov kompozícií – od dramaturgie celku, rytmického feelingu cez výsledný zvukový obraz až po detaily týkajúce sa samotnej improvizácie. Blanchardove rozmerné sóla, predstavujúce akoby samostatné „skladby uprostred skladieb“, boli okrem toho vynikajúcou ukážkou dobrého načasovania, majstrovskej práce s dávkovaním zvukovej hustoty a dynamického napätia. Bolo fascinujúce sledovať, ako sa inak praktický a racionálny typ hudobníka (a skladateľa) mení na černošského kazateľa či priamo vyháňača diabla, ktorý z nástroja na všetky strany extaticky vysiela svoje repliky a uvádza všetkých naokolo do vytrženia...
V tejto činnosti mu výrazne pomáhali členovia jeho kvinteta, s ktorým minulý rok nahral album Magnetic (Blue Note): kreatívny a empatický kubánsky klavirista Fabian Almazan, tenorsaxofonista Brice Winston a fantastická rytmika s mladým a veľmi perspektívnym kontrabasistom Joshuom Crumblym a bubeníkom Kendrickom Scottom, ktorého sólový vstup v záverečnej skladbe pred prídavkami patril k vrcholom večera.
Výraznou pridanou hodnotou Blanchardovej produkcie je z môjho pohľadu citlivo ustrážený pomer medzi novým a starým – komplexné rytmické štruktúry a aktuálne improvizačné postupy obohatené použitím pedálových efektov sa striedali s tradičnejšími vsuvkami (Footprints v groove; blues v F...), ktoré však hudobníci servírovali so sympatickým nadhľadom. Samotný Blanchard môže napokon k tradícii pristupovať ako právoplatný dedič; nepotrebuje byť imitátorom. Slovom, bol to skvelý, pamätný večer, počas ktorého boli prítomní spojení niečím viac než len intenzívnym prúdom akustických vĺn.




Aktualizované: 23. 02. 2016