Logo HŽ

Nadčasový lyrik Jim Hall

Na sklonku minulého roka odišiel 83-ročný americký gitarista, skladateľ a aranžér Jim Hall (1930–2013). Takmer šesť desaťročí sa aktívne podieľal na formovaní svetovej jazzovej scény. Lyrický mäkký tón jeho gitary spolu s harmonickou sofistikovanosťou prezrádzali veľkosť jeho ducha a intelektu. Jeho kompozičné majstrovstvo, ako aj nenapodobiteľná improvizačná invencia boli významným prínosom pre jazzovú scénu.

Spolu s Djangom Reinhardtom, Charliem Christianom a Wesom Montgomerym patrí k velikánom, ktorí najviac prispeli k modernizácii jazzovej gitarovej hry. Nóvum jeho prístupu spočívalo v rozvoji unikátneho výrazového slovníka; zatiaľ čo väčšina gitaristov postchristianovskej éry cizelovala nuansy bebopu, Hall zameral svoju pozornosť na kompozičný, tematický prístup k improvizácii s jemným citom westcoastového hnutia. Jeho výrazný štýl ovplyvnil väčšinu gitaristov, ktorí prišli na scénu po ňom. O generáciu mladší Pat Metheny, John Scofield, Bill Frisell, John Abercrombie či Mick Goodrick zúročili Hallom položené základy vo vlastných výrazových špecifikách. Gitarista, aktívny do konca života, svoj štýl neustále inovoval, a preto jeho vplyv aj vďaka rôznorodým spoluprácam s mladšími hudobníkmi v plnej miere zasahuje do súčasnosti. „Jim je z môjho pohľadu otcom modernej jazzovej gitary, ktorý voviedol tento nástroj do úplne nových, predtým nepredstaviteľných kontextov,“ vyznáva Pat Metheny na spoločnom albume Jim Hall & Pat Metheny (Telarc/Nonesuch 1999). „Gitara ako jazzový nástroj si upevnila svoje postavenie práve Jimovou zásluhou; svoj inštrument v istom zmysle presiahol a k poslucháčom sa prihováral viac než len tónmi.“

Začiatky a míľniky

James Stanley Hall dostal gitaru na Vianoce ako desaťročný a už v trinástich rokoch profesionálne vystupoval s kapelou v Clevelande, kam sa rodina presťahovala z Buffala. Keď ho spoluhráč-klarinetista zoznámil s nahrávkou Solo Flight Bennyho Goodmana so sólom Charlieho Christiana, bebopový pionier elektrickej gitary doslova zmenil jeho život. Postupne si nachádzal cestu k Djangovi Reinhardtovi, Lesterovi Youngovi, Benovi Websterovi, Artovi Tatumovi, rozhodol sa pre štúdium hudobnej teórie na Cleveland Institute of Music a premýšľal nad kompozičným vzdelaním. Jeho túžba stať sa profesionálnym gitaristom však bola silnejšia. „Myslel som, že sa upriamim na komponovanie vážnej hudby a popritom budem učiť. V polovici prvého semestra som si ale uvedomil, že pokiaľ sa nebudem venovať gitare, bude ma to trápiť celý život.“ V polovici 50. rokov využil príležitosť odísť do Los Angeles, kde sa uchytil v kvintete bubeníka Chica Hamiltona, ktoré malo na westcoastovej scéne prominentný status. Popritom sa venoval štúdiu klasickej gitary u Vincenta Gómeza, ktorý pomohol Hallovi rozvinúť jeho osobitý štýl. Mladý cooljazzový gitarista začal svojou bravúrnou hrou pútať pozornosť a v roku 1957 sa stal členom The Jimmy Giuffre 3. Trio bez bicích nástrojov v netradičnom obsadení klarinet/saxofón, gitara, kontrabas (neskôr vystriedaný trombónom) preslávilo koncepciu spoločnej improvizácie troch lineárnych hlasov, ktorých kontrapunktické vedenie vytváralo vlastný latentný rytmus skladieb. Skúsenosť s Giuffrym označoval Hall ako jednu z najdôležitejších vo svojej kariére, pretože mu pomohla rozvinúť plynulejšie legatové frázovanie podobné zvuku dychových nástrojov. „V tej dobe sme veľa času trávili hľadaním prstokladov a spôsobu hry, ktorá by čo najplynulejšie prepojila gitaru s klarinetom či altsaxofónom a trombónom Boba Brookmeyera. Táto kapela a jej koncepcia do značnej miery prospela môjmu výrazu.“  
Hall obdivoval Bartókove sláčikové kvartetá, bol mu blízky odkaz Albana Berga i technika dodekafónie (jeho učiteľ kompozície pochádzal z Viedne a bol priateľom Arnolda Schönberga), čo spolu s hudobno-teoretickým vzdelaním významnou mierou prispelo k formovaniu jeho sofistikovaného harmonického, tematického a improvizačného jazyka. Medzi najrešpektovanejších gitaristov sa etabloval debutovým albumom Jazz Guitar: Jim Hall (Pacific Jazz Records 1957) v spolupráci s kontrabasistom Redom Mitchellom a klaviristom Carlom Perkinsom. Stal sa vyhľadávaným štúdiovým hráčom, okrem účinkovania s Chicom Hamiltonom a Jimmym Giuffrym sa v tomto období objavoval na albumoch Hamptona Hawesa, Boba Brookmeyera, Johna Lewisa, Zoota Simsa či Leeho Konitza. Počas juhoamerického turné s Ellou Fitzgeraldovou (1960–1961) sa v Riu de Janeiro stretol s dovtedy nepoznanou muzikalitou a spontaneitou brazílskych hráčov. Mimoriadne kladný vzťah k latinskoamerickej hudbe, ako aj k práve sa rodiacej bossa-nove pomohol k rozvoju jeho hudobnej všestrannosti a pretrval počas celej jeho kariéry. V 60. rokoch prispel k vtedy populárnemu štýlu spoluprácou na albumoch What‘s New (1962) Sonnyho Rollinsa, Take Ten (1963) a Bossa Antigua (1965) Paula Desmonda. Kľúčovou sa však stala spolupráca s dvojicou velikánov jazzového sveta – saxofonistom Sonnym Rollinsom a klaviristom Billom Evansom. Participáciu na Rollinsovom albume The Bridge (RCA 1962) považoval Hall za zlomovú vo svojej kariére a skutočnosť, že bol jediným bielym hudobníkom kvarteta (podobne ako Bill Evans na legendárnej Davisovej nahrávke Kind of Blue), naznačovala jeho rastúci kredit. Pôsobenie v Rollinsovej živelnej kapele (1961–1962) Hall považoval za mimoriadne podnetné aj z hľadiska formovania svojho hudobného myslenia. Na jeho signifikantnom spôsobe improvizácie založenej na rozvíjaní rytmicko-melodického motívu a používaní širokých intervalových kombinácií má značný podiel práve pódiová komunikácia s legendárnym tenorsaxofonistom. „Rollins dokázal rozobrať skladbu na kúsky a potom ju znova správne zložiť priamo pred vašimi očami. Jeho uvoľnené a dobrodružné hranie ovplyvnilo aj môj štýl.“ Z tohto obdobia pochádza aj Hallova záľuba v synkopovaných rytmických štruktúrach hudobných štýlov karibského prostredia (kalypso), ktoré poznačili aj najslávnejšiu Rollinsovu kompozíciu St. Thomas.
Rovnako inšpiratívnym bol tandem s Billom Evansom ústiaci do dvojice nádherných albumov Undercurrent (United Artists Records 1962) a Intermodulation (Verve 1966). Fenomenálneho klaviristu obdivoval ako inovátora na pôde jeho tria a spolu s Milesom Davisom ho považoval za spolutvorcu modálneho jazzu. Dokonalá spontánna interakcia a improvizačná konverzácia dvoch majstrov melodiky a harmónie urobila z dua Evans/Hall ikonu modernej súhry gitary a klavíra. Hranice výrazu v danom formáte dokázali posunúť až po troch desaťročiach klavirista Fred Hersch s Hallovým žiakom Billom Frisellom albumom Songs We Know (1998).

Nový dych

V polovici 60. rokov začal Hall pociťovať z neustáleho cestovania únavu. Našiel si preto stabilné miesto v orchestri televíznej The Merv Griffin Show a oženil sa; jeho manželka Jane, psychoanalytička, speváčka a pesničkárka, neskôr zložila pre Jima viacero skladieb, ktoré nahral na svojich albumoch. Stabilné zázemie však spôsobilo stratu kontaktu s hudobnou scénou. Pre oslabenú sebadôveru dokonca odmietol ponuku Milesa Davisa účinkovať na albume Miles in the Sky (1968) a odporučil mu Georgea Bensona. Hallova hudobná kariéra nabrala nový dych až začiatkom 70. rokov. Úspešné obdobie odštartoval vynikajúcim duetom Alone Together (Milestone 1973) s kontrabasistom Ronom Carterom, skúsenosti lídra obdivuhodne zúročil na nahrávke vlastného tria Jim Hall Live! (A&M Records 1975) s kanadskými spoluhráčmi – kontrabasistom Donom Thompsonom a bubeníkom Terrym Clarkom. Formát tria poskytoval gitaristovi voľnosť vo výraze a improvizácii, ktoré podporoval špecifickým, takmer klavírnym spôsobom hry. Hoci repertoár tvorili známe štandardy, trio dokázalo svojou sviežou a invenčnou hrou prinášať nové podnety. Hall sa predviedol ako skvelý improvizátor, ktorý dokáže posunúť hranice pôvodnej harmonickej štruktúry a formy na doteraz nepoznanú úroveň. Jeho improvizáciu možno pripodobniť rozprávaniu príbehu, vždy sa snaží vytvárať svieže, nepredvídateľné momenty a vyhýbať sa zabehnutým postupom. Sústredenie sa na formu ako tvar či pocit Hall popísal nasledovne: „Stupnice, technika, vedomosti a nástroje sú ako hromada kameňov ležiacich na zemi. Architektúra ich zo zeme zdvihne a vytvorí z nich niečo pozoruhodné. Z hromady kamenia máme možnosť postaviť obyčajnú stenu alebo napríklad oblúk. Stavba steny je samozrejme konštrukčne jednoduchšia, klenutý oblúk je však úplne inou dimenziou; má v sebe napätie a dramatickosť a jeho samotná existencia obsahuje možnosť, že sa zrúti a opäť sa stane hromadou kamenia. Riskovanie a občasný neúspech tvoria podstatnú časť krásy improvizácie.“
Pozoruhodný bol štúdiový album Concierto (CTI 1975) hviezdneho Hallovho sexteta (Paul Desmond – altsaxofón, Chet Baker – trúbka, Roland Hanna – klavír, Ron Carter – kontrabas, Steve Gadd – bicie nástroje) s nádherným spracovaním slávneho Rodrigovho Concierta de Aranjuez pod vedením dirigenta a aranžéra Dona Sebeského. Neutíchajúcu záľubu a inšpiráciu v klasickej hudbe prezrádzajú ďalšie z Hallových nahrávok. Základom kompozície Lament for a Fallen Matador z albumu Commitment (Horizon Records 1976) s krídlovkárom Artom Farmerom a klaviristom Tommym Flanaganom je Adagio g mol Tomasa Albinoniho, nové kvinteto líderskej dvojice Farmer/Hall na albume Big Blues (CTI 1979) prináša jazzovú úpravu Ravelovej Pavany za mŕtvu infantku, nahrávka Studio Trieste (CTI 1982) lídrov Cheta Bakera, Jima Halla a Huberta Lawsa ponúka adaptáciu Čajkovského Labutieho jazera.
Návrat k triovému obsadeniu na albume Jim Hall‘s Three (Concord Records 1986) s kontrabasistom Stevom LaSpinom a bubeníkom Akirom Tanom prináša modernejší, úspornejší a výrazovo hĺbavejší spôsob hry; čerpá z bohatých skúseností gitaristu komponujúceho a aranžujúceho pre rôzne nástrojové obsadenia. Zvukový minimalizmus, výrazovú hĺbku, dôraz na jemné nuansy spoločnej súhry, ale aj neustály vývoj muzikantského génia nachádzame na nahrávke These Rooms (Columbia 1988). Kvarteto, do ktorého Hall prizval hráča na krídlovke Toma Harrella, výrazovo predznamenáva jeden z najpozoruhodnejších projektov moderného straight ahead jazzu, Grand Slam (Telarc 2000). Zoskupenie vedené takmer 70-ročnou gitarovou legendou absolútnej muzikantskej zrelosti, citu a striedmosti spolu so saxofonistom Joeom Lovanom, kontrabasistom Georgeom Mrazom a bubeníkom Lewisom Nashom patrilo v roku 1999 k vrcholom Bratislavských jazzových dní.
Medzi skvosty Hallovej diskografie patria aj ďalšie nahrávky v tradičnom obsadení – kvartetové All Across the City (Concord Jazz 1989) a Subsequently (Music Masters 1992). Ich spoločnými črtami sú sofistikovaný, prekomponovaný štýl a zmysel pre detail spojený s hĺbavosťou výrazu. Nasledujúce trio Something Special (Music Masters 1993) s klaviristom Larrym Goldingsom a kontrabasistom Stevom LaSpinom koncipoval Hall podobne ako svoj „drumless“ debut z roku 1957, no s priezračnosťou komorného obsadenia tu zaobchádza omnoho modernejším, štýlovo vyzretým spôsobom. Neopakovateľnú hviezdnu konšteláciu ponúka nahrávka Power of Three (Blue Note 1987) all star zoskupenia Michel Petrucciani featuring Jim Hall and Wayne Shorter z festivalu v Montreux.

Dialógy

Počas svojej kariéry rozvíjal Hall improvizačnú i kompozičnú variabilitu podporovanú hudobnou komunikáciou so spoluhráčmi. Obdivuhodné nuansy jeho hráčskych schopností najviac vynikali v malých zoskupeniach. Po mimoriadne úspešných duetách s Billom Evansom či Ronom Carterom pokračoval v tejto intímnej forme vlastného vyjadrovania: Jim Hall/Red Mitchell (Artist House 1978), Jim Hall/Bob Brookmeyer – Live at the North Sea Jazz Festival 1979 (Challenge Records 2011) či First Edition (Concord Jazz 1982) s klaviristom Georgeom Shearingom. Hall nezabúdal ani na svojich gitarových nasledovníkov, s ktorými sa konfrontoval na ploche viacerých albumov (Jim Hall & Friends – Live at Town Hall s Johnom Scofieldom, Johnom Abercrombiem a Mickom Goodrickom, Dialogues s Billom Frisellom a Mikom Sternom či Hemispheres s Billom Frisellom). Z množstva nahrávok sa vymyká jediná sólová Dedications & Inspirations (Telarc 1994), ktorou Hall upriamuje pozornosť na svoje umelecké vzory: Coleman Hawkins, João Gilberto, Duke Ellington, maliari Monet, Miró, Matisse. Opätovne tu zaznieva jeho najobľúbenejší štandard All the Things You Are, ktorý často spracovával na svojich albumoch.
Hallovo renomé skladateľa a aranžéra vyniklo pri stieraní hraníc medzi jazzom a klasickou hudbou. Získal ocenenie pre najlepšieho jazzového skladateľa/aranžéra New York Jazz Critics Circle Award 1997, Jazzpar Prize 1998 Dánskeho jazzového centra za Quartet + 4 pre jazzové a sláčikové kvarteto. V spolupráci so Zapolski String Quartet predstavil aj svoju absolventskú kompozíciu z Clevelandu (sláčikové kvarteto Thesis) či úpravu Hendrixovej Purple Haze. Pre väčšie obsadenia so sláčikovými a dychovými nástrojmi a vokálmi aranžoval pre projekty Textures (Telarc 1997) a By Arrangement (Telarc 1998), v rámci 1. svetového gitarového kongresu na Towsonskej univerzite v Baltimore v roku 2004 odznel jeho Peace Movement – koncert pre jazzovú gitaru a orchester. Samotným názvom Hall zdôraznil túžbu prispieť prostredníctvom svojej hudby k podpore svetového mieru.

Jim Hall kontinuálne rozvíjal svoj gitarový štýl od raných bebopových vplyvov po vyzretý a striedmy spôsob s nesmiernou hĺbkou výrazu. Zvuk svojho nástroja (Gibson Es 175 a na mieru postavené gitary D’Aquisto a Sadowsky) iba príležitostne modernizoval efektmi (chorus, whammy pedal imitujúci zvuk steel drums). Moderným motivickým prístupom k improvizácii odvodeným z blízkeho vzťahu ku klasickej hudbe, prirodzeným citom pre melodiku, harmonickou sofistikovanosťou a kompozíciami prekračujúcimi rámec jazzovej hudby zanechal nadčasový odkaz aj pre nasledujúce generácie jazzových hráčov. Svoju obdivuhodnú kariéru akoby symbolicky zavŕšil na festivale Newport Jazz v auguste 2013, kde ako 82-ročný veterán odohral spoločný koncert s fenomenálnym mladým gitaristom Julianom Lageom, ktorého môžeme bez pochýb označiť za priameho pokračovateľa lyrickej výrazovej línie tohto génia jazzovej gitary.




Aktualizované: 12. 11. 2014