Logo HŽ

Koncert, či platená zvuková skúška...?

Organizovanie jazzových podujatí v Bratislave sa riadi veľmi záhadnou logikou. Nevidím do jeho zákulisia a ani to nepotrebujem. Ako nezainteresovanému fanúšikovi jazzu mi však pripadajú zvláštne isté disproporcie ‒ na jednej strane z prostredia našej jazzovej obce zaznie občas povzdychnutie nad tým, že Bratislava neponúka dosť príležitostí vypočuť si naživo kvalitný jazz, na strane druhej, ak sa taká príležitosť naskytne, môže ostať celkom nepochopiteľne nevyužitá ‒ v tom zmysle, že na koncert takmer nikto nepríde.

 

Dôvodom vôbec nie je nezáujem publika, o čom svedčí ďalšia z disproporcií. Keď do Bratislavy pred pár mesiacmi prišiel klavirista Yosuke Yamashita, na jeho „free jazz, ktorý nebol free“ (a možno ani jazz, ak smiem parafrázovať nášho občasného prispievateľa Gabriela Bianchiho) prišlo toľko ľudí, že mnohým museli organizátori z kapacitných dôvodov odoprieť vstup do sály. Keď do Bratislavy po rokoch znova zavítala skvelá formácia Soundcheck z Poľska, na koncert na nádvorí Zichyho paláca (19. 5.) neprišiel takmer nikto. Kde sa stala chyba? Jednoznačne na strane organizátora. Kým v prvom prípade sa informácia z japonského veľvyslanectva šírila ako lesný požiar (aj vďaka už možno „zastaranému“ emailu, ktorý však v danom okamihu zafungoval ako skvelý propagačný kanál), v tom druhom som sa o akcii dozvedel náhodou na Citylife ‒ pri pátraní po celkom inom podujatí ‒ v deň jej konania. Organizátor, Bratislava ‒ Staré Mesto, zrejme zabudol upovedomiť dvojicu slovenských jazzových internetových portálov, cez ktoré by najľahšie oslovil cieľovú skupinu. O koncerte na svojich stránkach informoval Poľský inštitút, ktorý samotný má za sebou bohatú históriu organizovania umelecky hodnotných, no takmer vždy „dobre utajených“ koncertov. K vyšej návštevnosti neprispel ani ohlásený začiatok o 18:00, čo nie je práve obvyklý čas pre jazz, a silno pochybujem, že by dôvodom bolo to, aby poslucháči pohodlne stihli Erika Rothensteina a Nikolaja Nikitina vystupujúcich o pár hodín neskôr v neďalekom podniku na Ventúrskej ulici. A nikde žiadna tabuľa, ktorá by upozornila okoloidúcich na to, čo sa má práve odohrať...

Je to škoda, lebo Poliaci sa ani očividne nehrnuli do hrania pred zvukárom a hŕstkou návštevníkov (presnejšie tromi...). A pán zodpovedný za organizáciu sa nijako neunúval znepokojovať nad polhodinovým „odkladaním štartu“. No keď sa hudobníci vedení tenor- a sopránsaxofonistom Maciejom Kocińským konečne chopili nástrojov, dalo sa na celú vec pozerať z krajne pozitívneho hľadiska. Plnokrvný moderný jazz v dramaturgii postavenej na vzájomne kontrastných autorských kompozíciách a v podaní vynikajúco zohranej kapely fungujúcej od roku 2002 bol výdatnou potravou (nielen) pre uši. Hráčska virtuozita a rafinovane prepracovaná rytmika neobťažovali samoúčelnosťou, skôr otvorili priestor pre experimentovanie so zvukom a individuálne sólové kreácie. Spočiatku to bolo takmer súkromné predstavenie pre uzavretú spoločnosť; v atmosfére historického nádvoria s fontánou a palmami, ale aj ruchmi ulice (do Kocińského sopránsaxofónového baladického rozjímania sa v jednom okamihu priplietla melódia pijanskej piesne Son Ar Chistr so zvukom gájd a bubnov bretónskeho sprievodu práve prechádzajúceho okolo...) som si za dve eurá mohol pripadať ako renesančný aristokrat, ktorý si do svojej rezidencie prizval vyhlásených hudobníkov, aby mu privátnym koncertom spestrili príjemný jarný podvečer. Ako mohla situácia vyzerať z pohľadu poľských jazzmanov? Najprv, kým ich hra neprilákala do nádvoria viac náhodných okoloidúcich, zrejme ako platená zvuková skúška. Aj by to zodpovedalo názvu formácie, no hudba, našťastie, smerovala omnoho hlbšie...

 

 




Aktualizované: 16. 06. 2015