Logo HŽ

Paweł Kaczmarczyk

Biznis si s umením nerozumie

Nahrávky Pawła Kaczmarczyka (ročník 1984) zakaždým rozvírili poľskú jazzovú scénu – či už to bol kompozične nápaditý Audiofeeling len dvadsaťdvaročného klaviristu a skladateľa, alebo Complexity in Simplicity na renomovanej značke ACT Music. Nedorozumenie a odlišné predstavy nemeckého vydavateľa spôsobili šesťročnú nahrávaciu pauzu mladého umelca, ktorú prelomil júlový debut jeho Audiofeeling Tria pod krídlami košického vydavateľstva Hevhetia. Odbornej verejnosti predstavil Kaczmarczyk album Something Personal už koncom apríla na veľtrhu jazzahead! v Brémach.

V poslednom období si venoval energiu prevažne koncertovaniu. Pozoruhodnou bola napríklad séria Directions in Music, akýsi „tribute“ štýlotvorným hudobníkom.

Od roku 2010 som takto zrealizoval viac ako dve desiatky rozličných projektov a ako sólistov som prizýval hudobníkov určitým spôsobom spätých s danými osobnosťami. V rámci štvordňového podujatia Directions in Music Nights sme v máji odohrali pocty Theloniousovi Monkovi, Frankovi Sinatrovi, Zbigniewovi Seifertovi a kapele Weather Report. Okrem toho každoročne medzi Vianocami a Novým rokom organizujem v Krakove Kaczmarczyk Sessions. Je to sumarizácia mojich projektov a pozývam hudobníkov, s ktorými som počas roka častejšie hrával. Teraz to po prvýkrát dostane označenie festival a miestom je tradične klub Harris Piano Jazz Bar, kde som mal počas troch rokov možnosť podieľať sa na profilovaní jeho dramaturgie. Následne som sa stal umeleckým riaditeľom festivalu Jazz Juniors. Aj pri nahrávaní sa vždy usilujem nadviazať kontakt s najlepšími, ktorí sú momentálne v dosahu. Kedysi to bol Siggi Loch (majiteľ ACT Music, pozn. red.) a teraz práve Jano Sudzina z Hevhetie, ktorého prácu obdivujem už niekoľko rokov.

Množstvo hudobníkov a variabilitu obsadení predchádzajúcich albumov Audiofeeling a Complexity in Simplicity vystriedalo na Something Personal jediné stabilné trio. Prečo táto radikálna zmena?

V prvom rade mi pomohla niekoľkoročná prestávka, keďže som kvôli kontraktu s ACT Music nemohol nahrávať inde. Nemecké vydavateľstvo mi umožnilo zviditeľniť sa na európskej scéne; v Poľsku sa mi darilo už predtým, ale sám by som sa odtiaľ zrejme nedostal. Na druhej strane mi ACT bránilo v nahrávaní projektov, ktoré som chcel realizovať. Vtedy som si začal uvedomovať, že svoju umeleckú cestu si chcem prešľapávať sám a nenechám si ju diktovať vydavateľom. Kým ja som bol vnútorne o niečom presvedčený, predstava Siggiho Locha bola diametrálne odlišná. A to bolo jablkom sváru. S odstupom času to ale vnímam ako pozitívum, vďaka ktorému som sa neunáhlil, ale získal množstvo času na premýšľanie a dozrievanie.

Čo všetko ti roky nahrávacej absencie priniesli a naopak vzali?

Dnes konečne viem, akú hudbu chcem hrať a akým spôsobom ju hrať. Spomínam si na náš dávnejší rozhovor z festivalu Jazz Goes to Town, v ktorom sme rozoberali, že hudobník začína dozrievať po tridsiatke. Som práve v tom veku a verím, že mám omnoho bližšie k tomu, čo chcem svojou hudbou obsiahnuť. Už s mojím prvým vydavateľom Maciejom Stryjeckým z ARMS Records sme sa zhodli, že umelec by nemal nahrávať príliš často. Samozrejme, vydavateľstvá sa ho snažia „dokopať“ k pravidelným záznamom nových projektov, pretože majú na zreteli aj obchodnú stránku veci. Biznis si však s umením nerozumie. Umelec má hovoriť vtedy, keď má čo povedať. Šesťročná prestávka mi na jednej strane „poškodila“, keďže som nemohol byť aktívny v rámci nových albumov, v istom zmysle vo mne hromadila tvorivú energiu, ktorá nakoniec vytryskla v správnom čase. Aj to, že album vychádza až rok po dokončení nahrávky, je zámer. Nechcel som byť pod tlakom termínov, jednoducho som pracoval slobodne a nechal si čas na premýšľanie. Takto je to pravdivejšie a podobnejšie mojim zámerom. Aj preto názov Something Personal.

 

Z Mníchova do Košíc

Na prvý pohľad sa zdá, akoby si išiel proti logike úspešného umelca: od renomovaného európskeho vydavateľa s celosvetovou distribúciou a takmer všadeprítomným PR v jazzových magazínoch si prešiel k slovenskej Hevhetii. Prispôsobujú dnes podľa teba producenti a majitelia vydavateľstiev umelcov vlastným predstavám?

Nazdávam sa, že najväčším omylom tohto typu vydavateľstiev v Európe je, že hviezdami sú ich majitelia a nie výkonní umelci. Nemyslím si, že je dobré, ak ľudia ako Manfred Eicher (majiteľ ECM Records, pozn. red.) či Siggi Loch umelcov tlačia do projektov a snažia sa im vnútiť vlastnú predstavu. Od začiatku komunikácie s Janom som bol naplno presvedčený, že s každou fázou prípravy albumu budem môcť nakladať podľa svojich predstáv a zámerov. Something Personal je o mne. Mojím bolo rozhodnutie pre Jana Smoczyńského, ktorý je sám výborným hudobníkom a má skvelé štúdio vo Varšave. Mám radosť z toho, že v žiadnom momente som sa necítil byť manipulovaný. Mohol som robiť to, čo som si vysníval, hoci s rizikom, že niečo nevyjde. Takúto symbiózu umelca s vydavateľom som doteraz nezažil, a preto si Jana nesmierne vážim. Mnohí umelci mu budú práve preto dávať prednosť pred známejšími menami. A čoraz častejšie aj takí, ktorí získali reputáciu na iných značkách.

Kým pred niekoľkými rokmi Hevhetia vydávala prevažne slovenských umelcov, dnes má v katalógu poľskú jazzovú elitu: Michała Tokaja, Piotra Wyleźola, Grzegorza Karnasa, Kaczmarczyka...

Stavím sa, že čoskoro bude Hevhetia patriť k prestížnym vydavateľstvám s jasne rozpoznateľnou tvárou. V tomto Janovi verím, pretože garantom je predovšetkým on sám. Okrem toho, že je nesmierne dobrým človekom, bolo pre mňa dôležitým signálom, že si váži druhých. S týmto postojom máš istotu, že si bude vážiť aj tvoju prácu. Nechcem však, aby to vyznelo tak, že moji predchádzajúci vydavatelia neboli dobrými ľuďmi. Keď som sa pre Jana rozhodoval, nepremýšľal som o tom, čo z našej spolupráce vzíde. Možno sa ukáže, že nový album bude v rámci predaja na tom horšie ako ten predchádzajúci. Dnes však už nemám métu predávať albumy a veľa koncertovať. V prvom rade chcem, aby to bolo pravdivé. Radšej budem hrať pre menej poslucháčov, ktorí to ocenia. Takí mi potom ostanú verní. Mám naozaj pocit, že som urobil krok vpred. Netvrdím, že obdobie s ACT Music bolo kráčaním nesprávnym smerom, ani to, že súčasná pozícia je stála. Možnože po čase dostanem lepšiu ponuku alebo založím vlastné vydavateľstvo. Naozaj neviem. V danom momente to však bolo najlepšie, čo som mohol urobiť.

Ako zvládaš kumulovanie funkcií koncertného umelca, organizátora či umeleckého riaditeľa?

Mám radosť, keď sa mi podarí dať dokopy ľudí, ktorí na prvý pohľad nemajú takmer nič spoločné a nakoniec zistíme, že to zafungovalo. Prestal som sa upierať na hudbu spôsobom, že ona je mojím definitívnym svetom. Prečo by som nemohol robiť aj čosi iné? Práve táto všestrannosť mi pomohla roztvoriť krídla. Som dôsledný, ale nežijem v napätí ako hudobníci, ktorí nemajú iné východisko, len hudbu. Myslia si, že keď prestanú hrať, nič im neostane a to je pre hudobníka nebezpečná cesta; celý život úporne cvičia, nemysliac na to, že zajtra môžu prestať hrať a zrúti sa im svet. S týmto už nemám problém a pokiaľ by sa v budúcnosti ukázalo, že mi hranie spôsobuje viac smútku ako radosti, alebo že sa ako hudobník ťažko presadzujem – vieme, aký vratký môže byť trh –, budem robiť čosi iné. Najhoršie je „zadebniť sa“ a pokiaľ to skrachuje, poddať sa.

Spôsob súčasnej komunikácie s kontrabasistom Maciejom Adamczakom a bubeníkom Dawidom Fortunom, ako aj kompaktnosť Audiofeeling Tria dokazujú, že za posledných 5 rokov ste prešli značnou premenou. Aké boli tvoje pocity z nahrávania?

Vo chvíli, keď nahrám album, prestanem nad ním premýšľať a idem ďalej. Podobne na koncertoch k jeho propagácii teraz hráme množstvo iných skladieb. Mám pripravený projekt s filmovou hudbou Henryka Warsa a Bronisława Kapera. Album Wars & Kaper – Deconstruction of Film Music je takmer hotový a skladby majú na koncertoch výbornú odozvu. Nahrané sú aj Paderewského interpretácie goralskej hudby s krakovským Orchestrom beethovenovskej akadémie a dirigentom Sebastianom Perłowským. Paderewského Album Tatrzańskie ma vždy fascinoval a podarilo sa mi ho dostať aj do podoby Audiofeeling Tria. Premýšľam tiež o kolekcii hitov preslávených Rayom Charlesom ako Unchain My Heart, Hit the Road Jack či I Canʼt Stop Loving You, ktoré s triom uvádzame už niekoľko rokov.

Unchain My Heart ste hrali už na bratislavskom koncerte pred 3 rokmi.
Keď sa tak zamyslím, najbližších 5 rokov nemusím chystať nič nové a napriek tomu môžem každoročne vydať album. Aj preto teraz v Brémach sledujem fungovanie tohto obchodno-umeleckého sveta, pretože nabudúce tu chcem v premiére predstaviť ďalší album. Či už na samostatnom koncerte, alebo v rámci showcasov a pokiaľ to nevyjde, budem aspoň prezentovať festival Jazz Juniors či spolu s Grzegorzom Karnasom jeho Voicingers. S Grzegorzom sa tu rozhliadame po zahraničných partneroch, s ktorými chceme v budúcnosti spolupracovať. Nerozumiem tomu, prečo všetci okolo mňa nariekajú, že sa nič nedá robiť a že dnešný svet nepraje hodnotám. Mne sa naopak zdá, že teraz je tá najlepšia chvíľa zabrať. V tomto mi nesmierne imponuje Jano Sudzina, ktorý sa nevzdáva napriek neustálym problémom s distribúciou albumov. Vie, že pokiaľ to dnes ustojí, určite sa to raz obráti. Chce to len čas. To isté sa deje s Audiofeeling Triom, s mojou hrou a s tým, čo robím. Nemusím mať všetko okamžite. Jediné, čo potrebujem, je nestratiť hĺbku, absorbovať všetko okolo seba a vzbudzovať na scéne dobré emócie. Je to však neustály proces, „work in progress“. (Smiech.)


Peniaze a granty

 Spomínal si Jazz Juniors či Voicingers – festivaly a súťaže, z ktorých vzišlo v posledných rokov množstvo vynikajúcich muzikantov...
Nevzišli, oni tu boli aj predtým. Akurát sa zviditeľnili. A následne vydali svoje albumy v Hevhetii, ako Loïs Le Van, Aga Derlak, Bartosz Dworak či v španielskom vydavateľstve Fresh Sound Records, ako minuloročný víťaz Darek Dobroszczyk.

 Je sympatické, že hudobníkom neponúkate len finančné odmeny, ale aj zaujímavé kontakty, možnosti koncertov či nahrávania. Bola to tvoja idea?
Keď som prevzal Jazz Juniors pod svoju umeleckú správu, viaceré veci som obrátil hore nohami. Napriek viac ako 30-ročnej tradícii nemala táto súťaž v poslednom období dobrý kredit a jej úroveň upadala. Začína sa to však meniť a v povedomí hudobníkov dnes naberá na význame. Hoci býva zvykom, že organizátori ocenia víťaza finančnou odmenou, podľa môjho názoru mladí hudobníci nečakajú predovšetkým peniaze. Omnoho radšej by prijali možnosti koncertov na dobrých miestach, pretože tie budú generovať ďalšie a ďalšie angažmány. V konečnom dôsledku sa dostaneme k peniazom, ale tie nie sú podstatou samotnej výhry. Mladí hudobníci skôr potrebujú kontakty, podporu pri uvedení do prostredia a tiež je pre nich dôležité vedieť, že do finále ich vybrali nezávislí odborníci len na základe ich výkonov. Aby nemohlo dôjsť k ovplyvňovaniu, na Jazz Juniors máme medzinárodnú porotu bez účasti Poliakov, hoci väčšina súťažiacich je práve z Poľska. Potom sa nemôže stať, že pedagógovia budú nadŕžať svojim študentom či spoluhráčom. Napriek tomu vyhrávajú v posledných rokoch prevažne poľské súbory, čo sa však môže v budúcnosti zmeniť. Vlani sme vyskúšali experiment a hoci porota vyberala súbory do kvalifikácie v rámci „blindfold“ testu, čiže netušili koho počúvajú, všetci zahraniční účastníci, žiaľbohu, vypadli. Ďalším elementom je budovanie medzinárodných barterov. Nechcem vynakladať peniaze na poľských ani amerických hudobníkov len preto, aby prišli a zahrali na festivale. Na základe synergie sa snažím nachádzať možnosti spolupráce s každým hudobníkom, manažmentom, agentúrou či vydavateľstvom: ja spravím čosi pre teba, avšak očakávam podobnú odozvu z tvojej strany. V takomto prípade môžeme mať z peňazí, ktorých na kultúru býva čoraz menej, dvojnásobný osoh. Inak to podľa mňa v dnešnej dobe ani nejde.   

 Preto majú podľa teba zmysel vynaložené prostriedky i čas, keď svoj nový album i Jazz Juniors propaguješ na veľtrhu jazzahead! v Brémach?
Koľko poľských, českých alebo slovenských umelcov, vydavateľov či organizátorov si tu videl? Prečo si neuvedomujú, že pokiaľ chcú hrávať alebo vydávať za hranicami svojej krajiny, musia pre to aj čosi urobiť? Samozrejme, k tomu patria desiatky možno nudných obchodných stretnutí, avšak na týchto miestach sa točia peniaze a záleží aj na nás, do akých projektov ich investori vložia. Nehovoriac o tom, že na jednom mieste stretneš väčšinu vydavateľov či iných zaujímavých partnerov. Jednoducho tu treba byť a som rád, že to chápu ľudia, ako Jano Sudzina či poľský Inštitút Adama Mickiewicza.

 Netuším, či za neúčasťou slovenských jazzmanov stojí len neznalosť alebo aj nezáujem...
Je to smutné. Poznám mnohých, ktorí by tu mohli byť, napríklad Peter Adamkovič. Spolupracovali sme v rámci jeho festivalu Jazz Prešov alebo naopak pri koncertoch AMC Tria v Harris Piano Jazz Bar. Prešovský festival sa tu mohol okrem prezentácie začleniť do nejakej z európskych festivalových asociácií. Pomáha to pri dohadovaní zaujímavých hudobníkov, rozšírení renomé a v konečnom dôsledku aj pri hľadaní sponzorov. Teraz nechcem tvrdiť, že Peter nerobí Jazz Prešov dobre. Je to výborné podujatie, možno by len chcelo trochu „nakopnúť“. V Poľsku nastala „festivalizácia“, máme tam okolo 120 jazzových podujatí. Tie nové stoja na zanikajúcich kluboch, pričom festival často pohltí rozpočet klubu, ktorý by počas roka pripravil omnoho viac koncertov s neporovnateľne väčšou návštevnosťou. Ktorou cestou ísť? Osobne to riešim tak, že od štátu žiadam podporu len na festival Jazz Juniors a série Directions in Music Nights ako aj Kaczmarczyk Sessions financujeme zo vstupného a snažíme sa ostať aspoň na nule. Samozrejme, podieľa sa na tom aj samotný klub a je dôkazom, že sa to dá.   

 Na Slovensku býva skôr zvykom spoliehať sa predovšetkým na podporu  grantových systémov a podľa pridelenej výšky dotácie vyskladať dramaturgiu festivalu...
Mám zásadu, že keď dostanem od ministerstva napríklad 90 000 zlotých, pokúšam sa získať pre muzikantov v barteroch podobnú sumu, za ktorú by niekam vycestovali a priniesli späť peniaze z grantov zahraničných ministerstiev. To mi dáva zmysel a pokiaľ by tak premýšľali všetci, v grantových systémoch by sa „točili“ úplne iné peniaze. Ministerstvá by potom mohli štedrejšie financovať festivaly a organizátori by tak dokázali prostredníctvom showcasov s prítomnými promotérmi či agentúrami docieliť, aby sa časom muzikanti vracali zo zahraničia s cudzími peniazmi vo vrecku. Dôležitým aspektom je aj popularizácia. Tento rok rozbiehame v rámci Jazz Juniors jazzové akadémie, na ktorých sa budú týždeň pred konaním festivalu prezentovať jazzmani na základných školách a gymnáziách, pretože tie hudbe nevenujú pozornosť. Chceme, aby mladí ľudia videli trúbku či saxofón a urobili si vlastný názor. V opačnom prípade sa poddajú názoru hocikoho iného. V tomto sú deti najúprimnejšie a keď sa im niečo nepáči, povedia to priamo.

 Podľa všetkého sa zdá, že Jazz Juniors chytili druhý dych...
Teším sa z toho, že súťaž i festival sa postupne predierajú na európske pódiá. Čoraz viac mladých hudobníkov aj z okolitých krajín si uvedomuje, že podobná „trampolína“ im môže pomôcť v počiatočnom odraze a nazdávam sa, že po rokoch skúseností im viem pomôcť. Ďalším plánom Jazz Juniors budú súťaže a workshopy pre manažérov. Mám predstavu, že po niekoľkých dňoch vzdelávania by sa mohli najlepší manažéri chopiť finalistov a sprevádzať ich na ďalšej umeleckej ceste. Podobá sa to reálnym podmienkam – začínajúci manažér dostane mladú perspektívnu kapelu a vo chvíli, keď sa dajú dokopy, vypúšťam ich do sveta. Takáto kapela je potom zaujímavejšia aj pre vydavateľa. Treba reagovať na veci okolo nás, byť elastický a dokázať sa prispôsobiť, ako mi často vravieval môj otec. Podobné je to aj s hudobnou publicistikou: pokiaľ chceš ľuďom ukázať, že improvizovaná hudba nepatrí len privilegovaným, musíš ich nalákať a „žonglovať“ s jazykom tak, aby si nestratil kvalitu na úkor zaujímavosti. A ja sa v hudbe snažím o to isté.   

 Takže si v konečnom dôsledku vďačný za niekoľkoročné nahrávacie prázdniny?
Samozrejme, hoci ma často hnevalo, že takto márnim tvorivé roky. Vďaka tomu som sa však, ako vraví môj kolega Maciej Stryjecki, „nezahlcoval nepotrebným zvukom“. Ak mám vystihnúť rozdiely medzi poslednými albumami, na Something Personal je konečne dostatok klavíra, čo mi pri Complexity in Simplicity viacerí vyčítali. Na novom albume počuť klavír v rozličných konfiguráciách a napriek tomu, že každá zo skladieb bola vyprodukovaná inak, platňa ako celok drží pohromade. A keďže som mal dostatok času, mohol som vynášať zo svojich pokladov to najlepšie!

Poľský klavirista, aranžér a skladateľ Paweł KACZMARCZYK (1984) je absolventom Hudobnej akadémie v Katoviciach. Od roku 2000 pravidelne hrával so saxofonistom Januszom Muniakom v jeho klube a založil KBD Trio (Kaczmarczyk, Barański, Dobrowolski), s ktorým ako osemnásťročný zvíťazil na medzinárodnej súťaži Jazz Juniors v Krakove. Jeho albumy Audiofeeling (ARMS Records 2007) a Complexity in Simplicity (ACT Music 2009) získali ocenenia Album roka magazínu Jazz Forum a Kaczmarczyk titul Klavirista roka (2009). Vedie Audiofeeling Trio (album Something Personal, Hevhetia 2015), účinkuje na nahrávkach Rafała Sarneckého, Grzecha Piotrowského a zoskupení New Bone či HeFi. Je umeleckým riaditeľom súťaže a festivalu Jazz Juniors v Krakove, realizuje projekty Directions in Music a Kaczmarczyk Sessions.




Aktualizované: 11. 02. 2016