Logo HŽ

Bill Evans

„Ukazujem cestu!“

Špeciálnym hosťom AMC Tria v rámci Jazz FOR SAle bol americký saxofonista Bill Evans, ktorý sa v 80. rokoch etabloval po boku Milesa Davisa.

Prvýkrát som vás zaregistroval vďaka frenetickému, netypicky „skákajúcemu“ sólu v skladbe Fat Time na Davisovom albume...
Panebože, veď je to takmer 35 rokov! To ste skutočne nepočuli nič z mojich aktuálnejších projektov?

 Síce počul, no máločo mi tak utkvelo v pamäti, ako to legendárne sólo z prvej skladby albumu The Man with The Horn.
Bola to moja prvá spolupráca s Milesom a veľmi dobre sa na to nahrávanie pamätám. Pred sólom vo Fat Time sa Miles postavil v štúdiu tesne vedľa mňa a svojím typicky chrapľavým hlasom mentoroval: „Hraj tak, ako by som to bol ja; chcem, aby tvoj saxofón znel ako trúbka!“ Preto obsahuje sólo toľko intervalových skokov a znie inak, lebo to bola jeho vízia. Skúste na to myslieť, keď budete nabudúce Fat Time počúvať.

 Neskutočná bola už konštelácia hudobníkov s gitaristom Mikeom Sternom a rytmickým tandemom Al Foster – Marcus Miller...
Ak mám byť úprimný, bolo to aj mojou zásluhou, pretože Marcusa a Mikea som ešte predtým angažoval v rámci svojich projektov, takže neviem, či ich Miles prvýkrát nepočul práve u mňa. Podobne som ho neskôr upozornil na Johna Scofielda, s ktorým som nejaký čas hrával. Na druhej strane, mňa zasa Milesovi odporúčal môj učiteľ Dave Liebman, takže oproti dnešným dňom to boli žičlivejšie časy.

 V 70. rokoch pretrvávalo dedičstvo Coltrana či Rollinsa, ale do popredia sa dostávali pozoruhodní saxofonisti ako Steve Grossman, Dave Liebman či Gary Bartz. Ako to, že títo všetci sa objavovali v Davisových kapelách?
Miles bol jednoducho v „kurze“ a okrem toho mal nos na výnimočných hudobníkov. Stačilo, že v ich hre spozoroval iskru a hneď mal predstavu, ako ju môže ďalej rozdúchať. Samozrejme, bol nesmierne populárny a všetci sme s ním chceli hrať. Mal som vtedy 22 rokov a bol pomerne „tvárny“, takže roky v jeho kapele ma skutočne poznamenali.

Ako ste dospeli k fúzii výrazne rôznorodých vplyvov na pôde kapiel Soul Bop a Soulgrass?
Dlhé roky som hľadal hudbu, ktorá by ma uspokojovala a zároveň bola zaujímavá pre poslucháčov, hoci s nálepkou Davisovho saxofonistu som mohol pokojne „vyžiť“ prehrávaním štandardného repertoáru. Avšak nazdávam sa, že by som sa na vlastných koncertoch unudil k smrti. Preto som hľadal a „Americana“ do toho novátorského konceptu zapasovala. Nechcem sa porovnávať s Milesom, ale podobne ako on neplánujem ostať na jednom mieste. Prečo by som mal byť ako saxofonista odkázaný na klasické trio s klavírom, kontrabasom a bicími, keď množstvo kombinácii s týmto nástrojom znie omnoho vzrušujúcejšie? V momente, keď som objavil prepojenie saxofónu s bendžom alebo mandolínou, začal som úplne inak vnímať priestor a veci okolo seba. Na prvý pohľad sú to rozdielne svety, mne však pripadajú, akoby fungovali paralelne odjakživa. Kombinácia akustického saxofónu a charakteristickej bluegrassovej rytmickej dravosti na mňa pôsobí sviežo.

 Prečo ju využíva tak málo hudobníkov?
Tiež sa tomu čudujem. Možno je to kvôli istej nevyhranenosti: ani po rokoch nedokážem celkom odpovedať na otázku, aký štýl hudby hráme. Spoluhráči z iných žánrov ma nútia hrať nové veci a premýšľať tak trochu ich spôsobom. Aj preto som neodmietol pozvanie od AMC Tria na spoločné turné.

 Ako si zvykáte na odlišnú východoeurópsku estetiku?
Oceňujem svieži a neopozeraný prístup AMC Tria k vlastnej hudbe a ostáva pre mňa výzvou, ako sa s tým popasujem. Hoci dnes hráme ešte len druhý koncert, užívam si to. V istom zmysle je pre mňa relaxom, keď nemusím riešiť koncepčné či organizačné veci a na niekoľko dní byť „len“ hosťujúcim saxofonistom. Kvinteto s Patchesom má originálny zvuk a verím, že podobne to vnímajú aj ostatní.

 Hudba Soulgrassu prekvapuje svojou spontánnou živelnosťou, miestami evokuje skôr pódiové jamovanie.
Máte pravdu, je to však riadené jamovanie. Napriek svojej zdanlivej voľnosti ostáva naša hudba ukotvená v stanovených štruktúrach, na podklade ktorých veci zvoľňujeme. Improvizačná voľnosť ostáva akoby pod „pokrievkou“, ktorú na vhodných miestach pootváram. Môžete sa o tom presvedčiť v apríli budúceho roka, pretože svoj nový Bill Evans Band prídem predstaviť aj na Slovensko.
 
 Ako je možné zachovávať charakter svojej hry popri mnohožánrovom oscilovaní?
Neviem, som to stále ja s rovnakým nástrojom. Nazdávam sa, že na moju premenlivosť skôr vplývajú spoluhráči a ja ostávam nemenný. Hudba spôsobuje, že sa ako chameleón dokážem prispôsobiť a splynúť s dovtedy nepoznaným prostredím. Toto je mimochodom jedna z vecí, kvôli ktorej sa držím na scéne. Miles mohol vypredávať sály v rámci prílivových vĺn nostalgie. Na tú však on kašľal, chcel nielen stačiť svojim mladším spoluhráčom, ale predovšetkým im ukazovať cestu. A to ostáva výzvou aj pre mňa.

Bill EVANS (1958) je americký tenor- a sopránsaxofonista. Začiatkom 80. rokov sa na odporúčanie svojho učiteľa Dava Liebmana dostal k Milesovi Davisovi. Neskôr bol členom obnovených Mahavishnu Orchestra a kapiel Elements a Petite Blonde. Na pôde svojho zoskupenia Soulgrass (aktuálny album Live in Moscow!) primiešava do jazzu amalgám vplyvov country, blues, folku a bluegrassu (tzv. Americana). Spolu s trubkárom Michaelom „Patches“ Stewartom absolvoval koncom novembra 2015 turné s kapelou AMC Trio.




Aktualizované: 22. 02. 2016