Logo HŽ

Tropp Bop

– polstoročie s fenomenálnym bubeníkom a zaujímavým človekom

Označenie „legenda” sa dnes často zneužíva, ale v prípade Laca Troppa (1939) sa zdá byť trefným pomenovaním. Košický rodák vyše polstoročie svojho pôsobenia fascinoval nielen domácich a európskych hudobníkov, ale čo je pre európskeho bubeníka unikát, i americké hviezdy svetového mena. Legendárne dimenzie získali okrem hudby tiež Troppove životné osudy a humorné príhody plné kontrastných zvratov, ale aj choroby, ktoré sa zdali byť definitívnym záverom jeho kariéry. Chudobu a prespávanie v  šatniach klubov striedal lesk festivalov a koncertných sál. Napriek tomu, že Tropp pôsobil na Slovensku zriedkavo, s  relevantnými postavami slovenského jazzu často spolupracoval a  popri mnohých iných témach (česká jazzová scéna od 60. rokov, koncept bicích nástrojov v hardbope) je azda najkompetentnejším partnerom diskusie Slovenský jazz a pražská scéna.

Podľa tvojho imidžu si potomkom maďarskej šľachtickej rodiny. I keď si prespával v šatni klubu Reduta, dával si svetu najavo, že „pán je aj v pekle pánom“. Na rozdiel od konštruovaného imidžu bezdomovca tvojho častého spoluhráča Laca Decziho si chodil vždy perfektne oblečený, s ľuďmi zabezpečujúcimi servis si pokiaľ možno hovoril cez druhú osobu; napokon obálka vašej spoločnej platne Pietoso hovorí za všetko... Známa je tiež Decziho historka o tom, ako v Bratislave vyjednával honorár, a keď ho dohodol na tisíc korún, vstúpil si do miestnosti a obrátil sa naňho so slovami: „Povedz tej pani, že pod dvesto korún nevybalím nástroj!“


Nerád „vyprávam“ o rodinnej ságe, ale všetko raz treba skúsiť, a tak to bude po prvý a zároveň posledný raz. Môj starý otec bol maďarsko-nemecký šľachtic, plným menom Alajos Theodor von Tropp a v roku 1892 založil manufaktúru na výrobu panských kočiarov. Pokračovalo to i za prvej republiky a kancelária prezidenta Masaryka objednávala kočiare práve uňho. Potom podnik viedol môj otec Július Tropp, ktorý sa odmietal zapodievať „modrou krvou“, nepoužíval „von“, venoval sa práci a rodine; tragicky zahynul, keď som mal osem rokov, a matka ostala na štyri deti plus „tante Mitzi“ sama. Z detstva si pamätám na množstvo služobníctva, poľovačky, kartové partie a guvernantku, ktorá bola pre jazyk vždy Nemka. O rodinné pamiatky sme prišli v roku 1945, keď ruský dôstojník (ináč veľmi jemný, vzdelaný človek, ktorý s matkou konverzoval po francúzsky) pri odchode kázal vziať do auta všetko, čo sa dalo, a tak „pošli“ aristokratické doklady, fotografie, rodinné šperky, vrátane otcovho zdedeného pečatného prsteňa. Neodniesol to čas, ale konkrétny človek. Amen. V rokoch biedy v Prahe som mal so svojím „backgroundom“ len problémy. Neustále sme zháňali byt a bytné – dobré duše Decziho považovali za slušného chlapca a mňa za sobášneho podvodníka s fúzikmi.

 Ako vôbec prišla myšlienka odísť do Prahy?
Začalo to v roku 1961 vojenskou službou, kde som sa zoznámil s Décsim, ktorý sa neskôr – neviem prečo – stal Deczim; stále je to však ten istý človek. Slúžili sme spolu niekoľko mesiacov, kým nevyšiel zákaz, aby sme boli v jednom útvare. V tej jednotke bola prevažná väčšina nespoľahlivých elementov, najčastejšie pre pôvod. Výhodou bolo, že tam pôsobila „zupácka“ dychovka a k nástrojom vyberali aj regrútov. Okrem toho sme si tam urobili aj malé kapely, s ktorými sme hrali na súťažiach, kde sme obsadzovali prvé miesta. Tam som sa zoznámil s mnohými Pražanmi a tí ma po odchode do civilu v roku 1962 odporučili do orchestra Ottu Rendla, ktorý hral v kaviarni Vltava, vo vtedajšom stredisku jazzmanov. Vďaka tamojším sessions som sa stal známy.


Dotrúbil: spoločné roky s Deczim

 Dnes je priam neuveriteľné, ako ste s Deczim, dvaja Slováci, príchodom do Prahy takmer okamžite spôsobili prevrat v jazzových kruhoch. Každý, kto niečo znamenal, chcel s vami hrať, ale vy ste si vyberali. Ako došlo k tvojmu angažmánu do S+HQ, kde si nahradil Pavla Staňka? Krátko predtým tam bol veľkou posilou Pavol Polanský...
Už v Studiu 5 mali slovenského bubeníka Ivana Domináka, ktorý ma zaujal hrou metličkami ešte keď som bol na vojne. Často hrali na zimnom štadióne a ako vojaci sme na nich chodili. Ďalší Slovák Paľo Polanský znamenal v Prahe krok dopredu – elegantne maistreamovo swingoval a pre S+HQ bol vtedy ideálnym bubeníkom. Čo sa týka môjho vstupu do S+HQ, Decziho verzia, že ma tam „zaprotežoval“, nie je pravdivá. Bol tam síce asi o mesiac predo mnou, ale keď ich vtedajší bubeník Pavel Staněk narukoval, požičal mi biciu súpravu za patričný poplatok s tým, aby som ho počas neprítomnosti zastúpil. S tým súhlasil aj Karel Velebný, ktorému som od začiatku „nesedel“. Zvyšok kapely – saxofonista Jan Konopásek, kontrabasista Jan Arnet a samozrejme Deczi – jednoznačne stál za mnou. Neskôr som dostal do daru fantastickú súpravu od firiem Paiste a Hollywood.

 V S+HQ si hral od októbra 1963 po leto 1964, keď ste svoju činnosť ukončili vystúpením na festivale v Blede. V tom čase ste hrali v obsadení Velebný, Konopásek, Deczi, Arnet, Tropp a tejto prvoligovej československej formácii ste dokázali vnútiť zmenu zamerania. Ako spomínaš na fascinujúce úspechy kapely, ktorá bola ozdobou festivalov?
Velebnému sa nová podoba S+HQ nepáčila, ale bol v tom osamotený. Stále sa chcel  vrátiť ku „klinkaniu“ a la Modern Jazz Quartet, a pritom podstatu tejto hudby – pri uznaní všetkých jeho predchádzajúcich zásluh – nepochopil. Na festivale v Blede sme počuli MJQ a ako dokladajú fotografie, hovorili sme i s Johnom Lewisom. Čo je však dôležité, na koncerte Percy Heath s Conniem Kayom „šliapali“ tak diabolsky, že som vstával zo sedadla. A to nehovorím o sólach Milta Jacksona. V Blede sme mali nečakane veľký úspech a po návrate sa veci dali do pohybu. Vrátil sa Pavel Staněk a Honza Konopásek vyhlásil, že on s ním hrať nebude a urobí si s „klukama“ vlastnú kapelu. Tak vznikol SH kvintet Jana Konopáska (paralelne s ním existoval SHQ Karla Velebného), do ktorého angažoval aj skvelého, vtedy ešte východonemeckého klaviristu Joachima Kühna, neskoršieho emigranta. Všetko dobre fungovalo až do Konopáskovho zákazu vycestovať z dôvodu emigrácie jeho sestry. V roku 1965 namiesto Konopáska nastúpil trombonista Zdeněk Pulec, ktorý z „fleku“ zahral party tenorsaxofónu a s Deczim si dobre rozumel. Vedenie skupiny prevzal Jan Arnet; v zahraničí sme hrali pod jeho menom a doma ako Reduta Quintet alebo Quartet.

 

 Niekoľko mesiacov s vami hral aj Stano Sulkovský...
Keďže sme sa nemohli spoľahnúť na klaviristu z Nemecka, Deczi odporučil Arnetovi Sulkovského. Ten hneď v Prahe zažiaril svojím úsporným bluesovým hraním, ktoré si v Bratislave nikto okrem Gerhardta nevšimol. Sulkovský swingoval ako čert, s Arnetom sa nám pod ním výborne hralo, „šliapali“ sme ako diabli. Jeho feeling, ktorý nemal obdobu, uznávali aj konkurenti-kolegovia ako Hammer a Růžička. Vrcholom Stanovej veľmi krátkej kariéry špičkového jazzmana bolo jedno klubové hranie v Západnom Berlíne v roku 1965. Večer pred vystúpením sme všetci išli do športovej haly na Counta Basieho. Po koncerte prišli kapelník a väčšina hudobníkov počas nášho hrania do klubu a stalo sa neuveriteľné: hra Stana Sulkovského zaujala Counta Basieho. Po „runde“ vznikla spontánna jam session a Basie hral so Sulkovským štvorručne blues, pričom také niečo vôbec nemal vo zvyku. Jeho hudobníci boli prekvapení, vraj nepočuli hrať bieleho Európana s takým bluesovým cítením. Bola to fantastická noc a potom, čo sme sprevádzali Franka Fostera, prišiel za mnou bubeník Rufus Jones a chytil môj činel so slovami: „Človeče, fantasticky ti to swinguje!“ Krátko potom však Arnet stratil so Sulkovským trpezlivosť, pretože jeho alkoholizmus presahoval všetky medze. Všetci pili, ale napríklad Deczi a ja sme s tým nemali väčšie problémy. Až do Arnetovej emigrácie Stana zastúpil Jan Hammer a hrali sme predovšetkým v zahraničí. V súčasnosti je dostupná jediná nahrávka so Stanom na sampleri Supraphonu Jak hrál S+HQ, pôvodne vydanom v roku 1966 a neskôr vo viacerých reedíciách.

Život s Hammerovcami

 Každému, kto sleduje jazzové dianie, sa aj dnes zastaví dych nad obsadením Reduta Quartet z roku 1966: Laco Deczi, Jan Hammer junior, Miroslav Vitouš, Laco Tropp bol vtedajší All-Stars Band a nechápem, prečo tak rýchlo skončil. Ty si po rozpade ďalej ostal členom Hammerovho tria a s ním i jeho rodičmi si všeličo zažil; opäť si osciloval medzi chudobou a noblesnými až snobistickými situáciami...
Po Arnetovej emigrácii mal vtedajší umelecký riaditeľ Reduty Ivan Poledňák dobrý nápad, ktorý ale nebral do úvahy vzťahy medzi hudobníkmi. Každopádne, hrali sme spolu, ale bolo cítiť napätie. Hammer a Vitouš mali voči sebe averzie ešte z Junior Tria; možnože vtedy zohrali úlohu otcovia, z ktorých každý presadzoval svojho syna, až sa nakoniec Trio rozpadlo. Naše kvarteto síce tvorili osobnosti, ale boli tu štýlové nezhody. Honzík Hammer začal vtedy „evansovať“, s čím Mirek Vitouš nemal žiadne problémy, a skutočne skvele a harmonicky nekonvenčne, ale v rámci štýlu, viedol basu. Myslím, že už vtedy to bola svetová úroveň. Obaja totiž preberali od Evansa a iných Američanov len inšpiráciu a spracovali ju svojským spôsobom. Vedúcou osobnosťou kvarteta sa stal Hammer a neprekonateľný problém predstavoval najmä Laco Deczi. Hral hardbop v inom harmonickom koncepte, ako chcel Honza. Ten mu stále púšťal nahrávky Arta Farmera a podobných trubkárov, ale Deczi odmietal čokoľvek meniť. Ja som mal naopak výzvy rád: Hammer mi doniesol nahrávky Paula Motiana a s novým prístupom som bol uzrozumený. Hammer a Vitouš boli so mnou spokojní, a tak sme chceli pokračovať v triu. Bol tu ale ďalší konflikt: Honza chcel sprevádzať svoju matku Vlastu Průchovú, čo zasa odmietal Vitouš a začal na vystúpenia posielať záskoky. Celá atmosféra sa nepáčila Ivanovi Poledňákovi a v auguste 1966 nám dal výpoveď. Ja som mal od októbra zmluvu do Západného Nemecka, a tak som odišiel s úsmevom.

 S rodinou Hammerovcov si však mal i naďalej vynikajúce kontakty.
Bol som dvorným bicistom pre celú rodinu. Vlasta bola ako moja staršia sestra a Jan Hammer senior ako starší brat. Po rozvode s prvou manželkou som u nich pol roka aj býval, ale to už bol Hammer junior v USA. V ich veľkom byte sme cvičili s Daškovým triom a Vlasta s nami spievala. Bola to fantastická jazzová rodina, ktorá ma prijala medzi seba. Zážitkom bolo naše spoločné vystupovanie na festivale v Comblain-la-Tour v roku 1966: Vitouš mal prísť za nami, ale odriekol skutočne na poslednú chvíľu, takže Hammer senior si tam požičal kontrabas a výborne to zahral. Mali sme obrovský úspech – gratulovať prišiel aj Benny Goodman! S Honzom si mimoriadne „padli do noty“ a Goodman nás všetkých pozval na elegantný obed. To sme netušili, že mnohonásobný milionár je vyhlásený lakomec a pozvanie vzbudilo veľkú pozornosť. Za Honzom prišiel dokonca Stan Getz a niekoľkokrát sa na všetko pýtal: „Počul som, že vás Goodman pozval na obed. A zaplatil to?“

Enfant terrible pražskej scény

 V roku 1969 si mal zvláštny a pre starších jazzmanov dodnes pamätný rozhovor s Antonínom Matznerom v Melodii pod názvom Někdo to rád horké (pozri rámček), v ktorom si pravdivo tvrdil, že hraním jazzu sa nedá uživiť, pričom Matzner ti oponoval príkladom Velebného SHQ dokazujúc, že s menšími kompromismi to možné je. To ťa vyprovokovalo k výroku na tému Velebného „kompromisov“ a potom, keď sa ti podarilo uraziť generáciu predchodcov (medzi hudobníkmi predchádzajúcej generácie boli dosť veľké rozdiely), pustil si sa do nastupujúcej novej garnitúry. V tvojom hodnotení jazzovej scény obstál málokto, z Prahy len niektorí tvoji spoluhráči a dvojica Slovákov – kontrabasista Imre Móži a klavirista Laco Gerhardt. Na tvoje provokatívne názory odpovedal Karel Velebný krátkou glosou, v ktorej ti poradil, aby si sa radšej venoval hudobnému vzdelávaniu, kde máš veľké medzery. Celú diskusiu ukončil šéfredaktor Melodie Lubomír Dorůžka s tým, aby ste sa radšej venovali spoločnému hraniu na pódiu a hodnotenie prenechali iným. Každopádne, okrem iných tvojich zásluh si upozornil na dvoch slovenských hudobníkov. Ako si na nich spomínaš?


Móži bol vtedy členom orchestra Gustava Broma a mal veľmi dobré obdobie. Ja som s ním mal len jednu, ale zato pamätnú akciu. Keď v Prahe hosťoval priekopnícky freejazzový litovský saxofonista Vladimír Čekasin, Tonda Matzner veľmi citlivo a nekonvenčne zorganizoval ad hoc skupinu, ktorú spolu so mnou tvorili dvaja kontrabasisti – freejazzový špecialista Klaus Koch z Nemecka a Imre Móži –, ale napríklad aj Rudolf Dašek. Imre nemal predošlé skúsenosti, a tak sa Koch i ostatní nestačili čudovať, čo všetko dokázal v rámci tejto hudby vymyslieť. Čekasinov album vyvolal pozornosť najmä u príslušného obecenstva v Nemecku a aj dnes považujem tento projekt za veľmi dobrý. S mojím spolurodákom z Košíc a veľkým priateľom Lacom Gerhardtom som na rozdiel od „krátkodobej známosti“ s Móžim udržiaval hudobné kontakty dlhé roky. Keď som bol v 70. rokoch v Košiciach, niekoľkokrát som zašiel za ním a Karolom Ondreičkom do Bratislavy, len tak si súkromne zahrať pre radosť. Laco bol veľmi originálny človek, i keď ťažká povaha, striedali sa uňho depresie s eufóriami, bol smutný z nedostatku hudby podľa svojho vkusu a po našom hraní bol povznesený a šťastný. Mali sme spolu veľké plány, s druhou manželkou Vierou sme sa chystali presťahovať do Bratislavy, ale nakoniec sme to predsa len nevyhodnotili ako dostatočný existenčný základ. Jediným trvalým dôkazom nášho hudobného partnerstva je Lacov album Dobre sme sa oženili. Mimochodom, názov je odo mňa, lebo práve vtedy som podal žiadosť o rozvod s prvou manželkou. LP sme nahrali v roku 1969 a keď som ju poslal Carmelovi Jonesovi do Chicaga, ten na Lacovu hru odpísal: „Keby som nevidel na fotografii klaviristovu ruku a nevedel, že sa volá Gerhardt, myslel by som si, že tieto nádherné bopové sóla hrá Bud Powell.“ K platni mám ešte jednu poznámku: maďarsky sme hovorili s Imrem o Arnetovi, že „zmizol ako Petőfi“ – nikomu nič nepovedal, len sa ohlásil až z New Yorku –, a nám vyvstal problém s kontrabasistom. Gerhardtovi som bol vďačný, že po dohode s Deczim pozvali Vincka Kummera – tvoriť s ním rytmiku bol ďalší pamätný okamih môjho života.


 Jazz nebol v čase tvojho prvého pražského obdobia len hudbou, ale i súčasťou celkovej kultúrnej atmosféry. Zvláštne bolo prepojenie jazzu s mystifikačným cimrmanovským hnutím; v tomto sa angažoval napríklad Karel Velebný, ktorý bol členom a autorom divadla Járy Cimrmana. Po Prahe kolujúce Decziho a tvoje príbehy zaujali aj Jiřího Šebánka, ktorý postavu Járu Cimrmana vymyslel, a ten príbehy z jazzovej scény spracoval v knihe Na plný plyn. Na prebale je vyzdvihnutá historka, ako si Deczimu zachránil život s onou nezabudnuteľnou pointou: „... dotrúbil“. Dojalo ma, že v knihe je množstvo slovenských súvislostí – napríklad Šebánkova skvostná psychologická a hudobná esej o Ľubošovi Tamaškovičovi. Úsmevný je príbeh Stana Sulkovského, ktorý vždy, keď sa opil (čo bolo permanentne), vyviedol niečo nezabudnuteľné. Na druhej strane sa mi nepáčia niektoré Decziho indiskrétne spomienky na veci, ktoré majú ostať zabudnuté; nakoniec ktohovie, či sa stali tak, ako vypráva...
Príbeh, ktorý pripomínaš, sa stal v podnájme u pani Šťastnej, a tá ma, ako som už o majiteľkách bytu konštatoval, nemala rada. Decziho prijala za nevlastného manžela, ale ja som jej pripadal ako panský huncút. Mal som od ich bytu kľúč pre prípad núdze a raz som našiel Decziho vo vani krátko pred udusením. Po príklade akrobatky si totiž dal vo vani s teplou vodou nohu za krk, voda vychladla a on stuhol. Ja som nečakane prišiel, vypustil vodu a on mi ešte dusiac sa nadával, prečo chodím tak neskoro. Moja reakcia bola: „Keby som nedošiel vôbec, prečítal by som si zajtra v novinách titulok: Dotrúbil.“ Postupne som sa aj ja s pani Šťastnou spriatelil a robili sme jej televízny program. Laco vystrihol do veľkej škatule štvorec a napodobňoval televíziu Bratislava, ja som jej zasa predviedol vysielanie pre maďarských spoluobčanov a televíziu Budapešť.

 Neskôr sa ukázalo, že si úplne iný naturel ako Laco; neunavovalo ťa byť neustále v akcii?
Niekedy som sa skutočne cítil trápne a nebolo mi do smiechu. Inokedy mal Laco tak fantastické momenty, že na to dodnes spomínam. Najradšej mám scény, ktoré neprenikli na verejnosť. Čarovné chvíle sme zažili, keď bol na niekoľko dní naším spolubývajúcim v Redute Jirka Mráz a „profesor hudby“ Deczi robil pre žiakov (Sulkovského, Mráza a mňa) geniálne predstavenia – prednášky o jednotlivých nástrojoch. Sadol si napríklad za bubny a predvádzal, ako hrajú a tvária sa Art Blakey, ja, Paľo Polanský, Láďa Žižka... Tak sme sa smiali, že nám bolo všetkým zle. Skvostná bola tiež prednáška o trúbke, keď ju rozoberal a neskutočne vtipne opisoval jednotlivé časti. Jirka Mráz do toho neustále hovoril: „Ty blázne, ja se z něj zblázním!“ Snažím sa spomínať na všetko pekné a zabudnúť na to, čo sa mi nepáčilo.

(Pokračovanie nabudúce)




Aktualizované: 27. 02. 2016