Logo HŽ

Jazz a Európa XXV. - Maďarsko

V zahraničí žijúci maďarskí hudobníci mali od 20. rokov minulého storočia dôležité miesto v jazzovom živote mnohých krajín a maďarská hudba vo svojich rôznorodých podobách (od cigánskych kapiel po diela Bartóka a Kodálya) bola zdrojom inšpirácie pre mnohých svetoznámych jazzových hudobníkov. Preto je maďarský jazz v širšom medzinárodnom povedomí zafixovaný vo veľkej miere vďaka osobnostiam, ktoré sa uplatnili aj mimo domácej scény.

V budapeštianskych kaviarňach a nočných podnikoch sa veľmi rýchlo uplatňovali vplyvy hot dance music a jazzu. Zaujímavé však je, že inšpiratívnosť maďarskej  hudby v autentickejšej relevantnej podobe spoznali predovšetkým zahraniční hudobníci, ako aj maďarskí hudobníci pôsobiaci v zahraničí. V roku 1925 účinkoval v budapeštianskom divadle Renaissance na 16 koncertoch big band Sama Woodinga s revue Chocolate Kiddies a jeho členovia (Tommy Ladnier, Gene Sedric, Garvin Bushell a i.) s nadšením šírili správy o fascinujúcej hudbe maďarských cigánskych kapiel, ktorých cítenie, emotívnosť a variačná technika majú blízko k ich (jazzovej) hudbe.1 Dôkladnejšie sa hudbou cigánskych kapiel (a možnosťami uplatnenia niektorých prvkov ich hudby v jazze) zaoberal americký černošský huslista Eddie South – v rokoch 1929–1930 hral v budapeštianskych lokáloch a zároveň študoval u Jenőa Hubaya, ktorý sa zaoberal aj uplatnením prvkov cigánskej hudby v koncertných skladbách. South sa následne priradil k zakladateľským osobnostiam „gypsy jazzu“ a nahral historicky závažné snímky s Djangom Reinhardtom (samotný Reinhardt tiež viackrát zdôrazňoval veľký vplyv hudby maďarských Rómov na svoju tvorbu). Priamo v Maďarsku v produkcii domácich hudobníkov sa swingový gypsy jazz výraznejšie uplatnil až v povojnových desaťročiach. Príčinou oneskorenia mohlo byť angažovanie najlepších hudobníkov v komerčných zariadeniach (reštaurácie a bary), kde svoje vyhranenejšie jazzové ambície mohli uplatniť len okrajovo.

Maďari v zahraničí a svetové osobnosti v Maďarsku
(1925–1940)
Ďalšou charakteristickou črtou maďarskej situácie bol nepriateľský postoj kultúrnych elít k jazzu. Na rozdiel od Československa (a samozrejme západoeurópskych krajín), kde progresívna časť umelcov podľahla opojeniu „zlatej éry jazzu“, maďarské autority, vrátane Bélu Bartóka a Zoltána Kodálya, zdôrazňovali komerčný charakter a malú umeleckú relevanciu jazzu (mysliac na dobovú populárnu hudbu bez poznania osobností typu Armstrong, Ellington a pod.). Obaja menovaní však vyzdvihovali hodnoty autentického afroamerického hudobného folklóru. Zároveň obaja v roku 1931 navštívili koncert orchestra Jacka Hyltona v Budapešti a nezávisle od seba zdôraznili impozantnú technickú úroveň hudobníkov a ich improvizačnú schopnosť. To však podľa nich nestačilo na to, aby hudba prešla z remesla do sféry umenia. Jednostrannú (a to i z dobového hľadiska) kritiku jazzu priniesla i prvá maďarská kniha o jazze od renomovaného muzikológa Ákosa Molnára (Jazzband, Budapest 1928). Kodályovo odmietavé stanovisko k jazzu nebolo celkom konzekventné. Jeden z jeho favorizovaných žiakov Mátyás Seiber (1905–1960) krátko po emigrácii do Nemecka (1928) získal zakladateľské zásluhy a stal sa vedúcim jazzovej katedry na konzervatóriu vo Frankfurte. V pedagogickej a skladateľskej práci pokračoval aj po presídlení do Anglicka a tu sa venoval okrem artificiálnej hudby aj komponovaniu pre jazzové big bandy (John Dankworth a i.).2
Z maďarských hudobníkov medzi dvoma vojnami ako výnimočný autentický znalec swingu vynikol bubeník Jenő „Chappy“ Orlay (1905–1973), ktorý hral v rokoch 1926–1928 v orchestri amerického trubkára Arthura Briggsa (ten ako jeden z prvých Afroameričanov zakladateľskej generácie jazzu – od roku 1910 pôsobil v neworleanských ansámbloch – emigroval v roku 1920 do Európy). Chappy okrem koncertovania s Briggsovým Savoy Syncopator's Orchestra aj intenzívne nahrával. Získal tak v tej dobe ojedinelú možnosť kontaktu s americkým jazzom a v 30.–40. rokoch si udržiaval popredné postavenie medzi európskymi bubeníkmi. Častejšie hral v zahraničí ako v Maďarsku (vydal aj zaujímavú knihu cestopisov) a vo svojich skupinách zamestnával najlepších maďarských hudobníkov, ktorí si vďaka jeho vedeniu dôkladnejšie osvojili jazzový idióm.

Ďalšou dôležitou osobnosťou maďarského swingu bol klavirista Lajos Martiny (1912–1985), ktorý so svojimi skupinami (Blue Boys, Smiling Boys, Rhythm Band) väčšinou striedavo účinkoval v exkluzívnych zahraničných zábavných podnikoch (najmä vo Švajčiarsku), s občasnými návratmi do Maďarska. Tak Chappy, ako aj Martiny včlenili jazz do širšie ponímanej dobovej populárnej hudby a ich produkcia sa prispôsobila potrebám podnikov, v ktorých pôsobili. Už v tomto období získali maďarskí hudobníci svojím semijazzovým štýlom (medzi autentickým swingom a jazzovými prvkami menej nasýtenou populárnou hudbou) širší ohlas, aj v zahraničí, a pripravili nástup generácii, ktorá už predovšetkým vďaka emigrantom prenikla medzi dôležité osobnosti medzinárodnej jazzovej scény. Posilou skupín Chappyho a Martinyho bola až do 80. rokov ďalšia zakladateľská osobnosť maďarského swingu – vibrafonista a bubeník Jenő „Bubi“ Beamter (1912–1984).

Povojnoví emigranti a nový okruh hudobníkov (1945–1956)
Liahňou talentov v Budapešti bola predovšetkým skupina swingového akordeonistu Mihálya Tabányiho (1921), kde v období 1946–1947 pôsobili striedavo traja skvelí gitaristi. Medzi nimi bol Attila Zoller (1927–1998), ktorý v roku 1948 emigroval do Rakúska, kde sa stal členom skupiny vibrafonistky Very Auerovej. Od tej doby neudržiaval kontakty s maďarskou scénou, ale postupne vynikol jednak v nemeckej oblasti (najzávažnejšie nahrávky najmä s Joeom Zawinulom a Albertom Mangelsdorffom) a často spolupracoval s hosťujúcimi americkými hudobníkmi (o. i. s Oscarom Pettifordom a Leem Konitzom). Pod ich vplyvom sa rozhodol emigrovať do USA a tu sa čoskoro priradil k osobnostiam svetového jazzu. Svetové uznanie, i keď nie natoľko intenzívne a dlhodobé ako Zoller, dosiahol Elek Bacsik (1926–1993) – ďalší gitarista Tabányiho skupiny. Stal sa verným pokračovateľom štýlu Djanga Reinhradta a tento základ rozvíjal aj pomocou aktuálnejších postupov. Začiatkom 50. rokov Bacsik vycestoval s Tabányim na angažmán do Švajčiarska a tu emigroval; ďalšie roky pôsobil najmä vo Francúzsku, kde účinkoval a nahrával s tamojšou jazzovou špičkou (Lou Bennett, Art Simmons, Daniel Humair, Kenny Clarke a i.).

Veľkú pozornosť vzbudila jeho participácia na nahrávkach s Dizzym Gillespiem, ktorý bol jeho hudbou nadšený (spoločný koncertný album Dizzy on the French Riviera, Philips 1962). Paradoxne po presídlení do USA stratila Bacsikova hudba svoju jazzovú jedinečnosť a živil sa viac-menej anonymným hraním v kabaretoch v Las Vegas. Tretí z gitaristov povojnového Tabányiho kvinteta Andor Kovács (1929–1989) neemigroval, a preto nedosiahol v zahraničí popularitu ako jeho kolegovia, ale jeho desaťročia trvajúce pôsobenie na domácej scéne znamenalo dôležitý bod kryštalizácie maďarských kaviarenských hudobníkov smerom k vyhranenému jazzovému konceptu. Medzi jeho najambicióznejšie projekty patria nahrávky so skvelým huslistom Csabom Deseom (1939), s ktorým príležitostne viedol formáciu Hot Club Budapest.

 

Emigranti 1956–1957: Gábor Szabó a Tommy Vig
Počas emigračnej vlny súvisiacej s revolúciou v roku 1956 opustilo krajinu mnoho hudobníkov. Predovšetkým dvaja z nich si zachovali vplyv na maďarský jazz a zároveň uspeli na medzinárodnej scéne. Gábor Szabó (1936–1982) sa priradil k najvýznamnejším svetovým gitaristom obdobia 60. a 70. rokov. Predtým (1951–1956) bol v budapeštianskom jazzovom živote aktívny ako člen skupín Attilu Garaya, Andora Kovácsa, Sándora Dobsu a Tamása Deáka, s ktorým v lete 1956 nahrával pre rozhlas. Ďalšie nahrávky vznikli vďaka iniciatíve pracovníka amerického veľvyslanectva, ktorý ich vyviezol do Spojených štátov a vo svojej relácii ich odvysielal Willis Conover; bolo to vtedy výrazné povzbudenie pre celú maďarskú jazzovú komunitu.3 Szabó reláciu počul už v rakúskej emigrácii a vtedy sa rozhodol odísť do USA študovať na Berklee School of Music; to sa mu podarilo v rokoch 1958–1961. Po skončení štúdia sa priradil k najvyhľadávanejším svetovým gitaristom, bol členom zoskupení Chico Hamilton Quintet (1961–1964) a Charles Lloyd Quintet (1964–1965, rytmickú sekciu tvorili Ron Carter a Tony Williams), po roku 1965 viedol vlastné formácie. Szabó bol počas vrcholného obdobia svojej kariéry čiastočne ovplyvnený etnickým konceptom, v ktorom integroval rôznorodé vplyvy a predovšetkým názvuky maďarskej hudby.

Na rozhraní 60. a 70. rokov sa stal exponovaným protagonistom dobového crossover konceptu. Jeho postavenie dobre odzrkadľovali umiestnenia v anketách časopisov a zaujímavé je, že v ankete kritikov DownBeatu 1964 získali prvé miesto v kategórii nových tvárí gitaristov spoločne Szabó a Zoller. So Szabóovými maďarským koreňmi súvisí jeho najznámejšia skladba Gypsy Queen, ktorú prevzali do repertoáru viaceré rockové skupiny (o. i. Fleetwood Mac). Najväčšiu popularitu získala pod zmeneným názvom Black Magic Woman v podaní Carlosa Santanu (neopodstatnenú zmenu autorstva prepracovanej verzie si pripísal Peter Green a Szabó ju nenapadol). Po emigrácii Szabó dvakrát účinkoval v Maďarsku. V roku 1974 tu vznikli nevydané nahrávky a vystúpil v televízii s gitaristom Gyulom Babosom, klaviristom Jánosom Másikom, bubeníkom Imrem Kőszegim a i. Druhýkrát prišiel do Maďarska koncom roku 1981, aby dokončil zvukové úpravy amerických nahrávok svojho albumu Femme Fatale s Chickom Coreom (vyšiel na značke Pepita v r. 1981 ako jediný Szabóov album vydaný v Maďarsku). Počas tejto návštevy plánoval zostavenie skupiny s maďarskými hudobníkmi, ale pre zhoršenie zdravotného stavu ho museli hospitalizovať a v budapeštianskej nemocnici zomrel.
Až do súčasnosti má pre maďarskú scénu zvláštny význam vibrafonista, perkusionista a hudobný skladateľ Tommy Vig (1938), ktorý už ako šesťročný prekvapoval nevšedným nadaním. Bubeník „Chappy“ ho uvádzal ako „zázračné dieťa“ na koncertoch svojho big bandu v bubeníckych „súbojoch“. Jeho prvé nahrávky s „Chappym“ vyšli v roku 1947 a o rok neskôr nahral v Rakúsku ďalšie snímky so skupinou Hot Club Vienna. Po emigrácii v roku 1956 získal štipendium na Juilliard School of Music a po absolutóriu sa priradil k najvýznamnejším americkým vibrafonistom a perkusionistom. Od roku 1970 žil v Los Angeles, kde nahrával s renomovanými orchestrami (o. i. Quincy Jones, Henry Mancini, Gil Evans). Veľký ohlas vyvolali jeho vlastné bigbandové projekty, najmä tituly Encounter with Time (Discovery Records 1967) a The Sound of the Seventies (Milestone 1968). V 70. rokoch Vig spolupracoval s progresívnymi experimentujúcimi hudobníkmi z okruhu trubkára Dona Ellisa a Milcha Levieva a zaujali ho nekonvenčné metrické sústavy balkánskej hudby.

V roku 1978 s nimi nahral album, na ktorom uplatnil aj prvky maďarskej hudby.4 Prvý návrat na domácu scénu zaznamenal v roku 1971, keď niekoľkokrát vystúpil s „all-stars“ formáciou v Budapešti a vydal s ňou album.5 Po roku 1989 sa stal Vig postupne súčasťou maďarskej scény, v roku 2000 sa presťahoval z USA nastálo do Maďarska, vystupuje na koncertoch a festivaloch s domácimi hudobníkmi, vedie majstrovské kurzy v Tatabányi a príležitostne komponuje rozsiahlejšie skladby (pre Budapest Jazz Orchestra napísal v r. 2006 kompozíciu Budapest 1956). Ďalším ambicióznym projektom bolo vydanie nahrávok Vigovho maďarského „all-stars orchestra“ s tenorsaxofonistom Davidom Murrayom na CD Welcome To Hungary! (Klasszikus Jazz Records 2011). Nahrávky syntetizujú Vigov názor na súčasný bigbandový zvuk a do obsadenia včlenil tiež tárogató a cimbal.6

Vývoj po roku 1956
Kádárovský režim vytvoril v ďalšom období po krvavom potlačení revolúcie (v porovnaní s inými východoeurópskymi krajinami) kompromisnejšiu a liberálnejšiu spoločenskú atmosféru. V jazze sa to prejavilo jednak úzkym kontaktom s emigrantmi, ktorí mali na domácu scénu (na rozdiel napr. od Československa, NDR alebo ZSSR) dôležitý vplyv, a tiež väčšinou bezproblémovým zakladaním spolkov, časopisov a jazzového školstva. V tomto období sa dovŕšili emancipačné jazzové snahy a napriek tomu, že kaviarne a reštaurácie naďalej znamenali existenčnú základňu, získal jazz autonómny charakter. Priekopníkom osamostatnenia jazzu bol klavirista Kornél Kertész (1910–1983), už od 40. rokov ojedinelý propagátor bebopu a progresívneho jazzu. Koncom 50. rokov sa z jeho iniciatívy v priestoroch hotela Astoria pravidelne konali koncerty moderného jazzu. Domácou skupinou bolo Kertészovo kvarteto a stálymi návštevníkmi, ako aj participantmi jam session, boli hudobníci novej generácie. Z nich vyzdvihnime spočiatku westcoastovo orientovaného klaviristu Attilu Garaya (1931). Ten začiatkom 60. rokov (v dobe, keď zahraničné kontakty medzi hudobníkmi i vo vnútri „bloku“ boli raritou) upozornil v zahraničí na existenciu maďarského moderného jazzu. V roku 1962 vystúpil na prelomovej prehliadke v Karlových Varoch, nasledovali vystúpenia na festivaloch vo Varšave, Prahe, Blede, Norimbergu. V neskoršom období (od 70. rokov) už nebola Garayova medzinárodná pozícia natoľko výrazná.
Nová, na jazz špecializovaná generácia, sa v plnej miere uplatnila od začiatku 60. rokov a jej príslušníci až do súčasnosti zásadne ovplyvnili podobu maďarského jazzu. „Motorom“ vývoja sa stali najmä klaviristi. Zo stereotypu suverénnej, až exhibicionistickej technickej dispozície sa smerom k harmonickej a rytmickej inovácii posunul György Vukán (1941), ktorý miesto postupov „petersonovského“ typu preferoval inšpiráciu štýlom McCoya Tynera. Medzinárodné úspechy čoskoro získali Gusztáv Csík a Béla „Szakcsi“ Lakatos. Dôležité miesto v maďarskom jazze má klavirista, pedagóg a muzikológ János Gonda (1932), ktorý vynikol predovšetkým ako zakladateľská osobnosť maďarského jazzového školstva (v roku 1965 založil jazzovú katedru na Konzervatóriu Bélu Bartóka, ktorá v roku 1990 pod jeho vedením pokračovala na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta). Z gitaristov sa k Andorovi Kovácsovi v 60. rokoch pripojil Gyula Babos (1949) a priekopníkom hry na trúbke sa stal Rudolf Tomsits (1946–2003). Oblasť tradičného jazzu od roku 1960 až do súčasnosti reprezentuje predovšetkým Benkó Dixieland Band, ktorý často a úspešne účinkuje na zahraničných festivaloch, v domácom prostredí uvádza sólistov svetového mena, dokonca na štadiónoch s masovou návštevnosťou.

Kontrastné osobnosti:
Aladár Pege a György Szabados
Medzinárodne najznámejšou osobnosťou domácej scény obdobia 60. až 90. rokov bol kontrabasista Aladár Pege (1939–2006). V samotnom Maďarsku existoval voči Pegemu (najmä pre jeho omračujúcu techniku zakrývajúcu podľa niektorých manko v jazzovom cítení) istý kritický odstup. V každom prípade nadväznosť na virtuóznu tradíciu maďarskej a cigánskej hudby v rozmanitých podobách (od Liszta po výkony primášov) mala celosvetový úspech. Pege s obľubou uplatňoval vo svojom repertoári jazzové úpravy maďarských ľudových piesní. Disponoval unikátnou hudobnou empatiou a dokázal sa prispôsobiť rôznorodým hudobným trendom od mainstreamového swingu po hudobnú avantgardu; svojim hudobným partnerom dodával pocit vzájomnej spriaznenosti. V medzinárodnom kontexte bol pre Pegeho prelomový rok 1964, keď vystúpil na sérii „východných“ festivalov (Bled, Praha, Varšava) a obdiv k jeho fenomenálnej hre sa začal rýchlo šíriť.

Jeho medzinárodné úspechy umožnili širšie uplatnenie aj jeho spoluhráčom (v priebehu 60. rokov napr. bubeníci Gyula Kovács a Imre Kőszegi, saxofonista Dezső Lakatos, klavirista Béla Szakcsi Lakatos a mnohí iní); koncepčný posun do jeho kvarteta priniesol v roku 1968 coltranovský tenorsaxofonista Mihály Ráduly, ktorý patril až do svojej americkej emigrácie (1973) k podnetným osobnostiam maďarského jazzu. Po roku 1975, keď Pege tri roky pôsobil v Západnom Berlíne, akcelerovala jeho popularita v západoeurópskych a zámorských krajinách. K vrcholom jeho kariéry patrili albumy Synchronicity (Enja 1978) a Winter Rose (Enja 1980) v duu s kanadským klaviristom Walterom Norrisom, koncert s Mingus Dynasty na festivale v Montreux (1980) a vystúpenie na newyorskom Kool Jazz Festivale s Herbiem Hancockom a Tonym Williamsom (1982).
Kontrastom ku komunikatívnemu, eklektickému a široko uznávanému dielu Aladára Pegeho bola elitárska, vyhranená, nekompromisná a v úzkom medzinárodnom kruhu uznávaná hudba najvýznamnejšej osobnosti maďarského avantgardného jazzu – klaviristu a hudobného skladateľa Györgya Szabadosa (1939–2011). Svojský freejazzový koncept vyvinul koncom 50. rokov bez toho, aby poznal paralelné trendy v USA a v západnej Európe. Ako základné zdroje inšpirácie svojej hudby uvádzal autentický transylvánsky folklór a dielo Bélu Bartóka. Jeho raný, maďarskými folklórnymi reáliami ovplyvnený koncept uviedol na prelomovom albume Az Esküvő/The Wedding (Hungaroton/Pepita 1975), ďalšie albumy venoval impresiám z poézie Endreho Adyho (Adyton, Hungaroton/Krém 1983) a pamiatke maďarskej revolúcie 1956 (A szarvassá vált fiak/Sons Turned Into Stags, Hungaroton/Krém 1989). Od roku 1982 koncertoval s Anthonym Braxtonom v duu alebo v triu (spolu s Vladimirom Tarasovom). V 90. rokoch tiež viackrát spolupracoval s Roscoem Mitchellom (album Jelenés/Revelation, Fonó 1996). Svojou hudbou ovplyvnil ďalšiu generáciu maďarských hudobníkov, z nich predovšetkým výraznú osobnosť maďarského jazzu 80. rokov, saxofonistu Mihálya Drescha (1955).

Aktuálna scéna
Saxofonista László Dés (1954) svojou inklináciou k lyrickej introvertnej meditatívnosti nadviazal na škandinávsku líniu a odlíšil sa tak od zažitých predstáv o maďarskom jazze. Upozornil na seba už začiatkom 80. rokov svojou skupinou Dimenzió (s klaviristom Jánosom Másikom) a postupne v jeho skupinách vynikli nové generácie hudobníkov. Dés predznamenal nástup jazzmanov odchovaných odbornými školami, ktorí jazzovú interpretáciu pociťujú ako súčasť širších hudobných záujmov. Sám vynikol ako skladateľ muzikálov, filmovej a komornej hudby. V Désovom septete (2003–2008) pôsobil aj štýlotvorný hudobník nového maďarského jazzu, trubkár, skladateľ a aranžér Kornél Fekete-Kovács (1970), ktorého ambicióznym činom bolo založenie ansámblu Budapest Jazz Orchestra (BJO viedol v období 1998–2005). Jeho zameraním boli väčšinou náročné skladby členov súboru a spočiatku v repertoári vynikli práve kompozície Feketeho-Kovácsa. Najúspešnejšími sa stali Budapest Jazz Suite (2001, uvedená tiež v Helsinkách v podaní UMO Jazz Orchestra) a The Wayfarer (2002), rozsiahla kompozícia, ktorú okrem nahrávky domáceho BJO s hosťujúcim Davidom Liebmanom (Human Circle – The Wayfarer, BMC 2003) tiež naštudoval medzinárodný European Broadcasting Union Jazz Orchestra. Postupne pre BJO komponovali a aranžovali Béla Szakcsi Lakatos, Kálmán Oláh, Péter Eötvös, Károly Binder a i. Kovács po roku 2005 zostavil ansámbel Modern Art Orchestra a je aktívnym v rôznych medzinárodných zoskupeniach (Central European Jazz Connection, Brande International Music Workshop, UMO Jazz Orchestra a i.).
Maďarská scéna v uplynulých dvoch desaťročiach disponuje neprehľadným množstvom technicky i výrazovo skvelých hudobníkov. Novú aktuálnosť a nové kvality prezentujú hudobníci pokračujúci v línii gypsy jazzu (v jeho modifikovanej a aktualizovanej podobe).
Typicky maďarský stereotyp hudobníka udržiavajúceho kontakty s domácim zázemím napĺňa tenorsaxofonista Tony Lakatos (1958), ktorý pôsobí v zahraničí, predovšetkým v Nemecku od roku 1981. Lakatos patrí v súčasnosti medzi najexponovanejších európskych jazzmanov. Zvláštnym javom je rodinný „klan Szakcsi Lakatosovcov“, ktorý tvoria štyria medzinárodne úspešní klaviristi: Béla Szakcsi Lakatos (1943), jeho synovia Béla Szakcsi Lakatos Jr. (1968) a Róbert Szakcsi Lakatos (1975), ako aj ich bratanec Kálmán Oláh (1970). Propagátorom hudby tohto okruhu umelcov sa stal Jack DeJohnette, ktorý participoval na viacerých ich nahrávkach, vrátane spoločného albumu všetkých štyroch klaviristov.7 

Úspechy „Szakcsi Generation“ sú veľmi výrazné, najvyššie ocenenia sa viažu k menu Kálmána Oláha, ktorý získal prvenstvá na prestížnych skladateľských aj interpretačných súťažiach.8 V jeho pôsobení čoraz intenzívnejšie vystupujú do popredia ambiciózne kompozičné projekty. Rozsiahle Concerto for Jazz Orchestra uviedol v roku 2001 Budapest Jazz Orchestra, nasledoval Concerto for Symphony Orchestra and Jazz Band (2004), ktorý viackrát odznel v podaní Oláhovho kvinteta a symfonického orchestra v Miškolci. Ako sólista a skladateľ sa Oláh predstavil – aspoň podľa ohlasu u kritiky – svojím doteraz najúspešnejším opusom Images: In memoriam Béla Bartók pre big band (Budapest Jazz Orchestra) a sólový klavír (Hungaroton 2008).9
Súčasná maďarská scéna je bohato členená a zo škôl kontinuálne vychádzajú ďalšie výrazné talenty, ktoré len ťažko hľadajú existenčné zázemie. Širšie medzinárodné uznanie sa podarilo dosiahnuť pomerne malej časti skvelých hudobníkov. Tí, ktorí vynikli, spolupracujú so svetoznámymi osobnosťami, umiestňujú sa v medzinárodných anketách a súťažiach. Nová generácia tunajších hudobníkov pozmenila tradičné stereotypy prisudzovné maďarskému jazzu, i keď stále najnápadnejším znakom je technická bravúra, ktorá však slúži širšie ponímaným výrazovým polohám.

Poznámky:

1 Ako zaujímavosť uveďme, že v tom období ako dirigent v divadle Renaissance pôsobil József Kozma (po emigrácii Joseph Cosma), ktorý sa stal významným francúzskym skladateľom filmovej hudby a autorom šansónu a jazzového štandardu Autumn Leaves.             

2 Seiber a Dankworth v r. 1959 napísali spoločnú treťoprúdovú skladbu Improvisations pre jazzový a symfonický orchester. Podrobnú štúdiu o vzťahu Seibera k jazzu (Seiber Mátyás és a jazz) publikoval Soma Kovács v antológii maďarských historických jazzových štúdií Fejezetek a Magyar jazz történetéböl 1961-ig (Budapest 2001, red. Géza Gábor Simon). V antológii sú tiež spracované ďalšie fenomény a osobnosti z histórie maďarského jazzu; maďarský ragtime od r. 1901, Lajos Martiny a maďarský swing, Laci Oláh a jeho pôsobenie v ZSSR, Jenő „Chappy“ Orlay, jazz v maďarskom filme, maďarská etapa v pôsobení Atillu Zollera, Kodály o jazze a i.         
                     
3 Willis Conover prvý raz navštívil Maďarsko v r. 1965 na festivale v Debrecíne a vo svojej relácii odvysielal záznam z vystúpení skupín Aladára Pegeho a Bélu Szakcsi Lakatosa.

4 Tommy Vig 1978 (Dobre Records 1978), T. Vig – vib, Don Ellis – tp, Milcho Leviev – p, Abraham Laboriel – b, Ed Green – dr

5 Tommy Vig in Budapest! (Mortney 1971), T. Vig – vib, Béla Szakcsi Lakatos – p, Aladár Pege – b, Imre Kőszegi – dr

6 V recenzii na stránkach internetového magazínu All About Jazz Jerry D'Souza konštatoval: „Vig pursues the ‚Big Band American Sound‘ on Welcome to Hungary!, but goes for an interesting trajectory with the inclusion of saxophonist David Murray – whose free styles permutations energize the music – and two Hungarian instruments, the cimbalom and the tárogató. It all works well with the tasteful arrangements enriched by the musicians. Murray and Vig state the theme of Sahara with tenor saxophone and vibraphone, respectively; both in melodic consonance. Murray angles out, changing the tempo and intensity of his notes in a virtuosic performance. The advent of the orchestra moves the composition into a swing time that Murray embraces with robust verve. The assimilation is seamless, and the soulful power absorbing. Vig Corn, based on a Hungarian folk melody, has an incipient beauty framed by Balázs Cserta on tárogató, accompanied by Rózsa Farkas on cimbalom. The mood explodes in a dazzling array of swirling melodic lines that quickly gravitate into swing. The concept makes for a lively outing and, with Cserta and Farkas adding intonations, this turns out to be most delectable of the set.“  http://www.allaboutjazz.com/php/article.php?id=40336

7 Szakcsi Generation: 8 Trios for 4 Pianists (BMC Records 2006) s kontrabasistom Johnom Patituccim a bubeníkom Jackom DeJohnettom. DeJohnette pomohol k širšej popularite maďarských hudobníkov a na texte k albumu uviedol: „I would just like to say what a great pleasure it was to play music with Béla, Béla Jr., Róbert, Kálmán Oláh and John Patitucci. I hope through the release of the music on this CD that maybe the rest of the world will begin to appreciate the special talent and warm creative feeling that Hungarian jazz musicians have to offer.“ Spolupráca pokračovala, keď DeJohnette s kontrabasistom Ronom McClurom participovali na nahrávaní „amerického“ celosvetovo distribuovaného albumu Kálmána Oláha Always (Memphis Records 2007).                                                                                            
8 Okrem iných významných ocenení zvíťazil Oláh na súťažiach International Jazz Piano Competition (Poľsko, 1989), Leverkusen Jazz Competition (Nemecko, 1990), Hoeilaart International Jazz Competition (Belgicko, 1995), Thelonious Monk Jazz Composer's Competition (USA, 2006, Grand Prix za skladbu Always). Oláhovo CD Always sa v ankete časopisu Jazz Magazine umiestnilo ako „najlepší jazzový album roka 2008“. Víťazstvo na prestížnej súťaži sólového jazzového klavíra na festivale v Montreux získal z hudobníkov tohto okruhu aj Róbert Szakcsi Lakatos (2001).
9 Thomas R. Erdmann recenzoval Images v časopise Jazz Review: „Images is Oláh’s brilliant homage to, and reworking memoriam of, Bela Bartók’s music into a quasi-jazz/classical highbred that is true to both genres and crossovers between them as well. Without the need for direct quotes of Bartók’s music, Oláh, in the two part Images suite, evokes not just the complexity and tight construction inherent within the folk music pioneer’s music, but also orchestrates a big band sound resplendent with clashing brass and triumphant saxophones. Oláh’s piano work, a mainstay and focal point throughout, is at times both terse and sprawling in much the same way Bartók’s Miraculous Mandarin is both a statement of strength and yet full of beautifully constructed 20th century harmonically oriented melodies.“ Erdmann ocenil unikátne kvality orchestra: „The Budapest Jazz Orchestra is as fine a big band as can be found in today’s jazz market. They play with a surety and grace, punctuated by solid metrical time concepts and an innate feel for swing, missing from so many of today’s best collegiate and professional jazz ensembles. In the hands of Oláh’s tremendous arrangements the group has produced their finest record, and the best big band recording, so far, of this century. If you only buy one big band album this year, this is the disc to buy.” http://www.jazzreview.com/index.php/reviews/latest-cd-reviews/item/25905




Aktualizované: 07. 03. 2016