Logo HŽ

Reakcia na chat Opera ako divadelný druh

Operná diskusia ako neoperné divadlo

Veľakrát som uvažoval nad tým, že v čom spočíva schopnosť divadelného uvažovania. Nakoľko poznám veľa divadelníkov, akademicky vzdelaných a erudovaných, ktorých  názory sú klišéovité, poučkovité , neoriginálne, nepresvedčivé, ale čo je najsmutnejšie, nie sú vždy schopní vnímať divadelnú metaforu. Asi sa táto schopnosť nedá mechanicky naučiť. Je to podobné ako s hudobným sluchom, muzikalitou, výtvarným vkusom a schopnosťou napísať román. Ak som túto schopnosť obdivoval  u môjho sedemdesiatpäťročného priateľa teatrológa Ladislava Lajchu, ktorý bystrým postrehom dokáže vystihnúť pointu inscenácie, štýlu, koncepciu a metaforu, pripisoval som to jeho skúsenostiam, erudícii, neunavnému bádaniu v archívoch a k písaniu vždy nových a nových kníh z oblasti scénografie. Ale pod vplyvom dikusie o opernom divadle uverejnenej na stránkach HŽ si musím premyslieť, či základom schopnosti je len skúsenosť, vzdelanie a dlhodobé vytrvalé prežívanie v danom odbore.

Vo veľmi zaujímavej diskusii o inscenovaní opery na Slovensku sa predostreli nie len dva názorové prúdy, ale priam dva svety, diametrálne líšiace sa od seba. ( Účastníkom tejto diskusie som mal byť aj ja, ale pre technické problémy sa mi to nepodarilo.) Ten jeden, ktorý zaujal mňa, zastupoval teatrológ Rudolf Leška, ktorý jasnozrivosťou dokázal pomenovať problém diskusie ako aj inscenovania opier na Slovensku, čo sa ani jednému z operných publicistov tak výstižne a na tak malom priestore, po roku 1989 nepodarilo. Používaním konzekventnej teatrologickej terminológie dokázal zaskočiť svojich spoludiskutérov, ktorí používali aj naďalej svoju terminológiu, kde sa splietalo divadlo s hudbou, „pieta ku skladateľovi“ s „doslovne chápaným libretom“, „úcta k partitúre“, „samoúčelné režisérske extravagancie“, „režisérske divadlo“,obdiv k nevymysleným inscenáciám s nejasnou argumentáciou, ale hlavne čo z toho vyplývalo, bola  neschopnosť pomenovať zámer,  prečítať metaforicky inscenáciu a zaradiť ju do hodnotového kontextu.

Najviac zaskočení boli, keď Rudof Leška pripomenul základnú divadelnú poučku, a to, že JEDINÝM autorom inscenácie je režisér. Tento fakt sa veľmi ťažko dá vyvrátiť a všetky nekonzekventné klišéovité vyjadrenia len zahmlievajú podstatu problému. Problém je umelecký, ale v druhom pláne aj právny, ktorý by som teraz nerád rozvíjal, aby sme ďaleko neodbočili od danej diskusie. Táto základná poučka, ak sa konzekventne a úprimne presadzuje v praxi, dokáže zmeniť neutešenú situáciu v inscenovaní oper. Ale konzekventne sa svojich názorov nedokážu držať ani odporcovia priority divadla v opere, čím dostáva priestor dojem pred argumentáciou a hodnotovým zaradením. A tu je ten problém - KONZEKVENTNÉ presadzovanie operného divadla v praxi, ktoré vyžaduje aj podporu opernej publicistiky, schopnej pochopiť dôležitosť uvedenej základnej poučky. Kultivovanosť prostredia nevytvára len umelecké školstvo a divadlá, ale hlavne  odborná reflexia.

Ak som na začiatku pripomenul s obdivom môjho sedemdesiatpäťročného priateľa, tak som to urobil len preto, aby som s citom pre dramatično a kontrast uviedol vek pán Lešku. Má dvadsaťtri rokov. Čiže, musím (si) poopraviť svoj vlastný názor, a to v tom, že schopnosť trefne pomenovať divadelnú problematiku a opísať inscenáciu nie je vo veku, ale trochu aj v talente.  

Po dlhšom čase z jasného neba sa objavil na scéne slovenskej opernej reflexie iný, erudovaný a citlivý náhľad na operné divadlo s originálnym pohľadom. Fakt by bolo dobré, všimnúť si ho.

 




Aktualizované: 16. 10. 2014