Logo HŽ

Ondrej Demo deväťdesiatročný

„K hudbe som sa dostal v rodnom Branove. Prvým mojím hudobným prejavom, ako rodičia spomínajú, bol plač. Ako malý chlapec som sa často ľútostivo rozplakal. I ja si pamätám, že keď mi ukrivdili, plač bol mojou najväčšou útechou. Zdá sa, že tam sa začal prejavovať môj emotívny svet.“

Takto spomína na svoje detstvo a „muzikantské“ začiatky deväťdesiatnik Ondrej Demo, ktorého poznáme v celkom inej podobe. Ako vitálneho, vždy optimisticky naladeného, aktívneho človeka, folkloristu, ktorý aj nám mladším vždy ponúka nové nápady a podnety. Okrúhle jubileum, tobôž takéto významné, je príležitosťou na pripomenutie celoživotného diela, zásluh, úspechov, je príležitosťou na spomínanie. V prípade aktívnej osobnosti s takou rôznorodou činnosťou, ako je Ondrej Demo, musí byť podobná rekapitulácia nevyhnutne torzovitá.

Korene a štúdiá

Etnomuzikológ a skladateľ Ondrej Demo sa narodil v Branove 14. januára 1927 roľníkom Deziderovi Demovi (nar. 1893) a Johane, rodenej Kalinovej (nar. 1898). Bol tretím z ôsmich detí. Už ako žiačik v ľudovej škole v Branove, ktorú navštevoval v rokoch 1933–1941, rád recitoval, vystupoval v divadelných scénkach a spieval. Krstný otec Štefan Mellen mu na birmovku nekúpil hodinky, ako bolo zvykom, ale husle. Jeho prvým učiteľom hry na husliach bol ujec Andrej Kalina, ktorý si ako robotník priniesol husličky z Francúzska. Aj prvé Demove stretnutia s folklórom sa konali tak, ako je to najprirodzenejšie – v rodnom Branove: „Svadby som sám a veľmi intenzívne prežíval. Bol to pre mňa jedinečný zážitok. Hrali tam muzikanti, bolo tam snímanie party, boli reči, vinše starejších, družbov, družičiek... To bola jedinečná scéna. Tak sa mi vryla do pamäti, že keď som videl v Bratislave Krútňavu od Eugena Suchoňa so svadbou a obradmi, vtedy som sa znovu vrátil do Branova a znovu som to tak prežíval ako na tej prvej svadbe ako chlapec. Takže svadbu som zažil priamo v Branove. Mal som možnosť vidieť, počuť tých najstarších starejších, ktorí jedinečne prednášali mladým ako poučenie do života všetky reči súvisiace s biblickými obrazmi. Družbovia zase riadili celú svadbu, prinášali jedlá, nápoje, dievčatá vyberali pre mladú nevestu, pripínali rozmaríny, keď prichádzali svadobníci, každý mal nejakú funkciu. Družbovia pred obradom snímania party vyvádzali spoza stola mladú nevestu. Najprv pýtali starejšie, potom družičky, napokon mladú nevestu. Ale nebolo to také jednoduché. Starejší im ich nechceli dať. Iba pod podmienkou, že uhádnu hádanku, ktorú im predložia. A tie hádanky boli na každej svadbe iné a jedinečné a to som nesmierne rád počúval a čakal, čo odpovedia družbovia – či uhádnu, alebo nie.

Najstaršie záznamy o svadbe v Branove mám od Michala Chráštela z roku 1904. Ďalšie informácie mám od svojho otca narodeného 1893, od starého otca a od ďalších starých informátorov, ktorých som si príležitostne nahrával.“
Po skončení meštianskej školy v Dvoroch nad Žitavou odišiel Ondrej Demo v roku 1944 aj s husľami do učiteľskej akadémie v Leviciach. Z Levíc sa vrátil po dvoch mesiacoch, po rozpustení školy pred frontom, ktorý sa blížil od Zvolena. Po skončení vojny nastúpil Ondrej Demo do učiteľskej akadémie v Bratislave, zmaturoval v roku 1948. Prvé tri roky pôsobil ako učiteľ na základných školách v Klížskej Nemej a v Číčove. Po absolvovaní základnej vojenskej služby v roku 1953 sa stal redaktorom Redakcie ľudovej hudby Československého rozhlasu v Bratislave. Popri zamestnaní študoval na Katedre hudobnej výchovy Vysokej školy pedagogickej v Bratislave u profesora Eugena Suchoňa, absolvoval v roku 1960. Na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského u profesora Jozefa Kresánka získal v roku 1975 titul doktor filozofie. V Hudobnom ústave SAV absolvoval externú ašpirantúru v odbore etnomuzikológia u školiteľa Jozefa Kresánka a v roku 1983 obhájil hodnosť kandidáta vied o umení.

 

Rozhlasové pôsobenie – Klenotnica ľudovej hudby

V rokoch 1966–1993 bol Ondrej Demo populárny najmä ako autor, moderátor a redaktor rozhlasového cyklu Klenotnica ľudovej hudby, ktorý sa vysielal počas nedeľných podvečerov. Nahral a odvysielal v ňom vzácny hudobno-folklórny materiál z 275 obcí Slovenska, ale i od zahraničných Slovákov – pričom i tu nezískaval materiál iba na ich vystúpeniach na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve, ale i priamo v teréne. Cyklus si získal priazeň širokého okruhu poslucháčov, z radov ktorých vznikol Kruh priateľov ľudovej huby.

Ako redaktor a hudobný folklorista putoval po celom Slovensku. Málokto navštívil toľko obcí, lazov, osád a kopaníc a málokto pozná viac ľudových spevákov, hudobníkov a tanečníkov ako Ondrej Demo. Sám si pamätám, aké bolo pre mňa vzrušujúce, keď som pre seba objavil Klenotnicu ľudovej hudby a tým vlastne i skutočnosť, že folklór je na Slovensku ešte stále živý. Mal som vtedy asi štrnásť či pätnásť rokov a doslova som si odratúval dni, ako som sa tešil na každú druhú nedeľu, ktorá priniesla novú Klenotnicu. Viem, že nie som sám, pre koho bol tento cyklus s novými, vzácnymi a často objavnými nahrávkami taký dôležitý. Pravidelným počúvaním relácie človek postupne získaval predstavu o regionálnych a miestnych interpretačných štýloch na Slovensku. Takúto „školu“ by nemohlo nahradiť nijaké štúdium odbornej literatúry. Samozrejme, pre mnohých z nás „klenotničiarov“ boli poznatky z relácie aj podnetom na vlastné cesty do terénu. Ako vlastne vznikol v rozhlase takýto veľkolepý cyklus venovaný práve autentickému folklóru? „Boli sme svedkami, že v päťdesiatych rokoch sa v našej kultúre upriamila pozornosť na ,súboristické‘ hnutie, čiže na štylizáciu folklóru do scénických a iných podôb. Autentický folklór ostával bokom, akosi vytláčaný na okraj života. Mnohí v ňom videli prežitok minulosti, takže chýbal aj na folklórnych festivaloch a prehliadkach. Začala sa presadzovať nová, ,budovateľská‘ tvorba s tematikou socializácie dediny. Vznikali rôzne polemiky názorov na autentický folklór, ktorý sa mnohým javil už ako prežitok. A vtedy do polemiky vstúpil profesor Jozef Kresánek, hudobný vedec a vynikajúci znalec slovenskej ľudovej piesne, s takýmto argumentom: o tých, čo o autentickom folklóre hovoria ako o spiatočníctve, možno hovoriť ako o čudákoch, ktorí by navrhli odrezať ľuďom nohy len preto, že sa už môžu voziť na autách alebo lietadlách. Veď aj tak človek naďalej potrebuje nohy, aby mohol bezpečne kráčať svojou cestou.

K domácej polemike výrazne prispela 15. konferencia IFMC, Medzinárodnej rady pre tradičnú hudbu UNESCO, konanej v Zlíne v roku 1962, na ktorej sa jednoznačne deklarovala požiadavka uvádzania najpôvodnejších foriem folklóru. V rámci nich treba odkrývať štýlové charakteristiky, regionálne a lokálne znaky folklóru, ktoré umocňujú jeho estetické a etické hodnoty.
Predohrou k novému rozhlasovému cyklu bolo i to, že v roku 1965 ma požiadal režisér dokumentárneho filmu Martin Slivka o spoluprácu pri nakrúcaní vianočných hier i fašiangových tradícií. Získali sme tak vzácny autentický hudobnofolklórny materiál z rôznych oblastí Slovenska. Ale i do dramaturgie Folklórneho festivalu Východná začala skupina folkloristov na čele s Oskárom Elschekom, Ladislavom Lengom, Klimentom Ondrejkom a ďalšími, ako aj s mojím úsilím presadzovať autentický folklór. Keď sa to podarilo, začali sme uvažovať o tom, ako dať autentickému folklóru pravidelný priestor i v rozhlasových programoch. Hoci v rozhlase sa už aj dovtedy sporadicky vysielal.

Tak sa z podnetu tohto kolektívu zrodil námet na realizáciu jednoročného rozhlasového cyklu s názvom Klenotnica ľudovej hudby s autentickými hudobnofolklórnymi prejavmi z územia celého Slovenska. Chceli sme odvysielať umelecky i esteticky hodnotné skvosty piesní a inštrumentálnych prejavov z rozličných centier Slovenska, v ktorých sa nachádzali vynikajúci interpreti, speváci i hráči na ľudových hudobných nástrojoch so svojbytným interpretačným štýlom.
Mali sme na zreteli iba jednoročný cyklus v počte desiatich relácií na nedeľné podvečery. Mali sa vysielať dvakrát v čase od 18.00 do 18.20. Upozornili sme poslucháčov na pravidelné počúvanie tohto cyklu, na hodnotenie jednotlivých relácií a na otázky, ktoré sme predkladali v závere jednotlivých relácií. Cyklus sme začali vysielať 23. októbra 1966. V prvej relácii odzneli piesne, hudba a tance z hornoliptovských obcí Važec, Štrba a Východná.“

V prvom ročníku Klenotnice ľudovej hudby si mohli rozhlasoví poslucháči vypočuť nahrávky spevákov, muzikantov, tanečníkov a rozprávačov z desiatich folkloristicky atraktívnych oblastí – z horného Liptova (Štrba, Važec, Východná), z rozhrania Zemplína a Šariša (Zámutov), z Podpoľania (Hriňová, Zvolenská Slatina), z trenčianskeho Považia (Drietoma), zo Záhoria (Skalica, Brodské, Cerová, Senica), z púchovskej doliny (Záriečie, Mestečko, Hoštiná), z Požitavia (Branovo, Dvory nad Žitavou), z Terchovej a okolia, znovu spod Poľany i širšej oblasti Pohronia (Hrochoť, Poniky, Sliač) a z Horehronia (Pohorelá, Šumiac, Vernár). Už v tomto ročníku dostala Klenotnica ľudovej hudby ako formát svoju trvalú podobu. Obsahom sprievodného slova bol opis prostredia, zaujímavosti zo života obce a informátorov, ale aj charakteristika miestneho hudobného folklóru. Relácia tak dostala podobu, ktorá bola atraktívna pre bežného poslucháča, jej atmosféra bývala niekedy podčiarknutá aj poeticky ladeným slovom, a zároveň poskytovala množstvo cenných informácií aj vážnejším záujemcom o poznávanie folklóru. K úspechu nepochybne prispel i hlas Ondreja Dema ako moderátora, ktorý nezakrýval vlastnú zaangažovanosť, nadšenie a obdiv krásy ľudovej piesne a hudby v podaní interpretov – nositeľov tradície.

K pravidelnému počúvaniu Klenotnice sa prihlásilo množstvo poslucháčov, aj mnoho mladých ľudí. Na záver každého ročníka sa stretávali na besedách spojených s poznávaním a nahrávaním folklóru priamo v teréne. Vznikali tu priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes. Nejeden z účastníkov má spomienky na tieto chvíle uložené medzi tým najcennejším, čo v živote zažil.
„Chceli sme poslucháčov predovšetkým zainteresovať na počúvaní tohto cyklu, ale i na hodnotení jednotlivých relácií a interpretov, materiálu, folklóru... Preto sme jednotlivé relácie uzatvárali aj úvahami, napríklad: Nevedel by som si predstaviť náš život bez krás ľudovej hudby, bez krás piesní. Bez tých, čo dennodenne znejú okolo nás, rezonujú v nás, kolujú nám v krvi. Ľudová pieseň je vlastne najkrajším umeleckým plodom ducha človeka, verným obrazom jeho myslenia, konania, histórie. Jeho borby, ale i nádejí. Vždy formovala človeka v jeho názorových, citových či mravných sférach. Cez mnohé tradície vždy zbližovala i obšťastňovala ľudí, ktorí ju ako dedičstvo prijímali, ale aj ďalej odovzdávali cez pokolenia.“

Folklorista a organizátor

Ondrej Demo bol autorom a režisérom mnohých programov na folklórnych festivaloch vo Východnej, Detve i na Myjave. Bol členom odborných porôt na celoslovenských i medzinárodných hudobnofolklórnych súťažiach. Vytvoril projekt medzinárodnej rozhlasovej súťaže Prix de musique folklorique de Radio Bratislava, v ktorej od roku 1970 do roku 1991 s nahrávkami ľudovej hudby v autentickej i spracovanej podobe súťažilo päťdesiat európskych rozhlasových staníc.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

 

 




Aktualizované: 10. 04. 2017