Logo HŽ

Carla Bley&Paul Bley – dávno rozvedení a stále spolu (netradičný pohľad na dvojicu jazzových albumov)

Náhoda chcela, že sa mi v priebehu niekoľkých dní objavila na stole dvojica nových albumov od bývalých manželov. Aj keď sú už 41 rokov rozvedení, naďalej ich spája estetický kánon, ktorý možno zjednodušene vystihnúť ako spoľahlivé zakorenenie v blues, prevaha interpretačného hľadania nad hrou, nekompromisnosť, a samozrejme, jazz.

Stretli sa v polovici 50. rokov v jazzových kluboch v New Yorku. Tínedžerka Carla Borg (nar. 1938) tam ušla z rodnej Kalifornie, živila sa ako šatniarka a predavačka cigariet, a Kanaďan Paul Bley (nar. 1932) tu študoval kompozíciu na The Juilliard School. Vtedy ešte netušili, aký významný kus histórie jazzu budú písať svojimi životmi a ako ich životy budú navždy previazané hudbou...  

On  

Život a dielo Paula Bleya opisuje trojica kníh – Time Will Tell: Conversations with Paul Bley; Paul Bley: The Logic of Chance a Stopping Time; Paul Bley and the Transformation of Jazz. Napriek tomu však nemôžeme obísť aspoň pár základných údajov. V roku 1950 len osemnásťročný (!) Paul Bley založil v Montreale Jazz Workshop a pozval naň Charlieho Parkera, s ktorým hral a nahrával. Popritom účinkoval po boku Lestera Younga či Bena Webstera. Udržiaval dlhodobé kontakty s Charlesom Mingusom, ktorého ansámble dirigoval. Mingus ho neskôr uviedol ako sólistu na albume Introducing Paul Bley (Debut Records 1953). V roku 1958 si Bley pozval kvarteto Ornetta Colemana, s ktorým vytvoril album The Fabulous Paul Bley Quintet  (America 1958). Bolo to rok predtým, ako Coleman nahral prvý z revolučnej série freejazzových albumov. Čoskoro nato sa však Bley definitívne „vyfarbil“, keď sa stotožnil s estetikou klarinetistu Jimmyho Giuffreho – hudobníka stelesňujúceho koncept west coast jazzu. Giuffre dospel z pozície vyhľadávaného swingového aranžéra k „tichej“ podobe voľnej improvizácie. Pri experimentovaní s uvoľňovaním tonality a rytmu predstavovali s Paulom Bleyom začiatkom 60. rokov „odvrátenú stranu“ free jazzu, tak protikladnú hlučnej podobe Ornetta Colemana, Archieho Sheppa alebo Cecila Taylora (zoskupenie Jimmy Giuffre Trio dopĺňal kontrabasista Steve Swallow) a repertoár z veľkej časti tvorili skladby Bleyovej manželky Carly. Vrcholom bol album Free Fall (Columbia 1962), na ktorom zavŕšili svoje predstavy o uvoľňovaní tonality a rytmu.

V roku 1964 Paul Bley spolu s Carlou a jej budúcim manželom trubkárom a skladateľom Michaelom Mantlerom založili Jazz Composers Guild – organizáciu na podporu nezávislých jazzových tvorcov. Tá sa neskôr pretransformovala na Jazz Composer‘s Orchestra Association (JCOA), ktorá bola do konca 60. rokov združením najradikálnejších jazzových hudobníkov v New Yorku.

Paul Bley mal na svojej hudobnej ceste dvojicu ďalších extempore: ako pionier Moogovho syntezátora (1969) kreatívne spolupracoval so svojou druhou manželkou, skladateľkou Annette Peacockovou, a na historicky prvých jazzových produktoch video-artu. Dodnes však zostal verný svojmu estetickému kánonu. V jeho hudbe je prítomný intenzívny – hoci nie nepretržitý – bluesový imprinting a hlboké poznanie jazzovej tradície založené na osobnej skúsenosti. Jeho hudobné „výrazivo“ nie je len hrou, ale reflexiou a interpretáciou možností a reality hudobných (niekedy až zvukových) dimenzií bytia, jeho hudobná tvorba (aj keď väčšinou interpretoval skladby iných) je zbavená akýchkoľvek ústupkov, je autonómna a prinajmenšom natoľko „cliché-free“, ako to kedysi povedal Miles Davis o hudbe Josefa Zawinula.

Presne taký je aj Bleyov posledný album Solo in Mondsee (ECM/DIVYD), ktorý vznikol síce už v roku 2001, no vyšiel až vlani, keď sa na pôde vydavateľstva opäť stretli životné cesty Paula a Carly Bley. Je na ňom desať pôvodných skladieb (označených I – X), ktoré by som charakterizoval ako blues zbavené túžby. Podobným spôsobom dokázal „vykastrovať“ blues Miles Davis – uňho síce napätie ostalo, alebo bolo zbavené emočného obsahu, napríklad žiadostivosti. Bleyovo blues je úplne chladné. Vo štvrtej skladbe sa dokonca prekvapivo ozve spevná melódia, zvyšok je skôr určený pre tých, ktorí pôžitok v hudbe nachádzajú aj bez „klenutých oblúkov“. Najbezprostrednejšie blues počujeme v siedmej skladbe, ktorá výraznejšie (aj keď pomaly) plynie, podobne ako v záverečnej desiatke. Zvyšok albumu pôsobí skôr dojmom, akoby bol autor a interpret v jednej osobe natoľko zaujatý svojou improvizáciou, že ju kvôli korigovaniu jej vývoja musí frekventovane prerušovať. Ticho, ktoré tým vzniká, je však integrálnym prvkom a nástrojom jeho reflexie. Extrémom je ôsma skladba, kde Bley najvýraznejšie balansuje na hranici tonality, ale aj za ňou.

Nekompromisnosť estetického smerovania Paula Bleya nespochybňujú ani mainstreamové spolupráce, ktorých bolo v jeho kariére nespočetne. Spomedzi nich ma úplne fascinovala koncertná nahrávka kvarteta Rejoicing (SteepleChase 1994) z roku 1989 s huslistom Michałom Urbaniakom, kontrabasistom Ronom McClurom a bubeníkom Barrym Altschulom. Na repertoári siahajúcom od muzikálového Jeroma Kerna a Georgea Gershwina cez Thelonia Monka až k Ornettovi Colemanovi a Carle Bleyovej, predvádza Bley uvoľnene svoju osobnú avantgardu, improvizuje a interpretuje a vy si pritom stále môžete klopať do rytmu, tešiť sa z melódie a žasnúť, kam na to chodí...  

Ona  

Priam dojemnou je v kariére Paula Bleya dvojica albumov, ktorými okrem častého (aj keď epizodického) intepretovania skladieb Carly Bleyovej, manifestačne ocenil jej skladateľskú invenciu: Paul Plays Carla (SteepleChase 1991) a Hommage To Carla (Universal 2005). Dostávame sa tak k druhej „nehviezde” jazzovej súčasnosti aj histórie, ktorej prvým a hlavným hudobným učiteľom bol otec, organista v kostole. Jej jazzové prvotiny na prelome 50. a 60. rokov (mala sotva 20 rokov!) nielen odobril, ale s nadšením hral George Russell a jej vtedajší manžel Paul Bley. V prostredí JCOA vytvorila v rokoch 1967–1974 trojicu svojich najvýznamnejších (dodnes sebou ani inými neprekonaných) programových diel: jazzovú operu A Genuine Tong Funeral (RCA 1968, zverejnenú pod menom interpreta Garyho Burtona, pretože vydavateľstvo si netrúflo investovať do publikovania avantgardného diela neznámej autorky), „chronotransdukciu“ Escalator over the Hill (JCOA 1971) a album Tropic Appetites (už vo vlastnom vydavateľstve WATT ako titul s číslom 1 v roku 1974). Nasledovali pravidelné hudobné projekty so stále sa zmenšujúcou zostavou až z bigbandu ostalo duo Carla Bley–Steve Swallow. Tieto projekty charakterizuje silná bluesová nálada – v Bleyovej prípade gospelový a hymnický podtón, ktorý „dýchala“ počas detstva v kostole – a zmysel pre humor, na základe ktorých stavia svoje komplikované kompozície a ešte komplikovanejšie aranžmány. Práve aranžmán je výrazovým prostriedkom, v ktorom Carla Bley kraľuje, ktorým sa vyrovnáva s tradíciou jazzu a prostredníctvom ktorého formuluje vlastné jazzové vízie. Neraz sú to vízie s intenzívnym politickým nábojom – energické rekonštruovanie americkej hymny do molovej tóniny alebo pravidelná spolupráca s Charliem Hadenom a jeho Liberation Music Orchestra s transparentným „anti-establishmentovým“ programom.

 




Aktualizované: 19. 08. 2016