Logo HŽ

Juraj Berczeller-George Best – Legenda slovenskej populárnej hudby

„Vážení priatelia Juraja Berczellera, dnes, 20. okt. 2008 o 14.15 hod sydneyského času, zomrel Juraj Berczeller. Vo februári 2009 by sa bol dožil 95 rokov. Jeho smrť bola pokojná a náhla. Považujem za svoju poctu Vám, jeho blízkym priateľom, oznámiť jeho odchod. Igor Klein“ To sú slová z e-mailu, ktorý som si prečítal niekoľko hodín predtým, než odbilo štvrť na tri podľa stredoeurópskeho času. Paradox, no zároveň názorný príklad vzdialenosti, ktorá Juraja Berczellera delila od jeho domova. Prostredníctvom odosielateľa správy Igora Kleina sme v posledných rokoch komunikovali s naším priateľom, ktorý od roku 1968 žil v emigrácii v Austrálii, od istého času pod menom George Best.

Juraj Berczeller sa narodil 4. februára 1914 v Šahách v rodine tamojšieho hoteliéra. Po maturite v rodnom meste sa zapísal na štúdium medicíny v Prahe. Po zavretí vysokých škôl v roku 1939 sa vrátil domov – do Maďarska. V dôsledku Viedenskej arbitráže (2. novembra 1938) totiž pripadla časť južného Slovenska i s jeho rodnými Šahami Maďarsku. V Prahe nepobudol dosť dlho na to, aby sa stal doktorom medicíny, avšak dosť dlho na to, aby tam prenikol do hudobného života a spoločnosti, ktorú tvorili osobnosti ako Jan Rychlík, Jiří Traxler, Kamil Běhounek alebo Jaroslav Ježek. Od detstva mal rád hudbu, učil sa hrať na klavíri a postupne dosiahol takú úroveň, že sa popri štúdiu mohol venovať občasnému verejnému hraniu. Bol akceptovaný ako hotový klavirista. Aj Osvobozené divadlo patrilo k obľúbeným miestam, ktoré navštevoval, a poznatky tam získané mohol využiť v neskorších rokoch.

Po návrate z Prahy sa stal klaviristom v mestečku Párkány (dnešné Štúrovo) v kaviarni miestneho hotela. V roku 1940 ho angažovali do popredného budapeštianskeho orchestra Magyar revue tánc zenekar. Hral v ňom do roku 1943, potom sa ako rasovo prenasledovaný musel skrývať. Vďaka predchádzajúcemu štúdiu medicíny mohol pracovať v nemocnici, ktorú tam založil švédsky diplomat Raul Wallenberg. Po vojne sa vrátil do orchestra. Tento ansámbel absolvoval v roku 1945 zájazd do Viedne. Berczeller sa do Budapešti už nevrátil, ostal vo Viedni, kde hral so svojím triom v miestnych kluboch. V roku 1946 sa vrátil domov – tentoraz zasa do Československej republiky – s úmyslom pokračovať v štúdiu medicíny v Košiciach.

Čoskoro však zistil, že bez hudby nebude vedieť žiť, a tak sa stal profesionálnym hudobníkom. Hral v košickom hoteli Imperial, v hoteli Thermia Palace v Piešťanoch, ale čakal na príležitosť dostať sa do Bratislavy. Tá sa naskytla, keď v roku 1948 kapelník Štefan Buga hľadal klaviristu do bratislavskej kaviarne Park na Hviezdoslavovom námestí. Nastúpil k nemu a čakal ho život bežného muzikanta: sťahovanie sa z podniku do podniku, z mesta do mesta. Najčastejšie miesta jeho pôsobenia boli popredné bratislavské a tatranské zábavné podniky.

Začiatkom 50. rokov vytvoril vlastný inštrumentálny súbor, s ktorým účinkoval vo vtedajšom centre bratislavského nočného života, v Redute. Sprevádzal mnohých, vtedy popredných československých spevákov (R. Cortés, J. Salačová, V. Racková, S. Procházka, A. Farkašová, V. Petlan a i.). V roku 1952 začal nahrávať gramofónové platne s piesňami v podaní ďalších interpretov (B. Littmannová, Z. Lonská, M. Olláryová, J. Csík, B. Hanák, P. Maurery, F. K. Veselý a i.). Prostredníctvom jeho kapely sa dostali na platne skladby, ktoré sa stali evergreenmi (Keď harmonika tíško znie, Svetlo a tieň) a obnovil tango J. Franka Zemplínskeho Skôr, než odídeš so speváčkou Beou Littmannovou. Vtedy nahral aj jednu zo svojich ojedinelých skladieb, swing Myší bál s textom Alexandra Karšaya v podaní Zuzky Lonskej. V roku 1953 sa jeho kapela dostala na čelo súborov, ktoré nahrávali na platne. V päťdesiatych rokoch to bolo celkovo asi 46 piesní. V roku 1956 zostavil big band pre potreby bratislavského PKO, ale už po roku dostal angažmán v Tatra kabarete, kde hral najprv v triu a neskôr s malou inštrumentálnou skupinou.  

Rendezvous v Bratislave

Od septembra 1958 spoluúčinkoval Juraj Berczeller v programe Rendezvous v Bratislave spoločne s Jánom L. Kalinom a Františkom Brestovanským v bratislavskom Tatra kabarete. V súvislosti s tým angažovali do programu aj malý baletný súbor, Tatra kabaret premenovali na Tatra revue a vytvorili podmienky na rozšírenie kapely na sedem členov. Zhodou okolností v poslednom varietnom programe spievali manželia Zuzka Lonská a Zdeněk Kratochvíl. Vedenie revue angažovalo do programu aj ich. Po predstavení účinkovali ďalej s orchestrom v tanečnej produkcii. Vďaka tomu, že viacerí hudobníci boli multiinštrumentalistami, súbor bol schopný vytvárať variabilné zvukové konštelácie, čo aranžéri radi využívali. Orchester pod vedením Juraja Berczellera sa stal trvalou oporou hudobného zázemia Tatra revue prakticky po celú dobu jej existencie. Tak ako v každom živom organizme, aj v tejto kapele dochádzalo k výmenám a zmenám, ale jej úroveň sa zvyšovala a bola schopná spĺňať stále náročnejšie požiadavky.

Nahrávala pre rozhlas, televíziu, na gramofónové platne, vo voľných dňoch vystupovala na zájazdoch po Slovensku so samostatnými koncertnými programami. Pre rôzne príležitosti sa orchester rozširoval do úctyhodných rozmerov. Tak tomu bolo napríklad v televíznom filme Škandál v Melodias banke (1965). V tomto filme, vo viacerých programoch v Tatre a v televíznych predchodcoch dnešných klipov vytváral Juraj Berczeller drobné epizódne herecké postavy. Orchester si vybudoval pestrý repertoár. Hral skladby slovenských i svetových autorov (obyčajne v slovenských prekladoch) v programoch, v tanečnej produkcii i na koncertoch. Dôležité postavenie tu pochopiteľne mali speváci.

S orchestrom spievali prakticky všetci špičkoví vokalisti tých rokov, ale aj mnoho takých, ktorí po prvýkrát stáli pred verejnosťou a po čase zaujali popredné pozície v hitparádach. Vďaka osobnosti J. Berczellera a vďaka úrovni jeho orchestra sa Tatra revue stala centrom, kde sa stretávali mnohí tvorcovia pôsobiaci v šou- biznise. Vždy tam bol Ďuri Berczeller, usmiaty, s pohotovým vtipom. Stal sa známou osobnosťou. Svoju kapelu viedol do osudných dní roku 1968. Onedlho potom sa rozhodol pre emigráciu do Sydney, kde žila jeho sestra. V rozhlasovom archíve zanechal vyše 100 nahrávok populárnych piesní s poprednými interpretmi. Vedenie orchestra po ňom prevzal Oldo Zeman.  

V Sydney  

Juraj Berczeller prišiel do Austrálie koncom októbra 1968. Začiatkom novembra dostal ponuku nastúpiť ako klavirista-entertainer v Roseland restaurant (v rovnomennej štvrti mesta Sydney). Po približne troch rokoch (1971–1972) zmenil svoje pracovisko, keď prijal angažmán v reštaurácii Trio v známej zábavnej štvrti Sydney King‘s Cross, ktorú porovnávajú tamojší obyvatelia so štvrťou Soho v Londýne. Neskôr hral rok na Novom Zélande. Život entertainera býva spojený s častým striedaním pracovísk, no Berczellerovi sa od roku 1977 podarilo na dlhšiu dobu zakotviť v prvotriednom podniku Cosmopolitan Terrace Café v exkluzívnej štvrti Sydney Double Bay.

Čoskoro sa rozchýrilo, že novoangažovaný klavirista má vo svojom repertoári európsku populárnu, zábavnú i operetnú hudbu, skrátka príjemné melódie. Tie chýbali najmä staršej vrstve stredoeurópskych emigrantov. Z môjho desaťročného pôsobenia v jeho kapele môžem potvrdiť, že si pamätal nesmierne množstvo melódií zo širokého okruhu hudobných žánrov. Nenosil so sebou aktovku s notami – všetko hral spamäti. Čoskoro sa stal populárnym i obľúbeným spoločníkom hostí, ktorým vedel ponúknuť nielen svoju hudbu, ale aj rozhovor vo viacerých jazykoch, pričom si zachoval svoj decentne humorný pohľad na svet.  

Opäť doma  

Popri láske k hudbe našiel Ďuri potešenie v stávkach na preteky psov, ale hlavne koní. Tie neprekročili zdravú mieru a mal šťastie, keď mu dobrý tip v dostihoch priniesol výhru, ktorá mu v roku 1994 umožnila absolvovať cestu do Bratislavy. Po 26 rokoch sa vrátil domov. Už na colnici ho privítali starí priatelia i pracovníci televízie s kamerami a sprevádzali ho na bývalé pracovisko do Tatra revue, medzitým už prebudovanej a premenovanej na Štúdio L+S. V družnej debate a vo výbornej nálade medzi rečou vysvetlil, že zmenu priezviska na Best inicioval vlastne jeho syn, keďže v škole nevedeli dobre vysloviť jeho meno, a on sa nebránil – aj tak sa vraj vždy cítil byť najlepším.

Ani po mnohých rokoch nestratil svoj povestný zmysel pre humor. Bol mojím hosťom, sprevádzal som ho na nespočetných návštevách. Boli sme na rozhovore v redakcii Národnej obrody, na predstavení Radošinského naivného divadla, v bývalom rádiu Twist, v rodných Šahách, v kaviarňach, reštauráciách, hoteloch a všade som bol svedkom, ako nadšene ho vítali priatelia, dávni známi, ba i celkom neznámi ľudia, ktorí ho po dlhých rokoch spoznávali na ulici. Žiaril, bol šťastný, vitálny, v plnej sile. Odchádzal s radostným vedomím, že bol na návšteve „doma“, a s predsavzatím, že si návštevu v Bratislave zopakuje.

Pocta Kálmánovi  

Netrvalo dlho a vrátil sa znova, aby navštívil svoju vzdialenejšiu rodinu a známych v Európe. V roku 1997 ho z viedenského letiska opäť priviezol Paľo Polanský a Ďuri si opakovane vychutnal príjemné zážitky, tak ako tri roky predtým. Nezdržal sa dlho. Smeroval do Londýna, ale po ceste sa zastavil v Kolíne nad Rýnom, v „piano bare“, ktorý patril synom jeho priateľa zo Šiah. Nechal im tam magnetofónovú pásku so zvukovým záznamom svojej zmesi melódií Emmericha Kálmána. Hrávali ju tam počas prestávok ako hudbu do pozadia. Zhodou okolností si ju tam vypočul zodpovedný pracovník tamojšieho rozhlasu, ktorý pripravoval galakoncert Kolínskeho rozhlasového orchestra na Kálmánovu počesť. Nahrávka ho zaujala, vyžiadal si Ďuriho adresu a ponúkol mu vystúpenie v rámci tohto koncertu. Koncert sa uskutočnil 23. mája 1998. Ďuri avizoval, že sa na ceste do Kolína nad Rýnom zastaví aj v Bratislave.

Ako obyčajne, opäť býval u mňa a ja som si musel opakovane vypočuť, ako sa pripravil na vystúpenie. Takmer 9 minút trvajúcu zmes som sa pritom naučil už skoro naspamäť a spomínam si, že naposledy mi ju zahral ráno pred odchodom do Viedne, hneď ako sa zobudil, ešte v pyžame. Na spiatočnej ceste priniesol fotografiu nápisu svojho mena na dverách obrovskej šatne, ktorá patrila iba jemu, fotografiu zo stretnutia s Verou, vtedy deväťdesiatštyriročnou vdovou po majstrovi Kálmánovi, a samozrejme aj zábery z koncertu, kde sedí v popredí za klavírom a za ním je celý symfonický orchester. Koncertná sála bola preplnená poslucháčmi. Takto bol vyvolený spomedzi mnohých klaviristov, aby manifestoval, že dielo E. Kálmána žije nielen na operetných scénach a koncertných pódiách, ale obšťastňuje ľudí aj v bežnom, každodennom živote. V liste, ktorý napísal po návrate do Sydney, sa vyznal, že svoje koncertné vystúpenie v Kolíne nad Rýnom považuje za svoj najväčší umelecký zážitok i úspech v živote. Iste celkom oprávnene – v novinách Kölner Stadt-Anzeiger označili jeho vystúpenie za jeden z vrcholov koncertu.

...viac v aktuálnom čísle HŽ...  




Aktualizované: 27. 06. 2016