Logo HŽ

Hommage à Bohdan Warchal (esej)

Legendárny Bohdan Warchal, umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra, by sa 27. januára dožil 80 rokov. Len ťažko uveriť, že už 10 rokov nie je medzi nami. S týmto húževnatým a priamočiarym človekom som dlhých 28 koncertných sezón v dobrom i zlom zdieľal všetky peripetie kočovného umeleckého života. Ťažko zabudnúť na niekoho, s kým ste na pódiu doslova dýchali. Na všetkých kontinentoch sme spolu zahrali 160-krát Vivaldiho Štyri ročné obdobia alebo 130-krát Vivaldiho Koncert B Dur pre husle, čelo a orchester.
Pred 40 rokmi (27. 1. 1970) sme počas zájazdu v Španielsku mali v deň jeho narodenín koncert v slávnom pútnickom meste Santiago de Compostela. Kúpili sme obrovskú kyticu, dali poriadny „bakšiš“ zriadencovi, aby Warchalovi kvety pri záverečnom aplauze odovzdal. Prekvapenie sa nekonalo, k nášmu úžasu tam zriadenec iba stál ako „svätý za dedinou“ a kvety nedoniesol. Mám túto epizódku pred sebou, akoby to bolo včera. Bol to veľmi namáhavý zájazd, mali sme za sebou už 14 koncertov v Belgicku, Francúzsku (o. i. na Mideme v Cannes), v Španielsku a pred sebou ďalších 13. V Španielsku bolo vtedy veľmi málo autostrád, trmácali sme sa po krajine celé tri týždne, boli sme uťahaní, ale akonáhle sme vyšli na pódium, preskočila iskra a Warchalovo fluidum zapôsobilo. Všetko z nás spadlo, ponorili sme sa do zázračného sveta hudby a publikum bolo naše. A takto to fungovalo na celom svete celé roky...
Warchal bol v Redute vždy prvý, i keď sme na skúšku prichádzali skôr, on sa už rozohrával: tercie, sexty, dvojhmaty, ťažké „fleky“ z Dvořákovho Husľového kocertu (ktorý často interpretoval ako sólista so SF) alebo pasáže z Paganiniho koncertu. Keď som pri tých skúškach: denne sme začali so stupnicami na milióny smykových variantov a bolo to peklo, kým si človek nezvykol na jeho tempo a vytrvalosť. No vďaka týmto skúškam sa v nás  všetko zafixovalo a dodnes z toho žijem a profitujem. Vždy bazíroval na rytmickej dokonalosti, skúšali sme s metronómom, bez neho, stupnice cez  štyri oktávy až do brilantného tempa. Nuž a potom sa začali cizelovať Corelli, Händel, Warchalom milovaný Vivaldi, Bach... Kto to u neho „preskákal“, vie o čom hovorím. Tvrdá drezúra pochopiteľne priniesla svoje ovocie. Ako možno zabudnúť aj po toľkých rokoch na chvíle, keď sála Reduty praskala vo švíkoch a publikum nás nechcelo pustiť z pódia. Obrovský kredit a popularitu sme mali v Čechách, hlavne v Prahe. No a obstáť v Rudolfine alebo v Obecním domě – to už niečo znamenalo.
Bohdan Warchal bol človek, vedľa ktorého som bok po boku spolu s kolegami prežil najlepšie roky môjho umeleckého života v najväčšom možnom nasadení. Umeleckom, fyzickom i psychickom. Spomínam si, že cestou na festival do Edinburghu (7. 11. 1978) nás v noci v Bazileji francúzski colníci nemilosrdne vyhodili z vlaku. V zime a bez peňazí sme na stanici okolo druhej v noci  zúfalo hľadali nejaký kontakt na ambasádu. Nakoniec sme prišli do Edinburghu tri hodiny pred koncertom, stihli sme sa akurát oholiť, prezliecť a  „hor sa“ na pódium. No obstáli sme! Koho by zaujímalo, že sme nedostali správnu pečiatku do pasu pretože sme šli cez Francúzsko? Mimoriadna popularita SKO bola možná iba vďaka Warchalovej nekompromisnosti voči sebe, no potom to isté bezo zvyšku vyžadoval i od nás všetkých. „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“ platilo v SKO stopercentne. Spomínam si, ako bol prvý hobojista Berlínskej filharmónie za Herberta von Karajana Lothar Koch vo vytržení, keď s nami hrával. Záverečné akordy ho privádzali doslova do šialenstva, „orgazmy“ – tak im hovoril.

Umelcov svetového mena, akým bol Koch, ktorí si Warchala nesmierne vážili, by som mohol vymenovať mnoho: Peter Schreier, Peter Damm, Franz Brüggen alebo Ivan Moravec. Mimoriadny vzťah mal so slávnym Josefom Sukom alebo s čembalistkou Zuzanou Růžičkovou, s ktorou sme veľmi často koncertovali a nahrali LP Bachových čembalových koncertov pre japonskú firmu RCA. Nahrávka vznikla na začiatku nášho prvého japonského koncertného turné na jeseň roku 1976, vzápätí sme dostali propagačné letáky o tom, že vyjde  LP Z. Růžičková, B. Warchal a SKO a v marci 1977 prišiel na Warchalovu adresu balík s platňou pre každého člena orchestra. Z ďalších sólistov môžem menovať vynikajúcu flautistku Michalu Petriovú, Vadima Repina, Eugéniu Zukermannovú, Heinricha Schiffa, Václava Hudečka, Heinza Holligera, Vladimira Spivakova, Nikolaja Magaloffa a mohol by som pokračovať snáď donekonečna...
Je až neuveriteľné, že sme vlastne dlhé roky boli spolu deň čo deň, prežívali navzájom nielen radosť z úspechu, ale i problémy a vážne životné situácie, často dlhé týždne odlúčení od rodín, hlavne pri dlhých zájazdoch po USA, Japonsku alebo Nemecku. Všetko samozrejme smerovalo k vystúpeniam, na ktoré sme museli byť pripravení na
150 %, aby bol výsledok stopercentný. A to bolo nevyhnutné, aby sme dostali od usporiadateľov opätovné pozvanie. Nikdy sme nezlyhali, a to vďaka tomu, s akou energiou sa Warchal dokázal „zahryznúť“ do všetkých hudobných úskalí. Keď išlo o hudbu, osobné záujmy a problémy museli ísť bokom. Málokto si zaslúži takú vďaku za to, čo vykonal pre  slovenskú, vlastne československú kultúru a jej propagáciu v zahraničí ako Bohdan Warchal. Milý Bohdan, medzi členmi tvojej „bandy“ si neustále prítomný a vždy aj zostaneš.                                                                                                                                    




Aktualizované: 11. 05. 2016