Logo HŽ

K Storočnici Jána Cikkera

Tlačová konferencia / Plány a zlyhania / Cena J. Cikkera / Dve premiérové uvedenia

Zatiaľ čo akýmsi „auftaktom“ k Storočnici Jána Cikkera bolo štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, ktoré 3. 1. udelil skladateľovi in memoriam prezident republiky, za oficiálne otvorenie roku hudby Jána Cikkera možno považovať tlačovú konferenciu zo 17. 3. v historickej budove Slovenského národného divadla. Vzťah tejto budovy ku skladateľovmu odkazu i životným osudom je viac než symbolický. Takmer všetky majstrove hudobno-dramatické diela tu zazneli v pôvodných domácich inscenáciách, niektoré v premiérových, a v prvých troch povojnových rokoch tu navyše až do nástupu socializmu pôsobil Cikker ako dramaturg operného súboru. Tlačovú konferenciu organizovala Nadácia Jána Cikkera v spolupráci so Slovenským národným divadlom. Nadáciu reprezentoval jej predseda Peter Michalica, národné divadlo zastupovali jeho generálny riaditeľ Ondrej Šoth a riaditeľ Opery SND Peter Dvorský. Z ostatných inštitúcií sa prezentovali Hudobné centrum, Štátna opera v Banskej Bystrici, Štátny komorný orchester Žilina, Hudobný fond, Slovenská filharmónia a napokon Divadelný ústav. Bohužiaľ, nie všetky inštitúcie zastupovalo ich vedenie, ako by sa na takúto mimoriadnu príležitosť patrilo, a niektoré celkom absentovali. 

Z pohľadu programových vstupov jednotlivých inštitúcií treba v prvom rade oceniť dramaturgický počin banskobystrickej opery, ktorá sa rozhodla inscenovať dielo, na Slovensku dosiaľ ešte neuvedené: veľký Cikkerov shakespearovský prepis Coriolanus. Ako režiséra inscenácie, plánovanej na jeseň 2011, oslovilo divadlo renomovaného, predovšetkým činoherného tvorcu Romana Poláka. V porovnaní s týmto príspevkom pôsobil prístup Slovenského národného divadla viac než rozpačito. Okrem uvedenia Mistra Scroogea, kde zjavne absentuje záujem o inscenačný počin, sľubovalo pôvodne ešte tematicky koncipované koncertné podujatie. Ešte v deň tlačovej konferencie sa však návštevník webovej stránky národného divadla mohol dočítať len o koncerte medzinárodnej hviezdy Elisabeth Kulmanovej – avšak k storočnici Gustava Mahlera. Až tesne pred začatím tlačovej konferencie sa objavil na stránke SND, a to ešte v tesnej termínovej blízkosti mahlerovského podujatia, ďalší koncert s názvom Jubilujúci velikáni, ktorý až po otvorení prezradil zámer vzdať hold – ale opäť len popri jubilujúcom Mahlerovi a Dvořákovi – aj Jánovi Cikkerovi. Na webovej stránke našej prvej divadelnej scény dodnes žiari toto svedectvo našej neuvedomelosti a dramaturgickej neohrabanosti.

Tak sa zdá, že Slovensko okrem operných domov v Bratislave a Banskej Bystrici ďalšiu opernú scénu už nemá. Alebo sa — reč je o Opere Štátneho divadla Košice — k cikkerovskému odkazu nehlási. Jej historickú premiéru Bega Bajazida z roku 1957 si radšej asi netreba ani pripomínať. Na margo celého spektra koncertných aktivít, ktoré sa týkajú všetkých hudobných inštitúcií organizujúcich koncertný život na Slovensku, treba poznamenať, že storočnica tak významnej skladateľskej osobnosti by si žiadala o čosi koordinovanejší postup s cieľom zmapovať a oživiť čo najširšiu paletu majstrových opusov. Namiesto toho môžeme konštatovať početnú reprízovosť niekoľkých i v minulosti často hraných titulov, zatiaľ čo iné, predovšetkým z neskoršieho, zrelého obdobia Cikkerovej tvorby, budú asi v archíve čakať na inú (väčšiu či vhodnejšiu!?) príležitosť. Pritom jedným zo základných znakov vyspelej hudobnej kultúry je generačné vyrovnávanie sa s vlastným historickým odkazom, aktualizácia jeho interpretačného poňatia i hodnotového zástoja v kontexte súčasného hudobného života.

Pri príležitosti Cikkerovej storočnice sa 23. 3. konalo ďalšie oficiálne podujatie – slávnostné odovzdanie Ceny Jána Cikkera, každoročne udeľovanú Nadáciou Jána Cikkera umeleckým osobnostiam, ktoré sa výraznou mierou zaslúžili o šírenie a prezentáciu skladateľovho diela doma i v zahraničí. Nositeľom ceny sa tohto roku stal in memoriam významný slovenský klavirista Rudolf Macudziński. Cenu prebral jeho syn Silvio Macudziński. Slávnostné podujatie bolo spojené s koncertom, na ktorom popri skladbe Musica slovaca Ilju Zeljenku (Cikkerovho žiaka) a Dvořákovej Serenáde E dur (Cikkerov učiteľ kompozície Vítězslav Novák bol žiakom Antonína Dvořáka) v podaní Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala (sólistom v Zeljenkovej skladbe bol huslista Peter Michalica) zazneli i dve, vlastne svetové premiéry Cikkerových diel. Prvým bolo Scherzo pre sláčikové nástroje, ktoré skomponoval skladateľ ako devätnásťročný mladík v roku 1930 a druhým jazzová úprava jeho populárnej Slovenskej suity z pera Jána Hajnala, ktorý sa zároveň podieľal na premiérovom uvedení ako klavirista. Transkripcia Slovenskej suity zaujala vyváženosťou jazzového spôsobu myslenia a cikkerovského orchestrálneho jazyka, muzikantským inštinktom i schopnosťou nechať vyniknúť a nadviazať na skvelé kompozičné riešenia pôvodnej partitúry. Stretnutie s raným Scherzom bolo zasa jedinečnou príležitosťou uvedomiť si výnimočnosť talentu mladého Cikkera a jeho estetické preferencie smerujúce v tej dobe jednoznačne k dvořákovskému ideálu a zároveň ho pretvárajúce s akýmsi zvláštnym nádychom zasnenej, až griegovsky znejúcej poetiky.

Na ostatok sa treba zmieniť ešte o sprievodných aktivitách cikkerovského roku, ktoré majú svoj nezanedbateľný význam v šírení a propagácii jeho jedinečného vkladu do slovenskej, ale i európskej kultúry. Je to zaradenie centenária do zoznamu výročí UNESCO, o ktoré sa postaralo Hudobné centrum, vydanie známky Jána Cikkera Slovenskou poštou a vyrazenie pamätnej mince Národnou bankou Slovenska. Osobitnými príspevkami k storočnici sú klavírna súťaž Novák – Cikker, ktorá bude vo svojich súťažných kolách reflektovať i Cikkerovu tvorbu, Medzinárodná muzikologická konferencia s názvom Ján Cikker v európskom hudobnom kontexte a putovná výstava ako príspevok bratislavského Divadelného ústavu.




Aktualizované: 05. 12. 2014