Logo HŽ

Nie je organ ako organ

Správu o stavbe nového organa v Dóme sv. Martina v Bratislave som pred niekoľkými mesiacmi prijal s nadšením a samozrejme ju podporujem. Organový svet na Slovensku sa prepracoval do štádia, ked vzniká konečne moderný špičkový nástroj, čo znamená, že organové umenie na Slovensku na seba upozorňuje a dáva najavo svoju životaschopnosť. Je tu však detail, ktorý by možno unikol poroznosti kultúrnej verejnosti ako bežný postup a síce: starý organ musí uvoľnit miesto novému. Aký je teda ten starý, „chybný“, „vôbec nevyhovujúci“, či „zvukovo oklieštený“ organ?

Je najväčším dielom Vincenta Možného (1844-1919), žiaka Martina Šašku z Brezovej, najvýznamnejšieho slovenského organára 19. storočia a E.F. Walckera z Ludwigsburgu, jedného z najvýznamnejších nemeckých organárov v období romantizmu. V dobe rozmachu fabrickej výroby organov bol Možný najúspešnejším slovenským organárom. Bol postavený v roku 1880 za použitia čiastočne staršieho píšťalového materálu, v dejinách organárstva bežná prax. Je najväčším zachovaným organom „svojho druhu“ postaveným slovenským organárom; po tomto nástroji až podnes nepostavil nijaký slovenský organár organ takej veľkosti na mechanických zásuvkových vzdušniciach. Je prvým prípadom použitia Barkerovej páky (mechanizmus na uľahčenie chodu mechanickej traktúry) na území Slovenska, dokonca slovenským organárom.

Bol postavený na prianie Cirkevnohudobného spolku (Kirchenmusikverein, ďalej CHS), založeného v roku 1833. Empora bola vytvorená podľa požiadaviek Franza Liszta, ktorý si o cirkevnej hudbe v tých časoch sem-tam podebatoval s vtedajším pápežom Piom IX. Dôkazy o tom, že Liszt venoval pred postavením organu pre CHS veľké sumy peňazí pred nedávno predstavila Lisztova spoločnosť  na Slovensku. Dokazuje to, že Liszt spolufinancoval stavbu tohto organa. Možného organ bol zrejme na jeho prianie a na prianie CHS postavený do podvežia za západnou emporou, ktorá mala zostať voľná pre veľký zbor a orchester. Teda bol to abbé Liszt, kto „zatlačil“ tento organ do podvežia?

Paradoxne je práve „zlé umiestnenie“ najčastejšie kritizovaným negatívom tohto organu. Dnešní odborníci chcú napraviť chybu dobovej estetiky, CHS a Liszta presunutím nástroja inam.

Tento nástroj bol prvým organom, s ktorým prišiel do kontaktu bratislavský rodák a významný skladateľ Franz Schmidt (1874-1939). Schmidt o ňom píše: „Namiesto státia v kostole (...) smel som sedieť vedľa môjho učiteľa hore na organovej lavici (...). Okrem toho som bol presvedčený, že organ je najveľkolepejším a najmajstrovskejším zjavením hudby vôbec“. Paradoxne si to myslel sediac práve za týmto organom a neváha to napísat v spomienkach naň. Schmidt ďalej chváli krásu zvuku tohto organa. Nedá sa poprieť, ze na neho zanechal mimoriadne hlboký dojem. Svedčí o tom aj fakt, ze O. Biba vo svojej štúdii „K poznaniu ideálu organa u F. Schmidta“ cituje celú dispozíciu tohoto nástroja.

Nemyslím si, že ide o fakty zveličujúce hodnotu predmetného nástroja.

 

Normy na zaobchádzanie s historickými organmi na Slovensku zatiaľ nemáme. To však nebráni nazrieť do smerníc, ktoré sa používajú v iných európskych krajinách.

Napríklad normy socialistického Nemecka (DDR) na zaobchádzanie s historickými organmi z roku 1981 hovoria, že „organy, ktoré majú zlváštnu historickú, umeleckú a vedeckú hodnotu sú pamiatkami, ktorých zachovanie je všeobecným záujmom“. Radia sa sem z princípu všetky staré mechanické organy. Možného organ zodpovedá nielen tejto vete o apriornom priznaní pamiatkovej hodnoty, ale aj všetkým šiestim ďalším podmienkam, týkajúcim sa novších organov. Postačuje, ak organ spĺňa jednu podmienku aby sa mu priznala pamiatková hodnota. Odstránenie takéhoto nástroja (presun do iného priestoru) sa može pripustiť len na základe nevyhnutných dôvodov, ako napríklad zbúranie kostola, kde nástroj stojí. Nový priestor pre organ má architektonicky a akusticky zodpovedať pôvodnému. To, čo sa deje dnes, v 21. storočí s Možného organom je v príkrom antagonizme s „DDRónskymi“ normami spred 26 rokov, ani nehovoriac o súčasných európskych trendoch v ochrane historických organov.

Napokon, ak nazrieme do publikácie „Historické organy. Úlohy pre výskum, etc.“ zostavenej S. Šurinom a J. Trummerom ako zborník z rovnomennej konferencie (Bratislava, 2000), zistíme, že to čo sa deje dnes s Možného organom je čiastočne aj v rozpore s úlohami, predstavenými a vytýčenými ako smer, ktorým sme sa mali uberať.

 

Existuje množstvo historických aj moderných organov, ktoré stoja v starších a dokonca menších kostoloch ako bratislavský Dóm na dlážke kostolov, v presbytériu, alebo zavesené na ich stenách, či visiace medzi dvoma (štyrmi) piliermi a pod. So stavbou organa v takejto forme by určite nemal problém žiadny organár. Preto jediná, stále nezodpovedaná a centrálna otázka stojí; ako je možné, že bol zvolený postup odstrániť starý organ a postaviť na jeho mieste nový, pokiaľ stále existuje možnosť postaviť nový organ na inom mieste v chráme.

Nejestvuje seriózny argument, prečo by nový nástroj nemohol byť postavený inde ako na empore. Príkladov takéhoto umiestnenia nájdeme po svete veľa, jedným z nich je Katedrála v Eichstätte, veľkosťou porovnateľná z Dómom sv. Martina v Bratislave, kde stojí takto ešte väčší organ, ako sa plánuje v Bratislave.

V posledných desaťročiach sa v organovom svete čoraz viac hovorí o “ensembli”, ktorý tvorí organ a priestor, do ktorého bol postavený. Tento nástroj (a empora) je najvýznamnejšou pamiatkou na cecilianizmus, CHS a Liszta na Slovensku v kontexte organ-empora-chrámový priestor práve a len tak, ako je postavený, teda „zasunutý v podveží“. Tento stav je aspektom nástroja, ktorý je sám pamiatkový; organ znie vo svojej jedinečnosti a originalite jedine na tomto mieste autenticky, premiestnenie do iného kostola bude znamenať stratu autentickosti tohto zvuku a vôbec fenoménu. Premiestnenie predpokladá prestavbu a zmenu intonácie, teda ďalšiu zmenu autentického zvuku nástroja. Organ bude síce znieť lepšie a silnejšie, ale nikdy viac autenticky. Stratí sa podstatný faktor historickej hodnoty tohto nástroja.

Ťažko nájdeme na Slovensku organ podobných historických kontextov. Preto by napriek všetkým kritizovaným negatívam otázka zachovania tohto organa v priestore, do ktorého bol postavený nemala byť ani predmetom diskusie. Zjavne ani nebola. Škoda len, že v negatívnom zmysle slova. Používať v tomto prípade pojem „hnuteľná kultúrna pamiatka“ je výsmechom dnešným ideálom ochrany historických organov.

Paradoxne bolo odstránenie organa Vincenta Možného z Dómu sv. Martina označené za jeho záchranu. Je necitlivým krokom vzhľadom na jeho výnimočnosť, jedinečnosť a nevyčísliteľnú historickú hodnotu a to práve na mieste, kde stojí. Znamená nie záchranu pamiatky, naopak, jej čiastočnú likvidáciu. Ešte paradoxnejšie je hovoriť o záchrane a reštaurovaní tejto pamiatky len teraz, keď má uvolniť miesto novému organu. Ak by sa tento nestaval, sotva by sa niekto zaujímal o to, ako „pomôcť“ starému organu presunom inam.

Zaujímavé je aj to, že zmluva na stavbu nového organa bola podpísaná dávno pred tým, než by bol jasný osud súčasného historického organa, miesto, kde bude premiestnený, než by pamiatkový úrad povolil odstránenie historického organa z jeho terajšieho miesta, než by bol predložený reštaurátorský zámer, spôsob a rozsah prác a nutných zásahov do nástroja a meno organára, ktorý reštaurovanie a prestavbu prevedie.

Celá kritika umiestnenia a zvukovej „oklieštenosti“ nástroja je nepochopením jeho historického významu a úloh, ktoré mal spĺňať v období svojho postavenia. Jeho odstránením z Dómu sv. Martina sa staviame chrbtom ku svojim hudobným a kultúrnym dejinám.

Nový organ sa stavia a starý čaká presun. Fakt, na ktorom už od jeho zverejnenia nikto nemá šancu niečo zmeniť. Súdiť asi pripadne opäť len histórii.

Mgr. Ľuboš Ihring vyštudoval teológiu na TF Trnavskej Univerzity (diplomová práca „Organ v sakrálnom     priestore“), organista a čembalista, študent Cirkevnej hudby, Hudobná univerzita Stuttgart




Aktualizované: 25. 07. 2016