Logo HŽ

Jeseň v Tbilisi

Keď som pred rokmi čítal reportáž Igora Javorského z jeho študijného pobytu v Gruzínsku (Vzácne čriepky z Gruzínska, HŽ 15, 16/1988), v  tichosti som autorovi závidel – hudba a kultúra tejto svojráznej krajiny ma lákali už dávno. Príležitosť vycestovať tam sa mi však naskytla až v  tomto roku, a to hneď dvakrát. Najprv v lete s priateľmi za prírodnými krásami, potom, na sklonku septembra, osamote a s túžbou bližšie sa zoznámiť s tušenými, no dovtedy nepoznanými zaujímavosťami, ktoré ponúka hlavné mesto a  jeho okolie. Dôvody boli pritom opačné ako u  môjho predchodcu: do Tbilisi som sa na necelý mesiac presťahoval, aby som si oddýchol od činností, ktorým sa bežne venujem tu. Samozrejme, hudobným zážitkom sa nedalo vyhnúť. Prichádzali spontánne a  neplánovane, preto sa vopred ospravedlňujem za neusporiadanosť a  občas trocha insitný charakter mojich vlastných „čriepkov”.

Najlepší vo svojom

Do Gruzínska som sa vrátil najmä za vôňou čerstvo upečeného poctivého kachetínskeho chleba, za chuťou imeretínskeho syra, gurijského čierneho čaju, ovocia a zeleniny, ktoré stále chutia tak, ako majú, za čistou vodou, ktorú možno piť bez filtrovania, no najmä preto, aby som nasal čo najviac z neopakovateľného tbiliského genia loci, ktorého volaniu som „prepadol“ okamžite, hneď v prvý deň môjho prvého pobytu. Zavítal som na rovnaké miesta ako môj predchodca a mohol tak porovnávať, čo sa za uplynulé polstoročie zmenilo.

Gruzínci majú povesť veľmi muzikálneho národa, a preto asi neprekvapí, ak skonštatujem, že zo všetkých rôznorodých hudobných aktivít, s ktorými sa tu človek môže stretnúť, najviac vynikajú v tom svojom – v tradičnom viachlasnom speve, či už liturgickom alebo ľudovom, a v ľudovej tanečnej hudbe. K jednému z prvých hudobných zážitkov som – podobne ako k väčšine ostatných – prišiel čírou náhodou. Hľadanie miesta pre rannú rozcvičku pod holým nebom ma priviedlo k úpätiu Mtacmindy (Svätej hory), na miesta, kde sa nachádza národný cintorín s pomníkmi Gribojedova, Čavčavadzeho, Baratašviliho a ďalších kultúrnych dejateľov krajiny. Z chrámu, ktorý stojí v jeho strede, sa ozýval spev – mužský trojhlas, a mne bolo jasné, že z rozcvičky v ten deň nič nebude. Zašiel som dnu, ostal počúvať do konca liturgie a zoznámil sa s tromi mladými spevákmi, z ktorých dvaja po víkendoch študujú na miestnej škole cirkevného spevu. Družnú debatu cestou do centra prerušovali chvíle, keď sa dali do spievania, a počuť ich trojhlas takto zblízka bolo ťažko opísateľným zážitkom, z ktorého mám dodnes zimomriavky. Viac som ich nestretol; v nasledujúcich dňoch pri ranných liturgiách v tomto chráme (Mamadaviti eklesia) spievali ženy, a to doslova rajsky. Krásnymi, prirodzenými hlasmi intonovali neopakovateľnú gruzínsku heterofóniu plnú kvartových prieťahov, kvintových a sekundových paralelizmov, s vedením hlasov, ktoré vzdoruje všetkým náukám, a úchvatnými, nepochopiteľnými, no predsa prirodzene a „logicky“ znejúcimi moduláciami. Taký nádherný cherubínsky hymnus alebo Otče náš ako v Mamadaviti som nepočul nikdy predtým, ani potom. Ani v žiadnom z ostatných tbiliských chrámoch, ktorých je neúrekom, keďže pravoslávie je v krajine hlboko zakorenené, predstavuje základ jej duchovnej a kultúrnej identity, a po skončení sovietskej éry zaznamenáva mimoriadny rozmach.


Rovnako ako môj predchodca, aj ja môžem potvrdiť, že napriek neustálemu ruchu v meste, ktoré je veľkým, živo pulzujúcim ľudským mraveniskom, jeho obyvatelia, akokoľvek chaotickí a nesústredení, nejavia známky vystresovanosti a nervozity, typickými pre naše končiny, a nie je žiadnou raritou, ak sa ľudia – hneď, ako vo svojej blízkosti zbadajú chrám – v pouličnom zhone zastavujú, aby sa trikrát prežehnali a úctivo uklonili. Gruzínsko je však krajinou krikľavých paradoxov. Na jednej strane zbožnosť, úctivé bozkávanie ikon, poklony, kľačanie pri čítaní z evanjelia a pod., na druhej strane schopnosť bez rozpakov nahlas rozprávať so susedom či vybaviť telefonát rovno počas liturgie, čo som mal možnosť opakovane zažiť v Mamadaviti. Spev však bol bezkonkurenčný, takých spevákov nemali ani v Ančischati, najstaršom zachovanom tbiliskom chráme (6. stor.), kde pri nedeľnej liturgii antifonálne spievajú dva zbory, ani v ohromujúcej katedrále Cminda Sameba (Svätá Trojica), relatívne nedávno postavenej na mieste, kde bol kedysi arménsky cintorín, bezohľadne zničený za sovietskej éry, a potom, v divokých 90. rokoch, park obývaný tými najnebezpečnejšími kriminálnymi živlami. Pre rozmery tejto obrovskej stavby je zbor (skrytý za ikonostasom) počuť len cez zosilňovaciu aparatúru – a s pomerne chabým efektom. Zažil som však večernú bohoslužbu v malom hlúčiku sústredenom okolo kňaza pri jednej z postranných kaplniek, kde spevácku zložku tvorili štyria celkom obyčajní chlapi vo vyťahaných svetroch a ošúchaných džínsoch – a z ich štvorhlasu išiel mráz po chrbte.


Gruzínsky viachlas počuť naživo aj na iných miestach. Napríklad na Rustaveliho bulvári alebo pred stanicou metra na Mardžanišviliho námestí, kde často vidieť mladých hudobníkov freneticky brnkajúcich na panduri alebo gitare a spievajúcich v zvučnom dvoj- či trojhlase ľudové aj zľudovené pesničky. Miestni túto hudbu milujú, zastavujú sa, počúvajú, niekedy tancujú a muzikantov štedro podporia. Puzdro od gitary je čoskoro plné mincí a to veru nie je málo – za pár lari tu možno dostať vynikajúce lobio (geniálne ochutenú fazuľovú polievku podávanú v hlinených téglikoch), ktoré by zasýtilo aj drevorubača, kus výdatného chačapuri alebo fľašku domácky pálenej čače. Tbilisi má úžasné metro. Je neuveriteľne hlboké a cesta po strmom eskalátore trvá okolo dvoch minút, čo je práve čas pre jednu pieseň, takže občas vidieť mladého človeka s trojstrunovým panduri v rukách, ako sedí na pohyblivých schodoch a spieva. Alebo mladých hudobníkov vo vozňoch metra, ktorí nikomu neprekážajú, práve naopak – dokážu na väčšinou zachmúrených, nespokojných tvárach navonok neprístupných obyvateľov vylúdiť úsmev. Predstavme si, že by sme napríklad v Bratislave pri východe z Hlavnej stanice natrafili na dobrú cimbalovku, hrajúcu ako o život... O tom, že hudba a spev sú pre Gruzíncov organickou súčasťou života, som sa mohol presviedčať neustále, trebárs aj za hlbokej noci, kedy sa neďaleko môjho hostela rozliehal takmer operný hlas ktoréhosi „domáceho“ tenora, pravdepodobne už posmeleného mladým vínom. Okamžite sa mi v pamäti vynorili scény s excentrickými vokálnymi výkonmi Varlama Aravidzeho z kultového filmu Pokánie Tengiza Abuladzeho...

Kráľ Vachtang

Chýrnu tbiliskú operu som, žiaľ, nenavštívil. Zato som však videl vynikajúce predstavenie v bábkovom divadle neďaleko môjho bydliska (jeho súčasťou je kuriózny, trocha extravagantný „orloj“) a múzeum Zacharija Paliašviliho, autora opier Abesalom a Eteri a Daisi, ktoré majú v gruzínskej kultúre podobný význam ako Suchoňove opery v tej našej. Samozrejme, nevynechal som ani ostatné múzeá – a musím povedať, že pri zbierkach Štátneho múzea (o. i. filigránske zlatotepecké práce zo staroveku a stredoveku) a Zlatého fondu v Múzeu umenia (ikony, liturgické a korunovačné predmety) som ostával v nemom úžase. K ďalším unikátom patria Múzeum hodvábu s pozoruhodnou zbierkou mušlí a lastúr zo všetkých morí a oceánov sveta a neprehliadnuteľné Etnografické múzeum, rozprestierajúce sa na okraji Tbilisi pod holým nebom na obrovskej ploche a predstavujúce tradičnú architektúru z každého regiónu Gruzínska. A k tomu Národná galéria, kde možno zhliadnuť „šťavnaté“ naivistické maľby Nika Pirosmaniho či diela modernistov Kakabadzeho a Gudiašviliho. Kultúrne dedičstvo, pred ktorým človek stojí v bázni a obdive.

Práve preto bolo pre mňa zaujímavé zájsť do Centra Džansuga Kachidzeho na každoročný festival Jesenné Tbilisi, ktorý založil tento slávny dirigent – zároveň s Tbiliským symfonickým orchestrom, hlavným aktérom festivalu. Na rozdiel od Varšavskej jesene je tá tbiliská orientovaná veľmi konzervatívne, v programe koncertov absolútne prevláda osvedčená klasika. Zvláštnosťou je (napr. v porovnaní s BHS), že na všetkých symfonických koncertoch tu účinkuje ten istý orchester s tým istým dirigentom. Od bežnej sezónnej koncertnej prevádzky sa festival líši jedine pozývaním zahraničných sólistov. Ďalšou zvláštnosťou je, že sólisti hrajú zväčša dve koncertantné diela za večer – juhokórejský klavirista Seong Jin Cho hral pred pauzou Mozarta (Koncert č. 21) a po pauze Prokofieva (Koncert č. 2), nemecká violončelistka Kerstin Feltz zasa Saint-Saënsa a Lala, izraelské klarinetové trio Alexandra, Daniela a Michaela Gurfinkelsovcov dokonca hralo po celý večer, od Kramářovho Dvojkoncertu Es dur po transkripciu Rapsódie v modrom či fantáziu na témy z Carmen.

Sólisti boli vynikajúci, orchester zďaleka nie. Tbiliský symfonický orchester je bizarné teleso. Jeho sláčikové sekcie málokedy hrajú presne, klarinety a hoboje pod tónom, podobne ako lesné rohy, u ktorých o tónovej kultúre nemôže byť reči. Prvou skladbou, ktorú som počul v ich podaní, bola Mozartova Parížska symfónia a so šiestimi bručiacimi kontrabasmi a bez akejkoľvek snahy o štýlovú interpretáciu to bol ťažkotonážny Mozart, rutinérsky a nudný. Ak si pri našej filharmónii zvyknem posťažovať na nedostatok systematickej práce so šéfdirigentom, Tbilisania evidentne trpia opačným problémom – rutinou vyplývajúcou z toho, že všetky predstavenia vedie Kachidzeho syn Vachtang. A nositeľ tohto kráľovského mena je zjavne skutočným imperátorom, všemocným umeleckým šéfom orchestra. Netvrdím, že ide o zlé teleso; tvoria ho podľa mňa talentovaní a skúsení hudobníci, ktorým však pri spoločnej práci chýba viac koncentrácie a zvukovej vyrovnanosti. Postupne som ale zisťoval, že tieto kvality nie sú pre miestne publikum tými najdôležitejšími. Oveľa viac zavážia dramatizmus a vášnivý ťah, najmä v záveroch. Vtedy „kráľ Vachtang“ vytiahne z rukáva eso – tbiliskí symfonici disponujú bezkonkurenčne najprieraznejšiou sekciou plechových a bicích nástrojov na svete; trubkári a trombonisti majú neuveriteľnú výdrž v krajných registroch, ich decibely atakujú prah bolestivosti. Jericho. Dedičstvo zo sovietskej éry, ktoré už ruské orchestre opustili. Mohol som si teda vypočuť napríklad kuriózne podanie Ravelovho La Valse či Šostakovičovu Piatu tak, ako za „starých čias“.
Gruzínske obecenstvo sa správa podobne ako veriaci v chrámoch: väčšinu času vyrušuje; počuť hlasný hovor, zdieľanie dojmov, surfovanie na tablete..., a na konci frenetické ovácie, prezrádzajúce, že ľudia milujú klasickú hudbu a dokážu oceniť jej kvality. Ďalší z nepochopiteľných gruzínskych paradoxov...

Na skok do Telavi

V kachetínskom Telavi, centre tohto malebného a na pamiatky bohatého vinárskeho kraja na východe Gruzínska, sa na jeseň koná festival komornej hudby spojený s interpretačnými kurzami pod záštitou svetoznámej klaviristky Eliso Virsaladze. Strávil som tam dve noci, aby som sa zúčastnil na prvých dvoch koncertoch jubilejného 30. ročníka. Prvý, otvárací, sa odohral s veľkou slávou za prítomnosti prezidenta a jeho rodiny, za účasti médií. Bol netradične orchestrálny, s medzinárodne „zozbieraným“ orchestrom pod vedením Ariela Zuckermanna. Ten sprevádzal sólistov v hneď troch koncertantých opusoch. Príjemne zapôsobil Chopinov Koncert f mol s Nelsonom Goernerom, istým sklamaním bol pomerne vlažný Schumannov Koncert a mol v podaní renomovanej violončelistky Natalie Gutmanovej, ďalšej z dlhoročných stálic festivalu (zjavne nemala svoj deň; v nasledujúci večer s komornou hudbou hrala skvele), a prekvapením bola 1. časť Nielsenovho Husľového koncertu v podaní Kolju Blachera. Tradične nesústredené gruzínske publikum pri tejto neopočúvanej a sviežej skladbe zbystrilo pozornosť, hladina šumu výrazne klesla. To, že z koncertu nezazneli aj zvyšné dve časti, považujem za barbarstvo, aké by si dramaturgovia k Chopinovi alebo Schumannovi iste nikdy nedovolili.
Nasledujúci komorný koncert sa už niesol v uvoľnenejšej, priam domáckej atmosfére, typickej pre tento festival. Zaznela nádherná Schönbergova Zjasnená noc v pôvodnej verzii pre sláčikové sexteto a po nej populárne Schubertovo Klavírne kvinteto A dur „Pstruh“. Pri prvom diele bolo publikum – napriek mojim počiatočným obavám – priam zhypnotizované, pri druhom zasa mohlo plnými dúškami vychutnávať krásne sýty klavírny tón svojej milovanej Eliso, hrajúcej stále vo skvelej forme. Skúsenosť s reakciami na Nielsena a Schönberga naznačuje, že by sa dramaturgovia gruzínskych festivalov mali začať zamýšľať nad oživením repertoáru.

Večery v Kale

Počas jednej z prechádzok ulicami večerného Tbilisi som znenazdajky začul živú hudbu. Vošiel som do reštaurácie Kala Café a našiel trojicu hudobníkov hrať jazz. Pianíno, basgitara a bicie. Hrali prevažne štandardy, kým hostia, väčšinou cudzinci, jedli, popíjali a konverzovali. Cez pauzu som sa hneď zoznámil s basgitaristom, družným päťdesiatnikom, ktorý na tbiliskom konzervatóriu vyštudoval kompozíciu a muzikológiu, zaskakujúcim za regulárneho člena tria, kontrabasistu Tbiliského bigbandu Giorgiho Samsonadzeho. Tbilisi má síce svoj bigband, no nemá jazzovú školu; väčšina tamojších jazzmanov študovala klasickú hudbu, alebo sú samoukovia. Pôvodne klasickým hudobníkom bol aj najvýraznejší člen tria, klavirista Gia Rakviašvili. Fantastický hráč s omračujúcou technikou, prirodzeným melodickým cítením a dokonale ovládajúci jazzový „language“. Dozvedel som sa, že Kala je jediným miestom v Tbilisi, kde sa pravidelne hráva jazz, a to každý večer. Mal som šťastie, že medzi hosťami bol aj pán Džemal, 75-ročný vynálezca, konštruktér, výtvarník, fotograf a milovník jazzu v jednej osobe, ktorý sa okrem iného zaoberal vymýšľaním a upravovaním plechových nástrojov, a v nasledujúci večer mi s hrdosťou priniesol trúbku – pravdaže „vylepšenú“ jeho konštruktérskym umením: s ventilmi a pákami umožňujúcimi meniť základné ladenie, alebo počas hry zasúvať a vysúvať sordinu.

Samozrejme, nástroj, pripomínajúci skôr nejakú zbraň (od Giu si hneď vyslúžil komentáre typu „atómová vojna“ alebo „Kalašnikov“), bol priveľmi ťažký a prakticky nepoužiteľný. Miesto neho mi teda v ďalší večer Džemal priniesol obyčajnú trúbku, a tak som sa na tri týždne stal viac-menej pravidelným členom kapely. Blue Monk, Body and Soul, In A Sentimental Mood, ’Round Midnight, So What, Freddie Freeloader, Yardbird Suite a zopár ďalších starých známych hitov mi pomohlo lepšie odkryť potenciál mojich spoluhráčov. Gia bol nielen vynikajúci sólista, ale aj mimoriadne empatický sprevádzač; vždy pohotovo reagoval na moje vybočenia z tóniny či nadväzoval improvizovaný imitačný dialóg. Jeho ukážkovo vystavané sóla boli perlami, ktoré každý večer predhadzoval nie vždy práve pozornému publiku. Niekedy som ho videl hrať jednou rukou a druhou si podopierať bradu, so znechuteným výrazom v tvári. „Odpusťte; desať rokov hráme každý večer to isté. Nervová sústava nie je v dobrom stave...,“ povedal potom na vysvetlenie. Každodenná nádennícka práca v Kale predstavovala jeho jediný pravidelný príjem. „Bolo by hriechom sťažovať sa. Pán nám prejavil svoju milosť. Máme aspoň toto,“ dodal bubeník Šukri Bondarenko.
V rozhovoroch počas prestávok som sa mnoho dozvedel; napríklad o dôvodoch onej zvláštnej zachmúrenosti a uzavretosti Gruzíncov, národa, ktorý bol kedysi známy srdečnosťou a pohostinnosťou.

Odpovede sa zhodovali: „Občianska vojna, tisíce utečencov z Abcházska, neskôr vojna s Ruskom. V deväťdesiatych rokoch tu bola obrovská kriminalita, človek sa bál vyjsť na ulicu. A potom policajný teror... Ľudia sa stali uzavretými, možno aj ja sám som sa takým stal“, trpko konštatoval Gia.
Večery v Kale však neboli jednotvárne. Prichádzali sem rôzni miestni hudobníci, niektorí vždy v určitý deň v týždni. V pondelky to bol tenor- a sopránsaxofonista, repertoár smeroval k hardbopu a Waynovi Shorterovi. Búrlivé boli stredy, kedy pódiu dominovala prvá dáma gruzínskej jazzovej scény Maja Baratašvili, sólistka Tbiliského bigbandu. Speváčka so zaujímavou farbou hlasu, skvelým rytmickým cítením a živelnou túžbou improvizovať bola vyslovene energetickým uragánom; sotva som stihol vybaliť nástroj, už som bol vtiahnutý do víru Hancockovho Chameleona; gestami mi direktívne, a pritom nonšalantne naznačovala frázovanie. Potom Monkov Straight, No Chaser v unisone s jej scatom a Giovým klavírom v trúfalom tempe. Ledva sme dohrali a žoviálna štyridsiatníčka už sedela za bicími, aby vystriedala Šukriho v Route 66... Ostatné speváčky už nemali jej drive ani takú výraznú farbu hlasu, no všetky (na rozdiel od mnohých našich mladých speváčok pokúšajúcich sa o jazz) mali prax v improvizácii a vedeli scatovať, neraz s dobre rozvinutým cítením harmónie. Zažil som aj dorast, mladých gruzínskych jazzmanov – 17-ročného klaviristu, Giovho súkromného žiaka, ktorý skvele odohral sólový set, s vynikajúcim feelingom a moderným, progresívnym prístupom k harmonizácii, niekoľko šikovných gitaristov z „dielne“ Kachu Čikvinidzeho, aj schopného mladého bubeníka. Nezabudnem na extatickú Night In Tunisia, ktorú sme v takejto rozšírenej zostave odohrali raz krátko pred polnocou...




Aktualizované: 23. 02. 2016