Logo HŽ

Grammy za Niobé

V polovici januára sa v Madride uskutočnilo koncertné predvedenie opery Niobé od talianskeho barokového skladateľa Agostina Steffaniho. V produkcii Bostonského festivalu starej hudby sa v hlavnej úlohe predstavil aj hviezdny francúzsky kontratenorista Philippe Jaroussky. Vďaka umeleckému vedúcemu Solamente naturali Milošovi Valentovi, ktorý vo festivalovom orchestri dlhé roky pôsobí, som v Španielsku okrem zriedkavej možnosti sledovať skúšky získal aj príležitosť nahliadnuť do zákulisia prestížneho podujatia starej hudby na druhom brehu Atlantiku. Jeho umeleckými riaditeľmi sú dve legendy: lutnisti Stephen Stubbs a Paul O´Dette, ktorí sa sa v rámci aktuálneho ročníka chystajú v júni uviesť komplet Monteverdiho opier.

Prečo cestovať za barokovou operou až do Madridu? Okrem iného aj preto, lebo v Opere SND nepochopiteľne dlho (naposledy pripravila v roku 2004 Händlovu Alcinu) absentuje. A to i napriek tomu, že domáce súbory starej hudby ako Solamente naturali (nahrávky opier J. Ch. Bacha, Catela, Hummela) alebo Musica aeterna (koncertné produkcie opier Glucka, Pergolesiho, Purcella, Haydna, Boieldieua) by boli nepochybne umelecky a do značnej miery i organizačne, či s prispením grantovej schémy, dokonca i finančne schopné participovať na podobnej (ko)produkcii. V zákulisí som počul viackrát iracionálne argumentovať tlakom zo strany orchestra, ktorý sa údajne bojí, že ho partia hudobníkov so starými nástrojmi pripraví o časť mzdy.

Na hosťovanie niektorej zo zahraničných produkcií – pritom by stačilo sledovať dianie v susednej Viedni (napríklad operné produkcie v Theater an der Wien, naposledy Paisiellov Barbier zo Sevilly s Reném Jacobsom) – možno v dohľadnej dobe pravdepodobne tiež zabudnúť. Ibaže by sa situácia s novým riaditeľom, ktorým sa od leta stane Slavomír Jakubek, dramaticky zmenila. V súvislosti so Španielskom sa často skloňuje slovo kríza, no program madridského Auditorio Nacional na mňa krízovo rozhodne nepôsobil. V rámci cyklu starej hudby si jej milovníci môžu tento rok vypočuť napríklad Biondiho súbor Europa Galante, Ghielmiho organový recitál či Jordiho Savalla.

Skladateľ, kňaz, diplomat, špión

S menom Agostina Steffaniho (1654–1728) sa ešte relatívne donedávna stretávali najmä muzikológovia a študenti dejín hudby, i to najmä v súvislosti s oveľa známejším Georgom Friedrichom Händlom, ktorého opernú tvorbu ovplyvnil. Benátskeho rodáka, ktorý bol podobne ako Vivaldi vysväteným kňazom, a pôsobil nielen ako skladateľ, ale tiež ako diplomat – hovorí sa, že aj ako špión – spropagovala medzi milovníkmi opery projektom Mission pre vydavateľstvo Decca v roku 2012 Cecilia Bartoli. Jeho osudy sa najnovšie stali predmetom bádania profesora Colina Timmsa, ktorý o skladateľovi napísal rozsiahlu monografiu Barokový polyhistor: Agostino Steffani a jeho hudba (Oxford University Press, 2003). Steffaniho opera Niobe, regina di Tebe, nedávno takmer paralelne s americkou produkciou oživená aj v Anglicku a Nemecku, mala premiéru v roku 1688 na dvore mníchovského elektora Maximilána Emmanuela II. Libreto Luigiho Orlandiho spracováva príbeh známy zo 6. knihy Ovídiových Premien: tébska kráľovná Niobé, ktorá manipuluje svojím okolím, proti sebe pýchou popudila bohyňu Létó. Tá poslala svoje deti Apolóna a Artemis, aby potrestali smrťou jej synov a dcéry. Manžel Niobé Amfión, ktorý sa nevie rozhodnúť mezi vládnutím a umením, následne spácha samovraždu a ona samotná sa premení na sochu, ktorej z očí tryskajú dva pramene sĺz. Téb sa zmocní nový vládca, princ Creonte. 

Niobé sa na rozdiel od Steffaniho opier pre Hannover mimo Mníchova viac na pódiá nedostala. „Aj dnes sme často svedkami situácií, keď sa niekto zo zákulisia snaží manipulovať a ovládať mocných tohto sveta. Ľudia sú napokon spokojní, že sú hlavné postavy potrestané smrťou, pretože ide o záporných hrdinov, no aby ste to pochopili, musíte sa dostať hlbšie do príbehu. Nie je jednoduchý ani schematický, ale veľmi komplexný. Nejde o bábky, ale o skutočné ľudské osudy,“ hovorí o neobvyklom konci (žiadny deus ex machina či lieto fine) a o posolstve opery Gilbert Blin, ktorého raritné „historicky poučené“ režijné spracovania tvoria neodmysliteľnú súčasť bostonských operných produkcií. Čerstvá cena Grammy za nahrávku je dôkazom, že v prípade Niobé ide (nielen interpretačne) naozaj o objav. „Stále panuje presvedčenie, že muzikológovia dokonale poznajú operný repertoár 17. a 18. storočia a diela, ktoré nie sú známe, nie sú dostatočne kvalitné, aby boli predvedené. Preto sa snažím verejnosti vysvetľovať, že v skutočnosti poznáme približne desať, možno pätnásť percent z celkového počtu zachovaných opier z tohto obdobia. Jedným z našich cieľov je nachádzať veľké neznáme diela ako Niobé a oživovať ich,“ hovorí Paul O´Dette.

V krajine, kde sa nemožno spoliehať na istoty (akokoľvek malej) štátnej subvencie a navyše baroková opera nepredstavuje, tak ako v niektorých európskych štátoch, predmet národnej hrdosti (Lully vs. Francúzsko), sú takéto hudobné dobrodružstvá nevyhnutne spojené s istým rizikom. Napriek tomu v Bostone zazneli opery Lullyho, Händla, ale napríklad aj Boris Godunov od Johanna Matthesona. „V roku 2003 sme naštudovali neznáme dielo od neznámeho autora, dokonca i žáner bol neznámy. Išlo o hamburskú operu nemeckého skladateľa Johanna Georga Conradiho Ariadna. Bolo to len tri roky po útokoch na USA v roku 2001, ľudia boli stále nervózni z toho, čo sa stalo a vyhýbali sa neznámemu. Takže sme na predstavení mali menej publika. Zhodou okolností však CD získalo nomináciu Grammy a napokon sa tejto hudbe dostalo zaslúženej pozornosti,“ spomína Stephen Stubbs, ktorý na Slovensku i v zahraničí na viacerých projektoch spolupracoval s Milošom Valentom. „Dobrou správou je, že sme si vybudovali reputáciu podujatia, od ktorého sa očakáva, že bude objavovať neznáme diela, zasluhujúce si pozornosť. Ľudia tieto zážitky u nás vyhľadávajú. Samozrejme, keď nie sme schopní získať podporu na niečo veľmi veľmi netradičné, musíme sa toho realisticky vzdať,“ dopĺňa energicky pôsobiaca riaditeľka Bostonského festivalu starej hudby Kathleen Fay, ktorá priletela do Európy kvôli madridskej premiére.

Ako sa robí festival

Európske turné s operou Niobé (po Madride smerovalo do francúzskeho Merignacu, Versailles, Paríža, Toulouse, Amsterdamu a Dortmundu) nadväzovalo na minuloročné nahrávanie Steffaniho opery v Brémach, no myšlienka oživiť dielo je takmer desať rokov stará. „Počas včerajšieho koncertu som spomínala na udalosti v roku 2007, na ktoré si už väčšina kolegov možno ani nepamätá. Paul O‘Dette mi vtedy zmienil meno Philippa Jarousského, o ktorom som už predtým počula. Hovorila som o ňom s viacerými kolegami a väčšina reagovala: ‚Neblázni, to sa nepodarí, je veľmi populárny, mimoriadne žiadaný, je to rocková hviezda.ʻ Ešte v tom roku sme sa vydali do Francúzska, po jednom z vystúpení sme ho navštívili v zákulisí a nasledujúce ráno pozvali na kávu, kde Paul pred neho položil partitúru Niobé. A on súhlasil. O štyri roky neskôr, v júni 2011, zaznela Niobé s Philippom na festivale v Bostone. Pozvala som tam aj zástupcov vydavateľstva Erato s tým, že v predstavení účinkuje jeden z ich spevákov a následne im navrhla nahrávku. Od nápadu po včerajší večer uplynulo teda takmer desať rokov,“ hovorí Kathleen Fay. S podujatím, ktoré sa koná každé dva roky, spolupracuje od 80. rokov 20. storočia, začínala tam vtedy ako študentka hudby – dobrovoľníčka. Festival má v súčasnosti šesť stálych zamestnancov, ktorým počas konania koncertov pomáhajú takmer dve stovky dobrovoľníkov, podľa Kathleen Fayovej je to spôsob ako zaujať a osloviť mladých ľudí v meste.

Záujem o starú hudbu v USA významným spôsobom vzrástol, no spôsob jej podpory sa v porovnaní s obdobím pred 20-30 rokmi úplne zmenil. Vtedy som venovala svoj čas jednému štátnemu a jednému národnému grantu (Massachusets Cultural Council, National Endowment for The Arts). Bola to veľmi náročná administratívna práca pre jednu osobu na plný úväzok, no išlo o signifikantný príspevok, takže sa to oplatilo. Vládne a štátne podpory v súčasnosti takmer vymizli, čo znamená, že väčšina financií pochádza odinakiaľ. Napriek tomu o štátnu podporu i naďalej žiadame, pretože predstavuje isté verejné ocenenie významu našej práce. No z hľadiska financií sa musíme spoliehať najmä na individuálnych patrónov a donorov. To je moja práca, žiadať o podporu, písať listy, vysvetľovať, viesť kampane,“ vysvetľuje Fay a dopĺňa, že približný ročný rozpočet podujatia v roku konania festivalu predstavuje na slovenské pomery neuveriteľné 3 000 000 amerických dolárov. Štátna podpora tvorí zhruba jedno percento, zvyšok sú už zmienení donori, ktorých však na rozdiel od situácie u nás motivuje možnosť daňových úľav. Festival, ktorého súčasťami sú tradične aj výstava hudobných nástrojov a prezentácia vydavateľstiev starej hudby a nástrojárskych dielní, sa s publikom snaží neustále pracovať.

Tak vznikla idea koncertného cyklu (v roku 1989 najskôr v Bostone, o 15 rokov neskôr v známej Morganovej knižnici v New Yorku), ktorý udržiava podujatie v povedomí počas celého „medzifestivalového“ obdobia, ale napríklad aj projekt pre deti. „Do portfólia našich podujatí patrí aj vzdelávací program, ktorého cieľom je zoznámiť deti so starou hudbou a starými nástrojmi. Je určený vekovej skupine na prvom stupni základných škôl. Máme talentovaného kolegu, ktorý hrá na množstve starých nástrojov, s ktorými cestuje, deti si ich môžu vyskúšať. Je ťažké vytvoriť kontinuitu, ktorá by pokračovala aj na stredné a vysoké školy, no snažíme sa o to, pretože to považujeme za náš príspevok k niečomu, čomu by mala byť venovaná pozornosť. Boston, bohužiaľ, nie je mestom, kde by sa hudba vo vzdelávaní brala vážne,“ vysvetľuje Kathleen Fay. Z jej rozprávania festival pôsobí ako dômyselné hudobné súkolie, kde má všetko svoje miesto. Hovorí, že projekty ako nahrávka Niobé či aktuálne turné sú krátkodobo stratové, no – podobne ako vydávanie partitúr predvádzaných diel v rámci edície Baroque Opera – predstavujú významnú investíciu do budúcnosti. Tú po niekoľkých rokoch nominácií zhodnotili nielen už vyššie zmienená aktuálna Grammy za Niobé, ale aj ďalšie pozvania, ktoré súbor v Európe dostal.   

Hudba sfér

Skúšanie Niobé v Auditorio Nacional bolo mimoriadne intenzívne, trvalo štyri dni a každý deň sa pracovalo s krátkymi prestávkami v priemere 6-8 hodín, niekedy i viac. Koncentrácia, pripravenosť, disciplína (desať minút pred začatím skúšky bol každý na svojom mieste a rozohrával sa alebo ladil) a zaujatie hudobníkov boli fascinujúce a s výnimkou dňa koncertu ma prinútili zriecť sa všetkých ďalších pôžitkov návštevy hlavného mesta Španielska. „Dynamickosť tohto ansámblu je skutočne výnimočná. Je to výsledok vízie Stephena Stubbsa a Paula O‘Detta, ktorí hrajú continuo a sú srdcom i dušou orchestra. Ja som zodpovedný za jeho zvuk a disciplínu. Mnohí z hudobníkov študovali v Európe, niektorí sú Európania – vďaka Milošovi a jeho spolupráci so Stephenom máme veľmi dobré kontakty so slovenskými hráčmi na sláčikových nástrojoch, ktorí predstavujú v ansámbli dôležitý činiteľ. Obvykle ich na naše projekty pozývame viac. Sú tu tiež viacerí moji študenti z Yale a Juilliardu. Pre túto hudbu sú nevyhnutní inštrumentalisti, ktorí sú súčasne veľmi dobrými komornými hráčmi. Napriek tomu, že orchester je pomerne veľký, hudba si vyžaduje nasadenie a schopnosť reagovať veľmi flexibilne,“ povedal mi po jednej z náročných skúšok huslista, koncertný majster a riaditeľ orchestra Robert Mealy, ktorý vedie na známej Juilliard School of Music pomerne nový, len 5-ročný program starej hudby.

Napriek intenzívnej práci bola atmosféra pokojná a priateľská, dalo by sa povedať, že demokratická; každý z hudobníkov mohol k výsledku prispieť svojím názorom. Hoci hlavnú pozornosť na seba pochopiteľne pútali hviezdy, fenomenálny Philippe Jaroussky (Amfión) a Karina Gauvin (Niobé), aj ostatné postavy v opere boli obsadené výraznými spevákmi. Vynikajúcu prácu odviedol napríklad temperamentný José Lemos v úlohe slúžky (Nerea), ktorý na scéne prejavil aj komediálny talent. Zaujala aj Teresa Wakim ako nesmelá a zaľúbená Manto. Spolu s Tiberinom (Colin Balzer) predstavovali v deji sympatický protipól voči dvojici vášňami zmietaných hlavných hrdinov. „Štýlovosť a virtuozita, akou vládne Philippe Jaroussky, tu predtým neboli. Nič podobné som predtým nepočul, nielen čo sa týka krásy, kultivovanosti a muzikálnosti, ale tiež techniky. Dokáže čokoľvek. Je to, akoby sme po opäť objavovali stratené umenie kastrátov,“ povedal mi počas jedného zo stretnutí Stephen Stubbs a nadšené madridské publikum po koncerte 18. januára by mu určite dalo za pravdu. Zvlášť úchvatný bol v Jarousského podaní sprevádzaný recitatív a ária Dell‘alma stanca – Sfere amiche, v ktorej sláčiky dopĺňa kvarteto viol da gamba. Tmavý zvuk, „bzučanie“ gámb a 6/4 takt spolu s úzkoambitovými krúžiacimi motívmi navodzujú pocit vesmíru, v ktorom sa vznáša lúč nádherne klenutej melodickej linky, pričom jej krásu a čistotu ešte podčiarklo umenie Francúza. Prehodiť však čo i len pár slov s hviezdnym kontratenoristom bolo nemožné. Darmo som obchádzal jeho asistentku so smutnými očami a na jej radu písal maily do Paríža akejsi Virginie, ktorá mi na ne nikdy neodpovedala. „Si príliš plachý,“ povedal mi Miloš Valent. „Mal si si ho odchytiť v zákulisí cez skúšky alebo po koncerte. Čakal tu ako každý z nás.“    

 

 

Paul O'Dette o Niobé

Príbeh Niobe začal niekedy v roku 1997. Vtedy sme v Bostone uviedli operu Orfeo od Luigiho Rossiho z roku 1647, ktorá bola skomponovaná na uvedenie vo Francúzsku, kde opera v tom čase neexistovala. Kardinál Mazarin chcel priniesť do krajiny taliansku kultúru prostredníctvom skladateľov, ako boli Rossi a najvýznamnejší operný taliansky skladateľ tej doby Cavalli, ktorý napísal v roku 1662 na objednávku operu Ercole Amante na svadbu Ľudovíta XIV. Ďalším logickým krokom bol Lully, ktorý do Ercole Amante napísal medziaktové balety a neskôr prispôsobil recitatív francúzskemu jazyku, čím vznikla typicky francúzska forma. Boli sme zvedaví, čo sa Lully naučil z diel, ktoré v Taliansku počul ešte ako mladý hudobník. Po produkcii Lullyho Tézea sme mohli i naďalej sledovať vývoj francúzskej opery a pokračovať cez Campru k Rameauovi, no povedali sme si, že by bolo možno zaujímavejšie pozrieť sa, ako francúzska opera ovplyvnila nemeckú.

Typickým pre nemeckú operu konca 17. storočia bola kombinácia francúzskych tanečných foriem, divertissements a talianskych árií, často árií da capo. Steffani pracoval na frankofilnom dvore v Nemecku, takže všetky tieto elementy používal. Partitúra Niobé ma okamžite zaujala, pretože obsahuje viacero árií, s akými som sa doteraz v barokových operách nestretol. Barokové opery obvykle obsahujú typické árie hnevu, lásky, scénu spánku, nikdy som však doteraz nenašiel nič, čo by sa podobalo na áriu Amfióna či scénu smrti. Partitúra je bohato inštrumentovaná, obsahuje violy, hoboje, flauty a trúbky. Prezrel som aj ostatné Steffaniho opery a vybral som štyri. Niobé bola dielom, na základe ktorého Steffani dostal miesto na dvore v Hannoveri. Jeho opery odtiaľ boli znovuuvedené v Hamburgu v nemeckých prekladoch a na iných miestach. No Niobé bola uvedená jedinýkrát v roku 1688 na mníchovskom dvore a potom odložená do knižnice.

 




Aktualizované: 11. 01. 2016