Logo HŽ

AD: Reagujete, HŽ 3/2015

Reakcia slovenských violončelistov na moje zhodnotenie výkonu francúzskeho violončelistu Jérôma Pernooa v Offenbachovom Concerto militaire ma úprimne potešila. Domnievam sa totiž, že jedným zo základných atribútov konštruktívnej kritiky (nielen tej hudobnej) je podnecovať diskusiu. Ukazuje sa, že pre slovenských violončelistov je diskusia o interpretačných výkonoch dôležitá, napokon ich reakcia je toho dôkazom. Takéto jasné zhrnutie odlišného názoru kultivovaným spôsobom si vážim o to väčšmi, že na stránkach Hudobného života sa podobné reakcie neobjavujú príliš často. Ak, tak majú nezriedka nepríjemnú príchuť vybavovania si účtov s recenzentom.

Violončelisti vedia lepšie, než ktokoľvek iný, že Offenbachov Concerto militaire na sólistu kladie skutočne mimoriadne požiadavky. Ospravedlňovanie interpretačných nedostatkov náročnosťou diela však, podľa môjho názoru, patrí do hlbokej minulosti. Každodenne máme dosť možností presviedčať sa o tom, že pre špičkových výkonných umelcov je technická náročnosť diel skôr výzvou ako prekážkou. Udivuje ma, že takýto rozhovor o interpretačných preferenciách bol iniciovaný práve Offenbachovým violončelovým koncertom, ktorý odznel v rámci pravidelného abonentného cyklu, a nie významnejším hudobným podujatím, akým bol napr. vrchol polstoročného organizačného snaženia v podobe uplynulého ročníka festivalu Bratislavských hudobných slávností.
Pokiaľ ide o zachytenie úrovne interpretačných výkonov, chcel by som slovenských violončelistov ubezpečiť, že si vo svojich postrehoch, ktoré sú z veľkej časti dielom subjektívnych preferencií, budem aj naďalej všímať predovšetkým atribúty, uchovávajúce si aspoň určitú mieru objektívnosti, ako napr. technika hry, intonačná čistota, charakter výrazu, presnosť súhry, atď. Teda všetky tie atribúty, ktoré pre slovenských violončelistov predstavujú „druhoradé skutočnosti“ a v ich „hierarchii kritérií“ by sa pravdepodobne ocitli na spodných priečkach. Zároveň sa pýtam: čo viac by už len zostalo z kritiky vychádzajúcej z „pozitívneho základu“, než len bezduché potľapkávanie sa po pleci, o ktorom si môžeme byť stopercentne istí, že je absolútne zbytočné? V tomto kontexte sa reakcia slovenských violončelistov zdá byť rovnako kuriózna ako spomínaný Offenbachov violončelový koncert.

 




Aktualizované: 15. 04. 2015