Logo HŽ

Idú ešte múdrosť a veda spolu?

(Zopár slov na margo jednej ilúzie)

V ilúzii žijú obe strany. Na jednej strane tí, čo z mocenských pozícií (MŠ SR, Akreditačná komisia...) redukujú hodnotenie súčasného poznania a pedagogických ciest vedúcich k nemu na pozitivistický pragmatizmus citácií, karentovaných časopisov, štatistík, tabuliek a ďalších formálno-kvantitatívnych výkonových ukazovateľov, čím úplne vytesňujú hľadisko umeleckého stvárňovania a poznávania sveta. Na strane druhej v tejto ilúzii žijú samotní umelci, umeleckí pedagógovia a ďalší odborníci zaoberajúci sa reflexiou umenia, umeleckou výchovou a vzdelávaním, ktorí sa tomuto absurdnému a jednostrannému tlaku prispôsobujú, čím úplne skresľujú a redukujú oblasť svojej činnosti, hrajúc násilne, formálne a často až komicky svoju rolu v pseudovedeckej komédii. Rád by som výberom myšlienok zo svojej rozsiahlejšej eseje1 urobil krok k širšej diskusii zainteresovaných.

Hesseho vízia súladu medzi Múdrosťou a Vedou

V „prílohe“ k románu Hra so sklenými perlami umiestnil švajčiarsko-nemecký spisovateľ, esejista a maliar Hermann Hesse  ako zavŕšenie svojej utopickej románovej fikcie literárne výtvory hlavnej postavy tohto diela – Jozefa Knechta, magistra ludi (hry so sklenými perlami) v bájnej provincii Kastália – jeho juvenilné básne a tri jeho autobiografické poviedky-životopisy. V skutočnosti tvorí táto časť románu jeho ťažisko, zavŕšenie, pointu. V básni Po čítaní Summy contra Gentiles  som našiel tajomné, mnohoznačné štvorveršie:

Niekedy býval, zdá sa, život ozajstnejší,
duchovia jasnejší, svet poriadnejší,
múdrosť a veda ešte išli spolu,
predkovia žili plnšie, mali dobrú vôľu...

Najmä predstava akejsi bájnej súhry medzi „múdrosťou a vedou“, ktorá už neplatí a stala sa záhadnou legendou, retrospektívny náznak dávnej, mystickej skúsenosti „predkov“, ktorí dokázali „žiť plnšie“, preukazovali „dobrú vôľu“ k „ozajstnejšiemu životu“, ktorí komunikovali s „jasnejšími duchmi“, ktorých „svet bol poriadnejší“, vyvolali vo mne veľa otázok, nepokoj a zvedavosť.
Záblesk zámeru i myšlienky sa vynoril okamžite, vzápätí akoby vyhasol, zostali len nesúvislé črepiny identifikovateľných motivácií, prameniacich zväčša v mojich dlhoročných skúsenostiach z reflexie hudby. Odohrávala sa na pomedzí medzi vlastnou kompozičnou prácou a činnosťou vysokoškolského pedagóga teórie hudby s akcentom na problémy analýzy hudobného diela. Nikdy som sa príliš nesnažil o prienik do čisto akademického terénu hudobnej vedy; analýza pre mňa bola vždy najmä zásobárňou pre sebareflexiu ako dialóg: „Reč, ktorú vedie duša sama so sebou o tom, čo skúma...“ 2
Hraničnú, extrémnu podobu má tento typ reflexie práve v spomínanom Hesseho románe Hra so sklenými perlami; cez postavu „magistra ludi“ Jozefa Knechta sa v ňom autor dotýka problémov podstaty ľudského poznávania, myslenia, kreativity, a to – čo je pre mňa obzvlášť inšpirujúce – cez médium a v teréne hudby.
V citovanom „knechtovskom“ štvorverší je jeho enigmatickým a vzrušujúcim jadrom práve zmienka o tom, že múdrosť a veda dakedy kráčali spolu, čím je súčasne naznačené, že sa tento súlad narušil, že sa teda tieto dve komplementárne línie ľudského poznávania od seba vzdialili, ich synergická súhra sa rozladila, čím sa narušil chod sveta, a tým aj autentickosť a plnosť života. To otvára mnoho otázok...

Múdrosť a paradigma súčasnej vedy

Aký vzťah medzi múdrosťou a vedou sa tu predpokladá ako ideál? Čo myslí Hesse pod „dobrou vôľou predkov“? Na akú historickú dobu sa vzťahuje narážka na „plnší a poriadnejší svet?“ Pod múdrosťou aj vedou predpokladá i nepoučené, banálne spoločenské, akúsi „sumu poznania“, nazbieranú skúsenosť mnohých ľudských generácií, ba vekov. Korene oboch pojmov nachádzame hlboko v útrobách ľudských dejín, pričom koreň predstáv o múdrosti je hlbší a košatejší ako u predstáv o vede, no zároveň sa akosi predpokladá, že do istého obdobia ho mali obidve vetvy spoločný (pozri napríklad astrológiu, alchýmiu; v stredoveku bola „vedou“ aj hudba!).
Paradigma súčasnej vedy, hoci už prešla mnohými zásadnými metamorfózami, je v aktuálnej podobe predsa len mladšia, je „výhonkom“ z prakoreňa; jej podoba v dejinách civilizácie Západu sa silno viaže predovšetkým na antickú grécku filozofiu a jej reinkarnáciu v racionalistickej epoche osvietenstva, teda na impulzy z obdobia renesancie a raného baroka (Descartes a ďalší). Múdrosť si však ľudstvo uvedomuje a cení už od šerého dávnoveku; predstava „mudrca“, múdrosti ako kvintesencie hlbokého, magického, mysticky transcendujúceho poznania o svete, človeku, vesmíre sa nám prihovára z dávnych mýtov a legiend rôznych kultúr.
Nie náhodou sú aj tri „autobiografie“ Jozefa Knechta v Hesseho románe akýmsi vertikálnym rezom predhistorickým i historickým časom, oporným bodom pomyselnej „fylogenézy múdrosti“ osvetľujúcim rôzne fázy aktívneho, celostného podielu človeka na tajomstvách života. Písanie takýchto „autobiografií“, skúmanie vlastných minulých „prevtelení“ bolo v utopickej Kastálii – provincii praktizujúcej a obradne uctievajúcej „hru so sklenými perlami“ – súčasťou pedagogickej praxe, výchovy adeptov k umeniu a tajomstvám tejto hry, ich prípravy na funkcie a úlohy, ktoré prísne hierarchizovaný, nadosobne, objektívne organizovaný a usporiadaný kastálsky svet ponúkal schopným, povolaným a predurčeným, no súčasne aj pokorným a poslušným voči všeobecne prijatým princípom. Cez „prevteľovanie“ vo fiktívnych životopisoch akoby cestovali v čase, vrstvami vlastnej bytosti, ktorých podobu a zmysel uchovalo iba odvrátené a tajomné nevedomie, stopy po „bývalých životoch“.

Privolávač dažďa a ranokresťanský pustovník

Natíska sa tu myšlienka C. G. Junga3, ktorú formuluje v polemike s redukovaným obrazom ľudského intelektu (myslenia) takto: „Rozumieme vôbec niekedy tomu, čo myslíme? Chápeme iba také myslenie, ktoré nie je ničím iným než rovnicou, z ktorej nikdy nevyjde viac, ako sme do nej dosadili. To je intelekt. Nad tým však existuje myslenie v prastarých obrazoch, symboloch starších než historický človek, ktoré mu boli od pradávnych čias vrodené, pretrvávajú všetky generácie a s večnou živosťou napĺňajú základné vrstvy našej duše. Plný život je možný len v zhode s nimi, múdrosť je návrat k nim...“

V prvom „životopise“ sa Jozef Knecht (H. Hesse) postavou „privolávača dažďa“ vracia až k šerému predhistorickému dávnoveku matriarchátu, kedy funkcia „šamana“ (ktorým v kolobehu životov vtedy Jozef Knecht bol), teda osoby, ktorej bolo dovolené čítať z prírody jej znamenia a zámery, bola absolútne podriadená centrálnemu kultu Veľkej Matky ako nositeľky všetkej dovtedajšej skúsenosti, posvätnej tradície, mravných zákonov, Múdrosti. Pri najmenšom zlyhaní šaman platil za dlh voči večnému Tajomstvu Prírody svojím životom, ktorý vkladal naspäť do rúk Matky.

V druhom „životopise“ (nazvanom „Spovedník“) je Jozef Knecht ranokresťanským pustovníkom, ktorý v sebatrýznení a askéze hľadá pravú Múdrosť a pokoj duše. Nedarí sa mu to, preto nachádza pomoc v putovaní za radami a múdrosťou iného, podobne svätého a uctievaného muža-pustovníka, o ktorom sa vie, že je dokonalým spovedníkom, aby uňho našiel útechu a usmernenie vo svojom tápaní. Obaja svätí muži sa stretnú na polceste k sebe navzájom (lebo aj ten druhý má podobný problém), aby až v spojení svojich síl, vo vzájomnej účasti na askéze našli východisko, úľavu i hlbšiu múdrosť. Tu už Hesse jasne anticipuje aj tragický, a pritom logický osud hlavnej postavy románu, samotného Jozefa Knechta. Ten, napriek tomu, že v Kastálii dosiahol všetky možné pocty a hierarchické stupne múdrosti i všeobecnej spoločenskej úcty, nakoniec všetko opúšťa a odchádza, aby zvyšok svojho života strávil medzi obyčajnými, svetskými ľuďmi ako súkromný učiteľ priateľovho syna, uprostred tradičnými ľudskými osudmi a hriechmi naplneného plnokrvného sveta, obklopujúceho výlučný ostrovček jeho rodnej Kastálie. Zanecháva v nej aj „hru so sklenými perlami“ ako čosi, čomu sa – napriek dosiahnutej dokonalosti – vzpriečilo jeho živé, ľudské srdce...

Hudba ako základ obnoveného spoločenstva

Na tomto mieste – ešte než pripomeniem aj tretí Knechtov „životopis“ – je vhodné aspoň heslovito naznačiť, o čo vlastne v Hesseho románe Hra so sklenými perlami ide. Rozprávač, biograf života Jozefa Knechta, hneď na začiatku opisuje zázemie, z ktorého vzišlo spoločenstvo Kastálie. Zrodilo sa z veľkých apokalyptických kríz, krviprelievaní, hlbokých spoločenských rozporov v časoch, keď sa do tragickej priepasti dejín (ktorá bola v čase písania románu realitou) prepadlo tzv. fejtonistické obdobie ľudstva. Hesse tak nazýva dobu „ďalekosiahleho individualizmu“, ktorý bol v Európe výsledkom vývoja po „oslobodení myslenia a viery od akéhokoľvek autoritatívneho ovplyvňovania“.4 Oslobodenie ducha individualizmu viedlo nakoniec do ničoty, predajnosti intelektu, rezignácie ducha, rozpadu akejkoľvek autority, morálnych zásad, k stagnácii a poklesu umenia a k ďalším prejavom apokalyptického zániku.5
Potreba pretvoriť a znova ukotviť svet v čase, keď sa ocitol na dne, sa v Hesseho utopickej vízii prejavila zvláštnou, prekvapujúcou formou: ľudstvo sa v kríze uplo k hudbe, dokonca k teórii hudby! Zatúžilo znova sa podrobiť duševnej disciplíne, zbožnosti a úcte k Bohom stvorenému vesmíru, ktoré vyžarujú z hudby starých majstrov, napríklad z J. S. Bacha. Hesse ako „kronikár“ vzniku Kastálie a životopisec svojej postavy Jozefa Knechta píše: „Ľudia ducha... totiž zistili, že mladosť a tvorivé obdobia našej kultúry sa pominuli, že nastala staroba a súmrak a z tohto zrazu všetkými pociťovaného poznania si vysvetľujeme mnohé skľučujúce znamenia doby; bohapusté zmechanizovanie života, hlboký pokles morálky, neverectvo národov, falošnosť umenia...“ Novú nádej poskytli práve „výskumy a vyučovacie metódy histórie hudby, lebo táto veda sa práve vtedy vysoko rozvinula...“ A tak sa pravidlá a ciele „hry so sklenými perlami“ spočiatku formovali na „seminároch hudobnej teórie“ – „v malých krúžkoch hudobných vedcov a hudobníkov“.

Knechtov „indický životopis” – hľadanie Múdrosti

Vo svojom treťom – „indickom životopise“ prežíva Knecht mystické premeny v duchu budhistickej a hinduistickej filozofie; prediera sa „kolobehom životov“, aby mu nakoniec – po veľkých útrapách a skúškach – unikol do jogínskej samoty a koncentrácie.
Je paradoxom Hesseho románu i tejto jeho fikcie, že „skutočný životopis“ Jozefa Knechta je oveľa prostejší, pokornejší; neopakuje sa tu „magický“ vzorec z inej jeho slávnej novely Siddhártha; Knechtova smrť je nenápadná a pravdivá; múdrosť, v ktorej zo sveta odchádza, zachováva jeho identitu i zodpovednosť voči druhým, je skôr výsledkom jungovskej individuácie – cesty za sebou samým cez jej jednotlivé stupne, na ktorej práve Múdrosť je tým rozhodujúcim tretím štádiom – po vyrovnaní sa s Tieňom a s Animou pred dosiahnutím bytostného Ja (Das Selbst)... Jozef Knecht dosiahol múdrosť v dokonalej zhode s myšlienkou starogréckeho filozofa-búrliváka a podivína Hérakleita: „Pre bdiacich je svet jeden a spoločný, ale každý zo spiacich sa obracia k vlastnému...“ Európskemu mysleniu (a najmä vede) trvalo vyše dvetisíc rokov, než sa stali hodnými tohto poznania. Knecht preň obetoval vlastne všetko – celý svoj kastálsky život a s ním i vysoko sofistikovanú filozofiu „hry so sklenými perlami“.

Fenomén múdrosti v súčasnej psychológii

V štúdii súčasného slovenského psychológa Imricha Ruisela6 sa jazykom modernej, vedecky orientovanej psychológie hovorí o múdrosti vlastne to isté:  je prosociálna – pôsobí integračne – upozorňuje na jednotu sveta – ide jej o skupinové dobro – spája v sebe poznanie a cnosť (dobro) – nezávisí od kariérne dosiahnutého stupňa profesijnej špecializácie – predstavuje zrelé myslenie, často nezávislé od bežných pojmov, ba od daru reči: funguje ako nemé svedectvo – je výsledkom pochopenia zmyslu života – prejavuje sa najmä v postojoch a činoch.
Ruisel sebakriticky pripomína, že psychologická veda len s ťažkosťami skúma fenomén múdrosti. Jeho viacdimenzionálnosť, prepojenosť s láskou, dobrom, etikou všeobecne sa ako celok vzpiera tradičným metódam výskumu.7
Pochopenie samého seba ako súčasti Bytia – črta syntézy, zážitok jednoty Univerza, oslobodenie sa od egotizmu, to všetko podľa Václava Bělohradského prelamuje bezprostredné „prírodné“ súvislosti (i závislosti) človeka, vytvára odstup a zároveň uchováva a chráni spoločný svet ľudí „pred imperialistickými monológmi špecialistov a manažérov každého druhu...“

Individuácia a individualizmus

Zdanlivý rozpor medzi snahou o individuáciu a strach Kastálie pred vystupňovaným a agresívnym individualizmom je podstatou drámy Jozefa Knechta; vedie poctivý a trpezlivý zápas o pochopenie so svojou vrchnosťou, píše list so žiadosťou o uvoľnenie z funkcií a zodpovednosti verejného činiteľa, upozorňuje na to, že by rád „kastálsky život a myslenie... bez prerušenia tradície pomaly a jemne rozširoval a zohrieval, privádzal mu zo sveta a dejín novú krv,“ priznáva sa, že „sníva o tom, aby sa Kastália a svet spriatelili a navzájom prestupovali...“ Nedočká sa však pochopenia; kastálsky najvyšší činiteľ Majster Alexander jeho názory neprijme, a tak Knecht, zanechajúc svojich žiakov, všetok svoj majetok, postavenie a vplyv, odchádza sám do neistoty, do prostej a obyčajnej civilnej existencie. Týmto jeho vnútorným rozhodnutím sa „projekt Kastália“ stáva, aspoň pre neho, neuskutočniteľnou utópiou... Žiadna prísnosť logiky, rozumu, žiaden poriadok, akokoľvek starostlivo a zodpovedne vybudovaný, neobstoja pred premenlivosťou, pred neustálym plynutím sveta a jeho foriem... Znovu k nám spoza chrbta času a dejín dolieha Hérakleitovo „Panta rhei! – Všetko plynie!“.
Preto je vlastne potrebné prepojenie medzi Múdrosťou a Vedou. Pozitivistické koncepcie poznania sveta, racionalistická, karteziánska línia poznania v západnom svete, nepočítajúca s aktívnym podielom samotného poznávajúceho subjektu, vlastne zlyhali; to ony v priebehu vývoja postupne rozladili „spoločný krok“ medzi týmito dvomi líniami ľudského poznávania.

Veda a Múdrosť v jednote – vízia Fritjofa Capru

Musela to byť nakoniec Múdrosť, čo upozornila na toto „vykoľajenie“. Veľmi názorne a sugestívne to vyslovil moderný fyzik a mysliteľ Fritjof Capra. Predstavuje svet modernej fyziky, ktorá prekročila staré paradigmy, aby sa dostala za hranice logiky a dovtedy platných pojmov – predovšetkým v teórii relativity, v kvantovej teórii a ďalších nadväzujúcich objavoch prelomila zdanlivo definitívne a nepriepustné limity poznania hmoty a jej existencie v čase a priestore. Capra pozorovania moderných fyzikov, ich poznanie porovnáva s myšlienkami východných filozofických koncepcií – hinduizmu, budhizmu, taoizmu. Vzájomnou konfrontáciou ukazuje, ako blízko majú k sebe špičková subatómová fyzika a duchovná, meditatívna skúsenosť „východnej Múdrosti“: „V modernej fyzike sa vesmír chápe ako dynamický, nedeliteľný celok, ktorý vždy podstatným spôsobom zahŕňa aj pozorovateľa. Pritom tradičné pojmy priestor a čas, izolované objekty a príčina a následok strácajú svoj význam. Takéto chápanie je však veľmi podobné východnej mystike. Podobnosť je zjavná v kvantovej teórii a teórii relativity a ešte očividnejšia je v ‚kvantovo-relativistických‘ modeloch subatómovej fyziky, kde sa obe tieto teórie kombinujú a vytvárajú veľmi nápadné paralely s východným mysticizmom.“ 8 Na Caprovej brilantnej knihe je skvelé a inšpirujúce, že nezotrváva len pri odkazoch na introspekciu východných mystikov, ale ukazuje, že aj západné myslenie má v tomto zmysle svoje tradície.

Ako zachovať komplementaritu
obidvoch veličín

Hérakleita („Všetko plynie!“) a základnú predstavu o „Ceste Taa“ ako o plynutí som už spomenul. Rád by som ich doplnil aj o poznatok emočného prúdenia z oblasti emočnej inteligencie: „Tvorivá činnosť závisí na sústredenom ponorení... Vysoko koncentrovaný stav je podstatou prúdenia... Je to opak ustaraného premýšľania; namiesto toho, aby sa ľudia utápali vo vlastných myšlienkach, sú náhle tak pohltení prítomnosťou, že strácajú akékoľvek sebauvedomenie...“9 Capra v podobnom zmysle cituje aj  Wernera Heisenberga: „Svet sa javí ako zložitá spleť udalostí, v ktorej sa obmieňajú alebo prekrývajú, alebo kombinujú spojenia rozličného druhu, a tým určujú štruktúru celku...“ aby sám vyhrotil základnú črtu novej paradigmy: „...je možno iba predzvesťou celkom novej podoby ľudského intelektuálneho snaženia, ktoré nielenže bude spočívať mimo fyziky, ale ani sa nebude dať opísať ako ,vedecké‘...“ Marián Dujnič to v doslove ku Caprovej knihe sumarizuje takto: „Pretože nová paradigma (modernej fyziky, pozn. autora) chápe vesmír ako nerozčleniteľnú sieť javov, bez akejkoľvek hierarchizácie a základu, budú sa musieť budúci vedci bez základov zaobísť. Nová metafora poznania ako siete bez základu je pre klasických vedcov mimoriadne nepohodlná...“
Nazdávam sa, že táto znepokojujúca situácia vzniká aj pre ľudí vedecky činných v oblasti vied o umení. Dnešné (dosť časté, ba prevládajúce) predstavy o „vedeckosti“, a práve, paradoxne, v oblasti humanitných vied, skľučujúco zaostávajú za víziami a skúsenosťami moderných fyzikov.
Dnešným umenovedcom a teoretickým pedagógom-metodikom sa príliš nedarí zachovať komplementaritu Múdrosti a Vedy; strnulo zdôrazňujú práve neživý poriadok, priveľa klasifikujú, triedia, popisujú, nálepkujú, usporadúvajú, podrobujú ho naivným akože vedeckým povrchovým (dizajnérskym) úpravám a prvoplánovým štatistickým operáciám, unikajú do historizujúcich exkurzov, pričom zážitok zo skúmaného objektu, stotožnenie sa s  ním na báze prežívania, fascinácie, spomínaného „emočného prúdenia“ akoby absentoval. Mne teda v oblasti teórie hudby, hudobnej analýzy, ale najmä v umeleckej pedagogike veľmi a dlhodobo chýba.
Zmena paradigmy v humanitných vedách, ak by mala nasledovať príklad modernej fyziky, zahŕňa – ako píše Capra – zmenu hodnôt. „Musí prebehnúť v srdci... Musíme zmeniť svoj postoj k Prírode, pristúpiť s ňou na spoluprácu a neubližovať jej...“ Caprova  výzva vedám (i západnej múdrosti) sa zhoduje s postrehom starých Číňanov, ktorý sám uvádza v tejto svojej slávnej knižke: „Tí, čo dodržiavajú poriadok Prírody, plávajú v rieke Taa.“
Jednoducho povedané: sú múdri.

Morálka ako klasické kultúrne gesto?

Na záver sa ešte raz vrátim k východisku svojej úvahy – k románu Hermanna Hesseho Hra so sklenými perlami.
Už bolo povedané, že magister ludi, citlivý, múdry, duševne vyrovnaný znalec hudby Jozef Knecht nakoniec odmieta svoju kariéru, a tým vlastne i posolstvo a praktiky Kastálie: nemôže zo svojho pohľadu na svet vynechať svoje srdce, svoju identitu. Patria do jeho osobnej, bytostnej koncepcie Múdrosti ako zavŕšenia ľudskej individuácie. Odmieta tým však oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo...
Rozprávač v Hesseho románe končí svoj výklad o histórii vzniku Hry so sklenými perlami výrokom samotného Jozefa Knechta, ktorý zaznamenal jeho žiak:
„Klasickú hudbu považujeme za výťažok a súhrn našej kultúry, lebo je jej najvýraznejším a najadekvátnejším gestom a vyjadrením. V hudbe vlastníme dedičstvo antiky a kresťanstva, ducha radostnej a smelej zbožnosti, neprekonateľnú rytiersku morálku. Lebo morálka koniec koncov znamená klasické kultúrne gesto, zhrnutý vzor ľudského správania... Tvárnosť klasickej hudby znamená: uvedomovanie si tragiky ľudstva, pritakávanie ľudskému osudu, smelosti, vyrovnanosti! Pripravenosť na smrť... Vždy ide napriek tomu aj o vzdor, odvahu voči smrti, rytierskosť a zvuk nadľudského smiechu, nesmrteľnú veselosť. Nech to zaznie aj v našich hrách so sklenými perlami a celom našom živote, konaní a utrpení...“
Znie to povznášajúco a dojemne. A predsa sa Hesseho románový hrdina zrieka objektivizovanej, a preto ustrnutej podoby tohto sveta, tejto predstavy. A možno ani nie. Len si uvedomí rozporuplnosť hudobnej krásy, ktorá síce nastoľuje nádherný kultúrny artefakt – je dokonalosť sama –, no predsa sa jej usporiadanie nedá v živote ľudí uskutočniť... Aká tragika! Tragika každej Kastálie!
Ale aspoň skúmať by sme hudbu mohli tak, ako moderní fyzici skúmajú hmotu: v jej neustálej vnútornej premenlivosti, ktorá je skrytá pod jej zdanlivo dokonale usporiadaným povrchom. Kým hudobná tvorba 20. a 21. storočia sa už dávno odhodlala poodhaliť posvätný závoj klasických hudobných zákonitostí a slobodne sa pozrieť na to, čo je pod ním, akademická hudobná veda má s tým  dodnes veľké problémy...

 

Autor (72) je skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg na HTF VŠMU.

1 Idú ešte múdrosť a veda spolu? (malá úvaha skladateľa k noetickému aspektu reflexie a autoreflexie hudby) – zborník: PU v Prešove, Kapitoly k dejinám estetiky na Slovensku IV. (ed. Jana Sošková, 2012)
2 Platón, In: Václav Bělohradský: Společnost nevolnosti; tento český súčasný filozof pôsobiaci v Taliansku Platónovu myšlienku presne rozvíja, keď reflexiu charakterizuje ako stav, v ktorom „mysliace Ja načúva Bytiu... a musí znova pochopiť samo seba ako súčasť tohto Bytia (tamže)...“
3 C. G. Jung: Člověk a duše. Praha: Academia, 1995
4 Hesse tu naráža na obdobie renesancie, osvietenstva, na proces sekularizácie duchovného života, ktorý sa vtedy začal.
5 Hesse mal roku 1943 určite na mysli predovšetkým obdobie vzniku, nástupu a besnenia fašizmu pri súčasnej nečinnosti sveta kultúry, ktorý tejto oblude nedokázal účinne čeliť a v zápase s ňou zlyhal; ale aj my, ľudia v roku 2013, symptómy tohto rozkladu pociťujeme, hoci v inej súvislosti, rovnako naliehavo; akoby sme sa  znova ocitli v bahne hesseovského „fejtonistického obdobia“.
6 www.psychologia.sav.sk/Ruisel_Mudrost-inteligencia-osobnost.pdf
7 V tom istom zborníku hovorí Damian Kováč v súvislosti s múdrosťou o „veľkej variete vlastností“.
8 Fritjof Capra: Tao fyziky. Bratislava: Gardenia, 1992
9       David Goleman: Emoční inteligence. Praha: Columbus, 1997




Aktualizované: 27. 02. 2016