Logo HŽ

Lawrence Brownlee: "Nemám rád, keď ma volajú maestro"

Rok po koncerte fenomenálneho peruánskeho tenoristu Juana Diega Flóreza sme sa v Bratislave stretli s   ďalším kráľom vysokého c, tridsaťdeväťročným Afroameričanom Lawrenceom Brownleem. Niekdajší líder gospelového zboru, vášnivý milovník salsy a  nadšený amatérsky fotograf patrí desať rokov po profesionálnom debute k najvyťaženejším belcantovým tenoristom sveta. Za jeho úspechom sa neskrýva len vzácne posadený, technicky dokonalý hlas a obdivuhodná muzikálnosť, ale aj sympatické vystupovanie a osobnostná charizma. Júnový koncert Lawrencea Brownleeho v bratislavskej Redute patril k  najväčším zážitkom uplynulej sezóny.

Pochádzate z hudobne založenej rodiny, ale k opere ste sa dostali až na prahu dospelosti. Čo vás k nej doviedlo?
Nikto z príbuzných nie je profesionálnym hudobníkom, avšak takmer všetci sa venujú gospelu. Vyrastal som obklopený hudbou. Hral som na bicích, trúbke, klavíri, ale ku klasike som sa dostal až na strednej škole v rámci špeciálneho edukačného programu. No ani potom som nemal v úmysle robiť operu. Vlastne som ju vôbec nemal rád, nerozumel som jej, pripadala mi smiešna. Až som v roku 1990 videl záznam koncertu „Troch tenorov“, ktorý dirigoval Zubin Mehta, a moje vnímanie opery sa úplne zmenilo.

Začínali ste v gospelovom zbore. Keď porovnáte gospel a belcanto, čo ich odlišuje a čo majú spoločné?
Hoci sú to odlišné štýly, predsa majú mnoho spoločného. Podstatnou črtou gospelu je improvizácia, jeho čaro z veľkej miery spočíva v interpretačnej slobode. Improvizácia prebieha formou bohatého melizmatického pohybu. A práve nutnosť úplne uvoľniť hlas v ozdobách je spájajúcim momentom medzi gospelovou a belcantovou technikou. Operné árie sa samozrejme nezakladajú na improvizácii, sú fixované v notovom zápise. Ale od belcantových kadencií ku gospelovej melizmatike vôbec nie je tak ďaleko, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Spočiatku vám predpovedali budúcnosť druhoodborového speváka na menších scénach. Dnes sa váš príbeh vníma ako víťazstvo talentu, vôle a usilovnosti nad predsudkami.
Naozaj to najprv vyzeralo, že by moja čierna pleť a nízky vzrast mohli predstavovať prekážky v kariére. Navyše som donedávna mal o dvadsať kíl viac, čo mi tiež nepridávalo na atraktivite. Nemal som ktovieaké vyhliadky. Ale môj otec, ktorý je rovnako malý ako ja, mi prízvukoval: „Netráp sa nad tým, čo nemôžeš zmeniť. Farbu pleti ani výšku neovplyvníš. Ale to, koľkými jazykmi hovoríš, ako napreduješ, akú hudbu robíš, ako spievaš, to je v tvojich rukách.“ Takže som na sebe tvrdo pracoval, čo je základ každého úspechu.

Čo považujete za míľniky svojej kariéry?
Prvým míľnikom bolo víťazstvo v celoamerickej súťaži mladých operných spevákov Metropolitan Opera National Council Auditions v roku 2001. Druhou kľúčovou príležitosťou, ktorá ma posunula dopredu, bol debut v La Scale v roku 2002 – alternoval som Juana Diega Flóreza ako Almaviva v Barbierovi zo Sevilly. A tretím míľnikom bola Rossiniho Armida v Metropolitnej opere, kde som spieval po boku Renée Flemingovej. Inscenácia sa prostredníctvom projektu Live in HD dostala k tisíckam divákov na celom svete. Škoda, že sa táto nádherná opera neuvádza častejšie. Je však interpretačne extrémne náročná, okrem iného potrebuje v obsadení päť tenorov.

Počas štúdia a nasledujúcich desiatich rokov profesionálnej kariéry ste sa stretli s mnohými vzácnymi osobnosťami. Ktoré z nich vás najviac ovplyvnili?
Nesmierne ma posunula spolupráca s dirigentmi Lorinom Maazelom, Simonom Rattlom, Antoniom Pappanom, Albertom Zeddom, Mauriziom Beninim. Veľmi rýchlo som dostal šancu spievať po boku Anny Netrebkovej, Renée Flemingovej, Diany Damrauovej, Joyce DiDonatovej, Lea Nucciho. Pripadalo mi to ako sen, ktorý sa stal skutočnosťou. Je úžasné učiť sa opernému kumštu po boku fantastických umelcov. Popri nich som pochopil, že robiť operu neznamená postaviť sa a spievať. Musí v tom byť kus srdca, emócií, vášne, hlboko prežitej komunikácie s divákmi. Spolupráca s takýmito interpretmi ma posúva, inšpirujú ma, aby som sa stále zlepšoval, aby som neostal len dobrým spevákom.

Ste perfektný výškar. Nakoľko je to vec prirodzeného posadenia hlasu a nakoľko vec správneho technického vedenia?
Prirodzené fyzické dispozície sú určite veľmi dôležitým predpokladom k zvládnutiu vysokej polohy a ja som za tento dar vďačný. No ešte dôležitejšie je podporiť prírodu kvalitnou vokálnou technikou. Iba tá je zárukou dlhej speváckej životnosti. Chvalabohu, mal som šťastie na dobrých pedagógov – Davida Starkeya, Fritza Robertsona a Costanzu Cuccarovú.

Stále s nimi konzultujete, alebo sa kontrolujete už sám?
K sopranistke Costanze Cuccarovej chodím stále, už trinásť rokov, odkedy som začal študovať na univerzite v Indiane. Sú to sporadické lekcie, na poslednej som bol pred dvoma mesiacmi.

Ale aj vy sám už vediete majstrovské kurzy. To je zväčša parketa pre starších spevákov, ktorých kariéra sa blíži k svojmu záveru.
Za dvanásť rokov, čo profesionálne spievam, som sa čosi naučil, dosť som toho zažil a mám potrebu sa s tým podeliť. Je rozdiel, keď sa s dvadsaťročným začínajúcim spevákom rozpráva umelec, ktorý má vlastnú kariéru za sebou, alebo keď je to človek, ktorý je uprostred aktuálnej opernej praxe. Snažím sa ďalej odovzdať užitočné rady získané od múdrych ľudí, ktorých som na svojej ceste stretol. Dúfam, že dokážem sprostredkovať užitočné informácie. No sám seba v tomto procese nazývam študentom, učím sa od mladších kolegov rovnako ako oni odo mňa. Hlavne nemám rád, keď ma volajú maestro.

Viete sa s nimi podeliť napríklad o recept na vysoké c?
Hovorí sa, že u speváka je inštrumentom celé telo. Moja pedagogička ma učila vizualizovať si každý tón, vytvoriť si iniciačnú predstavu. Najdôležitejšie je vybudovať a zafixovať si intenzívny vnútorný pocit tónu, jeho dychovú i lokačnú dispozíciu.

V súčasnosti spievate takmer výlučne Rossiniho, Donizettiho, Belliniho. Ostanete im verný, alebo predpokladáte rozšírenie repertoáru o ďalších skladateľov?
Určite by som rád spieval viac Mozarta. V blízkom čase sa zrejme dostanem aj k vysokým partom z francúzskej opery alebo k Händlovi, či iným barokovým operám. Pravdepodobne nikdy nebudem spievať Verdiho alebo Pucciniho. Nesmierne rád by som si zaspieval napríklad Edgara alebo Rodolfa, no môj hlas nedisponuje potrebnou silou. Ale občas dávam ako prídavok na koncertoch Che gelida manina. Jedna ária mi neublíži, dôležité je, že sa nemusím trápiť s veľkým orchestrom v treťom dejstve.

Keďže spievate podobný repertoár, zvyknú vás porovnávať s Juanom Diegom Flórezom. Ako na to reagujete?
Hoci sme rovesníci, jeho kariéra sa začala približne o desať rokov skôr než moja. Vždy som Juana Diega vnímal s nesmiernym obdivom, jeho umenie pre mňa predstavovalo najvyššiu možnú úroveň, kam sa spevák môže vypracovať. Mám voči nemu absolútny rešpekt. Preto ak nás dnes porovnávajú, vnímam to ako obrovský kompliment. Neexistuje medzi nami rivalita, v súkromí sme priatelia. Obaja máme skvelú kariéru, takže si niet čo závidieť. A otázka, ktorého z nás kto preferuje, je záležitosťou osobného vkusu každého poslucháča.

Operní speváci väčšinou neobľubujú moderné inscenácie. Ako ste na tom vy?
Nemám problém s nekonvenčnými inscenáciami. Naopak. Myslím si, že v čase moderných technológií, kedy sa prostredníctvom nových médií dostáva k ľuďom obrovské množstvo informácií a podnetov, opera potrebuje byť „in“. Musí komunikovať o témach, ktoré ľudí zaujímajú, spôsobom, ktorý je pre nich atraktívny. Najmä mladú generáciu neoslovia „stariny“, na to vníma svet príliš dynamicky. Aj ja obdivujem inscenácie, ktoré dokážu byť vizuálne i myšlienkovo silné, a pritom nezničia hudbu. Myslím si, že to je cesta, akou by sa mala opera uberať, ak ju nemá najmä mladá generácia vnímať ako prežitok.

Váš kalendár je extrémne nabitý. Nemávate niekedy pocit, že sa prepínate? Napríklad uplynulý mesiac musel byť pre vás veľmi náročný...
Svoj diár vnímam s odstupom, ako veľký obraz. Je pravda, že minulý týždeň som spieval deň po dni Rossiniho v Paríži a v Mníchove. Ale to bola výnimočná situácia, zobral som záskok na poslednú chvíľu. Zato predchádzajúce tri dni som nerobil vôbec nič, len som relaxoval. A ďalšie dva dni po Mníchove som mal tiež voľno. Takže keď to zrátate, dve predstavenia za týždeň, to vôbec nie je také zlé. Ale ak by som cítil, že idem na doraz, záskok nevezmem. Už sa učím hovoriť „nie“. Uvedomujem si, že mám zodpovednosť voči svojmu nástroju. Žijem zdravo – nepijem alkohol, nefajčím, snažím sa nájsť si čas na fyzickú aktivitu.

Máte krásnu rodinu s dvomi malými deťmi. Dá sa rodinný život zlúčiť s kariérou?
Každý deň, keď som mimo domu, mi manželka Kendra posiela videá s našimi deťmi. Veľa času trávime na Skype. No čoraz intenzívnejšie si uvedomujem, že reálny život sa odohráva niekde inde než v opernom kolotoči. Že deti rastú, každý deň sa naučia čosi nové a ja pri tom nie som. Uplynulú noc spáchal môj dobrý priateľ samovraždu. To sú momenty, ktoré vami otrasú. Vtedy si uvedomíte, že by ste mali byť častejšie pri ľuďoch, ktorých máte radi – pri manželke, deťoch, priateľoch. Teším sa na letné prázdniny, konečne sa budem naplno venovať rodine. A keď deti vyrastú natoľko, aby zvládli tento kočovný život, budeme cestovať spolu.

Lawrence Brownlee (nar. 1972) pochádza z Youngstownu v americkom Ohiu. V roku 2001 zvíťazil na súťaži mladých operných spevákov Metropolitan Opera National Council Auditions. V roku 2002 profesionálne debutoval vo Virginii ako Almaviva v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, o rok neskôr s rovnakou postavou absolvoval európsky debut v milánskej La Scale. Odvtedy spieval na najvýznamnejších javiskách sveta v Miláne, New Yorku, Londýne, Mníchove, Berlíne, Paríži, Madride, Viedni. Jeho doménou sú diela Rossiniho, Donizettiho a Belliniho.




Aktualizované: 14. 03. 2016