Logo HŽ

Lucia Chuťková: "Najdôležitejšie sú pre mňa muzikalita a energia"

Patrí k najvýraznejším postavám bratislavskej scény mladých skladateľov a skladateliek. Prešla štúdiom kompozície na Konzervatóriu v Bratislave aj na VŠMU, no popri tom účinkovala (a účinkuje) v hudobných formáciách venujúcich sa skôr „neklasickým” žánrom a snáď to jej hudbe dáva zvláštny punc originality a neopočúvanosti. Po viacerých úspešných premiérach na skladateľských prehliadkach vyšla nedávno jedna z jej skladieb na debutovom CD akordeonistu Milana Osadského.

Keď počúvam tvoje skladby, najmä ak znejú na skladateľských prehliadkach, mám pocit, že sú akosi „iné“, že sa odlišujú od toho, čo väčšinou píšu tvoji rovesníci. Mám tým na mysli, že nechcú znieť ako Beethoven, Prokofiev alebo Rachmaninov. Ako sa ti darí ubrániť „študentskému eklekticizmu“?
Možno by som sa k tomu teraz nemala priznávať, ale ešte počas štúdia na konzervatóriu boli tieto tendencie aj u mňa. Najmä smerom k Šostakovičovi. Istá dravosť, ktorá z mojej hudby išla, mala blízko povedzme k Šostakovičovi alebo Stravinskému, ale bolo to naozaj len v začiatkoch. Neviem presne, čím to je, ale určitú rolu tu zohralo to, že som postupne načerpala vplyvy z hudby iných žánrov. Dôležitým faktorom bolo, že som začala hrať v kapele a aj vďaka tomu vstrebala ďalšie štýly hudby, takže výsledkom bola akási fúzia.

Reč je o kapele Hvozd, ktorej štýl sa definuje ako „urbánny folk“, no myslím, že tvoj podiel pomerne silno inklinoval k jazzu. Tvoje „vážne“ skladby pritom nie sú priamo ovplyvnené jazzom. V tejto súvislosti mi však napadá slovo improvizácia, ktorá je pre jazz charakteristická. Zaujímalo by ma, akú úlohu zohráva, keď komponuješ.
Povedala by som, že čoraz viac inklinujem k vedomej práci s nejakým nápadom, ku ktorému som možno dospela pri improvizovaní, no ďalej s ním pracujem už iba „v hlave“. Rozmýšľam nad ním, hľadám možnosti jeho rozvíjania, ale už bez kontaktu s nástrojom – v mojom prípade najčastejšie klavírom. Pravdaže, ak mám možnosť zahrať si na nástroji, pre ktorý práve tvorím, rada to využijem a množstvo inšpirácie získavam touto cestou. Improvizácia je teda pre mňa do veľkej miery „dôležitá“ hlavne pokiaľ ide o hľadanie nejakého „prvotného“ materiálu či myšlienky, s ktorou ďalej pracujem.

Zdá sa mi, že tvoje skladby – hlavne tie neskoršie – sledujú podobný model: začiatok pôsobí takmer surrealisticky hmlisto, akoby improvizovane, z ktorého sa potom vyvinie štruktúra s pregnantným rytmom a nakoniec aj nejakou výrazne melodickou myšlienkou. Dá sa to chápať ako odraz tvorivého procesu, ktorý si popísala?
Áno, viaceré moje skladby presne takto prebiehajú, ale je to skôr intuitívna záležitosť. Forma skladby sa rodí väčšinou intuitívne, počas toho, ako hudba vzniká. V súčasnosti sa to snažím akoby podchytiť; nie sa iba nechať uniesť a takpovediac „nasekať“ za sebou čokoľvek, čo mi  zíde na um, ale vopred si stanoviť určité záchytné body, miesta, ku ktorým má hudba smerovať. Nikdy to však nie je definitívne. Kompozícia je proces a forma sa mení spolu s ním.

Skôr než sa pustíš do práce, zvykneš sa stretávať s interpretmi a konzultuješ s nimi možnosti ich nástrojov, robíš prieskum rôznych techník hry, pričom sa zaujímaš hlavne o tie menej tradičné. Čo nasleduje potom? Nevnímaš určité nebezpečenstvo v tom, že sa skladba nakoniec stane akousi prehliadkou netradičných spôsobov hry, no bude jej chýbať nejaká hlbšia vrstva?
Inšpiruje ma samotný zvuk a tiež ono „netradičné“, čo si spomenul. Nikdy som sa však neobávala, že by to skĺzlo iba do predvádzania netradičných spôsobov hry, pretože jednoducho necítim potrebu vytvoriť takúto prehliadku zaujímavých techník. Inšpirácia zvukmi je jedna rovina, a je pre mňa veľmi zaujímavá, ale potom už práca pokračuje celkom inak. Ako, to sa počas mojich štúdií menilo, v poslednej dobe platí, o čom som už hovorila; snažím sa niektoré procesy vedomejšie podchytiť.

Niektoré tvoje skladby – vďaka ich názvu, ale aj hudobnému obsahu – akoby evokovali nejaký mimohudobný motív, hoci nie konkrétny v zmysle programovej hudby. Z akých zdrojov vychádzajú tvoje mimohudobné inšpirácie? Napríklad v prípade takých navzájom odlišných skladieb ako dnes už pomerne dobre známa Humří čtverylka pre husle, violončelo a zvonkohru a povedzme Resurrection pre sólové antické činely.
Ako si povedal, nie je to programová hudba, v ktorej by sa odzrkadľoval konkrétny príbeh. Humří čtverylka je názov kapitoly z diela Lewisa Carrolla Alica v krajine zázrakov, no samozrejme nejde o to, aby som zachytila celý jej dej a vyjadrila ho hudobne. Na tomto literárnom diele ma fascinovala určitá „uletenosť“, skoro šialenosť, a práve tú akoby moja hudba odrážala. Jednoducho vidím silnú spojitosť medzi tým, čo sa deje v mojej hudbe, a týmto príbehom. Som rada, ak sa mi podarí nájsť prvky, ktoré sú možno vtipné, alebo keď sa v hudbe prejaví humor.
Pri skladbe Resurrection som vychádzala zo zvuku nástroja – krotálov. Mala som možnosť s týmto nástrojom pracovať a priamo na ňom som túto skladbu „vymyslela“. Skúšala som jeho možnosti, hľadala zvuky a konkrétne jeden typ zvuku ma zaujal tak, že dal názov skladbe...

...ide o opakované tóny v samom závere, ktoré asociujú zvonenie?
To zvonenie by malo evokovať kardiograf, pípanie EKG prístroja. Bol to proces hľadania trvajúci niekoľko dní na kurzoch pre hráčov na bicích nástrojoch a skladateľov, kde sme dostali príležitosť vybrať si určitý nástroj alebo predmet a skomponovať preň miniatúru.

Spomenula si kurzy. Absolvovala si ich viacero, vrátane skladateľských kurzov pri festivale Ostravské dny. Tu si sa mohla stretnúť napríklad so skladateľom Philom Niblockom. Kam ťa tieto skúsenosti posunuli ako skladateľku?
Kurzy vo všeobecnosti chápem ako príležitosť pre ďalšiu inšpiráciu, pretože sa na nich vyskytuje vysoká koncentrácia ľudí venujúcich sa s nadšením tej istej veci. Toto boli medzinárodné kurzy, takže sa tam stretli ľudia naozaj z rôznych kútov sveta – z Ameriky, Ázie, z rôznych európskych krajín – a mohla som viesť diskusie o tom, ako robia hudbu oni, ako to funguje v ich krajine, skrátka vymieňať si informácie. Okrem toho sme mohli stretnúť ľudí ako Phil Niblock, ísť s nimi na pohár vína a debatovať... Bolo to najmä o pestrosti a zároveň o tom, že sme akoby tvorili jeden tím. Takisto tu bol priestor pre spoluprácu so skvelými hudobníkmi a možnosť počut úplne nové diela, niektoré vytvorené priamo tam, resp. diela, ktoré by sa u nás nikdy nerealizovali. Obrovský príval hudby, každý deň prednášky, koncerty, workshopy, čo ma v prvom rade motivovalo k ďalšej tvorbe.

Interpreti. Vo svojich partitúrach im dávaš určitú voľnosť, hoci mnohé prvky sú pevne fixované a inštrukcie veľmi konkrétne. Spoliehaš sa do istej miery na ich vlastný kreatívny vklad. Kedy sa interpretovi podarí vystihnúť tvoj zámer a kedy nie? Čo je pre teba najdôležitejšie z hľadiska interpretácie?
Vždy zdôrazňujem intepretom, aby zachovali energiu, ktorú do hudby vkladám. Často im popíšem, aká atmosféra by mala z konkrétneho miesta vychádzať, a oni to väčšinou chápu. Otázka je, či sa im to aj podarí docieliť pri hre. Ak áno, tak oželiem aj prípadné interpretačné chyby a nedostatky, pokiaľ ide o koncertné predvedenie. Oveľa nespokojnejšia by som bola, keby skladbu zahrali bez chýb, ale chýbala by v nej „tá“ energia.

Pamätám sa na konkrétny prípad, keď hudobníci z maďarského THReNSeMBle zahrali Humří čtverylku a nebola si celkom spokojná, no viacerí ľudia ti po koncerte hovorili, že konečne pochopili jej význam.
Mňa samotnú to trochu prekvapilo. Ale je to zrejme niekoľkoročným odstupom medzi jednotlivými predvedeniami. Nie som si istá, či si ľudia natoľko dobre pamätajú jej pôvodné uvedenie, aby mohli porovnávať.
Ak sa ako skladateľka spätne pozerám na svoje diela, najcennejšie je pre mňa to, čo sa stalo v prípade skladby Desertshore pre akordeón sólo, ktorá koluje medzi hudobníkmi. Sami si ju žiadajú, požičiavajú si ju navzájom, hrajú ju, čiže je živá. To mi robí radosť. Pri tejto skladbe som mohla porovnať niekoľko rôznych interpretácií. Zistila som, že pokiaľ je tu zachovaná určitá muzikalita, tak mi neprekáža, ak sú v nej zmeny, napríklad čo sa týka načasovania. Milan Osadský túto skladbu hral viackrát a raz v nej niektoré detaily pozmenil, inokedy zasa hral, ako som mu povedala ja, no vždy vyznela dobre, pretože sa mu podarilo vystihnúť jej podstatu.

Uplynul určitý čas od tvojho absolvovania vysokej školy. Nachádzaš sa mimo jej prostredia, živíš sa vyučovaním na ZUŠ. Ako vidíš svoju budúcnosť ako skladateľka tu na Slovensku?
Keď som odišla zo školy, zo začiatku som pociťovala nedostatok kontaktu s hudobníkmi, najmä interpretmi. Zistila som však, že mi chýbalo najmä to prostredie a každodenné stretávanie sa s nimi, pretože som takto fungovala dosť dlhú dobu. Naše kontakty však pretrvávajú aj naďalej a za tie roky som si vytvorila istý okruh hudobníkov, na ktorých sa môžem obrátiť, kedykoľvek  potrebujem. Neznamená to, že by som opúšťala sféru „vážnej“ kompozície, mám ešte určité sny, ktoré by som si chcela splniť – povedzme uviesť moju diplomovú skladbu pre akordeón a sláčikový orchester –, no momentálne som sa viac začala venovať scénickej hudbe. Dôvodom je, že som dostala niekoľko ponúk z tejto oblasti. Napríklad budúci rok budem robiť hudbu pre SND, do predstavenia Bratia Karamazovovci v réžii Romana Poláka. Tvorba scénickej hudby pre mňa predstavuje čoraz častejšie potrebu využívania práce s počítačom. Ide najmä o to, že hudbu musím skomponovať, nahrať aj realizovať do jej finálnej podoby. Treba skrátka odovzdať „hotový produkt“. Vzdelávam sa teda aj v oblasti práce s počítačom, nahrávacími softvérmi a pod. Rada by som bola v týchto veciach časom úplne sebestačná.

Je to oblasť poznatkov, ktoré u nás škola neposkytuje?
Do istej miery ich poskytuje. Dostali sme určité základy, no dôraz sa kládol v prvom rade na klasickú kompozíciu, toto bolo akoby vedľajšie. V súčasnosti je to však dosť podstatné, ak človek nemá byť len úzko orientovaný na klasiku.

V čom sa odlišuje prístup skladateľa, ak tvorí scénickú hudbu?
Najdôležitejšia je komunikácia s režisérom. Ten vie väčšinou veľmi dobre pomenovať, aký pocit chce docieliť v určitej scéne alebo situácii. A o to práve ide. Pochopiť a hudobne vystihnúť moment danej situácie. Mám pocit, že viem celkom dobre „odvnímať“, čo je v konkrétnej scéne podstatné a čo by do nej hudobne „sedelo“. Možno tu hrá istú rolu intuícia, o ktorej sme hovorili. Okrem toho ma na tejto práci baví, že neustále komunikujem s ľuďmi z iného prostredia, než je to, ktoré som po celé tie roky štúdia a zaoberania sa vlastnými myšlienkami pri tvorbe zažívala.

Je to snáď aj tým, že divadelníci rozmýšľajú o hudbe v trochu iných kategóriách ako hudobníci, čo môže byť pre hudobníka osviežujúce?
Áno, aj to je pravda. No hlavne ma fascinuje, ako všetko okolo mňa prebieha, ako sa pripravuje scéna, herci, kostýmy... Je to skrátka pre mňa celkom nový a očarujúci svet a láka ma byť jeho súčasťou.

Lucia CHUŤKOVÁ (1984) sa narodila v Bratislave. Štúdium kompozície absolvovala na bratislavskom Konzervatóriu u Petra Martinčeka a na VŠMU u Jevgenija Iršaia. V rokoch 2009 – 2011 sa zúčastnila na Medzinárodných kurzoch pre hráčov na bicích nástrojoch a skladateľov v Trstěnici, roku 2011 aj na kurzoch pri festivale Ostravské dny. Získala 2. miesto na Súťaži slovenských konzervatórií za skladbu Sinfonietta (2006) a jej skladba Moon získala Cenu za najlepšiu pôvodnú slovenskú skladbu na festivale mladých umelcov v Piešťanoch (2010). Ako klaviristka, speváčka a skladateľka pôsobí v skupine Hvozd, je autorkou hudby k animovaným aj hraným filmom a scénickej hudby. Jej skladba Desertshore vyšla na profilovom albume akordeonistu Milana Osadského Nice (recenzia v aktuálnom čísle HŽ).




Aktualizované: 04. 04. 2016