Logo HŽ

Peter Martinček: "Nechcem sa prispôsobiť"

K momentom umeleckého bilancovania patria jubileá, ktoré prinútia rekapitulovať dosiahnuté a hľadať inšpiráciu do ďalších rokov tvorby. Zhodli sme sa na tom v rozhovore s čerstvým päťdesiatnikom Petrom Martinčekom.

Do akej miery sa rodinné zázemie podpísalo pod ambície vybrať si hudobnícku dráhu a ako s odstupom času hodnotíš svoje korene? Za čo vďačíš  umeleckým tradíciám v rodine?
Ako malý chlapec som nepociťoval žiadne putá a záväzky. Našťastie som nemal zviazané ruky ani na ceste za umením. Rodinné zázemie bolo pre mňa východiskovým bodom, o ktorý som sa mohol oprieť, či už  to boli divadelné predstavenia môjho strýka alebo fotografie a obrazy mojej tety a strýka, ale aj hudba môjho otca, pri vzniku ktorej som bol. To všetko silne ovplyvnilo môj ďalší vývoj, nielen smerom k hudbe. Vtedy som si ešte neuvedomoval, ako to na mňa silno duchovne pôsobí. Až z časového odstupu viem, že to bola veľká výhoda.

Na Slovensku sa štúdium kompozície rozvíjalo v skladateľských dielňach výrazných osobností Moyzesa, Cikkera, Kardoša a iných – či už oficiálne na konzervatóriu, VŠMU, alebo počas súkromných  hodín u niektorých skladateľov. Ako sa formovalo tvoje skladateľské remeslo?  
U Juraja Pospíšila som na bratislavskom konzervatóriu získal základy kompozičnej techniky, prof. Dezider Kardoš ma na VŠMU priviedol ku komplexnejšiemu vnímaniu skladby, hudobného diela. Cítil som sa u neho ako v ,,Meisterschule“. Prof. Donatoni mi počas stáže na Hudobnej akadémii v Siene otvoril dvere do veľkého sveta umenia. Syntézou týchto troch kompozičných škôl sa ďalej formoval môj kompozičný jazyk a v nemalej miere aj moje ambície týkajúce sa pedagogického pôsobenia.

Už vyše 25 rokov pôsobíš ako hudobný pedagóg na Konzervatóriu v Bratislave. K tvojim študentom patria dnes už významní hudobníci ako Matúš Jakabčic, Marián Lejava, Lucia Koňakovská, Peter Groll či Juraj Valčuha... Je vyučovanie kompozície zároveň istým tréningom pre pedagóga-skladateľa?
Rád by som zdôraznil, že byť hudobným pedagógom je poslanie a veľká zodpovednosť, lebo formujeme budúceho profesionála, dávame mu „chlieb do ruky“. Základným krédom pre mňa vždy bolo a je nevnucovať študentom svoj štýl a svoje kompozičné prostriedky, ale ukázať im široké spektrum možností umeleckej tvorby a naučiť ich remeslo. Pri tomto procese je nevyhnutné aj vlastné sebazdokonaľovanie, ktoré ma zákonite posúva dopredu. Tešia ma úspechy mojich študentov, aj to, že mnohí z nich ostali pri umeleckom remesle.

A čo VŠMU, nemal si ambície pôsobiť aj tam?
Istý čas som vyučoval na Katedre hudobnej teórie Hudobnú estetiku a Dejiny hudby 20. storočia. Bohužiaľ, Katedra skladby je už vyše 20 rokov pre našu generáciu akoby zakliata. O našom pôsobení dlho rozhodoval človek, ktorý sa snažil našu generáciu „odpíliť“. Je to o to smutnejšie, že ide o kolegu-skladateľa, ktorému minulý režim tiež ubližoval. Nechcem to ďalej komentovať.

Niektorí skladatelia nikdy neposlali skladbu do súťaže. Ako dlho trvalo, kým si nabral odvahu zúčastniť sa na skladateľskej súťaži? Čo posmelí autora merať svoje autorské výkony s inými, aké riziko podstupuje mladý skladateľ?
Myslím si, že každý mladý študent chce byť konfrontovaný s rovesníkmi, tiež som nebol výnimkou. V minulom  režime bolo málo možností zúčastňovať sa skladateľských súťaží. Smerom na Západ to bolo vylúčené. Napriek tomu sa niekedy podarilo nájsť malú štrbinku v systéme. Pre mňa to bola vždy veľká motivácia či výzva a aj v súčasnosti také niečo potrebuje každý mladý skladateľ. Súťaž prináša nové inšpirácie a tie vplývajú na tvorivé procesy.

Často si pozývaný za člena poroty skladateľských súťaží v zahraničí. Čo bolo skôr,  profesionálne úspechy Petra Martinčeka a ceny za autorskú tvorbu doma aj v zahraničí  či členstvo v porotách?
Aby dostal skladateľ pozvanie do skladateľskej poroty, prvým predpokladom sú ocenenia získané doma a v zahraničí, a v nemalej miere aj pedagogické a umelecké úspechy. Určite aj to, že Slovensko sa po roku 1989 otvorilo svetu.

Čo núti skladateľa hľadať vlastné  kompozičné znaky hudobnej reči; z čoho sa rodí  to jedinečné, čo odlišuje autora v kontexte súčasnej  hudby?  
Umelecká tvorba je vo veľkej miere intuitívny proces spojený s nadobudnutým vzdelaním a rozmanitými skúsenosťami. V mladom veku som sa angažoval v rôznych žánroch hudby – rock, jazz, experimentálna hudba, scénická a filmová hudba. Postupne som dospel k ich syntéze, pričom som si začal vytvárať vlastnú kompozičnú reč.

Aké vplyvy európskej hudby 20. storočia pripúšťaš vo svojom výrazovom arzenáli?  
Prvky minimalizmu, novej melodickosti a jednoduchosti sa stali základným odrazovým bodom, ktorý bohato využívam. Nehrám sa na „tzv. avantgardistu“, ale napriek tomu sa považujem za bojovníka. Jednoznačne odmietam, že moja hudba sa chce len páčiť, a preto je melodická. Nie je hanba bojovať za niečo, čo vnútorne cítim, aj keď to iní nechápu. Hanbou je ísť proti svojmu srdcu, zaprieť city a byť zbabelým zo strachu pred odsúdením. Nechcem sa prispôsobiť.

Scénické oratórium Memento vzniklo ešte za čias totality (80. roky). Námetom i spracovaním prvej slovenskej videoopery si poriadne rozčeril stojaté vody. Mal si vtedy iba 26 rokov...  
Svoju prvú operu som písal v spolupráci s popredným českým publicistom a scenáristom Radkom Johnom na námet jeho rovnomennej knihy. V tom období Memento kolovalo ako samizdat v xeroxovej podobe po mestských knižniciach a boli na ňu neoficiálne poradovníky. Pre nás bolo Memento obžalobou vtedajšieho režimu nepripúšťajúceho, že v ňom môže existovať aj problém drogovej závislosti mladých ľudí, keďže všetci sme mali byť šťastní a spokojní. Spolu s režisérom Samom Ivaškom sme natočili filmový materiál k opere, ktorú stihol podobný osud ako knihu – dostal sa do trezoru. Zadosťučinenie prišlo až po „nežnej revolúcii“, keď sa dielo v podobe videoopery dokončilo a získalo medzinárodné ocenenie v Kanade (videlo ho viac než milión divákov v televízii po celom svete). Moja prvá opera symbolizuje snahu angažovať sa v boji proti totalitnému režimu ako takému, či je to doma, alebo inde vo svete. Myslím si, že v umeleckej tvorbe sa treba venovať aj neprávosti a násiliu páchanom na ľudstve.

Ktoré ďalšie skladby patria do toho okruhu?
Tu by som zaradil aj moju „antirežimovú“ elektroakustickú skladbu Les insectes (Hmyz), ktorá bola vtedy bez môjho vedomia premenovaná pre rozhlasové vysielanie  názvom Natura I, aby nevzbudzovala nevhodné asociácie. Našťastie, tá doba je už minulosťou...

Missa Danubia pre soprán, tenor, miešaný zbor a orchester bola jedným z najpredávanejších diel slovenského skladateľa na CD. Ako vyzerá bilancia tvojich skladieb na nosičoch slovenských vydavateľov? Iste si vieš predstaviť lepšie podmienky na vydávanie...
Určite áno, ale s omšou som mal šťastie. Skladbu vydali v zahraničnom  vydavateľstve, ktoré jej zabezpečilo publicitu aj vo svete. Niektorí naši vydavatelia ako keby čakali, že kupujúci zákazník, umelec, študent, laik príde za nimi. Malo by to byť naopak. Distribúcia, reklama a s tým spojené „PR“ je dnes nevyhnutným predpokladom úspešného prezentovania umelca doma i v zahraničí. Ale myslím si, že táto rovnica je nám všetkým dobre známa, len u nás sa na ňu akosi zabúda. A to je škoda.

Missa Danubia je súčasťou tvojej tetralógie Žalmové piesne, Zjavenie sv. Jána  a Malá detská omša. Aký máš  vzťah k viere ako takej?
Hĺbka viery nie je merateľná; nezávisí od toho, ako sa k nej hlásime, ale ako konáme. Môj vzťah k vyššej moci nie je determinovaný vzťahom k cirkvi. Som skôr zástancom ekumenizmu a viera v Boha pre mňa je a bola vždy niečím posvätným. Prepojenie môjho vnútorného presvedčenia s tvorbou vnímam ako rozhodujúce. Často si kladieme veľa otázok, nevieme na ne odpovedať, ale tajomstvo viery vyznávame a z mŕtvych „vstávame“. A to je základ našej viery. Schopnosť cítiť v srdci vieru v Boha je darom, takisto ako talent. A ja tomu verím...

V priebehu rokov 2008–2011 si po dvadsaťročnej  prestávke  skomponoval dve výnimočné symfónie (Symfónia č. 2  „The Second Touch – Largo“ a č. 3  „Benátska“) v období, kedy v slovenskej hudbe nová symfonická tvorba čiastočne absentuje. Pozoruhodný je vypätý autorský výkon na dvoch orchestrálnych partitúrach, najmä vo formáte  symfónie  typu „Largo“, či inovácia zborovým partom...  
Nebolo to ľahké, po dlhom zvažovaní, či vôbec ešte má zmysel písať symfóniu ako takú, som dospel k názoru, že musím rešpektovať vnútorné pocity. Tie ma presvedčili, že symfónia ako druh je aktuálna aj dnes. O tom svedčí aj dlhá odmlka v mojej symfonickej tvorbe. Pre mňa bol prvoradý emocionálny podtext, vyplýval z potreby riešiť závažné krízové situácie v mojom živote. Proces vzniku „Larga“ bol tým priestorom, v ktorom som to celé zrealizoval.

Potrebuje orchestrálna hudba v skladateľovej  pracovnej stratégii osobitné podmienky, tvorivé impulzy, zvláštne okolnosti, aby sa dielo vydarilo? Alebo pomôže aj tzv. „kríza“? V tretej symfónii „Benátskej“ sa akoby potvrdil prílev tvojej inovovanej konštrukčnej  imaginácie pre veľké formy, zapojenie zboru...
Jej písanie bolo veľkou životnou skúsenosťou, niečím úplne novým, quasi „variáciou života“. Samozrejme, že sa v nej odzrkadľujú aj prvky krízy, ale v prvom rade je to akoby koláž vlastných hudobných obrazov, pocitov a vnemov nadobudnutých prostredníctvom všetkého zlého aj dobrého, všetkého škaredého aj krásneho z mojej minulosti. Je to moja vnútorná očista a vyrovnanie sa s „núteným pobytom“ v tomto šialenom kolobehu sveta. Nemôžeme minulosť zmeniť, ale môžeme vnímať jej stopy a akceptovať ich. A prítomnosť? Mali by sme jej dávať všetko, aby sme mohli obdarovať budúcnosť. Zlá  správa je, že čas letí; dobrá, že kapitánmi lietadla sme my. A to je výhoda. Ale to povedal už aj niekto iný...

Prelúdium „For  Elise 2“ z klavírneho cyklu je jemnou parafrázou Beethovenovej skladby (pozn. premiéra skladby sa uskutočnila na festivale Nová slovenská hudba 5. 11. 2004). Čo poskytuje súčasnému skladateľovi inšpirácia hudbou iného storočia, ako sa prebraté prvky infiltrujú do modernej hudobnej reči 21. storočia?
Priznám sa, že Prelúdium „Pre Elišku 2“ vzniklo veľmi spontánne ako hudobný žart. Príliš som sa nad tým nezamýšľal. Nechať sa „voľne unášať“ priestorom notovej osnovy má zrejme niekedy tiež svoje výhody. Človek nemyslí na žiadne zákonitosti formy, melodiky, harmónie, len spontánne zapisuje to, čo má na srdci. Možno práve tak bezprostredne vznikajú najkrajšie hudobné drobnosti.

A ako sa cítiš pred generálkou, zvykneš svoje skladby po premiére prepisovať?
Pred generálkou mám určitú dávku profesionálnej trémy. Pritom si uvedomujem, že som sa snažil urobiť maximum, a to ma do istej miery upokojuje. Po premiére skladby už neprepisujem, moje myšlienky sa už väčšinou uberajú iným smerom. Samotný proces vzniku diela je pre mňa najdôležitejšou fázou formovania; vtedy rozhodujem o jeho výslednej podobe, ktorú potom už nemením.

Svet umenia je bezodný. Hudobné  umenie sa zvykne spájať s hlbokou spiritualitou. Ako sa to prejavuje  v tvojom živote?
Umenie je priestor, ktorý tvoríme pre niekoho, kto v ňom môže byť taký, aký je i aký nie je. Minule mi povedal jeden významný politik, ukazujúc svoju pracovňu: „Tu je moje miesto, kde vykonávam svoju prácu, namiesto toho, aby som žil.“ Smutné... Keď rozmýšľam o živote, najväčší údiv by v nás malo vyvolať to, že žijeme. Ľudia si vytvorili obraz osudu, aby zakryli vlastné nerozvážnosti.

Aké skladateľské plány  sú na tvojom stole?
Nerád o nich hovorím konkrétne, väčšinu sa ich potom nepodarí naplniť. Je to, ako keď prídete na návštevu a cítite úžasnú vôňu z kuchyne hostiteľa. Čakáte, kým jedlo prinesú a až potom vnímate jeho vzhľad a chuť. Teda aj u mňa sa práve všeličo „varí“ a „ochutnávať“ sa určite bude v najbližšej budúcnosti. Momentálne pracujem na viacerých objednávkach z oblasti komornej či symfonickej hudby.

Je pre teba dôležité riskovať a skúšať nové kompozičné obzory?
Potreba skúšať a vymýšľať nové tvary a podstupovať pritom určitú dávku rizika je vzrušujúci akt; je kódovaný kreativitou, ktorá nás vyzýva niečo nové vytvoriť. Od istého bodu si duchovný rast vyžaduje odvahu, logicky teda prináša aj riziko. Skladateľ môže najviac ľutovať to, ak  isté riziká nepodstúpi a vzdá sa ich. Vtedy sa dá už len zaplakať nad tým, čo ušlo. „Hľadanie“ nepotrebuje vysvetlenie. V mojej tvorbe občas pozorujem proces, pre ktorý akoby neexistovalo vysvetlenie. Neskôr môže tento proces veľmi jednoducho vysvetliť  naša skúsenosť. Riziko spojené s tvorivosťou je osud, avšak odvaha je tou cestou, ktorou sa dennodenne vydávam.

Peter Martinček (1962), zaradený do Cambridgskej encyklopédie 2000 najvýznamnejších skladateľov, vyrastal v mimoriadne stimulujúcom umeleckom prostredí. Otec Dušan Martinček bol skladateľom a vysokoškolským pedagógom, matka Magda Martinčeková profesorkou spevu na konzervatóriu; jeho strýkovia boli Miloš Pietor, významný slovenský režisér, a Martin Martinček, popredný slovenský fotograf, teta Ester Šimerová-Martinčeková je známa ako prvá dáma slovenského výtvarného umenia. Za svoje diela získal viacero ocenení doma i v zahraničí, o. i. Ceny Slovenského hudobného fondu za dielo Tri lyrické zbory (1987) a za oratórium Memento (1991); toto dielo bolo spomedzi 500 diel ocenené i v Kanade (Banf). Sláčikové kvarteto č. 1. „Les animaux dans la nature“ sa dostalo do finále skladateľskej súťaže  Grand Prix Arthur Honegger v Paríži (1981). Spomedzi posledných rozsiahlejších diel mala v r. 2010 premiéru v rámci festivalu Nová slovenská hudba jednočasťová  Symfónia č. 2 „The second Touch – Largo“ (2008–2009) v interpretácii SKO B. Warchala (dir. E. Danel), komorná verzia odznela vo svetovej premiére v máji 2011 v Benátkach v Teatro La Fenice (Benátski komorní sólisti, dirigent G. Krammer). P. Martinček bol prvým slovenským skladateľom, ktorého dielo zaznelo v tomto významnom stánku umenia. Symfónia č. 3. „Benátska“ mala premiéru na BHS 2011 (ŠKO Žilina, zbor Technik, dir. O. Dohnányi).
www.petermartincek.sk




Aktualizované: 06. 04. 2016