Logo HŽ

Roman Patkoló: "Slová netreba, hudba stačí"

Kontrabasista Roman Patkoló patrí k svetovej špičke interpretačného umenia. Tento mimoriadne úspešný, no zároveň neobyčajne skromný rodák zo Žiliny, ktorý je od roku 1999 štipendistom nadácie Anne-Sophie Mutterovej, koncertoval v najprestížnejších svetových sálach a je držiteľom veľkého počtu cien a  vyznamenaní. Pri príležitosti odovzdávania Ceny Ľudovíta Rajtera vystúpil 17. októbra v Malom štúdiu Slovenského rozhlasu v  Bratislave. Vidieť a  počuť tohto enormne angažovaného kontrabasového virtuóza na domácich pódiách je skutočne vzácnou udalosťou – až zjavením.

Zarážajúcim bol fakt, že koncertná sála nebola nielenže preplnená, ale sotva zaplnená. Poslucháčsky vďačný, umelecky fenomenálny výkon Romana Patkolóa, ktorý hrá na nástroji s dychvyrážajúcou ľahkosťou a eleganciou akoby domáce publikum, no najmä jeho kolegov-interpretov či skladateľov, ktorí by sa mohli jeho hrou inšpirovať, neveľmi zaujímala. Skutočnosť symptomatická a súčasne potvrdenie starej múdrosti o prorokovi vo vlasti...

Začnime kurióznou informáciou. Nedávno ste plánovali dosť podstatne zmeniť váš život. Pôsobisko v Zürichu mala vystriedať Newyorská filharmónia, kde ste mali vycestovať na konkurz, no pre novozavedené predpisy švajčiarskych aerolínií ste sa nedostali do lietadla. Pre mladého umelca určite znamená orchester takého renomé veľkú výzvu. Napriek tomu, že vám táto šanca nevyšla, nevyzeráte sklamane...
Účasť na konkurze bola iniciatívou terajšieho riaditeľa newyorských filharmonikov Zarina Mehtu (brata dirigenta Zubina Mehtu), s ktorým som sa zoznámil počas hosťovania v USA. Pozval ma na konkurz a samozrejme, že som chcel túto príležitosť využiť, keďže ide o jeden z najlepších orchestrov na svete. Osud to však napokon zariadil inak. Mal som letieť 19. júna, od 1. júna však prišiel do platnosti nový striktný predpis o rozmeroch prepravovanej batožiny. Môj kontrabas presahoval limit, tak som sa do lietadla jednoducho nedostal. Medzičasom som aj získal nové, oveľa skladnejšie a ľahšie puzdro na nástroj, konkurz je však minulosťou...

Vráťme sa k vašim kontrabasovým začiatkom. Úvod vašej cesty hudobníka nebol celkom jednoznačný. S kontrabasom ste začínali ako trinásťročný, teda vo veku, kedy sa mladý človek hľadá. Čím vás oslovil pomerne málo frekventovaný nástroj?
Ako šesťročného ma dali rodičia do hudobnej školy na husle. Tie ma však zúfalo nebavili! Robil som všetko, aby som sa im vyhol: rád som sa napríklad učil, pripravoval do školy, rád som hral futbal. Na husliach som si odcvičil nutné minimum a koniec. Až v trinástich rokoch som sa dostal ku kontrabasu a k pedagógovi Jánovi Krigovskému, ktorý ma úžasne motivoval, a to nielen ako učiteľ, ale aj ako umelec a človek. Vyžarovalo z neho akési výnimočné fluidum, čo zrejme spôsobilo, že som sa v kontrabase skutočne našiel.

Po jeho školení začal váš vzostup a prišli umelecké úspechy, rezultujúce do rozhodujúceho stretnutia a spolupráce s Anne-Sophie Mutterovou.
Celý mechanizmus vo mne spustil pán Krigovský. Svojím nekonvenčným pedagogickým prístupom vo mne prelomil bariéru, blok a potom nasledovalo až akési nadpozemské očarenie hudbou, kontrabasom.
Anne-Sophie Mutterovú považujem nielen z umeleckého, ale aj z ľudského hľadiska za geniálny zjav. Pracovať a komunikovať s ňou je ozajstným privilégiom. Keďže má známu nadáciu na podporu mladých umelcov, môj mníchovský pedagóg Klaus Trumpf jej poslal moju nahrávku, na ktorú okamžite pozitívne zareagovala. Profesor mi oznámil, že si ma príde niekto vypočuť, ale netušil som, o koho ide. Až keď prišlo k reálnemu stretnutiu, s dávkou trémy som zistil, kto je ten Niekto. Mal som šťastie, že si ma vybrala do svojej nadácie.

Po niekoľkých rokoch ste sa vypracovali do pozície, kedy umelkyňa s vami koncertne vystupuje, viacerých skladateľov ste spoločne zaujali natoľko, že skomponovali pre takéto netradičné duo koncertantné skladby...
Ku skladbám Rihma, Pendereckého, Previna pribudla ďalšia kompozícia od Sebastiana Curriera. Jej premiéru plánujeme na budúcu sezónu v Soule, nasledovať budú reprízy v prestížnych koncertných domoch v Ázii.

Neviem, či sa s kombináciou týchto dvoch nástrojov v minulosti trúfol vyrovnať ktorýkoľvek skladateľ. Tento „šostakovičovský“ rozmer však musí byť nesmierne inšpiratívny, vzrušujúci. Ako postupujete s Anne-Sophie Mutterovou pri štúdiu nových skladieb?
Myslím, že by som ho mohol charakterizovať ako „inozmyslové“, pretože prebieha v neverbálnej polohe. Ona zahrá tón, motív, frázu, ktoré sú také silné, výrečné, že k nim netreba dodávať slová, len a len hudbu. Bez nadsadenia poviem, je to geniálne...

Na rozdiel od Slovenska si vás ako mladého kontrabasistu veľmi skoro všimli špičkové orchestre. Ktoré telesá vo vás zarezonovali najvýraznejšie?
Z mnohých spomeniem orchestre ako Deutsches Sinfonieorchester Berlin, National Symphony Orchestra of Washington, Boston Symphony Orchestra, Moskovská Camerata, Virtuosi di Kuhmo, Münchener Kammerochester, samozrejme, bolo ich viac a ku každému sa viažu špecifické spomienky.

Pod skladbami pre kontrabas sa „neprehýbajú stoly“. Predsa však, čo determinovalo vaše repertoárové zostavy? Ako prišlo napríklad  k spolupráci s Pendereckým?
Bolo to opäť na podnet Anne-Sophie Mutterovej. Na našu spoluprácu spomínam nesmierne rád. Ľudskú a spoločenskú komunikáciu striedali „prehrávky“ s demonštráciou možností (najmä) kontrabasových, ktoré nie sú všeobecne zažité a ani skladateľmi strávené. Krzysztof Penderecki absolútne s pochopením a empatiou prijímal všetky „limity“ a skomponoval skladbu, o ktorej nebolo treba diskutovať, nebolo treba nič upravovať, prispôsobovať. Na rozdiel od iných autorov (napr. Wolfganga Rihma), ktorí nekompromisne a bez „zľavy“ trvajú na svojich kompozičných predstavách. V prípade Rihmovej kompozície však napokon predsa len prišlo ku konzultáciám, v ktorých rešpektoval technické možnosti a interpretačné limity nástroja.

A dielo Andrého Previna?
Jeho Dvojkoncert som študoval bez problémov. Ako partner Anne-Sophie Mutterovej sledoval našu spoluprácu a to ho inšpirovalo ku kompozícii, bola doslova šitá na mieru. Kontrabasový part síce skoncipoval takmer „hranične“, s veľkými nárokmi, ale bol hrateľný.

Okrem účinkovania v orchestroch (Orchester Zürišskej opery, predtým London  Symphony Orchestra) či na sólových recitáloch pôsobíte aj pedagogicky. Vo veku 24 rokov ste sa stali vysokoškolským profesorom. Máte medzi žiakmi  nejaké výrazné talenty?
Momentálne mám jedného talentovaného študenta, Kórejčana. Okrem toho, že je veľmi nadaný, je aj pracovitý, čo vyplýva z príznačnej mentality národa.

Je o kontrabas vo svete záujem?
V ostatných rokoch vzrastá pozornosť o tento nástroj. Asi to bude motivované aj faktom, že „trh“ je presýtený klaviristami či huslistami. Vzhľadom na perspektívy sú na tom kontrabas spolu s violou vo výhode. Existujú školy, v ktorých sú veľmi početné ročníky kontrabasistov. Ako kuriozitu spomeniem návštevu v Číne, kde som na Univerzite v Pekingu viedol interpretačné kurzy. Už na letisku ma čakali stovky študentov – kontrabasistov. Bol som doslova očarený úrovňou a vybavenosťou hudobného školstva. V Pekingu napríklad  vysoká hudobná škola predstavuje komplex asi pätnástich budov s perfektnou a premyslenou štruktúrou počnúc študovňami, knižnicami, pracovňami až po športové areály. Našinec by mal sklon predstavovať si Čínu skôr na komunistický spôsob, ale videl a zažil som vysoký stupeň vyspelosti. A exkluzivity, vrátane tých najdokonalejších nástrojov.

Veľa koncertujete, učíte, vediete majstrovské kurzy. Udržiavate si ako nadštandardný umelec kondíciu, máte nejaký osobitý režim?
Keď som bol mladší, cvičil som na kontrabase dlhé hodiny. Dnes som spôsob prípravy zredukoval, pretože už nemám toľko času. Usilujem sa pri cvičení koncentrovať na iné čiastkové problémy. Akcentujem prácu s pravou rukou, pretože tú považujem  pri hraní za dominantnú. Fyzickú formu sa snažím udržiavať pohybom, najmä – či aspoň – pešou chôdzou.

Okrem pôvodných kontrabasových skladieb máte v repertoári aj veľa transkripcií. Preferujete niektoré obdobie či skladateľa?
Pri koncipovaní programov myslím na poslucháčov: na to, čo je alebo môže byť pre nich stráviteľné, príťažlivé. V čase mníchovského štúdia som inklinoval ku klasicizmu, hlavne zásluhou môjho profesora Klausa Trumpfa, ktorý je špecialistom na toto obdobie. Práve on sa zaslúžil o propagáciu a editovanie  pôvodných kontrabasových skladieb od Johanna Matthiasa Spergera. Rád zaraďujem Beethovena, prepisy jeho sonát, rád hrávam Mozarta i Brahmsa. Nevyhýbam sa žiadnemu obdobiu ani štýlu.

Hráte na vzácnom nástroji...
Kontrabas Niccola Gagliana je z roku 1725, predtým patril slávnemu Sergejovi Kusevickému. Bol objavený v New Yorku a kúpila ho Anne-Sophie  Mutter pre svoju nadáciu. Nástroj mám doživotne zapožičaný. Okrem neho mám však ešte ďalšie kontrabasy, ktoré používam podľa charakteru a štýlu hudby. Iný používam na sólistické produkcie, iný pre komornú, iný pre orchestrálnu interpretáciu, všetko v závislosti od konkrétnych transpozičných potrieb a možností.

Ste v neustálom pohybe po svete, s čím sa iste spájajú mnohé zážitky. Máte nejaký špeciálny adrenalínový príbeh?
V tejto súvislosti si spomínam na cestu na koncert do Los Angeles. Z lietadla som vystúpil, no na moju najdôležitejšiu „batožinu“ – kontrabas – som čakal márne. Odletel niekam inam, a putoval po blízkych aj vzdialenejších destináciách. Objavili ho až po niekoľkých dňoch. Samozrejme, koncert museli organizátori zrušiť.

Napokon celkom tradičná otázka: čo vás čaká v najbližšom období?
Nasledujúca sezóna je už fixovaná. Okrem spomínanej premiéry Dvojkoncertu od Sebastiana Curriera sa teším na festival Pražská jar, účinkovanie som si „vyhral“ na žilinskom Stredoeurópskom festivale koncertného umenia. Okrem týchto dvoch azda kľúčových udalostí bude ešte veľa koncertov, účastí na interpretačných kurzoch, súťažiach...

Roman Patkoló (1982, Žilina) sa po štúdiách na Konzervatóriu v Žiline (Ján Krigovský) a na Hochschule für Musik und Theater v Mníchove (Klaus Trumpf) stal členom Anne-Sophie Mutter Stiftung. Ako 24- ročný sa stal jedným z najmladších profesorov v Európe (mníchovská Hochschule für Musik und Theater a Hochschule für Musik v Bazileji). Pravidelne vedie rôzne medzinárodné kurzy. Získal početné ceny a vyznamenania, účinkuje na popredných pódiách s významnými umelcami i telesami v Európe, Ázii, Kanade i USA.




Aktualizované: 06. 04. 2016