Logo HŽ

Jevgenij Iršai: "Stále máme možnosť hľadať niečo nové a kráčať ďalej..."

Patrí k najhranejším skladateľom na Slovensku a od roku 2000 stále častejšie komponuje na objednávky popredných slovenských i zahraničných sólistov a ansámblov. V januári bol vymenovaný prezidentom SR za vysokoškolského profesora, od februára vedie Katedru kompozície na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v Bratislave. Skladateľ, klavirista a pedagóg Jevgenij Iršai sa v tomto roku dožíva významného životného jubilea.

Prišiel si z Petrohradu na Slovensko. Žiješ tu už takmer dvadsať rokov. Čo ťa viedlo opustiť veľkú krajinu s bohatou a starou kultúrnou tradíciou a usadiť sa na Slovensku?
Bola to v určitom zmysle náhoda. Ja som totiž neopustil svoju krajinu. Ja som si vtedy myslel, že odchádzam len na chvíľku zmeniť prostredie, pozrieť niečo nové a niečomu novému sa naučiť. Nevedel som, že tu zostanem a pravdepodobne navždy.  Odišiel som z Ruska práve preto, že som hľadal svoje ja. Hľadal som seba v živote i hudbe, hľadal som svoj vlastný jazyk. Potreboval som niečo prežiť a riešiť aj určité osobné problémy... Odišiel som na Slovensko, pretože som mal jednoducho príležitosť. V Banskej Bystrici totiž už dlhé roky žije sesternica mojej matky. Dostal som od nej pozvanie prísť na návštevu spolu so svojím synom Viktorom. Napriek tomu, že sme predtým komunikovali len zriedkavo, toto pozvanie som prijal. Do Bystrice sme prišli v auguste 1991 v deň známeho puču. Bol som v Bystrici asi desať dní. Zoznámili ma s Mariánom Chudovským, ktorý bol vtedy šéfom Štátnej opery. Práve on ma prehovoril, aby som prišiel pracovať do opery ako korepetítor. V októbri 1991 som pricestoval do Bystrice – ako som si vtedy naivne myslel – len na pár mesiacov. Prečo som na Slovensku ostal? Tu je tak veľa dôvodov, že sotva zvládnem všetky uviesť a vysvetliť.
Je hypoteticky možné, že keby som dostal pozvanie z Nemecka alebo Rakúska, tak by som zostal tam. Ale to je len v rovine úvah. Ani chvíľu neľutujem, že som prišiel na Slovensko, pretože si myslím, že základný, podvedomý cieľ, a to oslobodiť sa od určitých stereotypov, naučiť sa niečomu novému, nielen v zmysle techniky a remesla, ale aj v zmysle životných skúseností, táto „mäkká“ emigrácia splnila v plnej miere.

Dá sa porovnať život vo veľkomeste Petrohrade so životom v malom meste na Slovensku, akým bola Banská Bystrica?
Porovnať možno všeličo. Všetko má svoje negatíva a pozitíva. Odchod, a práve odchod do malého mesta, mi veľmi prospel. Ušiel som do samoty, preč od zaužívaných petrohradských vzťahov, určitej inercie myslenia. Žil som životom obyčajného človeka, ktorý prišiel do cudziny, spoznal veľa vecí, o ktorých predtým len počul z rozprávania a čítal v knihách. Ale hlavne, mal som možnosť sústrediť sa na vlastný vnútorný život a rozmýšľať, ako ďalej a prečo vlastne robím to, čo robím – prečo komponujem. Možnože ma v podvedomí lákala možnosť ujsť práve do malého mesta. Dnes je veľa ľudí, ktorí utekajú z veľkých miest, aby sa vyhli stresom, zhonu, zlému vzduchu, aby boli bližšie k prírode.

Presťahovanie do Bratislavy bola túžba po väčšom meste a väčších možnostiach sebarealizácie?
V žiadnom prípade nešlo o túžbu po väčšom meste. Už som vo veľkom meste žil. Keby som len mohol, tak žijem na dedine, v lese. Najlepšie pri jazere. Presťahovať sa do Bratislavy ma prinútil život. Našiel som tu prácu. V Banskej Bystrici som pracoval vyše desať rokov na Katedre hudby UMB. Boli to skvelé roky, skvelé obdobie, našiel som si tam medzi kolegami priateľov, s ktorými sa stále rád stretávam. Bohužiaľ, tá katedra už neexistuje. V Bratislave vyučujem na VŠMU a od roku 2010 aj na bratislavskom Konzervatóriu, čomu som nesmierne rád. Evidujem, že posledné roky záujem o štúdium kompozície rastie a hlási sa stále viac študentov. Čo je za tým, neviem. Na jednej strane je to veľmi potešujúce a pozitívne, na strane druhej je otázne, ako dlho tento trend vydrží a či sa každý uchádzač uplatní po skončení štúdia. Čo sa týka sebarealizácie, pre mňa vždy  prvoradé bolo a je skomponovať dielo, s ktorým sa viem stotožniť a aby bolo maximálne kvalitné v rámci mojich osobných predstáv a kritérií. A na to nie je potrebné žiť vo veľkom meste.

Čo pre teba znamená hudba? Si skladateľ aj interpret zároveň. Ovplyvňuje sa to?
Asi dnes môžem povedať, že hudba je môj život. Veľakrát, v iných rozhovoroch som už spomínal, že pre mňa je hudba veľmi blízka divadlu. Jeden čas som vážne uvažoval, že svoj život zasvätím herectvu a divadelnej réžii. Viem si predstaviť, že by som nekomponoval a živil by som sa niečím iným, napríklad šachom. Ale viem, že by som nebol šťastný. Čo sa týka interpretácie vlastných diel, v histórii hudby je veľmi veľa prípadov, kedy bol skladateľ aj interpretom. Napríklad Bach, Beethoven, Mozart, Rachmaninov, Šostakovič, Bloch, Ysaÿe a iní. Až v 20. storočí poznáme niekoľko skladateľov, ktorí neboli známi aj ako interpreti. Osobne si myslím, že je to veľmi dobré, keď skladateľ dokáže svoju hudbu aj interpretovať. Potom je to maximálna autentickosť ponímania času, agogiky a výrazových prostriedkov. Zase skladateľ, ktorý je aj interpret, lepšie rozumie interpretačným problémom. Preto svojich študentov vždy upozorňujem, že je veľmi dôležité ovládať hru na nejakom hudobnom nástroji. Najlepšie na klavíri, pretože dáva najviac možností. Snažím sa ich presvedčiť, aby čo najviac cvičili.

A čo ostatné umenia? Ovládaš pero v literárnom prejave, ale aj tužku a štetec a hlavne zručnosť vo výtvarnom umení, kde využívaš aj kombinované techniky. Mnohí výtvarníci na Slovensku sa prejavujú hudobne, ale máloktorý skladateľ u nás sa prejavuje výtvarne. Ako je to u teba?
Ako dieťa som túžil byť maliarom. Usilovne som čmáral nejaké nezmysly a všetci sa mi posmievali. Tak som prestal. Až na Slovensku, keď som prijal ponuku pracovať na Katedre hudby, zoznámil som sa s mladým, talentovaným výtvarníkom Martinom Kratochvílom. Začali sme spolu vymýšľať všelijaké projekty. Martin vymyslel hudobno-výtvarný ateliér a práve v rámci neho som realizoval svoje prvé výtvarné pokusy. Je to do určitej miery náhoda, že sa mi podarilo vytvoriť niekoľko zaujímavých obrazov, inštalácií alebo koláží. Výtvarné umenie a hudba sú si veľmi blízke. Výtvarné umenie dáva veľmi dobré príklady, ak chceme hovoriť o povahe či vlastnostiach materiálu a vysvetliť, čo vlastne práca s materiálom je. Práve zahĺbením do výtvarných problémov, ktoré sú veľmi podobné hudobným, sa pre mňa stali ešte jasnejšími význam a dôležitosť ovládania remesla. Momentálne mám veľmi málo času venovať sa výtvarným projektom. Príliš veľa komponujem a učím. Ale občas si spravím nejaký časový priestor a uniknem z reality do farebných snov.

Nedávno si v Bratislave v rámci festivalu SPACE 2010 (7. 10. 2010) premiérovo uviedol svoj veľkolepý kompozičný projekt Schoenberg Variations (Air with 30 Variations), ktorý sa stretol s neobyčajne pozitívnou odozvou u poslucháčov. Aká idea stála na počiatku a čo je podstatou tohto diela?
Sú časy, kedy treba zbierať kamene a kedy ich rozhadzovať. V 20. storočí sa nové idey na svet vynárali každú chvíľu. Myslím si, že teraz je práve to obdobie, kedy by sme mali poctivo tieto idey zbierať, analyzovať a syntetizovať. Okrem toho, že Schoenberg Variations (Air with 30 Variations), sú v prvom rade mojím holdom Bachovi a Schönbergovi, sú tiež vedomým pokusom skĺbiť do väčšieho diela, na základe jedného jediného materiálu, čo najviac rôznych štýlov a techník tak, aby nebolo cítiť ich rôznorodosť a vytvoriť z jednej témy kontrastné plochy, ktoré napokon budú pôsobiť jednotne, s vlastnou vnútornou logikou procesu. Som rád, že sa mi to vo veľkej miere podarilo dosiahnuť. V Schoenberg Variations sú alúzie na tvorbu rôznych významných skladateľov, ako napríklad Morton Feldman, Conlon Nancarrow, Anton Webern, Alfred Schnittke, Sofia Gubajdulina, Henry Cowell a ďalších.  
Bol som do určitej miery prekvapený, ale zároveň aj potešený tým, že počas komponovania úplne prirodzene prišla organová variácia, tvoriaca nielenže centrum celej kompozície, ale posúvajúca dielo do chrámového priestoru, symbolizujúc ideu Boha, ktorý je nadovšetko. Vlastne až po ukončení tohto, pre mňa veľmi dôležitého diela, som si uvedomil, že už v Árii sa opakujú tóny základnej témy na spôsob modlitby.  
 
Viem o tvojom zmysle pre dramatickosť a dynamickosť, ktorá je prítomná nielen vo väčších formách, ale aj v komorných dielach. Plánuješ vytvorenie väčších hudobno-dramatických, resp. operných diel?
Veľmi rád by som skomponoval operu. Lenže tak veľký projekt ťažko urobiť bez objednávky a istoty, že je šanca zrealizovať ho scénicky. Zatiaľ ma vážnejšie ponuky obchádzali. Predsa zvažujem možnosť skomponovať jednu krátku operu v scénickom prevedení. Dnes mám ešte stále veľa iných plánov a iných ponúk. Tak dúfam, že niekedy možno príde čas a skomponujem aj operu, aspoň tú jednoaktovku.

Ako vnímaš súčasné podmienky pre rozvoj umenia na Slovensku, ale aj vo svete?
Predpokladám, že táto otázka sa dotýka predovšetkým umenia nekomerčného, alebo ako hovoríme, vážneho. Tu som veľký pesimista. Rozhodne, najlepšie časy sú už dávno preč. A je to problém nielen hudby, ale umenia celkovo. Musím s poľutovaním konštatovať, že zábava, z krátkodobého hľadiska, zvíťazila nad vážnym umením.
Príčiny možno hľadať v mediálnych prostriedkoch, využívajúcich zábavu ako spôsob manipulácie, ale je vo vývine technológií. Napríklad aj výborný interpret niekedy veľmi ťažko zápasí s vynikajúcou nahrávkou. Okrem toho dnes existuje mnoho všemožných softvérov, dovoľujúcich „komponovať“ hudbu aj človeku, ktorý nepozná noty. Napriek tomu, že som dal to slovo do úvodzoviek, nemusí ísť zakaždým o zlý výsledok. Nadaných ľudí je oveľa viac, ako si myslíme. Len nesporné je aj to, že dnes vážne umenie má čoraz menej úcty a priaznivcov. To samozrejme súvisí aj s celým systémom vzdelávania, ktorý sa začína už na základných školách a vlastne ešte aj predtým. Proces vzdelávania, konkrétne vzdelávania hudobného, je dnes celosvetovým problémom. Je mi však ľúto vidieť, že v okolitých štátoch ako Poľsko, Rakúsko, Česko, Ukrajina, Maďarsko a iných je situácia predsa o niečo lepšia.
Samozrejme to vôbec neznamená, že sa treba vzdať a robiť len zábavnú a komerčnú hudbu, komerčné umenie. To iba znamená, že umelec potrebuje ešte viac vnútornej sily a odvahy, aby šiel touto trpkou cestou. Ale na strane druhej som aj veľký optimista. Verím, že vždy sa nájdu ľudia, ktorí potrebujú umenie nekomerčné a ktorí to umenie aj budú robiť a že zostanú medzi nimi len tie naozajstné osobnosti. Vždy ide o nejakú formu selekcie a každý musí sám nájsť tú úzku cestičku medzi komerčným biznisom a vážnym umením, aby mohol realizovať svoje „vnútorné nevyhnutné“ dielo. Možno pravé preto dnes je taký pomerne veľký záujem o štúdium kompozície.

Niekedy sa hovorí, že neexistuje zlé dielo, len zlá interpretácia. Aký je tvoj názor?
V  každom názore je určitá miera pravdy. Interpretácia je nesporne veľmi dôležitá súčasť hudobného diela. Poznáme príklady z histórie, kedy vďaka nevydarenej interpretácii bolo dielo na dlhé roky zabudnuté. Ale existujú aj diela, ktoré nie sú dobré, a práve vďaka vynikajúcej interpretácií vyznejú, akoby boli kvalitné. Každý človek, či už skladateľ alebo interpret, má nejakú svoju, len jemu vlastnú intonáciu. Preto by sa mal interpret v prvom rade snažiť pochopiť intonáciu skladateľa. Niekedy sa stretávame s príkladmi interpretácie až príliš slobodnými, zasahujúcimi do samej hĺbky diela. Potom už nie je jasné, či sa to dielo interpretáciou nedeformuje tak, že sa vytvára niečo úplne iné. Pritom netvrdím, že je to zakaždým na škodu veci.    

V tvojom prípade sa podľa môjho názoru často spája výborná kompozícia s vynikajúcou interpretáciou. Darí sa ti vyberať si interpretov? Často si interpretom svojich skladieb sám,  je to aj z toho dôvodu, že si nebol spokojný s interpretáciou iných klaviristov?
Osobne som veľmi rád, keď moju hudbu hrá iný interpret. Je v tom akoby určitý predpoklad, určitá nádej, že skladba bude žiť. Ale rád si zahrám aj sám, zatiaľ som toho ešte schopný. No nekomponujem len pre klavír, a preto sa musím zmieriť s tým, že aj tak to zahrá niekto iný. Zvlášť, keď je skladba pre väčšie obsadenie alebo pre orchester. Myslím si, že napokon mám veľké šťastie na interpretov svojej hudby. Sú medzi nimi takí skvelí hudobníci ako Milan Paľa, Laco Fančovič, Jozef Lupták, Janko Slávik, Danka Varínska, Ivan Šiller, Boris Lenko, Daniel Buranovský, Zuzana Paulechová, Magdaléna Bajuszová, Paľo Bršlík, Terézia Kružliaková, Adriana Kučerová, Mária Porubčinová, Lucia Duchoňová, Róbert Pechanec, dirigenti Mário Košik, Štefan Sedlický, Marián Lejava, Ivan Buffa, Juraj Holly a iní. Dúfam, že nikoho neurazím, pretože všetkých jednoducho nemôžem vymenovať. A to ešte nehovorím o interpretoch zo zahraničia. Na cudzej interpretácii mi vadí ľahostajnosť a povrchnosť. Toto znášam dosť zle, ale napriek tomu som už veľmi dávno prišiel na to, že to mám brať tak, akoby som už zomrel a nič zmeniť v tej interpretácii už nemôžem a musím sa s tým zmieriť, prípadne sa nechať prekvapiť tým, že vôbec moju hudbu niekto ešte hrá...

Tvoje kompozície od prvého verejného uvedenia krátko po tvojom príchode na Slovensku priťahujú odborníkov i laikov, kritikov i milovníkov hudby. A navyše desiatky interpretov nielen zo Slovenska, ale z mnohých zahraničných krajín ťa oslovujú, aby si pre nich skomponoval diela. Čím to je?
Ťažká otázka. Ale pokúsim sa nájsť na ňu odpoveď. V prvom rade si myslím, že keď som prišiel na Slovensko, bol som tu nový a priniesol som trochu iný pohľad na svet hudby. Ďalšia vec je, že tu žijem pomaly už dvadsať rokov a zvlášť posledných desať rokov veľa komponujem. Keď ma osloví nejaký interpret alebo teleso a požiada o novú skladbu, vždy sa snažím urobiť ju čo najrýchlejšie, teda včas a čo najkvalitnejšie. (Samozrejme z môjho uhla pohľadu.) Keď píšem pre klavír, je výhodou, že tento nástroj ovládam veľmi slušne a preto aj keď komponujem pomerne zložité veci, vždy sú pohodlné po stránke klavírnej techniky. Keď komponujem pre iné nástroje (napríklad pre husle, violončelo alebo pre spev, atď.) vždy sa opýtam konkrétneho interpreta, čo sa jemu nepozdáva v skladbe a vždy som ochotný ju prerobiť. Sú občas veci, ktoré sa prerobiť nedajú. Ale väčšinou sa dá prerobiť všetko bez ujmy pre skladbu. Naopak, občas je to v prospech diela, pretože začne byť v dobrom zmysle slova menej komplikované po technickej stránke.
Ďalej si myslím, že treba brať do úvahy aj to, že každý človek, samozrejme aj skladateľ, má svoje silné a svoje slabé stránky. Napríklad, dlhší čas som nekomponoval pre orchester. Mal som pocit, že som ešte nedozrel a nechcel som komponovať za každú cenu, len aby niečo bolo. Urobil som to jediný raz vo svojom živote, keď som študoval na Konzervatóriu v Petrohrade – ako diplomovú prácu napísal som symfóniu. Musel. To bola podmienka. Dúfam, že už tú partitúru nikdy neuvidím. Po obhajobe som ju zničil, napriek tomu, že som za ňu dostal veľmi slušné hodnotenie, v podstate najvyššie, ale ja som spokojný nebol.
Samozrejme, ako každý umelec, ktorý sa už pomerne dlho venuje svojmu umeniu, občas sa pokúšam zhodnotiť a zanalyzovať to, čo robím. Myslím si, že mám šťastnú schopnosť narábať s rôznymi materiálmi dosť presvedčivo a pravdepodobne kvôli tomu, že od detstva som mal rád divadlo, mám zmysel pre kontrast, dejovú kolíziu a intrigu, teda, v komponovaní.


Ešte jedna veľmi dôležitá vec v tvorivej činnosti je schopnosť človeka spracovať a vnímať banalitu. Či sa tomu bránime, alebo nie, zo všetkých strán sme obklopení práve banalitou. A keď sa zamyslíme nad dielami velikánov hudby, zistíme, že všetci perfektne vedeli narábať s banalitou. Písali valčíky, sarabandy, polky atď. Ale vôbec to nerobili banálne a primitívne, ale s veľkým majstrovstvom. Napríklad skladbička „Pre Elišku“ od Beethovena je jednoducho šláger svojej doby. A takých príkladov môžeme nájsť tisícky. 20. storočie prinieslo do hudby nové idey, novú slobodu, predstavu, že každý tón je rovnoprávny, že hudbou je vlastne všetko, čo len znie, atď. Naozaj sa sme naučili veľa vecí a veľa skvelých vecí. Len nikto zatiaľ ešte neanuloval obyčajnú muzikalitu. Sú rôzne vrstvy ľudí, ktoré majú rôzne chute, rôzne vzdelanie a len na základe toho, že nerozumejú dajme tomu dodekafónii, nemáme žiadne právo ich odsudzovať. Je veľký rozdiel, keď komponujem na objednávku festivalu súčasnej hudby alebo pre amatérsky súbor. Je rozdiel, či komponujem symfóniu, operu alebo operetu, alebo skladbičku pre deti.

Zo všetkého možno urobiť kšeft, ale všetko sa dá urobiť aj precízne a profesionálne. Komponujem rôzne skladby, využívam rôzne techniky. Snažím sa čo najmenej opakovať svoje kompozičné postupy a písať pre rôzne vrstvy ľudí, v rôznych hudobných žánroch, ale vždy na maximálne vysokej úrovni profesionality. Samozrejme, že je to veľmi háklivá téma, nakoľko neexistujú žiadne presné kritériá, pravidlá, vymedzenia týchto pojmov a vlastne existovať ani nemôžu. Vždy je to o tom, či ste urobili svoju prácu presvedčivo. Bohužiaľ, alebo chvalabohu, spochybniť sa dá všetko. A práve preto sme, stále máme možnosť hľadať niečo nové a kráčať ďalej. Myslím si, že som v hudbe v prvom rade v určitom zmysle romantik a až potom racionálny pragmatik. Možno práve po tomto type romantizmu je v dnešnej dobe hlad. Teším sa z toho, že sa momentálne moje skladby hrajú nielen na Slovensku, ale nerobím si ilúzie. Zajtra sa to môže zmieniť. Preto musím stále na sebe pracovať, niečomu novému sa učiť a hľadať.

Výber z diela:
Hard Shabes (2000), Missa pro liberi pre miešaný zbor, Ex foedere pre husle a klavír (2003), Dialoge mit Ligeti pre 2 klavíry (2004), Koncert pre husle, violončelo a orchester Uangazimi (2006), I am... Dedicated to Viktor Remeň pre osem hlasov a kontrabas (2005-2006), Quotations, koncert pre klavír a orchester (2007), cyklus Šesť bratislavských koncertov pre sólový nástroj a sláčikový orchester: 1. Penetration pre violončelo (2007), 2. Shinui tsura pre husle (2008), 3. Concerto mosso pre čembalo (2010), 4. Pre akordeón (2011), 5. Concert in P(ale) Mino(r) pre violu (v procese), 6. Pre klarinet (v procese), Odniekadiaľ s láskou pre husle sólo (2007), Cellitorrenti pre 4 violončelá (2007), Ashira Songs – koncert pre husle a orchester (2008),  In The Space of Love – koncert pre husle, klavír a orchester (2009), As Before pre 9 nástrojov (2009), Die Zeit die Einsamkeit – cyklus piesní na básne P. Esslingera (2009), Soundquake Zero pre symf. orchester (2009), Caspase Ten pre klavír (2009), Beating pre klavír (2009), From Nowhere with Love pre klavír a akordeón (2009), Surmounting, trio pre hoboj, violu a klavír (2009), Schoenberg Variations (Air with 30 Variations) pre klavír a el. klavír (2002-2009), Klavírne trio Bertolrettes (2010), Loansounds pre flautu, klarinet, husle, violončelo a klavír (2010).
Zdroj: www.hc.sk

Jevgenij Iršai (1951) – skladateľ, klavirista, pedagóg. Študoval kompozíciu a klavír na Špeciálnej hudobnej škole v Petrohrade, kde následne pokračoval na Konzervatóriu Rimského-Korsakova (V. Uspenskij – kompozícia, P. Serebriakov – klavír). Ako klavirista sa predstavil v Španielsku, USA, Bulharsku, Maďarsku, Poľsku, Švajčiarsku a i. Vyučoval na Špeciálnej hudobnej škole pri Petrohradskom konzervatóriu. Od r. 1991 žije na Slovensku, kde pôsobil ako korepetítor Štátnej opery v B. Bystrici (1991–1992), pedagóg na Konzervatóriu J. L. Bellu (1992–1996) a na Katedre hudby Fakulty humanitných vied UMB v B. Bystrici (1996–2008). Od r. 2001 vyučuje na Katedre kompozície a dirigovania VŠMU v Bratislave. Je  členom Zväzu skladateľov Ruska (od 1979), Spolku slovenských skladateľov pri SHÚ (od 1993) a čestným členom Zväzu skladateľov Ukrajiny (od 2001). Jeho diela odzneli o. i. na javisku Akademického malého divadla opery a baletu v Leningrade (teraz Divadlo Modesta Musorgského), v rámci medzinárodných festivalov v Petrohrade, Krakove, Kyjeve, Prahe a Bratislave, v Taliansku, Bulharsku a iných európskych krajinách, ale aj v Japonsku a USA. Je držiteľom viacerých ocenení, z ktorých najvýznamnejšou je Cena J. L. Bellu za Hard Shabes pre husle, violončelo a klavír (2000) a Dezideria Zadora (UA) za dielo Sonata del grato, pre klarinet a klavír (2008).
Od r. 2003 boli jeho diela zaznamenané na 17 CD, z toho dvoch autorských – Omni tempore (HF, 2004) a Hard Shabes (Kassák Centre for intermedia Creativity, 2004). Od r. 1999 sa J. Iršai aktívne venuje výtvarnému umeniu. Svoje diela prezentoval na 14 výstavách (vrátane štyroch medzinárodných a dvoch samostatných).




Aktualizované: 08. 04. 2016