Logo HŽ

Peter Dvorský: „Menej je niekedy viac.“

Keď Peter Dvorský prijímal rozhodnutie o zrušení premiér Manon Lescaut a Gavaliera s ružou v Opere SND, nebola jeho prvá divadelná sezóna v kresle riaditeľa našej prvej opernej scény ani len v polovici. Zaujímali nás dôvody tohto nepopulárneho kroku, plány Opery SND a problematika jej existencie ako súčasti trojansámblového divadla.

Post riaditeľa Opery SND zastávate už ôsmy mesiac, predtým ste viedli Operu Štátneho divadla v Košiciach. Čo vás ako svetoznámeho a uznávaného umelca priviedlo na myšlienku postaviť sa na čelo takej komplexnej inštitúcie, akou je operné divadlo?
V Košiciach, kde som odohral niekoľko predstavení a koncertov, som od dirigenta a vtedajšieho šéfa opery Karola Kevického dostal nečakane ponuku stať sa jej riaditeľom. Viete, pre mňa boli umením vždy javisko, frak alebo nejaký kostým a nikdy som sa aktívne nezapodieval myšlienkou stať sa riadiacim prvkom divadla. Človek však dospeje do určitého veku, nabalia sa na neho skúsenosti, a keďže na mňa intenzívne naliehali, povedal som si, že to skúsim. Za štyri a pol roka som sa v Košiciach zoznámil s fungovaním divadla a zabezpečením jeho chodu tak, aby mohlo javisko ponúknuť hľadisku kvalitné umenie.

Takže čas strávený v Košiciach a tam nazbierané skúsenosti vás kvalifikovali na kreslo riaditeľa prvej slovenskej opernej scény?
Myslím si, že ma viac kvalifikovali skúsenosti z môjho umeleckého života a pôsobenia na svetových javiskách. V Košiciach som bol v jednom tíme s pánom Šothom. Po tom, čo dosť prekvapivo a nečakane vyhral konkurz na generálneho riaditeľa SND, takisto na mňa vehementne naliehal, aby som s ním do toho šiel. Váhal som, pretože situácia v Bratislave je iná. Na druhej strane bolo pravdou, že by som bol doma, na scéne, kde som kedysi začínal. Poviem vám však úprimne, výsledky, ktoré pán Šoth v Košiciach dosiahol, som obdivoval, a tak som si povedal, že štyri a pol roka skúseností nazbieraných v Košiciach nie sú síce tak veľa, ale ani tak málo, aby som to neskúsil.

Vášmu nástupu do pozície riaditeľa Opery SND predchádzali nemalé personálne „turbulencie“. Ako sa vám za tejto situácie preberal súbor?
Priznám sa, že môj nástup v Bratislave bol sprevádzaný značnou hektikou, čo sa mne osobne neveľmi páčilo. Nebol som veľmi uzrozumený so všetkými personálnymi zmenami. Pán Šoth ma však presvedčil o ich dôležitosti a aj si ich obhájil. Toto rozhodnutie však nebolo len jeho, veľký tlak bol vyvíjaný aj zo strany ministerstva.

Riaditelia operných domov v zahraničí zväčša predkladajú pred nástupom do funkcie detailný dramaturgický plán, ich víziu repertoáru na niekoľko sezón vopred. Mali ste takýto dramaturgický plán pripravený aj vy?
Žiaľ nie. Práve preto, že to bolo také rýchle. Keby som o mojom nástupe do funkcie riaditeľa Opery SND vedel skôr, určite by som komunikoval aj s bývalým vedením. Takýto postup však u nás, žiaľ, nie je zaužívaný. Dramaturgický plán bol už postavený, ja som ho prebral a musím sa priznať, že sa mi vcelku páčil.

Napriek tomu sa zo zoznamu premiér v tejto divadelnej sezóne vytratili dve inscenácie, ktorých plánované uvedenie sa u publika stretlo s veľkým ohlasom. Čo sa stalo?
Ku koncu minulého kalendárneho roka som dostal avízo, že premiéru inscenácie Manon Lescaut naplánovanú na 3. februára tohto roku musíme zrušiť z dôvodu nedostatku financií. Po dohode s ekonomickým oddelením, pánom Šothom a pánmi Nekvasilom a Dvořákom, ktorí mali túto inscenáciu pripraviť, sme sa rozhodli posunúť premiéru Manon Lescaut do nasledujúcej sezóny 2011/2012. Takisto sme z finančných dôvodov museli odrieknuť aj hosťovanie umelcov a obmedziť sa len na domácich sólistov.

Zrušený bol napokon aj Gavalier s ružou. Ten mal vzniknúť v koprodukcii s Maďarskou štátnou operou. Inscenácia bola v Budapešti už odpremiérovaná a bolo ju teda treba už len previezť do Bratislavy. Argumenty o nedostatku financií tu teda neobstoja.
Finančné záležitosti by boli sedeli, pokiaľ by ku koncu nenastalo to, že maďarská strana nepostavila druhé dejstvo tak, ako bolo navrhované. My sme mali prebrať inscenáciu od nich s nevyhotoveným druhým dejstvom.

A to by bol skutočne taký problém, nechať vyhotoviť druhé dejstvo v dekoračných dielňach SND?
Áno, bol. Maďarská strana nedodala kompletný projekt a nás by to stálo ďalšie financie, ktoré sme na to nemali. V Budapešti pre technické problémy nepostavili druhé dejstvo. Ak by aj existovalo, jeho prestavba by trvala najmenej hodinu a tak nám povedali, aby sme si ho postavili sami. Lenže to sú ďalšie náklady, ktoré neboli v zmluve. Jeden z návrhov bol, že by nám maďarská strana to druhé dejstvo vyrobila a odovzdala ako polotovar, ktorý by sme si museli dorobiť sami. Potom, čo pán Žagars (režisér – pozn. red.) a scénografka pani Jūlija Muere trvali na tom, aby sa inscenácia uvádzala v Bratislave tak, ako bola navrhnutá, sme naliehali na Maďarov, aby nám druhé dejstvo dodali. Ďalšia vec, ktorá odporovala zmluve, bola tá, aby sme si inscenáciu prebrali skôr, aby sme si prípadné nedostatky dorobili a odskúšali sami. Viete, celé sa to napokon tak skomplikovalo, že sme sa rozhodli radšej premiéru zrušiť.

Nebáli ste sa negatívnej reakcie publika, ktorá by bola vyvolaná vyškrtnutím tohto titulu zo zoznamu premiér?
Nielen ja sám som si uvedomoval negatívny dopad celej tejto záležitosti. Zamrzelo ma to. My sme už mali všetky materiály pripravené. Niektorí speváci mali svoje party už spolovice naučené. Prebiehal veľmi vážny proces prípravy, ktorý nie je záležitosťou dvoch mesiacov. To je šesť aj viac mesiacov tvrdej „makačky“. Okrem toho sme mali problémy s „Ochsami“, pretože keď naši „páni basisti“ dostali klavírne výťahy, po pár dňoch nám ich aj vrátili. Niekto mi vyčítal, že sme v úlohe Maršálky mohli mať pani Beňačkovú. Pani Beňačková najskôr prisľúbila účinkovanie, behom mesiaca ho však odriekla s odôvodnením, že už predsa len nebude mať zrejme toľko energie a trpezlivosti na celý skúšobný proces. Pochopil som ju a zobral som to na vedomie. Za pani Beňačkovú sme našli adekvátnu náhradu, a to hneď dve dámy, Annu Ryanovú a pani Maidu Hundelingovú, ktoré u nás budú hosťovať aj v iných postavách. Obe sú vynikajúce speváčky a mali byť zárukou vysokej speváckej kvality inscenácie. Nám všetkým je veľmi ľúto, že sa toto nádherné Straussovo dielo nezrealizuje. Po vzájomných rozhovoroch s Budapešťou sme vyjadrili ochotu, predísť v budúcnosti podobným nedorozumeniam.

Bratislavské publikum si teda bude musieť na uvedenie Gavaliera s ružou opäť počkať...
Myslím si, že toto dielo si môžeme v dohľadnej dobe nahradiť. Buď sami z vlastných zdrojov alebo zakúpením inej produkcie, podobne ako sa pripravujeme na projekt  Talianky v Alžíri, ktorú uvedieme v koprodukcii s Operou v Nancy ku koncu budúcej sezóny.

Po zrušení spomínaných premiér sa na internetovej stránke Opery SND zrazu objavila informácia o zaradení koncertného uvedenia Pucciniho prvotiny Le Villi. Prečo ďalší Puccini a prečo len koncertne? Nebolo by vhodnejšie zaradiť napríklad dielo Jána Cikkera, ktorého storočnicu si pripomenieme v lete tohto roku?
Dekoračné dielne SND majú naprogramovaných dvanásť až šestnásť inscenácií za rok, takže to má aj tieto súvislosti. Na Cikkera sme nezabudli, pripravujeme inscenáciu jeho opery Mr. Scrooge, ktorú sme vzhľadom na jej tematiku chceli čo najviac priblížiť vianočnému času. Keď vzniklo vákuum po odrieknutých premiérach, radili sme sa v tíme aj s pánom Šugárom (vedúci dekoračných dielní SND – pozn. red.), ako vzniknutú situáciu vyriešiť. Len viete, unáhliť sa v niečom, to ja nerád. Radšej sa držím príslovia: „Trikrát meraj a raz rež“. Menej je niekedy viac. Aj keď mi je ľúto, že Manon a Gavaliera neodohráme tak, ako sme plánovali. Kvantita nezaručuje kvalitu, ale je nám jasné, že dve inscenácie na jednu sezónu sú málo.

Mr. Scrooge, posunutá Manon, Talianka v Alžíri – na aké ďalšie tituly sa môžeme počas budúcej divadelnej sezóny tešiť?
Neviem, či sa vám dostalo do uší, ale budúcu sezónu otvárame Verdiho Otellom, i keď bolo povedané, že je škoda vyhadzovať tromfy tak krátko pred veľkým verdiovským jubilejným rokom (200. jubileum narodenia Giuseppe Verdiho v roku 2013 – pozn. red.). Ale viete, Verdi je taký úžasný, že je možné robiť každú sezónu nového Verdiho a obmieňať to. Okrem Otella pripravujeme aj inscenáciu Netopiera v réžii Mira Grisu. Hudobné naštudovanie sme zverili do rúk Rudolfovi Gerimu.

Otello si ale vyžaduje veľké dramatické hlasy a tých, ako je známe, je v Opere SND ako šafranu.
Potrebovali by sme mať viacej financií, aby sme si mohli pozývať dramatické hlasy aj do iných inscenácií. Aj špeciálne do Otella by sme si potrebovali „kúpiť“ dobrých spevákov. Či už v barytónovom odbore, či tenorovom, ale i v dramatickom sopráne. A ak by sme išli ďalej do iných verdioviek - Rigoletta, alebo Simona Boccanegru, stále nám ten verdiovský barytón bude chýbať, nehovoriac už o ozajstnom „basákovi“ s poriadnymi hĺbkami.
Nehovoríme, že v roku 2013 neuvedieme žiadneho nového Verdiho. Pripravujeme Rigoletta, ktorého budeme hrať v predvečer jeho narodenia.

Je už známy inscenačný tím?
To vám, bohužiaľ, ešte zatiaľ neviem povedať, ale mám v pláne angažovať renomovaný medzinárodný tím.

Účinkovanie zahraničných spevákov, resp. hostí je výhodné hlavne pre divadlá stagionového a semistagionového typu, ktoré hrávajú inscenácie v blokoch rozvrhnutých na celú sezónu, čo umožňuje angažovať speváka na určité, relatívne krátke obdobie. Reprízy jednotlivých inscenácií sú tak hrané v menšom časovom odstupe, čo výrazne prispieva k zvýšeniu ich umeleckej úrovne. Bratislavská opera je divadlom repertoárového typu, v ktorom sú reprízy jednotlivých inscenácií rozvrhnuté na celú sezónu s veľkými časovými odstupmi a kritici im vyčítajú kolísavú úroveň. Ktorý z hracích systémov je podľa vás optimálny?
Osobne sa prikláňam k  stagionovému typu. No je tu veľké riziko, či sa nám podarí vypredať všetky tak krátko po sebe nasledujúce predstavenia aj napriek kvalite ich obsadenia. Nie som si istý, či máme aj dostatok kvalitného publika. V západnej Európe je oveľa väčší pohyb cudzincov a ľudí so záujmom o operu. Bratislava je síce dnes už veľmi atraktívne a pekné európske mesto, ale stále veľmi málo navštevované.

Nie je to skôr otázka ponuky a dopytu? Nemala by to byť výzva pre marketing, ktorý by dokázal rozpracovať atraktívnu propagáciu Opery SND aj smerom k zahraničnému publiku?
Absolútne ste trafili. Tu musí byť marketing ďaleko silnejší, žiaľ, nie všetko je v mojej kompetencii, aby som to pohol dopredu. SND má dosť veľký tím ľudí, ktorí sa starajú o „PR“ celého SND s dôrazom na operu, pretože operná zložka je najsilnejšia najpočetnejšia.

Ale vy by ste predsa mali mať váš okruh pracovníkov, ktorí by podľa vašich pokynov takéto stratégie rozpracovali...
Áno. Ja svoje požiadavky a predstavy marketingu samozrejme oznámim a ten by mal na základe toho niečo robiť. My potrebujeme napríklad dotiahnuť do divadla publikum aj cez rôzne agentúry, vieme, že marketing má s viacerými takýmito agentúrami rozohraté nejaké dohody. Takže, viete, ono nie vždy to funguje a súvisí to aj s tým, na aké tituly ľudia práve idú. Sú niektoré pekné tituly ako napríklad Orfeus a Eurydika, ale stále majú slabú návštevnosť. Stále zdôrazňujem, že pre podobné predstavenia treba vyvinúť väčšie úsilie v marketingu, aby sa hľadisko zaplnilo. Podobným príkladom je aj inscenácia Fausta, ktorá je výborne spevácky obsadená.

Gounodov Faust v réžii Gintarasa Varnasa bol opernou kritikou Hudobného života vyhodnotený za najlepšiu opernú inscenáciu minulej sezóny na Slovensku...
Ja nie som tak konzervatívny, ako si niekto myslí. To, že nie som práve najmladší, ešte neznamená, že nemám pochopenie pre modernú inscenáciu. Sám som spieval v niekoľkých moderných inscenáciách. A veľmi dobrých. Môžem povedať, že som sa v nich ako interpret cítil veľmi dobre a mali aj dobrú odozvu. Každá moderná inscenácia musí spĺňať určité kritériá. Musí mať svoje hranice etiky aj estetiky a musí spĺňať kritériá pekného.

Ale to sú široké pojmy, pán riaditeľ...
No dobre, ale musíme si stále uvedomovať, že opera je opera. Akonáhle začne byť réžia v popredí viac ako hudba a spev, nie je to dobrý znak. Predaná nevesta by bola absolútne špičkovým predstavením, keby to bola činohra. Príliš veľa ľudí, veľa rušivých akcií, napríklad počas árie Jeníka alebo Mařenky, nie sú inscenačným prínosom, skôr naopak. Občas treba rešpektovať hudobnú myšlienku, text a intimitu speváka na javisku.

Operná inscenácia má však prostredníctvom réžie možnosť reflektovať aktuálnu spoločenskú situáciu, komentovať fenomény, ktoré prináša doba a ponúkať tak publiku myšlienkové a estetické podnety smerom k dielu samotnému a prostredníctvom jeho inscenácie aj smerom navonok. Dovolil by som si tvrdiť, že takýto koncept je pre inštitúciu financovanú z verejných zdrojov priam záväzný. Predpokladá však angažovaného a po všetkých stránkach rozhľadeného dramaturga. Máte v divadle takého?
Dramaturgický plán pripravujem spoločne s externými dramaturgmi divadla. V krátkej budúcnosti však budem mať aj interného dramaturga. Nájsť dobrého dramaturga nie je také jednoduché. Táto vaša otázka je veľmi diskutabilná a existujú na ňu viaceré odpovede. Nedovolil by som si tvrdiť, že takýto koncept je pre inštitúciu financovanú z verejných zdrojov priam záväzný. Pre mňa je smerodajný poslucháč a divák, návštevník, ktorý sa príde kultúrne vyžiť do operného domu. Umenie, ktoré ponúkame, musí byť zrozumiteľné a slobodné. Neexistujú hranice rôznych inscenačných poňatí a postupov, preto si myslím, že treba rešpektovať záujem väčšiny operných nadšencov.

Okrem verdiovského jubilea sa bude rok 2013 niesť aj v znamení Richarda Wagnera (1813—1893). Uvidíme v Bratislave konečne Prsteň Nibelungov alebo aspoň niektorú z hudobných drám „veľkého“ Wagnera?
Viete, urobiť v Bratislave dobrého Wagnera, na to musíte mať zohraný inscenačný tím, ktorý sa špecializuje na Wagnerove opery. V sezóne 2012/2013 pripravujeme inscenáciu Lohengrina. Máme rozpracované dva zaujímavé tímy aj s inscenátormi z Nemecka aj s pánom režisérom Žagarsom. Verím, že sa rozhodneme pre ten správny.

Orchester Opery SND nemá s Wagnerom príliš veľa skúseností...
 Ani nemôže mať, nakoľko sa s ním stretáva iba sporadicky. Orchester bude hrať Wagnera určite dobre, ak bude mať za pultom toho správneho dirigenta. Rád by som do tejto produkcie angažoval nejakého staršieho a skúsenejšieho dirigenta.

Veľa sa hovorilo aj o kvalite orchestra. Kritici vyčítajú absenciu dirigentskej osobnosti, ktorá by s tunajším orchestrom pracovala kontinuálne počas dlhšieho obdobia a vtisla mu punc osobitosti. Je podľa vás takáto kritika oprávnená?
Keď som prišiel do divadla, nechcel som robiť totálne zmeny na každom úseku. Počúvam a sledujem výkony jednotlivých umelcov a viem, že budem robiť určité zmeny aj čo sa týka vybudovania orchestra tak, aby na jeho čelo prišla nejaká dirigentská osobnosť aj dlhodobejšie. Rozhodne by tu mal byť skúsený dirigent, ktorý by mal odvahu robiť s orchestrom veľmi intenzívne a dať mu pečať vždy dobre pripraveného naštudovania. Orchester Opery SND vie podať aj kvalitný výkon, ale občas mu chýba skutočná motivácia, ktorá by ho vyniesla na vyšší európsky level.

Po nástupe na post riaditeľa Opery SND ste hovorili o tom, že by ste chceli častejšie angažovať aj slovenských spevákov úspešných na zahraničných operných javiskách. Mnohí z nich sa tu už dlho neukázali...
Komunikujeme s nimi neustále, nezabudli sme na nich. Napríklad so Štefanom Kocánom, Daliborom Jenisom a tak ďalej. Títo speváci majú bohatý program a ich hosťovanie na domácej scéne sa dohaduje veľmi zložito. Málokedy sa nám podarí ich získať. Ďalšia vec je náš repertoár. Pre pani Kučerovú napríklad musíme nájsť ideálnu postavu. Jej repertoár sa s tým naším veľmi neprekrýva. Čo sa týka Štefana Kocána, rozprával som sa s ním pri otváracom koncerte, kde mi povedal, že veľmi rád príde, ale ani jeho repertoár nie je príliš kompatibilný s naším. To znamená, že my musíme najskôr vytvoriť pre nich príležitosť a až tak ich môžeme pozvať. V sezóne 2012/2013 však uvedieme svetovú premiéru opery Ľubice Čekovskej na motívy Wildeovho Doriana Graya, v ktorej sa predstavia Pavol Bršlík, Štefan Kocán, Adriana Kučerová a Dalibor Jenis.

Veľký ohlas u verejnosti vzbudil nedávny Krištáľový ples v Novej budove SND, kde vystúpili aj svetoznámi umelci tzv. „prvej opernej ligy“ – Anna Netrebko, Erwin Schrott, José Cura. Aj v súvislosti s posledným galakoncertom Juana Diega Flóreza sa natíska otázka, prečo sme ich nevideli aj v niektorej z inscenácií. Operné divadlo sa predsa definuje prostredníctvom predstavení a nie galakoncertov...
Čo sa týka toho plesu, dlho som nevedel, kto sem príde spievať. Na jeho príprave som sa nepodieľal. Ale zase som rád, že tu tieto osobnosti boli. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí by boli ochotní zaplatiť takýchto spevákov aj v konkrétnych predstaveniach. V prípade Anny Netrebkovej je tu požiadavka na Traviatu. Myslím si, že to nie je až tak nereálne, ale opäť aj tu sa ukazuje ako najväčší problém termín. V hre je aj José Cura, ktorý by mal účinkovať v novej inscenácií Otella. Radi by sme potvrdili jeho účinkovanie. Zatiaľ nemožno hovoriť o presnom dátume, nakoľko je to v štádiu vyjednávania medzi Generálnym riaditeľstvom a ním. Ja som doposiaľ nebol informovaný o jeho hosťovaní. Verím, že správa o jeho návšteve SND sa dostane aj do úseku Opery SND.

Takže tu sme opäť pri probléme marketingu...
Žiaľ, o niektorých krokoch marketingu týmto smerom sa dozvedám až neskôr. O vyjednávaní s konkrétnymi umelcami by som mal byť informovaný automaticky, no nie je tomu tak.

Máte pocit, že tu dochádza k prekrývaniu kompetencií medzi vami ako riaditeľom Opery SND a vedením SND? Nešéfovalo by sa vám ľahšie, ak by mala opera väčšiu samostatnosť?
Myslím si, že určite. To je názor drvivej väčšiny umeleckého súboru. Riadenie Opery SND by bolo efektívnejšie, ak by sme mali marketing vo vlastných rukách.

To by znamenalo otvorenie štatútu SND... Plánujete nejaké aktivity aj týmto smerom?
O tejto záležitosti budem v krátkej budúcnosti hovoriť s pánom ministrom. O tejto problematike sa hovorilo už pred nástupom pani Hroncovej, len sa pre to nič neurobilo. Na to treba vôľu viacerých, ktorí stoja na čele divadla. Viem, že by som niečo preto urobil aj ja. Mám dosť kontaktov na dobrých umelcov po celom svete, ktorých by som vedel pritiahnuť aj do Bratislavy. Samozrejme si to vyžaduje intenzívnu marketingovú prácu. Keby sme si celý systém riadili sami, mohli by sme si vytvoriť aj umelecké oddelenie – „künslerisches Betriebsbüro“ na spôsob viedenskej Štátnej opery, ale už aj menších scén ako napríklad v Grazi či inde... Mali by sme všetko v jednej „kuchyni“. Vlastný marketing pre operu by tieto záležitosti nesmierne uľahčil.




Aktualizované: 11. 04. 2016