Logo HŽ

Michaela Várady, soprán

Miniprofil

V diváckej ankete NAJ ŠD Košice ste sa v minulom roku stali „NAJ sólistkou“ a v tejto sezóne ste dokonca získali titul „Absolútny NAJ“. Čo to pre vás znamená?
Keď si v dnešnej dobe dá človek tú námahu a vypíše anketový lístok alebo dá hlas opernému interpretovi na internete, je to úžasné. U mňa to vyvolalo veľký pocit radosti. Opera sa nedá robiť bez vzájomnej symbiózy diváka s interpretom. Keď nemáte diváka, nemáte komu odovzdať posolstvo hudobných diel a strácate motiváciu. Vážim si to a som úprimne vďačná za takýto prejav uznania.

Ako ste sa dostali k opernému spevu?
Hudba ma priťahovala odmalička. Pôvodne som chcela hrať na husliach, no keď som sa hlásila na ZUŠ, bol tento odbor preplnený a nevzali ma. Preto som začala hrať na klavíri. Popritom som si tak ako všetky deti spievala a asi to nebolo až také zlé, pretože ma neskôr posielali na rôzne detské spevácke súťaže. (Smiech.) Hru na klavíri som chcela ísť študovať aj na konzervatórium, no miesto sa pre mňa našlo, paradoxne, „len“ v odbore operný spev. (Smiech.) Prehodnotila som to a rozhodla sa spievať. A dnes to vôbec neľutujem.

Konzultovali ste otázky týkajúce sa spevu so svojimi pedagógmi aj po skončení štúdia?
Technika spievania je širokou problematikou a uzatváranie sa do nejakej pedagogickej ulity by bolo spiatočnícke. Operný spev si vyžaduje sústavné konzultácie, či už na úrovni spevák – pedagóg, alebo aj pedagóg – pedagóg. Keďže som aktívna aj ako pedagóg, môžem konzultovať všetky úskalia spevu ako interpret aj ako pedagóg s pani Boženou Fresserovou, ktorá mi na to trpezlivo vytvára priestor už sedem rokov.

Ako si spomínate na svoj operný debut?
Na javisku som stála prvýkrát ešte počas štúdia, keď ma vedenie opery v Košiciach narýchlo obsadilo do úlohy Christel v operete Carla Zellera Vtáčnik. Ako sa hovorí – bol to krst ohňom, ale asi som to zvládla, keďže ma angažovali aj neskôr. (Smiech.) Operu som robila prvýkrát o rok na to – debutovala som ako Violetta vo Verdiho Traviate. Bola to veľká výzva a v podstate som ani sama netušila, čo ma čaká, pretože dovtedy som túto operu poznala len v teoretickej rovine. V repertoári ju mám dodnes, ale s odstupom času môžem už aj ako pedagóg zodpovedne prehlásiť, že pre 21-ročnú speváčku s prísne lyrickými dispozíciami to bolo priskoro.

Na košickej opernej scéne pôsobíte v stálom angažmáne od roku 1996. Netúžili ste niekedy vymeniť to za život na „voľnej nohe“?
Je to možno zvláštne, ale nie. Mám rada istotu, aj keď „vyletieť“ niekam je určite fajn. Konkurencia je však veľká, v dnešnej dobe často nerozhoduje len kvalita, za mnohými angažmánmi sú veci, s ktorými sa nestotožňujem. Tak si žijem svoj operný život už pätnásty rok v Košiciach, často síce s pocitom odbornej nedocenenosti, avšak so svojou vlastnou tvárou a s vedomím, že sa sama môžem na seba kedykoľvek pozrieť do zrkadla.

Hosťovali ste v divadlách na Slovensku i v Čechách. Na ktorú produkciu máte najkrajšie spomienky?
Jednoznačne na Bohému v Štátnej opere v Prahe. Bolo to moje prvé väčšie hosťovanie. Angažovali ma do roly Musetty, ktorú v tom čase u nich nemal kto robiť – domáce interpretky sa nedokázali preniesť cez vtedajšiu režisérsku „anti-koncepciu“. (Smiech.) Oslovili ma na poslednú chvíľu a nezabudnem napríklad na to, ako som po precestovaných 800 kilometroch vystúpila z auta a po polhodine spievala orchestrálnu skúšku. Atmosféra bola výborná, boli sme radi, že opera „môže ísť“.

Pôsobíte i pedagogicky – čo je podľa vás pre začínajúceho speváka najdôležitejšie?
Uvedomiť si, že študovať operný spev sa dá len s profesionálnym prístupom. Často sa stretávam s názorom, že spievanie je niečo ľahké, niečo, do čoho netreba veľa investovať, pretože hudobný nástroj si spevák nosí v hrdle. Operný spev je založený predovšetkým na pocitových vnemoch a pre speváka je nevyhnutné vedieť tieto pocity aktívne vnímať a prenášať do praxe. Túto schopnosť však môžeme vyžadovať až u dospelých spevákov, a preto by malo rozhodnutie o tom, že „budem spievať“, padnúť až v dostatočne zrelom veku.

Nechávate sa ovplyvňovať kritikmi?
Nenazvala by som to ovplyvňovaním. Kritika musí byť súčasťou operného života. Pokiaľ sú názory kritikov konštruktívne, treba ich rešpektovať. Myslím si, že každý umelec by mal niesť svoj podiel zodpovednosti. Umelecká tvorba má veľký vplyv na emócie ľudí, a preto by sme mali pristupovať k jej realizácii maximálne zodpovedne a rešpektovať posolstvo hudobných diel.

Čo chystáte v najbližšej sezóne?
Rada by som ostala verná klasickému belcantu. Opera v Košiciach však ponúka na túto sezónu premiéry Nabucca, Jej pastorkyne a Orfea v podsvetí, v ktorých ide o inú estetiku.
Vekové limity speváckych súťaží sú pre mňa, žiaľ, už presiahnuté, ostáva mi teda veriť, že prostredníctvom koncertov sa budem udržiavať v takej speváckej kondícii, aby som v prípade potreby mohla kedykoľvek naskočiť i do rozbehnutých inscenácií na hosťujúcich javiskách.

Štúdiá: 1990–1996 Konzervatórium v Košiciach (Ľ. Šomorjaiová), 2004–2009 Akadémia umení v Banskej Bystrici (B. Fresserová)

Súťaže: Medzinárodná spevácka súťaž M. Sch.-Trnavského, Trnava – 3. miesto (1996), Medzinárodná spevácka súťaž E. Destinovej, České Budějovice – 3. miesto (1999)

Spolupráca: Štátna opera Praha, Slovenské národné divadlo Bratislava, Štátna opera Banská Bystrica, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Štátna filharmónia Košice, Štátny komorný orchester Žilina, od 1996 – sólistka Opery Štátneho divadla v Košiciach     




Aktualizované: 29. 04. 2016