Logo HŽ

Juraj Čižmarovič: "Bol by som najradšej, keby každé slovenské mesto malo svoj orchester"

Aj keď už 18 rokov žije v Nemecku, publikum doma s ním nestratilo kontakt. Najmä v posledných rokoch zažíva na Slovensku svoj sólistický comeback. Huslista, dirigent a zarytý wagnerián... Juraj Čižmarovič.

Už 18 rokov žijete a pôsobíte v Nemecku, v Kolíne nad Rýnom. Prečo ste sa, ako ani nie 30-ročný huslista s naštartovanou sólistickou kariérou, rozhodli odísť a prijať post koncertného majstra v orchestri?

Asi to tak malo byť. Po úspechu na súťaži Tibora Vargu som mal možnosť rok študovať v jeho majstrovskej triede. Prvýkrát som sa musel popasovať s tým, že nikoho nezaujíma, čo mám za sebou, ale len to, čo práve viem. Doma som mal všetko nalinkované, udalosti nadobúdali rutinný charakter – skoro som začal hrať pod Slovkoncertom a vedel som, čo bude nasledovať: výchovné koncerty, občas turné po regiónoch, možno cesta do ZSSR... Po skúsenosti s ročným pobytom v cudzom prostredí ma lákalo znovu niekam odísť, niekam, kde by som musel mnohé opäť dokazovať, zažiť niečo iné. Na VŠMU som bol vtedy najmladším odborným asistentom a prvým, kto sám požiadal o rozviazanie pracovného pomeru.

Prišlo Nemecko – v konfrontácii s vlastnou nevedomosťou, s inými huslistami, s jazykovým hendikepom som stratil pocit vlastnej výnimočnosti...

 

To vás zrazilo na zem, alebo motivovalo ísť ďalej?

Ja som ten šťastný typ, ktorého ženie dopredu to, čo nepozná, čo chce pochopiť. Bolo to teda veľmi ozdravujúce. Otvorili sa mi nové svety: symfonický repertoár, nový druh lásky k opere...

 

Bola premena z role sólistu na orchestrálneho hráča ťažká?

Ani nie. Bolo potrebné vzdať sa istej časti vlastného ega a mať chuť prispôsobiť sa. Okrem toho, v mojom prípade išlo o post koncertného hráča – a tam predsa len človek nejde až do takej „anonymity“, má isté rozhodovacie právomoci... Ale ak máte na mysli stratu určitého pocitu výnimočnosti – teraz po rokoch už viem, že som nič nestratil, naopak, získal som veľa na vlastnom rozvoji. Mnohé sa u mňa začalo prelínať – komorná hudba s opernou, učenie, dirigovanie... Bolo to však náročné a vyžadovalo obrovskú výdrž. Prišla ale radosť z hry, zdravý druh povznášajúcej rutiny, ktorá vám umožní vyžívať sa v dôverne známych veciach. Ten pocit, že to máte radi a viete, do čoho idete, je strašne príjemný... Dnes si užívam prácu v prostredí, kde platia jasné pravidlá hry, komunikujem so špičkovými „fachmanmi“, nie som politicky na nikom závislý a čo je tiež veľmi dôležité – nežijem v tom známom strachu, či sa hudbou dokážem uživiť...

 

 Hovoríte najmä o pozitívach, čo vám však odchod do zahraničia vzal?

Určite možnosť aktívne pôsobiť tu na Slovensku. Nemal som ale ten typický pocit vykorenenia, pretože som neustále nielen sledoval dianie doma, ale aj udržiaval kontakty s tunajším prostredím.

 

 V Kolíne nad Rýnom sú dve veľké symfonické telesá. Ako vyzerá ich náplň a prevádzka?

Gürzenich Orchester je typom mestského orchestra, zabezpečuje symfonickú i opernú produkciu. Verejnoprávny Westdeutscher Rundfunk je najväčším rozhlasom v Európe, predstavuje spojený model televízie a rozhlasu a má 2 orchestre: veľký a malý symfonický. Okrem toho má vlastný zbor a bigband. Spomínané telesá stačia na pokrytie potrieb viac než miliónového Kolína. Celá oblasť v stokilometrovom okruhu okolo Kolína je však unikátna bohatým kultúrnym životom množstva miest, ktoré nie sú veľké, no každé má vlastný orchester či operu – Bonn, Aachen, Düsseldorf, Wuppertal, Duisburg...

 

U nás je horúcou témou adekvátnosť počtu orchestrov v Bratislave a na Slovensku...

Ja by som bol najradšej, keby každé slovenské mesto malo svoj orchester, ale všetkým nám je jasné, že to najbližších tisíc rokov asi nebude možné...

 

 ...viac v aktuálnom čísle HŽ...




Aktualizované: 11. 07. 2016