Logo HŽ

Konstantin Dobroykov

Ľudia potrebujú príbehy

Patrí k najvýraznejším dirigentom, ktorí sa v uplynulých sezónach postavili pred Štátnu filharmóniu Košice. Jeho sugestívne gesto dokáže zhypnotizovať orchester i publikum. Netúži dirigovať Čajkovského, vyhľadáva výzvy. Aktuálne spolupracoval s košickými filharmonikmi v rámci Košickej hudobnej jari. Bulharský dirigent Konstantin Dobroykov.

 Bulharsko je v súčasnosti pre Slovákov skôr neznáme. Azda najviac rezonuje v spomienkach ako obľúbená socialistická dovolenková destinácia. O umení a hudbe tiež veľa nevieme...  
Keď sa povie bulharská hudba, napadne mi najmä tradičný ľudový spev. Nielen v Bulharsku, ale v celej Európe je známy ženský spevácky zbor Мистерията на българските гласове (The Mystery of the Bulgarian Voices). Interpretuje ľudové melódie upravené pre štyri, šesť, niekedy až osem hlasov. Úpravy zvyčajne robí Filip Kutev, jeden z najslávnejších bulharských ľudových hudobníkov a aranžérov. Má tiež súbor, ktorý používa tradičné nástroje. Takéto zoskupenia sa snažia o to, aby sa na folklór nezabudlo. Kutev mi trochu pripomína Bartóka. Zbiera a zapisuje po celom Bulharsku ľudové melódie posledných dvoch storočí, ktoré však nepublikuje, ale aranžuje a spája do väčších celkov.

 V súvislosti s tzv. vážnou hudbou si staršia generácia pamätá najmä spevákov. Nikolaj Ghiaurov a Boris Christov patrili medzi svetovú špičku. Má táto tradícia „veľkých hlasov“ v Bulharsku pokračovanie?
Spomínané mená sú síce z operného sveta, ale aj tu vnímam súvislosť s tradíciou ľudového spevu. Bulhari sú veľmi otvorení, túžia sa prejaviť, chcú ukázať, čo je v nich. Napríklad teraz rozprávam veľmi nahlas, to je pre nás typické. (Smiech.) Pokiaľ viem, Bulhari boli vždy známi predovšetkým spevom. Krajina sa na päťsto rokov ocitla pod osmanskou nadvládou. Minul nás teda vývin, ktorým prešla Európa. Nemali sme renesanciu, barok, klasicizmus ani romantizmus. Oslobodenie od Turkov prišlo až v roku 1878, naša hudba sa teda začala vyvíjať až potom.

Jednou z možností ako všetko dobehnúť bolo napodobňovanie. To urobil aj jeden z prvých bulharských skladateľov Pancho Vladigerov (ŠfK uviedla v sezóne 2014/2015 dve skladby tohto skladateľa, pozn. M. K.). Jeho hudba znie trochu ako Rachmaninov, trochu ako Dvořák alebo nejaký iný skladateľ 19. storočia. Samozrejme, nie je taká dobrá. V hudbe Vladigerova sú však prítomné ľudové nápevy. A toto je na bulharskej hudbe najúžasnejšie – ostala v srdciach ľudí. Osmanské panstvo malo obrovský vplyv, ale Bulharom sa podarilo zachovať si tradície. Nejakým spôsobom prežili.

 Môžete nám priblížiť tvorbu aspoň niektorých súčasných bulharských skladateľov?
Spomenul by som predovšetkým Božidara Spasova, tvorcu opery Omagjosanijat (Zakliaty), ktorú sme uviedli minulú sezónu v Štátnej opere v Plovdive v aktualizovanej podobe. Bolo to po viac než štyroch dekádach od premiéry. Táto opera je veľmi zvláštna, nazval by som ju šokujúco nezrozumiteľnou či abstraktnou, nemá libreto... Dielo je postavené na archetypoch: muž, žena, kňaz, iná žena – prostitútka. Speváci spievajú atonálnu hudbu, do opery sú však včlenené nádherné madrigaly v podaní zboru, ktorý má úlohu akéhosi komentátora. Ten kontrast je úžasný. Súčasťami predstavenia sú multimediálna projekcia na troch obrazovkách, magnetofónový pás, rôzne syntetické zvuky a desaťčlenný súbor hrajúci tonálnu hudbu. Nie je to len o tonike, subdominante, dominante, má to zmysel. Mám rád súčasnú hudbu, pokiaľ má zmysel.

 Niektorí ľudia, vrátane ,,odborníkov‘‘, sú schopní nájsť zmysel vo všetkom...
To je, samozrejme, hlúpe. Nedávno som videl video s človekom, ktorého nechali počúvať „hru na klavíri“ bez toho, aby čokoľvek videl. Jeho reakcia bola nadšená, po skončení ukážky použil viacero superlatívov a pokúsil sa o krátku analýzu. Potom sa otočil a zistil, že po klaviatúre chodila mačka. Také niečo je jednoducho bez zmyslu. Pod „zmyslom“ nemyslím „systém“. Napríklad hudba Albana Berga tvorí systém, ale to ešte neznamená, že je pre mňa príťažlivou. Systém nestačí, je potrebný dôvod, príčina existovania, príbeh. Inak to nie je dobrá hudba.

 Zaujímajú sa ľudia v Bulharsku o súčasnú hudbu?
Súčasná hudba zaujíma len určitú skupinu ľudí. Niečo sa musí zmeniť, najmä spôsob, akým súčasnú hudbu prezentujeme. Riešenie vidím napr. v interaktivite, v zapájaní ľudí. „Priamy kontakt“ by ich mohol priviesť k novej hudbe.

 Nestalo sa niečo „zlé“ so samotnou hudbou? Niektorí autori v súvislosti s hudbou 20. a 21. storočia hovoria o rozkladných procesoch, hudobnom nihilizme, bezduchosti a chaose ako o dôsledkoch, ktoré vyplynuli z opustenia tonálneho systému.
Nevidel by som to až tak čierno, i keď vnímať „netonálnu“ hudbu je skutočne náročné. Je pravda, že mnohé súčasné diela nemajú zmysel. Tie, ktoré zmysel majú, musí človek vnímať pripravený, aby mohlo dôjsť k porozumeniu. Ideálne by bolo vypočuť si a analyzovať takéto dielo s partitúrou ešte pred koncertom. To je, samozrejme, príliš náročné. Ľuďom sa väčšinou nechce čítať ani texty v bulletinoch. Idú na koncert, aby niečo počuli a zabavili sa...

 Čo si myslíte o skladateľoch ako Tavener, Pärt, Vasks?
Nepoznám celú tvorbu Johna Tavenera, ale v tom, čo som od neho počul, si neviem spomenúť na jediný disonantný akord (iba ak by to bol výsledok vedenia hlasov). Tavenerovo dielo je nevýslovne krásne. Keď som prvýkrát videl film Children of Men s jeho hudbou (Fragments of Prayer), nemohol som uveriť bolesti, ktorú bolo cítiť i cez obrazovku. Tento zážitok mnou prenikol natoľko, že mu nemôžem uniknúť, keď počujem ktorúkoľvek z Tavenerových skladieb. Veľmi podobnú skúsenosť mám aj s hudbou Pēterisa Vasksa. Dirigoval som jeho Koncert pre violončelo „Klātbūtne“.

Čisté a absolútne nádherné harmónie, hlboký zmysel dosiahnutý zvukomalebnými gestami, intenzívnymi emóciami. Zacitujem Vasksa, pretože jeho vlastné slová najlepšie vystihujú jeho hudbu: „Väčšina ľudí dnes už nemá vieru, lásku a ideály. Spirituálny rozmer sa stratil. Mojím zámerom je poskytnúť potravu pre dušu a to je to, čo hlásam v mojich dielach.“ Pärtovu hudbu vnímam ako „zmes“ Tavenera a Vasksa. Oslovujú ma najmä diela, ktoré skomponoval, keď sa „ponoril“ do staršej (renesančnej a predrenesančnej) tvorby. Títo skladatelia sú skvelí, pretože našli zmysel svojej hudby.   


 Pred dvoma rokmi ste viedli skúšky orchestra ŠfK v rámci prípravy na koncert žilinského festivalu Allegretto, ktorý dirigoval ďalší výborný bulharský dirigent Yordan Kamdzhalov. Možno hovoriť o novej a silnej generácii bulharských dirigentov?
Asi áno. Je tu ďalšie meno: Rossen Milanov, ktorý už dlhšiu dobu pôsobí v USA, bol napríklad asistentom vo Philadelphia Orchestra. A Stiljan Kirov pôsobí tiež v USA – v Seattli – a máme tiež niekoľko ďalších vynikajúcich dirigentov.

Máte teda dobrý systém hudobného školstva, vzdelávania?
To, žiaľ, nemôžem potvrdiť. Sám som dirigovanie neštudoval v Bulharsku. Väčšina dobrých bulharských dirigentov, ktorých poznám, sa vzdelávali v USA alebo v európskych kultúrnych centrách. Výnimkou je asi Yordan Kamdzhalov, ktorý niekoľko rokov študoval dirigovanie v Bulharsku, neskôr vo Viedni.

 Pôsobili ste sedemnásť rokov ako hráč na bicích. Poznáte orchester „z obidvoch strán“.
Byť súčasťou orchestra mi pri dirigovaní nesmierne pomohlo, pretože viem, čo orchestrálni hráči potrebujú predovšetkým vidieť. Strávil som medzi nimi veľa rokov, zažil som vynikajúcich i zlých dirigentov, videl som, čo „funguje“ a čo nie. Myslím si, že výbornou školou pre dirigentov je sledovať skúšky. Perkusionista nehrá v orchestri po celý čas, mohol som teda pozorovať, čo sa deje. Samozrejme, bolo to možné len v skutočne dlhých pauzách, inak musíte byť súčasťou celku. Na pódiu sú všetci poprepájaní, chápanie súvislostí je kľúčové.

 


Ako perkusionista ste spolupracovali so špičkovými dirigentmi, napríklad so Simonom Rattlom.
Keď som študoval hru na bicích nástrojoch v Oberline, Rattle dirigoval jeden z koncertov školského orchestra, hrali sme Mahlerovu symfóniu. Domnievam sa, že hlavným dôvodom toho, že nás Rattle dirigoval, bol jeho syn Saša, ktorý v Oberlin študoval hru na klarinete. Bol to, samozrejme, intenzívny zážitok. Rattle je výnimočný svojím prístupom a najmä spôsobom, akým komunikuje s orchestrom. Jeden z najsilnejších dojmov vo mne zanechalo jeho vysvetlenie „pizzicata“ kontrabasov.

Rattle zastavil skúšanie a obrátil sa na kontrabasy s poznámkou: „Mali by ste hrať pizzicato tak, ako keď nadskakuje obrovská nafukovacia lopta. A predstavte si tú loptu vo veľkosti izby. Predstavte si veľký zvuk, ktorý je však zároveň jemný.“ Je to skvelý obraz, ostal v mojej mysli doteraz. Rattle bol majstrom podobných metafor. Je to dôležité, pretože abstraktné alebo odborné vysvetlenia typu: „Zahrajte to touto časťou palca,“ podľa mňa až tak dobre nefungujú.

 Pamätáte si na moment, kedy ste sa rozhodli stať dirigentom?
Pamätám si to veľmi presne. Boli Vianoce, mal som dvanásť rokov. Dovtedy som počúval iba Queen a Beatles, nič iné. Dodnes poznám všetky ich piesne. Môj starý otec je nesmierne rozhľadený človek vo sfére hudby, filmu a výtvarného umenia, vlastne nepoznám umeleckú oblasť, v ktorej by sa neorientoval. Je maliarom a klasickú hudbu miluje. Starký sa obával, že zo mňa vyrastie povrchný, hlúpy chlapec. Na Vianoce mi daroval magnetofónovú pásku s Bachovými Matúšovými pašiami. K darčeku pripísal: „Hudba nezačína a nekončí s Queen a Beatles.“ Určite poznáte začiatok tohto majstrovského diela: dve minúty v e mol, organ, veľkoleposť sama osebe. Pre mňa to bol, samozrejme, šok.

Nevedel som pochopiť a uveriť, že takýto zvuk je možný. Predtým som počul Carmina Burana alebo Ódu na Radosť, ale nikdy som nezažil taký úžasný, veľkolepý zvuk, také nádherné harmónie. Dovtedy bol pre mňa Bach trochu nudným povinným cvičením na základnej umeleckej škole. Od tej chvíle som ale vedel, že chcem robiť niečo, čo bude mať súvislosť s takouto hudbou. Samozrejme, nebolo to ešte jasné rozhodnutie, že budem dirigentom. Ale cítil som, že takúto hudbu nechcem iba počúvať, ale chcem sa na nej aktívne podieľať. Chcel som sa ocitnúť uprostred nej, uprostred orchestra, zboru.

 Trvalo však dlhšie, kým ste sa k dirigovaniu dostali...
Áno, bol to dlhší proces. Dirigovanie som začal študovať až v USA. V skutočnosti som však s prípravou začal už ako šesťročný. Dirigent potrebuje zvládnuť mnoho rôznych zručností. Mal som dobrú „predprípravu“, čo sa týka spievania, harmónie, analýzy, zvládnutia hry na viacerých nástrojoch, flaute, hoboji, klarinete, violončele. Samozrejmosťou bola hra na klavíri, mojím dlhoročným nástrojom boli bicie. Zistil a pochopil som, akým spôsobom sa na týchto nástrojoch tvorí tón. Dozvedel som sa napríklad, že chcieť od hoboja mäkký tón vo vyššom registri je nemožné. To všetko ma na dirigovanie pripravovalo. Dobrým dirigentom sa môžete stať, až si prejdete všetkým.

 Čo pokladáte na práci dirigenta za najdôležitejšie?
Videl som nedávno rozhovor s Riccardom Mutim, v ktorom povedal, že po svojej smrti sa obáva len stretnutia s Verdim. Ak by stretol Verdiho na druhom svete, oslovil by ho asi takto: „Signore, vždy som dirigoval Vaše diela s obdivom a oddanosťou. Bol som Vaším služobníkom celý život. Dúfam, že ste boli s mojou prácou spokojný.“ Pokiaľ by Verdi odpovedal „nie“, Muti by chcel radšej zomrieť druhýkrát. Keď som sa neskôr nad touto výpoveďou zamýšľal, musel som sa sám seba opýtať: „Netýka sa to v podstate každého dobrého dirigenta?“ Len ak sa cíti „v službách“ skladateľa, môže robiť svoju prácu dobre.

Práve teraz pripravujem s košickými filharmonikmi Brahmsovu Štvrtú symfóniu, čo pre mňa znamená, že prežívam zvláštny stav „priateľstva s Brahmsom“. Akoby sme spolu žili, jedli, rozprávali sa, snívali... Pri skúšaní mám pocit, akoby išlo o svetovú premiéru tohto diela a Brahms ju dopísal len včera. A ja musím urobiť všetko, čo môžem a viem, aby som skladbu predstavil svetu, ktorý ju ešte nepočul. Vždy pracujem tak, akoby išlo o prvé predvedenie. Rozmýšľam tiež nad tým, či by bol Brahms s mojou prácou spokojný. Nikdy nedávam seba „nad“ skladateľa, na pódium nevychádzam s myšlienkou „pozrite sa na mňa“. Mutiho výpoveď je úsmevná, ale pravdivá. Dirigent má byť tým, kto slúži a „tlmočí“.

 Ako vidíte budúcnosť klasického umenia, hudby, symfonických orchestrov?
Som skôr optimista, hoci situácia klasického umenia vo svete nie je jednoduchá. Myslím si, že potrebujeme predovšetkým zmeniť spôsob, akým tzv. „vážnu hudbu“ prezentujeme. Moja skúsenosť je taká, že naša propagácia sa veľmi nelíši od spôsobu prezentácie spred dvesto rokov. Je skvelé, ak niekto vníma a oceňuje i tento spôsob, je však veľmi pravdepodobné, že ide o umelecky vzdelaného človeka. Ak chceme ľudí priviesť do koncertných sál, musíme ísť na ich úroveň, hovoriť „ich rečou“. K porozumeniu môže dôjsť vtedy, ak sa aspoň čiastočne prispôsobíme ich vnímaniu sveta. Podobne je to s propagovaním vážnej hudby, jej svet je príliš vzdialený od života. Prečo napríklad nepoužívať obrazovky, viac svetelných efektov, niečo, čo ľudí stimuluje vizuálne? Ak zatvoríme oči a hudbu vnímame iba sluchom, je to úžasné. Ale koľkí ľudia sú dnes toho schopní?

 Musím trochu oponovať. Štátna filharmónia Košice realizovala v posledných rokoch niekoľko multimediálnych projektov s videoprojekciou (Respighi – Chrámové okná, Holst – Planéty) zapojením hercov, baletu, tanca, svetelných a laserových efektov. Pravdupovediac, nemali sme pocit nejakej zmeny – v návštevnosti ani v reakciách publika.
Tak potom nám ostávajú už len pyrotechnika a pivo. (Smiech)

 Maďarský dirigent Iván Fischer kedysi prehlásil, že koncertné sály navštevuje dostatok ľudí a keď chce niekto návštevnosť zvyšovať, robí z hudobníkov predavačov. Podľa mňa sa tým dotkol podstaty hudby ako aristokratického umenia.
Ale my už nemáme aristokratickú spoločnosť, aristokracia vymrela.


 Z toho však ešte nemusí vyplývať, že umenie sa má vzdať svojej vznešenosti.
Vidím potom ešte inú možnosť a tou sú prednášky pred koncertom – niečo v duchu Leonarda Bernsteina. Tieto prednášky môžu ľuďom pomôcť vnímať hudbu, ukázať im, akým spôsobom a čo počúvať. Vezmime si napríklad slávny motív z Beethovenovej Piatej symfónie, ktorý je prítomný v celom diele. Je potrebné vysvetliť, ako tento motív prechádza jednotlivými časťami – jeho premeny, variácie. Priblížiť, ako dospeje až ku koncu skladby, a síce v „ šťastnejšej verzii“ ako na začiatku, kedy bol jeho charakter dramatický, temný. Tma, svetlo, cesta – ľudia potrebujú príbehy. Hudba je pre laikov abstraktné umenie, ale ak je spojená s príbehom, je jednoduchšie jej porozumieť.

Konstantin DOBROYKOV (1985) – pochádza z hudobníckej rodiny, hudbe sa venuje od šiestich rokov. Na Hudobnej škole D. Petkova v Plovdive študoval hru na bicích nástrojoch a na klavíri, v štúdiách pokračoval na Idyllwild Arts Academy a na Oberlin Conservatory of Music v USA ( pod vedením legendárneho Michaela Rosena). Na Oberlin Conservatory začal študovať orchestrálne dirigovanie v triede Bridget-Michaele Reischlovej. V priebehu štúdií zvíťazil na mnohých národných a medzinárodných súťažiach. Štúdium orchestrálneho dirigovania ukončil na University of North Carolina v roku 2010. Nasledujúce tri roky pôsobil na Boston University (kde získal doktorát), neskôr zastával post asistenta dirigenta v Boston Civic Symphony. V USA dirigoval  viaceré operné a baletné produkcie. V súčasnosti  K. Dobroykov patrí k manažmentu Štátnej opery v Plovdive, kde od roku 2013 zastáva post dirigenta. Od roku 2014 spolupracuje so Štátnou filharmóniou Košice.




Aktualizované: 23. 06. 2016