Logo HŽ

Komorná hudba si vyžaduje celého človeka

rozhovor s violončelistom Jánom Slávikom

Moyzesovo kvarteto bolo dlhé roky v slovenskej hudbe cenenou značkou. Súbor v roku 2005 opustil Slovenskú filharmóniu, odvtedy pôsobil ako komorný súbor mesta Modra, v súčasnosti je komorným súborom mesta Skalica. O Moyzesovom kvartete kedysi a dnes, komornej hudbe, hudobnom živote na Slovensku a perspektívach mladých hudobníkov sme sa rozprávali s violončelistom Jánom Slávikom.

Moyzesovo kvarteto hrá spolu neuveriteľných 35 rokov. Pred piatimi rokmi ste museli opustiť Filharmóniu. Ako sa na „odchod“ pozeráte s odstupom času?
Už je to naozaj toľko? Spočiatku to bolo dosť dramatické. Nepočítali sme s tým. Po odchode sme chvíľu nevedeli čo robiť, našťastie sa našli priatelia hudby v Skalici a Modre, ktorí nás podržali. Najskôr sme pôsobili ako komorný súbor mesta Modra, kde mám korene. No potom sa zmenila podpora vedenia mesta, tak sme odišli do Skalice. Všetko zlé je i na niečo dobré. Teraz sa naozaj veľmi tešíme, keď sa môžeme stretnúť a azda je to i počuť. Odporúčam každému náš januárový koncert. Na stream.filharmonia.sk je podľa mňa veľmi slušný záznam Beethovenovho Kvarteta f mol op. 95, posledného Zeljenkovho kvarteta a Schumannovho Klavírneho kvinteta s Ivanom Gajanom. Osobne ma mrzí, že keď už k zmenám prišlo, malo sa systémovo myslieť, komu prospejú. Myslím si, že možnosť pracovať na sebe malo aspoň na dva-tri roky dostať niektoré mladé kvarteto, čo sa nestalo.


Ušetrené financie a voľný priestor mohli byť teda vo Filharmónii viac využité v prospech niektorého mladého perspektívneho telesa...  
Nemyslím si, že financie boli také významné, aby zachránili orchester či nebodaj kultúru. No kvartetu, akým sú napr. Zwiebelovci, ktoré na sebe dlhodobo s výsledkami pracovalo, by stabilné prostredie vo Filharmónii pomohlo. Vidím na mladých, že im chýba možnosť  pravidelnej práce, ktorú sme my mali. Je veľa kvartet, ktoré neustále menia obsadenie. Potom je problém koncepčne pracovať na nových umeleckých zámeroch, vytvárať hodnoty...


Ako fungovala spolupráca s mestami Modra a Skalica?
Inšpiroval ma Peter Hamar. Komorný orchester Franza Liszta, v ktorom pôsobí, zastrešuje mesto Szolnok. Zaujímalo ma, či by to nebolo možné aj u nás. Všetko chce zapálených ľudí, ktorí sú presvedčení, že idea je dobrá a vzájomne prospešná. V Modre bol takýmto človekom vtedajší riaditeľ  ZUŠ Vilo Vlado a v Skalici Marek Gula, bývalí spolužiaci. Boli tomu naklonení aj primátori , takže sme v Modre strávili dva roky. Ale festival Hudba Modre som vymyslel ešte predtým, ako tam prišlo kvarteto. Ľudia si naň veľmi zvykli, preto mi bolo ľúto, že po našom odchode tiež skončil. Hoci boli sály vždy plné, nemal som už pocit, že by to bola srdcová záležitosť mesta.


Na čom to vlastne stroskotalo?
Na úplných banalitách. Bol napríklad nejaký rozhovor v novinách a jeden poslanec sa ma opýtal, ako je možné, že tam nie je uvedené Komorný súbor mesta Modra. Keď mi text nedajú autorizovať, nemám na to predsa vplyv. Tiež som nepovažoval za príjemné po druhom roku existencie pred poslancami obhajovať zámery Moyzesovho kvarteta. Poprosil som ich preto, nech sa vyjadria v priebehu roka, aby sme do jesene vedeli, ako sa máme zariadiť. Nik sa  neozval, tak sme museli spoluprácu prehodnotiť.


Čo ste ponúkli Modre, resp. ponúkate teraz Skalici pod značkou Moyzesovo kvarteto?
V Modre sme napríklad začali s výchovnými koncertmi, v Skalici s nimi pokračujeme. Myslím si, že to je jediná cesta, ako hudbe pomôcť. Snažíme sa to robiť uvoľnene, dosiahnuť interakciu, aby sme nevyvolávali pocit strojenosti. Pomáha, že v Skalici i Modre sú výborné ZUŠ-ky, v Skalici majú 1500 žiakov. Už na otázkach potom vidno, že decká vedia, o čo ide, a majú rozhľad.

Čo hrá Moyzesovo kvarteto na výchovných koncertoch?
Repertoár musíme samozrejme prispôsobiť. Hrávame vybrané časti z diel, prierez od klasicizmu po súčasnosť. Nemôže chýbať „malá nočná“, ukážka z Dvořáka, čosi zo Šostakoviča, na „ľudovú nôtu“ od Moyzesa a samozrejme Zeljenkova Musica slovaca. Verím, že to je prospešné a na základe takejto informácie môže vzniknúť vzťah. Keď však absentuje povedomie a vzťah, kultúra nemôže fungovať, čím trpia zvlášť regióny.

V akom režime teraz súbor funguje?
Každodenná práca umožnila naštudovať obrovský repertoár. Neviem, komu sa podarí mať v repertoári komplet Beethovena, takmer všetky Šostakovičove kvartetá... Z kvantity sme museli zľaviť: huslisti pôsobia na konzervatóriu, ja som vo Filharmónii a na VŠMU, violista hrá v Cappelle Istropolitane. On je termínovo vyťažený asi najviac, preto niekedy vzniká problém stretnúť sa. Želal by som si pravidelnejšie skúšanie, no stretávame sa vždy na niekoľko dní pred konkrétnou akciou. Keď sa študuje niečo nové alebo nahráva, trvá to dlhšie. Teraz budeme robiť CD k 35. výročiu súboru, ktoré financuje mesto Skalica, čo je podľa mňa u nás unikátne. Nemám rád spojenie „the best of“, no bude to niečo na ten spôsob. Výber z Haydna, Mozarta, Beethovena, Dvořáka, Borodina, Verdiho, ale i Bellu, Moyzesa, Zeljenku, Kupkovičove Iniciály a na záver Allegro zo Šostakovičovho 3. kvarteta. Chceli by sme ľuďom priblížiť čo najširšie spektrum hudby.

Aké to je hrať s niekým 35 rokov?
Začínali sme dosť skoro, už ako 17-roční. Všetko je o ohľaduplnosti a vychádzaní si v ústrety, pretože každý je iný. Na začiatku mladý človek rozdiely až tak nepociťuje, je prispôsobivý a snaha niečo dosiahnuť spája. No časom sa ukáže, že každý má i iné záujmy. Napriek rozdielom sme si veľmi dobre „sadli“, rešpektovali sa a „netlačili na pílu“. Teraz mám napríklad pocit, že by sme sa mali viac stretávať, no nedávam to stále na stôl, pretože kolegom to asi vyhovuje takto. Je zaujímavé, že väčšinou sa nepodarí vytvoriť komorné teleso z vynikajúcich sólistov. Prevaha egocentrizmu, nevyhnutného pre sólové hranie, komplikuje akceptovanie názorov iných. My sme to dokázali, myslím, že na Slovensku komorné teleso tak dlho neexistovalo.

Po takej dlhej dobe sa asi nedá vyhnúť stereotypu. Cítite, kde povedzme končí charakteristický interpretačný rukopis telesa a kde už začína rutina?
V pozadí som už dlhšie cítil, že niektorým ľuďom možno prekáža, že sme pridlho na jednom mieste. Asi prichádzalo i k určitej rutine, nechcem povedať k remeselnejšiemu prístupu, skôr k určitej zotrvačnosti, čomu asi zmena prospela. Náš nový spôsob prípravy je koncentrovanejší, každý akoby sa snažil ukázať, že to vieme a je to dobré. Väčším problémom, najmä pre mladých, je málo možností koncertovať. Robíme dva festivaly a cyklus koncertov v Bratislave, inak by hrania bolo fakt málo. Filharmónia zredukovala naše vystúpenia zo siedmich na dve, iné príležitosti nie sú. Koncertovanie po Slovensku je takmer nemožné, pokiaľ si to človek sám nezorganizuje. Navyše často akoby bolo jedno, kde sa hudobné produkcie kvalitatívne pohybujú. Pozve sa hocikto, hlavne že to veľa nestojí. Kým napríklad pred časom Stanislav Bachleda neprebral festival v Trenčianskych Tepliciach, bolo to tam na spadnutie. Musí sa nájsť niekto, komu záleží na dramaturgii a dá podujatiu nejaký pulz. Nehovoriac o tom, že človek je vlastne rád, že si vôbec zahrá. Čo sa týka organizačnej bázy v kultúre, tá je už niekoľko rokov v takom útlme, že škoda hovoriť...



Taký obrovský repertoár poskytuje nadhľad a schopnosť vidieť kontexty. Ako to zmení prístup interpreta k hudbe?
Veľmi pomáha, ak človek môže hrať od jedného skladateľa rôzne diela. Som tretí rok koncertným majstrom v Slovenskej filharmónii, baví ma to a som rád, že som prešiel cez všetky „kuchyne“ hudby: v komorine od dua s Dankou Varínskou po kvarteto, hral som sólo a teraz prišiel orchester. Spoznal som teda komplet Beethovenových kvartet, s Dankou som nahral všetky sonáty a variácie, teraz hrávam symfónie. Takto preniknete do podstaty, detailne spoznávate hudobnú reč skladateľa, pochopíte kontexty. Doprial by som takúto skúsenosť každému mladému hudobníkovi.

Posledné cykly Moyzesovho kvarteta ste dramaturgicky zaujímavo zostavili z diel Jána Levoslava Bellu a Alexandra i Mikuláša Moyzesa...
Áno, Bella, Moyzes, Suchoň, naposledy Mendelssohn. Tento rok nás čaká Schumann. Plánujem zaradiť Adagio a Allegro op. 70 pre lesný roh,  Fantasiestücke s klarinetom op. 73, Fünf Stücke im Volkston pre violončelo, Märchenbilder s violou... V dramaturgii, ktorá je podľa mňa základom úspechu, rád spájam klasiku s modernou. Na jeseň budem na matiné v Mirbachu hrať Schumanna s dielami Romana Bergera a Petra Martinčeka, vrátane jednej premiéry. 


Koho z interpretov pozvete do cyklu Moyzesovho kvarteta tentokrát? Nápad s klarinetistami minulý rok bol veľmi vydarený.
Áno, ten bol fajn. Bude určite Schummanovo kvinteto s Dankou Varínskou. Maruška Heinzová bude hrať spomínané komorné diela. Zo slovenských autorov sme o premiéry požiadali Romana Bergera a Egona Kráka.

S kvartetom i sólovo ste uviedli veľké množstvo súčasnej hudby. Ako pristupujete k tomuto repertoáru?
Prvý pohľad na dielo môže často klamať, chyba môže byť i v prístupe interpreta. Dnes sa nám napríklad veľmi páči Sláčikové kvarteto Dušana Martinčeka. Pamätám si, že keď sme pred rokmi dostali noty, trochu sme v súbore o diele pochybovali. Bolo ťažké na naštudovanie, preto sme odmietli i nahrávku. Našťastie na festival v Modre, ktorý som venoval Dušanovi a Petrovi Martinčekovcom, som primäl kolegov, aby sme skladbu nacvičili a odvtedy ju uvádzame s veľkou radosťou.

Jedným z vašich festivalov je Hudba Trnave...
Som rád, že sa vydarila vlaňajšia Pocta violončelu, organizovanie i zháňanie materiálov vyžadovali veľa energie. Myslím si, že 16 violončelistov mimo Bratislavy na Slovensku spolu ešte nehralo. Pamätám si, že keď sme s Eugenom Prochácom robili poctu Rostropovičovi, boli sme sedemnásti... V Trnave sme hrali diela Klengela, Goltermana, Villu-Lobosa a premiéru The Raw Pieces od Mariána Lejavu, tam však bolo len osem nástrojov. Aj krásna Suita profesora Rajtera má len osem reálne znejúcich hlasov. Osem violončiel stačí, šestnástka je už skôr na efekt. V roku 2010 pripravujem v Trnave ročník venovaný klavírnemu triu. Budú tam aj Faces piano trio a Trio Istropolis, kde hrá na husliach Juraj Tomka. Ten chalan hrá tuším všade...

Je to dobrý trend?
Za bývalého režimu existovalo Slovenské kvarteto, kde po pánovi Aladárovi Móžim nastúpil na miesto primária Boris Monoszon. Raz sme sa dozvedeli, že hrá v nejakom kvartete i v Prahe. To bol vtedy pre nás mladých absolútny šok, ako si to dovoľuje, takto dehonestovať súbor. My sme to v kvartete nepraktizovali. Keď sa rozpadol pôvodný Pressburger Quartet, odišiel Gabo Szathmáry a zvyšní traja oslovili Ďura Tomku a premenovali sa na Slovenské kvarteto. Tento názov ale budú musieť potvrdiť činmi. Možno je taká medzera v generácii mladých huslistov, že Tomka hrá i s Pavlom Muchom v Muchovom kvartete, pardon v Mucha Quartet. To je teraz taká móda, vraj kvôli zahraničiu. Akému zahraničiu? Najprv musia ísť na súťaž, niečo vyhrať, názov je posledná vec...

Aká je na Slovensku možnosť etablovať sa pre mladé komorné teleso?
Hovorili sme už, že podmienky na kontinuitnú prácu tu nie sú. Druhou stranou mince je, že aj hudobníci musia spoločnému hraniu niečo obetovať. Poznáte príbeh, ako sme nešli do Moskvy? So Stanom nás tam škola vybrala na štúdium. Ešte ako maturanti sme boli v Banskej Štiavnici urobiť štátne skúšky, mali sme odísť po absolutóriu. Tak vtedy si chudák Nováček (Zdenko Nováček, pozn. red.) trhal vlasy! Ja som zohnal potvrdenie, že môj otec je chorý na srdce, Stano si zase „vybavil“ problémy s chrbticou. To bol úplný „prúser“, že dvaja, ktorí boli zo školy vybratí, nešli. Kvarteto ma bavilo, dráha sólistu bola neistá, tak som sa rozhodol. Ale profesor Vrteľ (Albín Vrteľ, pozn. red.) nám drukoval. Tiež sme rok čakali. Ja s primáriom sme boli o rok starší ako sekund s violou a keď sme skončili vysokú školu, museli sme si dať odklad vojenskej služby, aby sme šli do VUS-u spolu. A Šani, náš violista, bol na konzervatóriu huslistom, ako najlepší z nástroja urobil prijímačky na VŠMU. Ale pán profesor Vrteľ ho potľapkal a povedal: „Šaňko, ty si dobrý violista, choď ty radšej na tú violu – kvartetko ťa potrebuje.“ A tak Šani išiel napokon na VŠMU na violu. Možno to, že sa vzdal huslí, niekedy i ľutoval...

Profesor Vrteľ je legenda...
On bol veľmi impulzívny, živelný: búchal po chrbte, vyskakoval, vykrikoval, no bol to taký náš muzikantský otec, vedel vliať radosť z hudby. Šaňko chodil k profesorovi Albrechtovi (Ján Albrecht, pozn. red.), ktorý mal doma svoju komunitu zaoberajúcu sa staršou hudbou. Občas sme sa tam objavili i my, ale málo. My sme sa venovali hlavne kvartetu. Na vysokej škole sme boli u profesora Gašpareka. Mohli sme chodiť k Móžimu, primáriovi Slovenského kvarteta a špecialistovi na komornú hudbu par excellence, no kým sekundista Fero bral hodiny u neho, Stano už chodil k profesorovi Skladanému. Móži si však dal podmienku, že obaja huslisti musia byť u neho, čo sa už nedalo zrealizovať.

Ako ste sa dostali s kvartetom do Viedne?
Pravidelné hodiny vo Viedni u profesora Samohyla sme si vybavovali dva roky. Dovtedy sme sa vždy, keď sme išli na zájazd do zahraničia, zastavili u neho vo Viedni. Mal moravské korene, tak sme mu boli sympatickí a páčila sa mu i naša hra. Učil nás bez nároku na honorár. Potom poslal žiadosť do Filharmónie, ktorá odtiaľ putovala na ministerstvo, tam ju stratili a tak sa to natiahlo zase o rok... Kocúrkovo. Až na jeseň 1989 bolo konečne vybavené, že môžeme chodiť. Dnes je ťažké predstaviť si, čo sme museli absolvovať, aby sme sa dostali k pedagógovi. Raz nás spoza dverí u Samohyla počul Günther Pichler, primárius Alban Berg Quartett. Ten mal tiež triedu Kammermusik a vtedy nemal dobré mladé rakúske kvarteto, preto sa opýtal Samohyla, či nás nemôže učiť. Tak sme sedeli na dvoch stoličkách: chodili sme aj k Samohylovi aj k Pichlerovi. Posledný rok už len k Pichlerovi. To, že nám pán profesor Samohyl odkázal všetky svoje kvartetové partitúry, si nesmierne vážime.

 



V čom bol iný prístup ku komornej hudbe v Bratislave a vo Viedni?
Vo Viedni i v Bratislave boli vynikajúci huslisti. Čo sa týka komornej hry, keď sme išli v zahraničí na súťaž, cítili sme rozdiely v tempách niektorých častí, ktoré nie vždy vyhovovali. Ale nemyslím si, že to bol hlavný dôvod niektorých neúspechov. Skôr to bolo v nástrojoch. Celá Viedenská filharmónia sú Samohylovi žiaci. Napokon aj Pichler. Takže čo sa týka husľovej školy, mali jednotný názor na viedenský klasicizmus, pre ktorý sme tam najviac chodili. Pamätná bola Pichlerova veta, keď sme s ním mali v Konzerthause hodinu: „Beethoven sehr gut, schon gefährlich.“ To bol taký náš vrchol. Teraz bude stačiť, keď si udržíme úroveň, ktorú máme. Myslím, že o nejaký veľký progres už nepôjde, ale dobré by bolo udržať európsky priemer. Niekedy robíme z niektorých mien vonku niečo, čím nie sú. Viackrát som zažil, že kvarteto prišlo s veľkým životopisom, ale koncert to nepotvrdil. Posudzovanie je ale háklivá vec, nie každý deň sa vydarí.

Vráťme sa k mladým. Hovorí sa, že nároky sa talent sa na našich školách znižujú, záujem o hudbu klesá...
Ja už neviem. Každá generácia hovorí, ako viac chodila na koncerty, ako ju to viac zaujímalo... Mladí menej počúvajú hudbu, na školy prichádza menej detí, tým pádom je menší výber. Je to cítiť. Takých, s ktorými je naozaj radosť pracovať, je málo. Dnes je tiež iný pohľad na vyučovanie. Keď sa niekomu nechce, „lámať“ ho nebudem. Myslím, že na vysokej škole by mali byť ľudia už dospelí a vedieť, čo chcú. Hudba potrebuje celého človeka. To, čo sa nestihne na škole, v praxi sa ťažko dobieha. Človek si založí rodinu, možností na koncentrovanú prácu je menej. Mojím pedagógom na konzervatóriu bol profesor Večerný, ktorému som venoval i Trnavu. Ja som doma ráno od 6.00 do 6.20 cvičil, potom som bežal na trolejbus, aby som o 6.50 stál na Konventnej, lebo o siedmej som mal hodinu. Profesor otvoril školu a už som „pálil“ stupnice. Bol to „sekirant“, ale vychoval generáciu výborných violončelistov. Dnes sa takýto prístup už nenosí.

Keby ste mali menovať mladých violončelistov, koho si treba všímať?
Jednoznačne syn nášho primária Pavol Mucha. Bol dva roky u mňa, teraz je v Prahe. Viktória Verbovská, to je zase opačné garde. Prišla po štúdiu v Prahe na doktorandské štúdium ku mne, je v
1. ročníku. Veľmi sa z nej teším, je to hotový človek, otvorená rozhovoru, tak by to malo fungovať. Boris Bohó hrá v triu a so mnou vo filharmónii. Katka Černá Zajacová, veľmi dobrá a šikovná violončelistka, bola na materskej a má polovičný úväzok v rozhlasovom orchestri. Mladí sú dnes často rozptýlení inými možnosťami, mnohí sa musia starať o živobytie. Pre nás bola pravidelnosť nácviku svätá. Boli sme rok štipendistami Hudobného fondu. Nebolo to veľa, ale stačilo. Existuje dnes takáto možnosť? Nakoniec aj vo VUS-e sme boli rok spolu, cvičili, mali vlastnú 1203-ku a hrali po kasárňach v celom Československu.

O umeleckých školách na Slovensku sa hovorí, že sú príliš zamerané na výchovu sólistov...
Som rád, že sa na škole etabloval predmet komorná hra. Je ju možné študovať už dokonca ako magisterské štúdium. No príliš necítim, že by študenti chceli vytvárať komorné zoskupenia. Iniciatíva musí prísť od nich. Ideálne je hrať so spolužiakmi. Ja som na konzervatóriu hral s Gabikou Hamarovou a Peťom Hamarom. S vrstovníkmi si môže človek otvorene vymieňať názory a komorná hudba otvorenú komunikáciu vyžaduje. Mám teraz v triede dve kvartetá.

  Ako to bolo v Moyzesovom kvartete s nástrojmi?
Ja mám storočné violončelo od Mathiasa Heinickeho, primárius má od toho istého majstra tiež starý nástroj. Ferko hral dlho na Pilařovi, teraz sa tiež vrátil k staršiemu nástroju. Lepšie sa to snúbi s tým Stanovým 80-ročným. Pilař bol tiež pekný, ale nevyhratosť a čerstvé drevo počuť.

Koľko máte nástrojov?
Tri.

Aj ich nejako delíte?
Nie. Už som sa rozhodol, že Heinicke je najlepší. Začínal som s Patočkom, potom mám krásny, vyše 200-ročný nástroj. Má krásnu farbu, ale v basoch sa na ňom ťažšie hralo, zle sa ozýval. Keby som mal byť absolútne spokojný, musel by byť v cene, ktorú si nemôžem dovoliť. Nástroje sú extrémne dôležité. Keby existovala komisia a nadácia, ktorá by mladým vedela pomôcť ohľadne nástrojov. Apelujem, aby ministerstvo kultúry už konečne vytvorilo nejakú komisiu v spolupráci s Hudobným múzeom, ktoré má zbierku hudobných nástrojov, pani riaditeľka Bugalová je tomu naklonená. Potrebné je tam však vyriešiť veľa detailov. Napríklad to, že aj keby bola ochota mladému človeku vybrať a požičať nástroj, kto zaplatí poistku? Nebudú to malé peniaze. Nájde sa banka? Nemohlo by MK SR iniciovať vznik fondu na tento účel? Stačili by tri nástroje: husle, viola, violončelo. A potom štipendium pre mladé kvarteto. Škoda, že aj školstvo je finančne poddimenzované, v Amerike existujú pri univerzitách rezidenčné súbory. Slovenskému kvartetu som hovoril, že nech hľadajú nejaké mesto. Viem, že je ľahšie, keď človeka poznajú, hrá 30 rokov a nahral 30 CD. Ale skúšať treba.

Aké kvartetá počúva člen Moyzesovho kvarteta?
Teraz som sa „zblbol“ do youtube, veľa počúvam tam. Ale som veľmi rád, že som v New Yorku v Carnegie Hall zažil Emersonovcov a minulý rok vo Viedni Juilliard. Hovoril som si, že my sme voči nim ešte bažanti. Sú už šesťdesiatnici. Obdivujem, keď si sláčikári udržia tón i vo vysokom veku. Obávam sa, aby som to u seba počul, lebo človek okolo penzie hrá a problém si neuvedomuje. Pamätám si starého pána Móžiho, keď mali recitál v Zrkadlovke: technika, intelekt – všetko bolo, ale tón už „kvedlal“. Podobne si spomínam na pána Krafku z Janáčkovho kvarteta, keď mal okolo šesťdesiatky. Hviezdam ako Rostropovič sa to nestáva, lebo tie majú kvalitu tónu od Boha. Niekedy mám pocit, že sa tu často trochu domýšľavo hráme na päťmiliónovom piesočku. Tá špičková kvalita sa objaví len raz za čas. No potrebuje zázemie. Slovenský priestor je aj tak veľmi malý. Príklad Dalibora Karvaya ukázal, že talentovaní ľudia musia jednoducho odísť, iná možnosť nie je...

Repertoárové preferencie?
Každé kvarteto potrebuje klasiku, to je taká gramatika, ale nám najlepšie sedia romantizmus a 20. storočie.

A vám osobne?
Inklinujem k Dvořákovi, Šostakovičovi a teraz cez orchester aj k neskorým romantikom (Mahler, Bruckner, Skriabin). Mám veľmi rád farebnosť. Človek musí na mnohé skladby dozrieť. Dlho som nechápal Schumannov Violončelový koncert. Je to geniálne dielo, vnútorne rozorvané, ktoré je veľmi ťažké uchopiť ako celok. Mám rád všetky komorné zostavy: od kvarteta po okteto.

Chvíľu ste pôsobili aj v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu. Prečo to vlastne skončilo?
Lebo tam je všetko ako v rozprávke. S Borisom Bohóm sme urobili konkurz na tzv. sólo hráčov. V októbri sme nastúpili, odohrali tri mesiace a v januári nám povedali, že nemajú na výplaty. Mrzí ma, že v rozhlase to viazne. Filharmónia je momentálne na tom veľmi dobre. Rok 2010 začal veľmi dobrými dirigentmi: Villaume, Vedernikov, Rahbari, Markovič, Raiskin... Keď má dirigent fluidum a je fundovaný, hudobníci to cítia a snažia sa o čo najlepší výkon.

X

JÁN SLÁVIK študoval na bratislavskom Konzervatóriu (Gustáv Večerný, Karol Filipovič) a na VŠMU (Jozef Podhoranský). Od r. 1993 pôsobí na VŠMU, od r. 2002 ako docent. Je držiteľom viacerých ocenení: Ceny za najlepšiu interpretáciu súčasnej hudby (Pražská jar, 1983), Ceny hudobnej kritiky (Mladé pódium Karlove Vary, 1991), Ceny kritiky Slov. muzikologickej asociácie (2001). J. Slávik je zakladajúcim členom Moyzesovho kvarteta. Sólisticky účinkoval so slov. i zahraničnými orchestrami pod taktovkou dirigentov ako B. Režucha, R. Stankovský, O. Lenárd, L. Svárovský, B. Warchal. V r. 2006 bol sólo-violončelistom SOSR-u, od r. 2008 je koncertným majstrom Slov. filharmónie. Ako prvý slov. interpret uviedol s D. Varínskou kompletné dielo L. van Beethovena pre klavír a violončelo (sonáty a variácie). Nahral tiež sólové suity a sonáty J. S. Bacha.

J. Slávik sa venuje súčasnej hudbe, diela mu venovali viacerí slov. skladatelia (Iršai, Kupkovič, Zeljenka). V r. 1997—2004 bol členom sl. tria Amadé. Koncertoval na všetkých významných domácich hud. podujatiach, vystúpil na festivaloch Wurzer Sommerkonzerte, Mladé pódium Karlove Vary, Festival Haute-Savoie, International Music Festival Pau Casals, Medzinárodný hudobný festival Ľubľana, Sommerkonzerte Langenargen, Festival Est-Ouest, Neue Musik Hannover a i. Pravidelne vedie interpretačné kurzy (3. letné interpretačné kurzy v Žiline, Čírenie talentov v D. Kubíne, Medzinárodné interpretačné kurzy v Komárne). Založil Medzinárodný festivalík umenia Hudba Modre a Slov. festivalík umenia Hudba Trnave, pravidelne spolupracuje s rozhlasom a televíziou, nahráva pre hudobné vydavateľstvá Diskant, Marco Polo, Naxos, TUTL a Classico.
(www.janslavik.sk, www.hc.sk)


Moyzesovo kvarteto patrí od založenia v r. 1975 k najpopulárnejším slov. komorným zoskupeniam. Členovia (Stanislav Mucha, František Török, Alexander Lakatoš, Ján Slávik) sú absolventmi VŠMU v Bratislave (prof. Tibor Gašparek), v štúdiách pokračovali na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (Franz Samohyl, Günther Pichler). Počas štúdií získalo kvarteto viacero laureátskych titulov na domácich i medzinárodných súťažiach (Evian). V r. 1986—2005 bolo MK umeleckým súborom Slov. filharmónie. Slovenskú hudobnú kultúru prezentovalo s úspechom v Európe, v Japonsku, Indii, Maroku, USA a na Kube. V r. 2000 bola MK udelená Cena Frica Kafendu a Cena kritiky. Repertoár telesa zahŕňa všetky štýlové obdobia, vrátane tvorby súčasných slovenských autorov, z ktorých mnohí skladby kvartetu priamo dedikovali. MK pravidelne nahráva (celkov vyše 20 CD: A. Albrecht, J. L. Bella, Dvořák, Grečaninov, Mozart, A. Moyzes, Ravel, F. Schmidt, Smetana, Šostakovič) a realizuje nahrávky pre Slovenský rozhlas a zahraničné rozhlasové spoločnosti. V posledných rokoch kvarteto vystúpilo na festivaloch Bratislavská hudobná jar, Nová slovenská hudba, BHS, Melos-Étos, Pražská jar a v Bad Kissingene a Salzburgu. Od r. 2006 do r. 2007 bolo MK komorným súborom mesta Modra. Od r. 2008 je komorným súborom mesta Skalica.  
(www.moyzesquartet.sk)    

Koncerty J. Slávika a Moyzesovho kvarteta:
Medzinárodný festival komornej hudby
Divergencie 2010 v Skalici (20. 6.—24. 6.).
Hosťom Moyzesovho kvarteta bude český violista Ladislav Kyselák. Na festivale vystúpia aj SKO B. Warchala s hobojistom Igorom Fáberom, talianske klavírne duo Trevisan, Bratislavské gitarové kvarteto. Zaznejú tiež premiéry diel Egona Kráka a Mareka Spustu.          
Na jeseň je pripravený cyklus Moyzesovho kvarteta Schumann v Pálffyho paláci, v rámci cyklu zaznejú premiéry diel E. Kráka a Romana Bergera. Festival Hudba Trnave (8. 10.—10. 10.) bude venovaný klavírnemu triu. Zaznie 5 premiér klavírnych trií slovenských skladateľov, hosťami podujatia budú D. Varínska, Trio Istropolis, Faces piano trio alebo Pressburger Hummel trio. Pri klavíri sa predstaví i skladateľ Vladimír Godár s huslistom Petrom Hamarom.
(red)




Aktualizované: 11. 05. 2016