Logo HŽ

Farebný svet ľudovej hudby

Skupina Fonó Zenekar sa okrem interpretácie ľudovej hudby karpatskej kotliny usiluje o zbieranie a výskum starých dedinských piesní. Tie zahŕňa do svojho repertoáru a ich nahrávky získali množstvo ocenení v Maďarsku i v zahraničí. Fonó Zenekar vystúpia v Bratislave na koncerte World Music nielen zo Slovenska (13. 4.) v Ateliéri Babylon spolu so speváckou skupinou Trnki, vokálnym triom Evridika a Jitkou Šuranskou s Pacora Triom. Nielen o hudbe zoskupenia rozpráva jeho zakladajúci člen, etnomuzikológ, spevák a hráč na ľudových dychových nástrojoch Gergely Agócs (1969, Fiľakovo).

Ako prebieha váš etnomuzikologický výskum?
V teréne vyhľadávame starých nositeľov tradičnej ľudovej kultúry a nahrávame ich hru, ktorú nielen dokumentujeme, ale sa podľa nej aj učíme. Ja som sa napríklad učil gajdovať od posledného žijúceho autentického maďarského gajdoša. Volali sme ho ujo Pišta a bol som ako jeho vnuk. Vravieval mi: „Veď si doma, tam v kuchyni to nájdeš.“ Pri tejto práci sa vytvárajú naozaj blízke až osobné vzťahy, v niektorých starých muzikantských cigánskych rodinách nás dokonca volajú za kmotrov.

 Nepôsobíte iba v rámci Karpatskej kotliny, však?
Nie. Treba však priblížiť, že regióny vo vnútri karpatského oblúku sú aj z historických dôvodov poprepájané často blízkymi kultúrnymi vzťahmi. Preto je možné, že sedmohradskí Rumuni tancujú čardáš podobne ako Slováci alebo Maďari. Nahrávame na rôznych miestach – v Hrochoti, Čiernom Balogu, v okolí Košíc a napríklad takému starostovi Bidoviec by ani vo sne nenapadlo, že hudba z tejto obce znie na festivaloch v San Franciscu a že dedinu poznajú vo svete na základe našich výskumov a interpretácie. Sme bádateľmi a zároveň interpretmi ľudovej hudby. Cestujeme aj do moldavských oblastí, zbierame ľudovú hudbu turkojazyčných národov z oblasti severného Kaukazu – Karačajcov, Balkarov, Nogajcov či Kumykov. Maďarská ľudová tvorba je úzko spätá s hudobnou tradíciou na severe Kaukazu a aj z nej čerpáme v našej tvorbe.

 Reprodukujete ľudovú tvorbu autenticky alebo sa len inšpirujete ľudovými motívmi?
Piesne reprodukujeme autenticky, v tom istom jazyku, ale aj tým istým štýlom a s rovnakými nástrojmi, pretože si myslíme, že sa hudobné žánre nevyvinuli v histórii národov len tak náhodou. Tieto štýly hry a melódie odzrkadľujú etnický princíp a etnickú podstatu daného spoločenstva. Myslíme si, že svet je krásny práve prostredníctvom tejto mnohofarebnosti. Tieto farby sveta je potrebné používať a nie ich miešať. Je to, ako keď dieťa dostane prvé tempery: najprv mieša všetky farby dokopy a čo bolo spočiatku pekné, mnohofarebné, sa nakoniec spojí v nepeknú šeď. Nesmieme dopustiť, aby sme sa prostredníctvom globalizácie dostali k takejto jednotvárnej šedosti.

 Ako sa v minulosti ovplyvňovali slovenská a maďarská ľudová hudba?
Béla Bartók poukázal na to, že v slovenskej ľudovej hudbe možno nájsť takmer všetky typy novouhorskej melodiky. Tieto nápevy sa dostali do slovenskej hudby prostredníctvom obyvateľov, ktorí dlhé stáročia chodievali pracovať na Dolnú zem a po návrate na Oravu alebo Podpoľanie ich naspievali po slovensky. Samozrejme, aj Maďari prevzali niektoré prvky od Slovákov, hoci v menšej miere. Napríklad na severovýchodnom okraji maďarskej jazykovej oblasti, siahajúcej na Slovensko, sa objavil viachlasný spev, ktorý je typický pre Slovákov. Nikde inde Maďari nespievajú vo viachlase, len v okolí Košíc alebo pod Trebišovom, čo je prejavom týchto medzietnických kontaktov.

 Váš album Árgyélus kismadár čerpá z oblasti južného Slovenska – „Felvidéku“. Čím je táto tvorba jedinečná a čím sa líši od maďarského folklóru?
Podobne ako vy používate označenie „Dolná zem“, aj my používame termín „Felvidék – Horná zem“, dolnozemský Slovák, hornozemský Maďar. Regióny po vzniku ČSR preťaté štátnou hranicou, boli veľmi úzko kultúrne spojené, takže ľudová hudba maďarského Novohradu, ktorý teraz spadá pod územie Maďarska, sa v ničom nelíši od ľudovej hudby Maďarov, žijúcich v okolí Fiľakova alebo Lučenca. Niektoré regióny na Slovensku žijúcich Maďarov si však zachovali osobitý charakter, napríklad okolie Nitry, ktoré Maďari nazývajú Zoboralja (Podzoborie), kde majú archaickú a bohatú ľudovú tradíciu. Alebo už spomínaná oblasť v okolí Košíc.

 Aký je to pocit hrať s Fonó Zenekar slovenskú hudbu? Je to rovnaké ako hrať maďarskú?
Je to iné a prekrásne. Pre našu skupinu a pre mňa osobne to má veľké čaro, lebo tradičná hudobná kultúra každého národa je nádherná. V slovenskej hudbe necítime nič exotické, cudzie. Je to takisto naše, ako keď hráme rumunskú hudbu zo Sedmohradska, alebo maďarskú, pretože naše kultúry sú natoľko späté, že nepotrebujeme robiť rozdiely, hoci z etnomuzikologického hľadiska ich tam samozrejme vnímame. Zbožňujem slovenskú alebo rusínsku ľudovú kultúru, pretože sú čisté a nepoznačené rôznymi politickými vplyvmi. Treba si uvedomiť, že Slováci a Maďari sú na jednej mape a neexistuje žiadna sila, ktorá by dokázala jedného alebo druhého z tej mapy vytlačiť. Mali by sme si uvedomovať jeden druhého a nepozerať sa na seba optikou historických a politických vzťahov. Počas vojenskej služby som sám zistil, že hodnota človeka vôbec nezávisí od toho, akým materinským jazykom hovorí. Keď išlo do tuhého, Slováci sa bili za mňa a ja za nich, takže nebolo to o jazyku ale o hodnotách.

 Svoju tvorbu opäť čoskoro predstavíte v Bratislave, kam vás pravidelne pozýva skupina Muzička.
Verím, že podujatia world music majú svoje poslanie a význam a som veľmi rád, že konečne nehráme iba Maďarom, ale že budeme hrať aj Slovákom. Pozvanie do Dunajskej Stredy alebo Fiľakova by ma tešilo menej ako hranie v Žiline či v Liptovskom Hrádku, pretože práve tam by som mohol plniť misiu zbližovania susedných národov.

S chlapcami z Muzičky sa poznáme od roku 2003, keď nás pozvali do prvého slovenského tanečného domu vo V-klube. Spolupracuje sa nám výborne, za tie roky sme sa spriatelili a viackrát sme ich pozvali aj do Budapešti. Niektoré skladby si občas zahráme spoločne. Pre značnú časť mestskej mládeže v Maďarsku sa umelecké prejavy folklóru stali každodennou súčasťou ich kultúrneho života, čo je výsledkom viac ako štyridsaťročného úsilia. Maďarská „škola“ tanečných domov vytvorila predobraz trendov uchovávania ľudovej kultúry a dala odpoveď na otázku, či je tradícia kompatibilná s modernizáciou, a či ju vôbec možno udržať pri živote.

Maďarský model tanečných domov, v koncepte ktorých sa formovala aj naša kapela, dokázal, že výučba ľudového umenia založená na báze podrobne vypracovanej metodiky a realizovaná bez akéhokoľvek politického podtextu môže prispievať k budovaniu zdravej kultúrnej identity. Ich metodika (The Táncház method) bola ako jedna z príkladov uchovávania duchovného kultúrneho dedičstva prijatá v roku 2011 do registra „Best Practices“ UNESCO o globálnej ochrane hodnôt duchovnej kultúry. My sa snažíme tieto hodnoty hlásať z katedier, chrániť ich prostredníctvom našej bádateľskej činnosti, ale predovšetkým šíriť na našich koncertoch, čo nebude inak ani na bratislavskom vystúpení.




Aktualizované: 26. 05. 2016