Logo HŽ

Ladislav Kupkovič: „Na Slovensko som nikdy nezanevrel.“

V máji sa uskutočnilo viacero podujatí k nedávnemu životnému jubileu skladateľa Ladislava Kupkoviča. Pri jednej z týchto príležitostí – pred uvedením jeho Symfónie B dur na koncerte Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu – poskytol rozhovor pre Hudobný život. Nikto vtedy netušil, že bude posledný...

V marci tohto roka ste v rámci Radio_Head Awards dostali Mimoriadnu cenu SOZA za významný prínos do rozvoja slovenskej hudobnej kultúry. V zdôvodnení sa pritom akcentovala najmä vaša činnosť v 60. rokoch na čele mladej avantgardnej skladateľskej generácie. Do Nemecka ste odišli v auguste 1969. Ako si vysvetľujete, že aj po 47 rokoch stále tak silno rezonuje obdobie spred vašej emigrácie?
Je to komplikovaná vec, ktorá súvisí s kultúrou i politikou. Vtedajšia slovenská kultúra bola v istom zmysle zaostalá. Bol tu veľmi maličký svet, ktorý mal svoje hviezdy, a nikoho nezaujímalo, že vo svete to beží ináč. Mohli sme sa o tom presvedčiť na Varšavskej jeseni – Poliaci boli v tomto vždy oveľa ďalej. Potom sme dostali možnosť pozrieť sa do Darmstadtu a neskôr sme tu s Hudbou dneška hrali aj jednu významnú premiéru od Stockhausena. (Išlo o komornú verziu orchestrálnej skladby Mixtur, ktorú Karlheinz Stockhausen Ladislavovi Kupkovičovi aj venoval; pozn. red.) Priviedlo nás to k tomu, že aj tu na Slovensku sme chceli dostať veci do pohybu. Samozrejme, to všetko sa tu vnímalo politicky. Napríklad existuje správa z odborového zjazdu, kde ma Biľak označuje za perverzného, lebo škriabem zvon! (Smiech.)

V zásade to bolo pekné obdobie. Niečo sme chceli spraviť a niečo sa nám aj naozaj podarilo. Človek sa mení a postupne zreje. Ja som v istom momente pochopil, že atonálna hudba je len epizódou hudobných dejín a že nemá nijaký význam. Tonálna hudba je najväčší výdobytok celej hudobnej histórie. Pozrite sa, ako dnes vyzerajú koncerty. Dnes sa hrá ešte menej atonálnej hudby, ako to bolo vtedy. Myslím si, že je to uzavretá kapitola a už tam niet čo ďalej tvoriť.

Filozoficky povedané: panta rhei. Myslíte si, že k ďalšiemu vývoju v oblasti hudby už nikdy nepríde?
Samozrejme, to sa nedá nikdy povedať. Mnoho vecí sa dá predpovedať, len nie budúcnosť. Každý, kto sa o to snažil, padol „na zadok“. To nie je naša úloha, rozhodovať, čo sa bude robiť v budúcnosti. Môžeme sa snažiť len o náš prínos.

O malú predpoveď budúcnosti ste sa však kedysi pokúsili – v roku 1968 ste v Slovenskej hudbe publikovali text s názvom „Komorná hudba zajtra“.
Všeličo som vtedy popísal... (Smiech.)

Zamýšľali ste sa tam nad budúcim vývojom tvorby pre neobvyklé (až bizarné) nástrojové obsadenia. Ako sa na to dívate dnes?
My sme vtedy tvrdili: „Sláčikové kvarteto, symfonický orchester – čo sú to za staromódne blbosti?“ Ale vývoj to nepotvrdil. Sláčikové kvarteto je stále obsadením „číslo 1“, a podobne je to aj s inými. Naše vtedajšie predstavy boli tak trošku fantazijné...

V životopise uvádzate, že ste na hudobnej akadémii v Hannoveri pôsobili ako pedagóg „Novej hudby“. Znamená to, že ste prednášali nové kompozičné techniky aj neskôr, po zmene vášho kompozičného štýlu?
Nie celkom. Prišiel som tam v čase, keď som sa Novej hudbe ešte aktívne venoval. Raz som dirigoval s rozhlasovým orchestrom v Hannoveri koncert, ktorý mal veľmi dobré ohlasy. Následne ma oslovili z akadémie, keďže im v tom čase chýbal pedagóg-odborník pre túto oblasť. Ale len časť úväzku som mal vyhradenú pre Novú hudbu, zároveň som vyučoval hudobnú teóriu (harmóniu, kontrapunkt) i klasickú kompozičnú techniku.

Mali ste veľa vlastných študentov kompozície?
Mal som niekoľkých, z toho tak troch-štyroch dobrých žiakov. Ale škola v tom čase presadzovala myšlienku, že povolanie skladateľa de facto neexistuje a netreba vychovávať nezamestnaných. Priznám sa – keďže som sám nikdy hodiny kompozície nemal, bolo mi vyučovanie kompozície vlastne trochu cudzie.

Hudobným vzdelaním ste huslista, niekoľko rokov ste pôsobili v Slovenskej filharmónii. V Nemecku ste už v činnosti interpreta nepokračovali?
Ako huslista nie, možno len v rámci domáceho muzicírovania. Ale už som mal veľké prsty, takže som hrával aj na viole. Prvých 10 rokov v Nemecku som ešte pomerne veľa dirigoval, potom som ale bol už len skladateľom a pedagógom.

 

Imigrant-kriminálnik


 Zmeňme tému: ako sa dívate na u nás i v Nemecku dnes často diskutovanú otázku prijímania imigrantov? Sám ste sa kedysi v takejto situácii ocitli...
Celá imigračná vlna, to je vždy obrovský nápor na nejaký štát. Tisícky ľudí, ktorí prišli z inej kultúry. Integrácia je čiastočne možná, ale je to značný problém. Nemyslím si, že sa dnešná situácia dá celkom porovnať s tou mojou. Nemecko nebolo pre mňa úplne cudzou krajinou. Navyše, neodišiel som len tak – dostal som v Nemecku štátne ročné štipendium. Po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy sme boli v Nemecku obľúbení – každý nás miloval, ľudia nám chceli pomáhať. Dôležitý rozdiel je aj v tom, že imigrantov do Nemecka neprichádzalo tak veľa, ako to vidíme dnes.

 Z Československa ste odchádzali oficiálne len na rok. Zahrávali ste sa s myšlienkou, že sa nevrátite?
Áno. Aj potom som sa nejaký čas snažil môj pobyt legálne predlžovať, ale prestal mi platiť pas a nový som už nedostal. Práve sa rozprávate s kriminálnikom! (Smiech.) Dostal som 18 mesiacov za nedovolené opustenie republiky. Neskôr som požiadal o milosť a zrušenie trestu, ale to stálo peniaze. Nazývali sme to, že sa musím „vykúpiť“. Už vtedy som chcel získať nemecké štátne občianstvo, aby som mohol prichádzať do Československa za rodičmi. Získal som ho však až pomerne neskoro, po 10 rokoch pobytu. Ani potom som sem nemohol prichádzať, kedy som chcel. Niektorým dobrým „priateľom“ sa nepáčilo, že by som mohol len tak chodiť po Bratislave... Viem aj to, že ŠtB mala nejaký čas pri mne poznámku: „Nevpustiť do republiky.“ Mohol som prísť len vtedy, keď mi Československo udelilo víza. Žiadal som ich pomerne často, ale umožnili mi približne jednu návštevu za rok.

 Vnímali ste to ako krivdu?
Áno, ale nie zo strany Československa ako takého, len zo strany režimu. Moje „vykúpenie“ stálo veľmi veľa peňazí, asi 12 000 mariek, a musel som dokonca štátu vrátiť peniaze za moje deti. Napríklad vypočítali, koľko musím zaplatiť za poldruha roka, keď moja dcéra chodila do jaslí. (Smiech.) Dcéra Ida mala 2 slovenské ľudové a z toho dobre profituje dodnes. Je orchestrálnou umelkyňou-kontrabasistkou a prekladá, okrem iného do nemčiny Pankovčinove romány. Dcéra Danica vyštudovala herectvo a je docentkou pre divadelnú nemčinu na Hochschule für Musik v Detmolde.

 Vstúpili ste do dejín hudobnej kultúry Nemecka, vaše meno môžeme nájsť aj v nemeckej odbornej literatúre. Ako sa dá presadiť v takej veľkej krajine, akou je Nemecko?
Môj problém nebol v tom, že som prišiel do veľkej krajiny. Nastal až vtedy, keď som začal komponovať tonálne, lebo som sa zrazu ocitol mimo pôvodných kontaktov, starých väzieb, a to vlastne trvá dodnes. Ale celkovo je to v Nemecku veľmi ťažké. Zväz skladateľov eviduje 1200 členov – viete si to predstaviť? Jednoducho nie je možné, aby sa všetci dostali na koncertné pódiá.

 Vaše skladby si ale svojich interpretov našli. Často komponujete na objednávku?
Nie vždy, ale často. Ideálny prípad je, keď niekto potrebuje nové dielo. Niekedy komponujem sám od seba, ale naskytne sa príležitosť dielo nikomu ponúknuť. Napríklad Symfóniu B dur som dokončoval pred dvoma rokmi v čase, keď ŠKO Žilina hralo môj Husľový koncert D dur s Jindřichom Pazderom a Leošom Svárovským. Bol som nadšený a hneď som im ponúkol novú symfóniu, ktorú v nasledujúcom roku premiérovali. Teším sa aj na rozhlasový orchester, ktorý ju bude hrať teraz. S dirigentom Rossenom Gergovom som sa zatiaľ nestretol, takže som pomerne zvedavý. Symfónia nie je veľmi ľahká.


Hymna medzi symfóniami


 Na Slovensku sa objavujete pomerne pravidelne, nedá sa teda povedať, že by vaše väzby s rodnou krajinou vyhasli...
To rozhodne nie, na Slovensko som nikdy nezanevrel. To, že už nie som slovenským občanom, je len technická záležitosť. Ale dnes to už aj tak nehrá veľkú rolu, keď sa môžeme voľne pohybovať. Slovensko je hospodárska, politická a kultúrna veľmoc, celý jeho vývoj pokladám za veľmi dobrý. Dokonca si myslím, že predbehol očakávania. Preto mám pri čítaní novín často pocit, že nám chýba národná hrdosť.

 V tejto súvislosti mi napadá, že ste pred časom skomponovali návrh na novú slovenskú hymnu. Zaznieva aj v dokumentárnom filme, ktorý o vás natočil mladý košický režisér György Kristóf. Priznám sa, že táto pasáž pri prezentácii filmu na festivale Konvergencie vyvolala na tvárach divákov úsmev. Predpokladám ale, že to myslíte ako vážnu vec.
Samozrejme! Domnievam sa, že terajšia hymna nie je skutočnou slovenskou hymnou. V prvom rade, je to polovica československej hymny, a potom – je to melódia skôr uhorská než slovenská. Som toho názoru, že hymna musí byť krátka. Napríklad britská hymna má len 12 taktov – to je úplne ideálne! Musí mať správny ráz, temperament a musí vyjadriť aj národnú mentalitu. Môj návrh hymny zatiaľ nemá text, ale to nevadí, Španieli majú už dlhé roky hymnu bez textu.

 Otázka znie, ako by novú slovenskú hymnu prijali ľudia. Predsa je to niečo, s čím sa musia stotožniť, a nedá sa zo dňa na deň direktívne oznámiť: toto bude naša nová hymna...
K tomu sa neviem vyjadriť, ani to nie je celkom moja starosť. Ja som napísal návrh na novú hymnu a podávam dôvody, prečo by mohla byť lepšia ako aktuálna. Z literatúry poznáme rôzne situácie, napríklad Šostakovič vo svojich memoároch píše, ako sa za Stalina komponovala sovietska hymna. Dnes sa už pri čítaní môžeme popukať od smiechu, také je to zlaté... Jednoducho, nové hymny v histórii prichádzali. Ja zrejme s novou hymnou budem musieť počkať, kým Slováci znovu vyhrajú zlatú medailu na majstrovstvách sveta v hokeji. (Smiech.)

 Čomu sa venujete okrem komponovania?
Hlavne komponujem, už ma nebaví ani prechádzať sa. (Smiech.) V Nemecku chodia univerzitní profesori v 65 rokoch povinne do dôchodku, čo bol aj môj prípad. Učiť ďalej súkromne som nechcel, aby som mal čas venovať sa svojim „notičkám“. Aktuálne pracujem na novej symfónii.

Ladislav KUPKOVIČ (1936, Bratislava – 2016, Haste, Nemecko) študoval hru na husliach u Albína Vrteľa na Konzervatóriu v Bratislave (1950 – 1955) a na VŠMU u Mikuláša Jelínka (1955 – 1960). Pôsobil ako dirigent orchestra súboru Mladé srdcia a člen orchestra Lúčnice, v rokoch 1960 – 1965 bol hráčom Slovenskej filharmónie. Od roku 1965 bol skladateľom v slobodnom povolaní. V roku 1963 inicioval vznik súboru Hudba dneška, ktorý sa zameriaval na interpretáciu súdobej experimentálnej hudby a pre vtedajšiu generáciu mladých slovenských skladateľov sa stal dôležitou tvorivou a interpretačnou platformou. V roku 1969 sa rozhodol odísť do Nemecka, kde vďaka programu DAAD získal štipendium na ročný pobyt v Západnom Berlíne. Od roku 1971 pôsobil v Kolíne nad Rýnom, v roku 1973 prijal miesto docenta na Hochschule für Musik und Theater v Hannoveri (1976 vymenovaný za univerzitného profesora). V priebehu 70. rokov zaznamenal štýlový obrat a vrátil sa k tonálnej kompozícii. Patrí k najaktívnejším slovenským skladateľom; o. i. je autorom 3 opier, 7 symfónií, 7 husľových koncertov, 10 sláčikových kvartet a viac než 500 filmových, televíznych a javiskových hudieb. V roku 1967 získal cenu Igric za najlepšiu filmovú hudbu roka (Ohnivé rieky, réžia Ctibor Kováč) a 1. cenu na Kirchenmusikwoche Neuss za Missa Papae Ioannis Pauli Secundi (1980).




Aktualizované: 22. 10. 2016