Logo HŽ

Ján Sudzina: „Snažím sa ponúknuť umelcom čosi navyše.“

Hoci si to na Slovensku možno nie všetci uvedomujú, košická Hevhetia po poldruha desaťročí svojej existencie „dobehla“ renomované európske nezávislé vydavateľstvá, podarilo sa jej preniknúť na zahraničné trhy a jej riaditeľ Ján Sudzina pridal do portfólia Letný hudobný festival Hevhetia či aktivity v oblasti módy a dizajnu.

 Keď si pred 15 rokmi začínal s hudobným vydavateľstvom, vnímal si to ako vstup do nového biznisu alebo skôr do kultúry?
Ani do jedného, bolo to spontánne. O hudbu a všeobecne o kultúru som sa zaujímal dávno predtým, ale bola to skôr náhoda, že som vďaka problémom s objednávkou CD českého basgitaristu Pavla Jakuba Rybu začal s týmto umelcom komunikovať. Keď sa Pavel neskôr počas nášho stretnutia v Prahe sťažoval na obmedzené možnosti hrania a nefungujúce agentúry, sľúbil som mu, že sa pokúsim vybaviť koncert v Košiciach. Presvedčil som Gabriela Horala, aby mu vo vtedajšom Klube M na Moldavskej ulici zorganizoval koncert, dohodol som aj ďalšie vystúpenia po Slovensku, a keďže som sa počas mojej predchádzajúcej práce vo VSŽ naučil fungovať projektovo, sám som si pripravil všetko – od plagátov po itinerár.

Pavlovi sa to zapáčilo a poprosil ma, či by sme neskúsili turné v Poľsku. Hoci som poľský trh trochu poznal vďaka podnikaniu v stavebníctve, nemal som tam v umeleckých kruhoch žiadne kontakty. Vtedy však bola celková situácia i podpora jazzu lepšia ako dnes, bola aj menšia konkurencia, a tak sa mi podarilo vytelefonovať asi tucet koncertov. Pavel mal vtedy pripravené dva projekty, štúdiový a koncertný, a tak som sa podujal, že ich vydám. Jeden z nich, Smaller Wounds, dokonca na vinyle, keďže som predpokladal, že koncert s legendárnym Józefom Skrzekom by mohol zarezonovať aj v Poľsku.  

 Mnohí vydavatelia prehlasujú, že vydávajú len hudbu, ktorú majú radi, no v prípade Hevhetie by to bolo možné aplikovať aj z opačnej strany: viacerí, predovšetkým poľskí umelci, v rozhovoroch spomínajú, že sa pre Hevhetiu rozhodli vďaka osobnému vzťahu s vydavateľom.
Dlhodobo spolupracujem s tými, s ktorými si rozumiem aj po ľudskej stránke, inak to ani nemôže kontinuálne fungovať. Dramaturgia vydavateľstva má viacero rovín, ale v prvom rade sa musím stotožniť s obsahom. Mnoho prístupov k umeniu vykazuje znaky „sektárstva“, čoho sa snažím vyvarovať. Aj preto viaceré projekty Hevhetie nie je jednoduché zaradiť do konkrétnej priehradky. Nemám vyhranený ani elitársky postoj a páčia sa mi všetky štýly, pokiaľ v nich cítim obsah. Je to často intuitívne a hoci sa zdá, že chýba jednotiaci prvok, nie je tomu tak.

Keď som nedávno na stretnutí košického Fonoklubu prehrával ukážky z nových titulov, jeden z členov podotkol, že nahrávky z Hevhetie majú napriek svojej rôznorodosti vnútornú logiku a súvisia spolu. Som však človekom, ktorý ťažko hovorí nie. V tomto štádiu je fyzicky nemožné sledovať všetky ponuky, ktoré nám do vydavateľstva prichádzajú, pretože ide o približne stovku ponúk mesačne.

 Dokážeš si v takom prípade udržať odstup a povedať umelcovi, že ponúknutý projekt je podľa teba „cestou späť“? Alebo dôveruješ jeho umeleckej vízii?
Väčšina z umelcov, ktorých vydávam, je v tomto našťastie ďaleko predo mnou a môžem im plne dôverovať. Preto s nimi spolupracujem dlhodobo. Na druhej strane nemám tendenciu riadiť niekomu osud. Viem mu pomôcť, ale finálne rozhodnutie musí vyjsť od neho. Je dôležité, aby umelec vnímal Hevhetiu ako platformu. Potom môže prísť aj s projektom, ktorý by som možno osamotene nevydal, ale v kontexte jeho tvorby dáva zmysel. Každý z nás sa počas života nachádza v rozličných etapách a myslím si, že je dobré zaznamenať viaceré štádiá vývoja. Samozrejme, inak pristupujem k novým umelcom, u „zabehaných“ dokážem pochopiť, prečo robí niečo práve takto.

 Otázka narúšania tvorivého procesu prinútila napríklad klaviristu Pawła Kaczmarczyka zanechať väčšieho európskeho vydavateľa. Kde je hranica, pri ktorej si ako vydavateľ umelcovi osožný?
Nesnažím sa umelcov manipulovať. Možno sa na to pozerám z trochu väčšej vzdialenosti, keďže sám umenie nerobím a dokážem mať odstup. Občas sa stane, že niekto prosí o pomoc vo veci poradia či zachovania skladieb. V takom prípade poviem svoj názor.



Granty: byť či nebyť?


 Pokiaľ sa na Hevhetiu pozeráš s odstupom poldruha dekády – robil by si veci s lepšou finančnou podporou a zabezpečením inak?
Nie je to o rozpočte, pretože trh v oblasti hudby dnes prakticky neexistuje. Možno by sa dalo viac investovať do reklamy či vydávať „väčšie“ hviezdy, ale veľa iných možností nebude. Nevidím do účtovníctva „nezávislých“ vydavateľstiev, ako napríklad ECM, ale predpokladám, že prežívajú vďaka svojej histórii a vydávaním nových vecí len udržiavajú značku. Túto minulosť a bohatý archív Hevhetia nemá a osobne tiež nemám v pamäti „dobré časy“, keďže som vstúpil na trh v tých najhorších pre vydavateľský priemysel. Mnohé parametre som preto od začiatku nastavoval s týmto vedomím. Stále však hľadám spôsoby, ako posúvať vydavateľstvo prostredníctvom rozličných nástrojov. Zároveň som tlačený okolnosťami, ako sa spomína v knihe Hear and Now – úvahy o improvizovanej hudbe: „Keď nejaký druh nevie improvizovať, vyhynie.“ Môžem mať naplánovanú silnú víziu, ale nakoniec sa aj tak musím prispôsobiť.    

 Hoci Hevhetia v značnej miere formuje a vychováva slovenského poslucháča, nedostáva zodpovedajúcu podporu z verejných zdrojov a skúpe (v porovnaní s inými domácimi vydavateľmi) bývajú aj mediálne odozvy...
Verejnosť nás začala výraznejšie vnímať až v období Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013 (EHMK) – vtedy sa mnohí pýtali, odkiaľ som prišiel. Dnes už Hevhetiu registrujú viacerí, hoci málokto si uvedomuje šírku záberu a samotní umelci bývajú prekvapení, koho v našom portfóliu nachádzajú. Čo sa podpory týka – napríklad v Poľsku unikátnym spôsobom funguje Inštitút Adama Mickiewicza, ktorý analyzuje situáciu pre vydavateľov. Štátom zriadená organizácia na podporu poľskej kultúry v zahraničí podporuje Poľské inštitúty a istým centrálnym spôsobom ich môže ovplyvňovať. Na druhej strane v samotnom Poľsku často netušia, akých poľských umelcov vydávame na Slovensku. Ich finančné možnosti sú neporovnateľné s našimi a sledujem to, keď pri organizovaní festivalu navštevujem rozličné inštitúty: v poľskom si vypočujú požiadavky a ponúknu niekoľko možností, v českom hneď pri vstupe upozornia na malý rozpočet a v slovenskom vopred deklarujú, že nemajú nič.

Toto ale nie je kritika ľudí, ktorí sú tam, to je nastavenie systému – krajina s malým trhom má málo zdrojov. Priznávam, že vo svojom vnútri nemám vyriešenú otázku, či je štátna podpora dobrá alebo nie. Vnímam to veľmi ambivalentne. Na jednej strane podpora z verejných zdrojov formuje a podporuje veci, ktoré by inak nemohli prežiť, na druhej strane v sebe nesie aj mnoho protisystémových prvkov či možnosť akéhosi uzurpovania si priestoru monopolistickými tendenciami. Netvrdím, že by podpora nemala byť, na druhej strane často sledujem, ako deformuje. V Nórsku dostáva umelec podporu na napísanie diela, jeho naštudovanie, nahrávku i koncerty, ale napríklad projekt wESTAMAN, ktorý Hevhetia vydala, odohrá ročne tri koncerty, keďže viac nemusia. Ďalší z umelcov Hevhetie, trubkár Didrik Ingvaldsen, dostáva značnú podporu na koncerty v zahraničí, no doma v Nórsku sa mu pre obrovskú konkurenciu hrávať nedarí. Kultúra je dôležitá, rozvíja inteligenciu i ducha, ale stále ostáva pre mňa otázkou, ako a nakoľko by ju mal štát podporovať.

 Je vôbec možné fungovať v tejto oblasti bez štátnej podpory?
Len za predpokladu, že to robí „blázon“, ktorý to dotuje z iných činností. Päť rokov som pre funkciu v EHMK granty žiadať nemohol a z viacerých príčin som do chodu vydavateľstva vstupoval len minimálne. Tento rok som požiadal o grant, pretože sme rozbehli viacero projektov v zahraničí a šírka priestoru, ktorý sa pred nami otvoril, nás formou partnerských spoluprác tlačí do nových vecí, ktoré by sme bez dotácií nedokázali utiahnuť. Samozrejme, pokiaľ podporu nedostaneme, budeme musieť improvizovať.

 Na Slovensku každoročne pribudne viac ako desiatka jazzových albumov, pričom predovšetkým tie vaše narúšajú mainstreamovú líniu domácej scény. Aká bola dramaturgická vízia „jazzovej“ Hevhetie?  
Keď sme začínali, slovenská scéna sa mi napríklad v porovnaní s českou javila omnoho rôznorodejšia a progresívnejšia: vydávali sme sexteto Oskara Rózsu či Waking Vision, ktoré sem priniesol Martin Valihora z Ameriky. Potom začali prichádzať domáci hudobníci zo zahraničných škôl a akoby sem prinášali tradíciu. Tá mi nevadí, skôr mi prekáža rigorózny prístup: „Toto áno, ale toto už nie!“ Nebránim sa vydávaniu tradičnejších titulov, pokiaľ sú autorsky zaujímavé. Mám však dojem, že väčšina domácich umelcov rezignovala na to, že by sa dalo preraziť vonku, a preto žijú v uzavretom svete.

Vstupom do partnerstva so mnou by sa nevyhnutne museli aj čohosi vzdať, ale ak chce byť niekto „hviezdou“ na domácom trhu, nepotrebuje ma k tomu a nemusí zveriť nahrávku do rúk inému človeku. Celkový pohľad na vec zneprehľadňujú aj zanikajúce vydavateľstvá. Umelci si začínajú vydávať albumy sami a chýba kritérium výberu. Pokiaľ ťa niekto ako umelca zaradí do portfólia svojho vydavateľstva, je to určité posúdenie a ohodnotenie. Aspoň tak by to malo fungovať. Vydanie vlastného CD vnímam, akoby si umelec takmer sám naň napísal recenziu.

 

Od Skutu po módu


 Ako vnímaš, že niektorí z umelcov ostávajú v Hevhetii napriek výraznejším prienikom do zahraničia a iní hľadajú nové spôsoby fungovania na trhu?
Každý si musí sám odpovedať, prečo nefungujú veci podľa vkladu, aký som do nich vložil. Niekto sa snaží byť od detstva najlepším hudobníkom, čo sa mu možno aj darí, no zrazu zistí, že takto nevie fungovať, a hľadá spôsob, ako by sa presadil. Potom môže mať pocit, že preňho ako vydavateľ nerobíš všetko, ale to ani nemôžeš, pretože nemáš prostriedky na masívne promo ani voľný prístup do médií. Viacerí poľskí umelci z katalógu Hevhetie mohli doma vydávať u tzv. majors, ktorí by im urobili väčšiu kampaň a dostali ich do distribúcie Universalu. Mimo Poľska by však nepredali nič, pretože by sa stratili v kope. Vidím to na Anne Marii Jopek – pod hlavičkou Universalu sa jej titulom na Slovensku vôbec nedarilo, hoci ja som prostredníctvom vlastných sietí predal takmer 400 kusov jej nosičov, podobne to bolo s Leszekom Możdżerom.

Tieto vydavateľstvá sú kolosy, a ja mám bližší kontakt s cieľovou skupinou. Preto sa snažím pôsobiť vo viacerých krajinách a presadiť značku aj na iných trhoch – napríklad posledné dva roky takto výraznejšie fungujem v Poľsku a vo Francúzsku. Naďalej chcem vydávať umelcov, ktorí cítia, že ich spolupráca s Hevhetiou je prospešná, plánujem „penetrovať“ značku do ďalších krajín prostredníctvom nových domácich umelcov. Aktuálne vychádza album luxemburského bubeníka Pita Dahma, potom sa chcem zamerať na nemecky hovoriace krajiny a na Áziu, kde premýšľam nad vydaním japonského alebo čínskeho umelca.

 Ako došlo k tomu, že Hevhetia dnes vydáva toľkých relevantných poľských umelcov, ako sú Tokaj, Kaczmarczyk, Wyleżoł, Karnas, Skolias?
Možno to tak na prvý pohľad nevyzerá, ale snažím sa ponúknuť umelcom čosi navyše, čo im doma neponúka nikto, hoci PR v rámci poľského trhu si aj tak musia „odmakať“ ich manažéri. Tí však bývajú v Poľsku, na rozdiel od našich končín, samozrejmosťou, hoci sa aj na tamojšom obrovskom trhu uživia len s problémami. Presadeniu Hevhetie v Poľsku pomohol práve súčasný stav, keďže som začínal bez akýchkoľvek skúseností, s chabými manažérskymi schopnosťami, jazykom či hudobným talentom. V ničom som nevynikal nad priemerom a úspech prišiel vďaka dôrazu na obsah. Keď neustále hľadáš možnosti a buduješ, časom začnú veci fungovať aj bez tvojho pričinenia.

 Jednou z tvárí „klasickej“ Hevhetie bol klavirista Miki Skuta, no napriek priaznivým ohlasom v prestížnych magazínoch a unikátnemu záberu od Bacha po improvizovanú hudbu sa v zahraničí nedokázal presadiť. Prečo?
Stáva sa, že do niečoho vloží človek niekoľkonásobne viac energie ako ľudia okolo neho a napriek tomu to nefunguje. Slovenský trh je skutočne malý a v porovnaní napríklad s Českom nám nemá kto pomôcť pri exporte. Chýbajú nám ikony Smetanu, Dvořáka či Janáčka, pretože pri tomto type repertoáru osloví napríklad festival v Anglicku skôr českého umelca. Frustrácia sa môže prejaviť uzavretím sa do seba a skúmaním dôvodov, ktoré väčšinou nie sú ani v samotnom človeku. Goldbergove variácie Mikiho Skutu boli vynikajúce, máloktorý umelec dokázal tak uchopiť Bachovu hudbu a v čase, keď vyšli, patril podľa mňa Skuta do svetovej päťky bachovských interpretov.

Mal výborné recenzie v BBC Music Magazine, prezentoval sa na koncertoch na MIDEMe i v Londýne, ale napriek obrovskému úsiliu Hevhetie, Hudobného centra i našich partnerov v zahraničí sa to, žiaľ, nepodarilo. Hudobný biznis dnes už nie je biznisom a súčasné hviezdy v jazze i v klasike sú skôr reliktmi. V posledných rokoch v rámci jazzu celosvetovo zarezonovala snáď len osobnosť Esbjörna Svenssona, čo bola šťastná kombinácia vydavateľa, švédskeho podporného systému, žoviálnosti, novátorstva... Odchádzajúce hviezdy dnes v globálnom rozsahu nikto nenahrádza, hoci nemáme menší počet kvalitných hudobníkov. Nefunguje však biznis a umelci sa vracajú k prežívaniu z čias Márie Terézie, kedy žili z ľubovôle vrchnosti – tú dnes predstavujú grantové schémy.  

 
 Preto sa snažíš posilňovať značku Hevhetia nielen prostredníctvom vydávania hudby, ale aj festivalmi, módou, dizajnom?
Množstvo ľudí, ktorí nechodievajú na koncerty a nepočúvajú hudbu cielene, sa radí k „intelektuálom“ schopným vnímať „vyššie veci“ a pokiaľ sa mi ich podarí dotiahnuť na nejaké z podujatí, časť z nich pri hudbe ostane. Osvedčilo sa nám to v prípade kamennej predajne v Košiciach, ale aj pri festivale, hoci budovanie publika je zložitý a dlhodobý proces. Pri EHMK som si uvedomil dôležitosť „audience development“ – pripravenia podmienok, naštartovania procesov a ich rozširovania medzi ľudí. To je podľa mňa dôležitejšie, ako sústrediť sa na prvotriednu kvalitu a ostať ňou zviazaný. Môžeme robiť špičkovú kultúru pre vrchol ľadovca – tých sto či dvesto ľudí ju bude vnímať a ocení ju, no je to možné len za štátne peniaze.  


EHMK v zrkadle času


 Výrazným prvkom Hevhetie je lokálpatriotizmus – Slovensku si predstavil množstvo umelcov z „ďalekého východu“ – Miloša Železňáka, AMC Trio, Davida Kollara, Eda Klenu, ale aj Petra Katinu, Ivana Buffu, Jozefa Podprockého či Ľubicu Čekovskú.
Okrem toho sme vydali aj mnoho vecí z Banskej Bystrice, napríklad Sto múch, Macu, Schody, Nothing But Swing či PaCoRa Trio. Lokálna kultúra mi je blízka, vyrástol som z nej, takže ak niečo Edo Klena zaspieva, dokážem to precítiť a pochopiť. Súvisí to aj s rozvojom publika, ktoré týchto lokálnych umelcov vníma a prostredníctvom nich sa môže dostať k ďalším menám; to, samozrejme, nefunguje vo veľkom. Je to však pyramída, ktorej štruktúru treba začať budovať zdola. Takisto môžeme motivovať mladých umelcov, že majú šancu vydať album a posunúť sa ďalej.

 Činnosť Hevhetie zbrzdila aj tvoja funkcia výkonného riaditeľa Európskeho hlavného mesta kultúry v rokoch
2011–2014. Ako vnímaš projekt EHMK s odstupom času?
V každej krajine bol projekt hlavného mesta kultúry vnímaný kontroverzne a u nás zvlášť, no Košice sú dnes úplne iným mestom. Slováci, žiaľ, nedokážu spolu komunikovať a sústrediť sa na obsah. Ako keby bola dôležitejšia estetika prejavu – či sa niekomu páči to, čo alebo skôr ako hovoríš –, ako samotné kroky. Ja som k projektu pristupoval manažérskym spôsobom bez ohľadu na emócie. Málokto vie posúdiť stav prostredia a porovnať ho s minulosťou a málokto sa na projekt dokáže pozrieť tak, že sa povznesie nad prizmu svojej vnútornej demagógie. Bolo to pre mňa nesmierne náročné, ale odchádzal som s pocitom, že sme urobili veľa. Viaceré veci dnes už nefungujú alebo bežia inak, ako sme si predstavovali, keď ste však pred rokmi zašli v Košiciach do kaviarne, vyzeralo to otrasne a nikto s vami nedokázal komunikovať po anglicky. Dnes v mnohých podnikoch hrávajú kapely, mimo grantovej podpory vznikli nové priestoy Smelly Cat, HalmiSpace, Citadela...

Fungujú zrekonštruované klasické inštitúcie i novovzniknuté mestské. Možno nie tak ideálne, ako by si to predstavovala nezávislá kultúrna scéna, v každom prípade ale majú priestor rôznorodé aktivity. Funguje aj Tabačka Kulturfabrik, ktorá by bez EHMK tiež nebola tam, kde je dnes. Dobrým rozvojovým prvkom môžu byť granty, ale ďaleko lepším hnacím motorom je vzdor. Mnohí si EHMK predstavovali ako festival s účinkujúcimi, ktorí by ulahodili raz jednej a inokedy druhej strane. O tom to však vôbec nebolo. Stačí sa pozrieť na to, koľko leteckých spojení majú dnes Košice, pričom prvá linka do Veľkej Británie vznikla najmä vďaka podpore EHMK a Košice – Turizmus. Spolu sme promovali Košice ako turistickú destináciu, čo si všimla a ocenila napríklad CNN. Potom nás v novinách obviňovali, že sme CNN podplatili. Čím?  

 Badať u Košičanov posun aj v prístupe ku kultúre?
Myslím si, že projekt EHMK bol napísaný vynikajúco, nakoniec jeho vedenie prevzal jeden z autorov projektu Michal Hladký a pokračuje vo veciach, ktoré sú strategické a rozvojové, hoci nie sú prvoplánové, takže nepôsobia marketingovo „bombasticky“. Majú však zásadný význam pri formovaní novej vízie urbánneho rozvoja Košíc a regiónu. Celková dynamika rozvoja a prepojenie so svetom spôsobili v Košiciach revolúciu. Mnohé veci po čase zanikli, ale vnímam to podobne ako postupné budovanie značky a platformy Hevhetia, ktorej ovocie, žiaľ, nebude žať táto generácia, ale snáď tí, ktorí sa na tejto značke objavia možno o desať rokov. Ťažko však ľuďom vysvetliť, že z nich dnes nedokážem urobiť hviezdy a že na to, aby zo svojej hudby dobre žili, jednoducho nemám nástroje. Budujeme však platformu, ktorá má perspektívu fungovať aj po rokoch. Podobné videnie priniesol aj projekt EHMK, hoci každý si vysvetľoval jeho obsah a to, ako má fungovať, po svojom. Našou úlohou bolo pripraviť podhubie a nastaviť celkovú stratégiu i čiastkové procesy. Spomínal som systém pyramídy a ak by sme budovali len jej vrchol, nemáme na čom stavať, a vlastne nič nedosiahneme.

Snáď len trošku pohodlnejšie „zahniezdenie“ sa elít alebo tých, ktorí sa za ne považujú. A v Košiciach zvlášť, pretože tu chýbajú inštitúcie, ako napríklad vysoká umelecká škola hudobného zamerania, ktorá by generovala podhubie a prostredie. Rovnako určité subkultúry, trendy či procesy vznikajú len v aglomeráciách od určitého minimálneho počtu obyvateľov. Preto sme napríklad pozvali Quasars Ensemble. Dôkazom toho, že sa niečo zmenilo, sú návraty ľudí, ktorí pred rokmi radšej ostávali pôsobiť v zahraničí. Švédi prejavili záujem vyslať niekoho do Hevhetie na trojmesačnú prax cez Erasmus, pozoruhodné veci sa dejú v Tabačke, mali sme tu množstvo umeleckých a biznis rezidencií – umelcov z celého sveta, ktorí prišli do Košíc zo zahraničia, a naopak, stovky ľudí sme posielali von. Tieto procesy, ktoré sa vďaka EHMK naštartovali, posunuli podľa mňa nielen Košice, ale celé Slovensko. Nedokážem si predstaviť, že by pred desiatimi rokmi podporil Košický samosprávny kraj takou obrovskou sumou centrum nezávislej kultúry tak, ako sa dnes deje v Tabačke. Aj to je jeden z dôkazov posunu myslenia.

Ján Sudzina (Čečehov 1966) je absolventom Fakulty riadenia Vysokej školy ekonomickej v Košiciach, po skúsenostiach vo VSŽ začal podnikať v stavebníctve a v r. 2001 založil vydavateľstvo a distribučnú spoločnosť Hevhetia, ktorá vydala 160 titulov v žánrovom rozpätí od jazzu cez world music, alternatívu po klasickú a improvizovanú hudbu (v období 2006–2009 vydávala aj časopis Hudba). V r. 2014 obnovil po päťročnej prestávke Letný hudobný festival Hevhetia na Slovensku i v zahraničí (Paríž, Brusel, Praha, Budapešť a ď.) a značku Hevhetia prezentuje aj v oblasti módy a dizajnu. V rokoch 2011–2014 bol Sudzina výkonným riaditeľom Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013.




Aktualizované: 22. 10. 2016