Logo HŽ

Prekvitajúci nekomerčný jazzový orchester: sci-fi alebo realita?

Nachádzame sa na prvom poschodí obrovskej funkcionalistickej budovy zvanej Flagey, ktorá bola donedávna sídlom belgického rozhlasu a dnes je jedným z koncertných domov Bruselu – má vlastnú dramaturgiu a sídli tu mnoho umeleckých agentúr. Taký malý, päťposchodový bohémsky raj. Pozeráme sa na jazierko s labuťami. Frank Vaganée (1966) je v pohode a má na to dostatočný dôvod. Jeho Brussels Jazz Orchestra práve slávi 17. narodeniny. Za sebou má bohatú históriu, prežíva hrdú prítomnosť a teší sa na výzvy budúcnosti.

Ste zakladateľom a lídrom známeho telesa Brussels Jazz Orchestra. Osobne by sa mi zdal primeranejší názov Brussels Big Band. Prečo sa tak nevoláte?
Je to úmyselné. Pojem big band sa týka orchestrálnej dimenzie telies, ako sme ich poznali z raných čias jazzu v 30. a 40. rokoch, so saxofónmi, trombónmi, trúbkami a všetkým, čo k tomu patrí, teda aj s konkrétnym štýlom, aký mali napríklad Count Basie alebo Woody Herman. Rozsah big bandu síce chceme využiť, ale radi by sme hrali aj niečo viac ako len „bigbandovú“ hudbu. Hudobne máme záujem pokryť omnoho širšiu plochu. Sme otvorení akémukoľvek štýlu, vrátane crossoveru. Pred pár rokmi sme napríklad pripravili projekty venované tangu alebo nemému filmu, teraz máme program s francúzskou hudbou musette.   

 Z histórie BJO som vyčítal, že v stredovýchodnej Európe ste hrali len v Grazi a Záhrebe. Poznáte niečo z jazzu tejto oblasti?
Zďaleka nie toľko, ako by sa patrilo. Viem, že v Budapešti je tiež „BJO“ – Budapest Jazz Orchestra, sám chodievam hrať do Moskvy s ruskými muzikantmi. Minulý rok sme mali s BJO dohodnuté tri koncerty v Litve (tie sa, žiaľ, neuskutočnili – pozn. aut.). Je však absolútnou pravdou, že s výnimkou klaviristu a kontrabasistu Michala a Andreja Ivanovovcov nemáme s východoeurópskymi hudobníkmi žiadne kontakty. Týchto som spoznal v Belgicku, kam prišli vyhrať jednu jazzovú súťaž, istý čas tu žili a niekoľko rokov po ich návrate do Ruska sme opäť začali spolu hrať. Ale to je len moja osobná aktivita. Je pravdou, že s BJO sme ešte nikdy nehrali v krajinách ako Maďarsko či Bulharsko.

 A plánujete niečo také?
Dúfam, že áno. Ale, úprimne povedané, zatiaľ nemáme vo výhľade nič konkrétne. Ísť do zahraničia je otázkou peňazí. Pre organizátorov je platenie cestovného pre bigband pridrahé. Na to by sme museli nájsť iné zdroje a to je problém.

 BJO je pokračovaním Bigbandu belgického rozhlasu, ktorý bol rozpustený koncom 80. rokov. Ako je orchester financovaný v súčasnosti?
V Belgicku je kultúra spravovaná regionálnymi vládami – flámskou, valónskou a bruselskou. Nás podporuje flámska vláda, vďaka čomu môžeme pripravovať nové programy, skúšať, občas vycestovať do zahraničia, pozývať zahraničných umelcov...

 Vo vašej misii zverejnenej na webstránke píšete, že účelom BJO je „podporovať flámsku hudbu“. Jazz je však otvorená forma. Ako to ide dokopy?
To, čo citujete z našej misie, nie je myslené nijako obmedzujúco. BJO sa venuje jazzu širokospektrálne a za účasti zahraničných hudobníkov. Nepoznáme žiadne hranice. Aj zloženie orchestra je medzinárodné – kontrabasista a bubeník sú Holanďania, jeden trubkár je z Francúzska, máme členov z francúzskej aj flámskej časti Belgicka. Orchester je ako taviaci kotol. Brusel v názve orchestra vyjadruje skutočnosť, že v tomto meste sa hudobníci stretávajú, tu sme prvýkrát spolu hrali. Brusel je napokon hlavným mestom Flámska, Belgicka aj Európy, tak sa nám to tu všetko pekne stretáva.

 Orchester má za sebou nesmierne bohatú históriu rôznorodých projektov. Ako vzniká repertoár, akú máte dramaturgiu?
Na začiatku sme hrali „existujúce“ skladby, ktorých noty môžete kúpiť v obchode: repertoár Thad Jones-Mel Lewis Orchestra, Duka Ellingtona, Counta Basieho. Po troch-štyroch rokoch sme však začali hrať pôvodnú hudbu. Prvé skladby boli od belgického skladateľa Berta Jorisa, vynikajúceho trubkára z Antverp. Postupne sme začali opúšťať priestor jazzových štandardov a vydali sa smerom k originalite repertoáru. Aj nedávny program s Richardom Gallianom nebol len o tom, že sme ho požiadali, aby si prišiel s nami zahrať. Vo vzájomnej spolupráci sme vyberali vhodné skladby, hľadali primeraných aranžérov a výsledkom bol jednotný projekt od prvej po poslednú notu (pozri v Recenziách Richard Galliano a Brussels Jazz Orchestra: ten years ago, pozn. aut.). Takto sa stávame individualizovanejším a originálnejším telesom než iné bigbandy s hudbou, ktorú už všetci hrali. Máme pocit, že zaznievame ako určitý osobný hlas v tomto veľkom svete bigbandov a hudby vo všeobecnosti.

 Vyzerá to tak, že sa usilujete o jazzové umenie – v protiklade k jazzovej zábave...
...áno, všetci členovia orchestra sú orientovaní na umenie a bigbandovú hudbu, ktorú chcú hrať pozorne načúvajúcim poslucháčom. Každý z nás má svoj vlastný projekt, vlastné hudobnícke aktivity na voľnej nohe, mnohí vyučujú. V BJO sa stretávame preto, lebo máme záujem hrať dobrú, zaujímavú hudbu. Každý člen orchestra sa cíti zaangažovaný na tom, čo robíme a to vytvára novú kvalitu.

 Členstvo v BJO je teda akousi „odmenou“?
V určitom zmysle áno. Každý z nás dostáva nálepku, že je „členom BJO“.

 Koľko z vašej životnej energie venujete orchestru?
Orchester mi berie prakticky všetok čas. Okrem toho mám tiež plný úväzok na konzervatóriu v Leuvene, som členom saxofónového kvarteta, mám vlastné kvarteto s ktorým príležitostne hrávam.

 BJO ste mali pôvodne na starosti traja: okrem vás Serge Plume a Marc Godfroid.
My traja sme orchester založili. Ale ako to už chodí, dnes sa oň starám sám. Oni sú členmi orchestra, vedú trúbkové a trombónové sekcie.

 Zoznam hostí, s ktorými ste spolupracovali, obsahuje veľké mená, napríklad McCoy Tyner. Skutočne prekvapujúce je ale hosťovanie Marie Schneiderovej, ktorá má vlastný orchester...
Prvýkrát sme s ňou spolupracovali v roku 2000. Bola už známa, poznali sme jej albumy. Maria dokáže s orchestrom narábať neuveriteľne. Vie, ako dosiahnuť, aby znel práve tak, ako chce ona. Presne vie, prečo napísala každú konkrétnu notu na danom mieste pre daný nástroj a pri skúšaní má jasnú predstavu o tom, čo má ako – a ako nahlas – znieť. Spolupráca s ňou bola úžasným oživením, veľa sme sa od nej naučili. Bola naším najvýznamnejším partnerom. Priniesla svoju vlastnú hudbu a my sme sa snažili, aby znela tak, ako si to ona predstavovala.

V kontraste k nej je ďalším z našich hostí klavirista a skladateľ Kenny Werner, ktorý zase inšpiroval orchester k sebavyjadreniu a rastu úplne ináč. To, čo sme sa pri oboch naučili, sme mohli ďalej použiť v našich projektoch a boli sme stále lepší a lepší. Špeciálne sa to prejavilo v aranžérskej práci – viacerí členovia orchestra začali písať a aranžovať. (V októbri bude BJO 6 večerov vystupovať v newyorskom Dizzy’s Club v Lincolnovom centre a ich hostiteľom bude práve Kenny Werner, pozn. aut.)

 Súčasný veľkoorchestrálny jazz má okrem Marie Schneiderovej ďalšiu ikonu – Carlu Bleyovú. Pokúšali ste sa aj o spoluprácu s ňou?
Stretli sme sa na jednom festivale, kde vystupovala po BJO. Počula nás a hneď navrhla, že pokiaľ by sme mali záujem, rada by s orchestrom niečo urobila. Carla Bley je určite na zozname našich želaní, ale kvôli iným prekážkam k spolupráci zatiaľ nedošlo.

 Frank, môžeme vás trochu viac predstaviť ako osobu? Na jednej strane vyučujete na konzervatóriu, napriek tomu ste stále žiakom – nedávno ste študovali u legendy west-coast jazzu Boba Brookmayera.  
V Leuvene vyučujem jazzový saxofón, aranžovanie, ansámblovú hru a bigband. O to dôležitejšie pre mňa bolo, keď som dva roky navštevoval majstrovské kurzy v Kolíne nad Rýnom. Bob Brookmayer ma naučil veľmi mnoho a nebolo to iba o samotnom komponovaní, ale aj o metóde vyučovania. Veľa som sa od neho naučil, ako počúvať študenta, ako reagovať na problémy. Poviem príklad: niektorý zo žiakov Bobovi prehrával svoju hudbu a ako sme to počúvali, zdalo sa mi to natoľko skvelé až som rozmýšľal, čo mu povie, čo možno skritizovať či vylepšiť? Bob si to vypočul a potom celú hodinu, detail po detaile ukážku analyzoval a my sme museli s každým jeho komentárom len súhlasiť. Jednoducho, naučil som sa počúvať študentov ináč.

 O belgickom jazze vieme veľmi málo – snáď s výnimkou univerzálne známych osobností ako Django Reinhardt, Toots Thielemans a Philip Catherine. Koho z belgických jazzmanov by ste ešte spomenuli?
V 50. rokoch ho preslávil napríklad Bobby Jaspar, tenorsaxofonista z Liège, ktorý odišiel do USA a hral aj s Milesom Davisom (až nedávno vyšli prvýkrát ich spoločné nahrávky na CD Miles Davis: European Tour ‘56, pozn. aut.). Zaujímavým je gitarista René Thomas, zo súčasných muzikantov vyniká Bert Joris, skladateľ a jeden z najlepších trubkárov jazzového sveta, ktorý vyučuje jazz v Berne. Minulý rok ho pozval newyorský Vanguard Jazz Orchestra, aby s ním hral svoje kompozície. Okrem nich sú skvelými jazzmanmi ľudia ako Steve Houben či Pierre Van Dormael. Ten žiaľ pred dvoma rokmi zomrel.

 Ďalším príslušníkom elity belgického jazzu ste vy – v roku 2001 ste dostali ocenenie Zlatý Django...
Belgicko je malá krajina, a tak sa muzikanti snažia hrať všelikde po svete. Naviac, v dobe „majspejsov a fejsbukov“ je každému všetko prístupné, a tak keď sa dostaneme do reálneho kontaktu, ľudia sú často prekvapení, že človek pochádza z Belgicka. Čudujú sa, aký skvelý jazz tam rastie.

 Je belgický jazz taký dobrý aj preto, lebo má podporu vlády?
Dostáva nejaké dotácie, ale zasa nie až tak veľa – teda vo všeobecnosti. My ako orchester dostávame štrukturálnu podporu – granty sú na štyri roky. Ale väčšina menších projektov o ňu musí žiadať ročne v projektovom zmysle – napríklad na vydanie albumu. Jeden holandský profesor urobil audit financovania hudby v Belgicku a ukázalo sa, že jazz dostáva v porovnaní s klasickou hudbou a ďalšími žánrami najmenšiu podporu.

 Koľko koncertov ročne s BJO hráte?
V minulom roku to bolo asi 40 (tento rok odhadom asi 50, pozn. aut.). Asi 30% z nich je v zahraničí – najmä vo Francúzsku, Španielsku, Portugalsku, Taliansku a Holandsku.

 Chcem sa ešte opýtať na prednášky o histórii belgického jazzu: všimol som si plagátik, že sa konajú každú nedeľu dopoludnia vo Flagey so vstupným 5 EUR. Ako sú navštevované? Sú ochotní ľudia v nedeľu dopoludnia prísť, počúvať o histórii jazzu a ešte za to platiť?
Áno, verejnosť má o ne veľký záujem. Ešte dôležitejšie je však to, že v manažmente Flagey je ochota organizovať ich. Flagey sa usiluje vybudovať a udržiavať si silnú pozíciu v organizovaní hudobného života a ich veľkým akcentom je jazz. Preto sa snažia udržať aj náš orchester v tesnom spojení s týmto domom kultúry. Nejakú dobu sme tu aj skúšali a mali kanceláriu.

Brussels Jazz Orchestra získal v roku 2004 významné ocenenie v hlasovaní kritikov v časopise Downbeat (víťazstvo v kategórii európskych orchestrov, 8. miesto v kategórii bigbandov). Orchester doteraz vydal 10 albumov, z ktorých je každý programovým projektom vytvoreným za účasti alebo autorstva prominentných hostí. Posledný album z roku 2009 Mama Africa predstavuje juhoafrickú speváčku Tutu Puoaneovú. BJO spolupracovali s osobnosťami ako Philip Catherine, Richard Galliano, Tom Harrell, Bill Holman, Bert Joris, Jeanne Lee, Dave Liebman, David Linx, Theo Mertens, Paul Michiels, Bob Mintzer, Maria Schneider, Gianluigi Trovesi, Erwin Vann, Kenny Werner, Kenny Wheeler, Norma Winstone, Phil Woods a i.
BJO pravidelne vypisuje skladateľskú súťaž, ktorú v minulom roku vyhrala japonská skladateľka Sakiko Masuda. Skladby štyroch finalistov uvedie na jazzovom festivale v Gente a víťaznú skladbu zaraďuje BJO do svojho repertoáru. Orchester sa venuje aj jazzovému dorastu – v roku 2008 vznikol mládežnícky jazzový orchester (YJO), ktorému sa umelecky venujú viacerí členovia a dvakrát ročne preň organizujú sústredenie s hosťujúcim dirigentom. Skoro ako v rozprávke, že?
Odporúčané počúvanie: Brussels Jazz Orchestra – The 15th Anniversary Album (De Werf 2008)




Aktualizované: 20. 06. 2016