Logo HŽ

Rozhovor s Dénesom Szabóom, vedúcim zbormajstrom zborovej rodiny Cantemus

Veríme, že spievajúci človek je šťastný človek

V Nyíregyháze sa v priebehu niekoľkých desaťročí vytvorila rodina speváckych zborov od chlapčenského, dievčenského a ženského cez komorných sólistov až po miešaný zbor, ktorá svojou neprekonateľne čistou intonáciou a štýlovým prednesom dokáže očariť celý svet. Jej hlavou je „čarodejník“ a žijúca legenda zborového dirigovania, držiteľ najvyššieho štátneho vyznamenania – Kossuthovej ceny, Dénes Szabó.

 Zborová dielňa Cantemus sa v maďarských a zahraničných odborných kruhoch dávno stala pojmom. Čo sa za týmto úspechom skrýva?     
Mohol by som povedať, že odpoveď je jednoduchá: Kodályova metóda. Tá je v našom vedomí latentne prítomná už takmer storočie, priniesla svoje ovocie a dnes na základe politickej vôle začína vädnúť. Všetko, čo sa u nás v Nyíregyháze deje, vyplýva z Kodálya a jeho ideí.

 Cantemus funguje v rámci základnej školy s rozšíreným vyučovaním hudby a spevu, ktorú ako školský typ založil práve Kodály.
Už začiatkom 20. storočia si všimol nekultúrnosť národa a chcel to zmeniť. Aj keď mal neustále množstvo práce, ešte aj počas vojny v bunkri pracoval na inštruktívnych cvičeniach, ktoré mali mladých ľudí zasvätiť do tajov hudby. Po vojne so svojimi spolupracovníkmi vytvoril z týchto myšlienok ucelený systém a v roku 1953 vznikla v Kecskeméte prvá škola spomínaného typu. Podľa Kodálya nejde doslovne o „hudobnú školu“, ale o takú, v ktorej v súlade s antickými ideálmi vyvážene a na vysokej úrovni aj pomocou umení vychovávame ľudského ducha. V Nyíregyháze sa prvý pokusný ročník rozbehol v roku 1958. Sám tu pracujem 40 rokov a každý deň znova obdivujem, aké neuveriteľné možnosti poskytuje Kodályova metóda pre výchovu ľudskej duše.

 Kodályova škola v Nyíregyháze je symbolom efektívnosti jeho metódy. Keď sa to podarilo uskutočniť tu, bolo by logické očakávať podobné výsledky aj inde. Prečo to tak nie je?
Ale veď aj inde sú porovnateľné školy. Kodályovým snom bolo, aby každá škola bola ako naša. Na fakt, prečo to ide v celoštátnom kontexte „dolu vodou“, sa treba opýtať politikov. V Maďarsku tento typ školy na mnohých miestach úspešne fungoval, i keď sa neraz vyskytli deformácie, keď zodpovední presne nepochopili pôvodné Kodályove myšlienky. Tieto nedostatky sa potom nafúkli a namiesto nápravy ich chceli rovno rušiť. Poznáme slávny Kodályov výrok: „Nie je podstatné, kto je riaditeľom opery v Budapešti, ale kto je učiteľom spevu v Kisvárde.“

Zlého operného riaditeľa kedykoľvek odvolajú, no zlý učiteľ je 40 rokov neodvolateľný a nesprávnou aplikáciou princípov môže zničiť celé generácie. Súhlasím s Kodályom, že do týchto škôl treba posielať uvedomelých a odhodlaných ľudí, ktorí sú vyrovnaní s jeho ideami a nevzdajú to pri príchode prvých ťažkostí. Našťastie učitelia našej školy za posledných 40 rokov svojim nadaním a úsilím prispeli k rozkvetu zásad Kodályovej metódy.  

 Môžem len súhlasiť. Speváci sa z vystúpení zjavne tešia, na chodbách počas prestávok som si nevšimol inde bežné prejavy detskej agresivity či nevychovanosti. Existuje vedecká štúdia o tom, ako ovplyvňuje psychiku a ďalšiu životnú cestu dieťaťa fakt, že navštevovalo Kodályovu školu?
Áno, existujú také štúdie, napríklad od Kláry Kokasovej či Csabu Pléha. Dokazujú, že deti navštevujúce Kodályovu školu v oblasti najrôznejších schopností ďaleko prevyšujú svojich rovesníkov. Nemyslím na spev, ale na iné predmety a zaujímavé fyziologické vlastnosti, ako je napríklad koordinácia rúk. Experimenty, ktoré boli vykonané u nás, priniesli v tomto zmysle až šokujúce výsledky. Ale aj výskumy ďalších bádateľov potvrdzujú, že štúdium hudby v útlom veku významne napomáha intelektuálnemu vývoju mozgu.
Ďalšou oblasťou bádania bola sieť sociálnych skupín. Viacerí vedci zistili, že deti navštevujúce Kodályovu školu neskôr disponujú omnoho komplexnejším systémom sociálnych vzťahov, ako je priemer. Znamená to, že takéto deti budú pre spoločnosť oveľa užitočnejšie.
V jednotlivých hudobných triedach bol systém vzťahov až neprehľadne zložitý, mnohofarebný a rozvetvený, čo je najlepším príkladom spoločenskej solidarity.

 Kodályova metóda sa nestretáva s jednoznačným súhlasom ani v Maďarsku. Aj značná časť odbornej verejnosti napríklad odmieta solmizáciu. Aký máš názor na toto nepochopenie?
Myslím si, že títo ľudia Kodályovu metódu nepoznajú. Kedysi mali zlé skúsenosti a keďže sú veľmi individualisticky založení, zabúdajú na spoločensko-komunitný aspekt Kodályových myšlienok a súdia z najprísnejších odborných pozícií. Kodályove texty však nečítali alebo ich nechcú pochopiť. Kodály chcel kultúrne povzniesť celý národ, postaviť spoločnosť na úroveň vyspelých európskych národov. Solmizácia je pomôckou k tomu, aby si tento národ bez diskriminácie mohol osvojiť schopnosti, ktorými môže vstúpiť do nevyčerpateľnej ríše hudby bez nutnosti absolútneho sluchu či osobitého nadania. Podľa Kodálya je hra na hudobnom nástroji vymoženosťou pre menšinu. Vychovať celú spoločnosť možno len spevom, pretože každý má v hrdle nástroj, ktorým si dokáže privlastniť všetko od jednohlasného gregoriánskeho chorálu po polyfóniu. Nemusí platiť nič a pravdepodobne tu je „pes zakopaný“.
Už dávnejšie mám podozrenie, že nevyslovenou, no najväčšou výhradou proti Kodályovej metóde je fakt, že sa na nej dá ťažko zarobiť. U nás deti potrebujú prakticky len ceruzku a papier, niekedy ani to nie (pretože „intonujú“ svojimi rukami, pozn. aut.). Mnohí by boli radi, keby sme draho nakupovali Orffov inštrumentár, alebo sa do výučby dostali iné veľmi drahé hudobné nástroje, z čoho by bol zisk. Kodály však nezohľadňoval obchod či profit, ale záujem spoločnosti i národa a pracoval na tom, aby sme najmenšou materiálnou investíciou dosiahli najväčšiu radosť a výsledky.
Preto si myslím, že relatívna solmizácia vystavená najväčším útokom je zároveň najspásonosnejšou cestou pre rozvinutie hudobného sluchu aj menej nadaných ľudí tak, aby sa im sprístupnili najkrajšie hudobné detaily. Pomocou relatívnej solmizácie, vzťahu „do-so“ a „la-mi“  možno najautentickejšie vycítiť najdôležitejšie odstredivé a dostredivé procesy, fungovanie napätia i uvoľnenia v hudbe, čo človek s absolútnym sluchom v systéme absolútnych tónov nemusí počuť tak jasne. Živá hudba, prameniaca v prírode, ktorej súčasťou je aj človek, sa totiž pohybuje práve v spomenutej relačnej sústave. Existuje šéf a jeho podriadení, existujú vnútorné pravidlá. Tu sa však už dostávame do priestoru, ktorý je pre spoločnosť momentálne najväčším problémom. V nej teraz neexistujú poriadok, smerovanie, oporné body, tonika ani dominanta. Preto mnoho ľudí nevie, ako žiť svoj život. Vo svete hudby je to úplne jasné a pravidlá solmizácie jednoznačne osvetľujú kozmický systém, v ktorom sa človek bezpečne orientuje.

  Nerád by som zabudol na priestrannú, priateľskú atmosféru budovy, ktorá istotne inšpiruje prebiehajúce učenie a prácu.
Pôvodne sme mali sídlo vo viac než 100-ročnej budove Ignáca Alpára. Táto stavba s hrubými múrmi a klenbami jedinečným spôsobom napomáhala k tomu, aby sa v nej ľudský duch cítil dobre. V reštitučnom konaní sme ju museli opustiť a nechali ju v dosť zúboženom stave. Pri projektovaní novej budovy sme mali šťastie, lebo mladý architekt, ktorý vyhral tender, bol rodičom nášho bývalého žiaka a nálada pôvodnej budovy mu bola dôverne známa. Ako projektant bol zvedavý na náš názor, viedli sme niekoľko dlhých rozhovorov o našich očakávaniach. Prirodzene sa s nami radil aj počas projektovania koncertnej sály a skúšobní. Zaiste aj v terajšej budove doľahne na prichádzajúceho človeka zážitok obrovského, rozľahlého priestoru, ktorý evokuje pocit slobody.

 Hovorili sme o vysokej umeleckej úrovni členov zborovej rodiny Cantemus. Čo si myslíš o protiklade amatérskych a profesionálnych zborov, môže sa amatérsky spevácky zbor priblížiť profesionálom?
Momentálne v škole fungujú samé amatérske zbory, počas víkendu sa ich predstavilo šesť. Pozostávajú zo spevákov, ktorí disponujú všetkými pozitívami „amatérstva“, čiže úprimným oduševnením. Navyše vlastnia aj odbornú pripravenosť profesionálnych interpretov. Táto kombinácia má mimoriadny efekt, čoho svedkami sú poslucháči. Očarení sú aj zbormajstri. Náš umelecký prejav neraz zahanbujúco prevyšuje niektoré profesionálne súbory, spievajúce z materiálneho záujmu.  

Váš repertoár je veľmi rozsiahly. Takmer každú skladbu spievate naspamäť, všimol som si, že program zväčša zostavujete  „na poslednú chvíľu“. Ako dokážu speváci udržať v hlave také kvantum hudby?
Mladší členovia sa rýchlo učia, majú dobrú pamäť. Dobre osvojené skladby im ostanú v hlave aj počas ďalších rokov. V staršom veku sú pohodlnejší a viac siahajú po notách. Čo sa týka zostavenia programu koncertov „na poslednú chvíľu“, zbormajster sa musí vyrovnať s problémom, kto zo spevákov je práve prítomný a akým repertoárom disponuje. Dôležité je, aké možnosti poskytujú prostredie, sála, akustika. To, na čom sme sa dohodli o jedenástej, nemusí platiť o pol dvanástej, korekcie sú potrebné aj počas koncertov.


 Nevšedné experimentovanie s priestorom, keď sa speváci premiestňujú takmer po každej skladbe, zrejme tiež nie je samoúčelné.
Poslucháč určite cíti, že tieto preskupovania sa dejú v jeho záujme, majú hudobný význam. Každé dielo má iné akustické vlastnosti, požiadavky a my sa im na mieste prispôsobujeme. Toto priestorové dolaďovanie prebieha na skúške. Ale môže sa stať, že na koncerte získame nové skúsenosti, vtedy robíme zmeny priebežne.  

 S obľubou spievate renesančnú hudbu a tvorbu 20.—21. storočia, no diela klasicizmu a romantizmu trochu zanedbávate. Prečo?
Vtedy sa zborový spev a cappella dostal do úzadia. Všetky významné skladby využívajú inštrumentálny sprievod. Prirodzene máme v repertoári aj diela klasicizmu a romantizmu, no dnes  sme ich nezaradili. Prišli sme sem a nevedeli sme ani to, či budeme mať k dispozícii klavír. Spevácky zbor predstavuje zázračnú príležitosť, pretože sa zaobíde bez akýchkoľvek pomôcok. Dnes sme síce použili zborové pódium, ale ani to nebolo nevyhnutné.  Nepotrebujeme dokonca ani veľkú súvislú plochu. Spomenutý klasicisticko-romantický štandard zanedbávame teda z dôvodu, že  nástrojový sprievod je väčšinou neodmysliteľný, čo vec značne komplikuje.


 Sleduješ kritiky o vašich vystúpeniach a nahrávkach? Aký máš k nim vzťah?
Hudobná kritika sa v súvislosti s našimi nahrávkmi objavuje zriedka. Kritici sa s nimi príliš nestretávajú a my to ani príliš neforsírujeme. Výnimkou sú platne Hungarotonu. Reakcie sú väčšinou pozitívne, aj o poslednej bartókovskej nahrávke vyšla priam nadšená kritika. Vyzdvihovaná sú najmä čistota zvuku a technická precíznosť interpretácie. Prostredníctvom čistej intonácie, rozvoja vnútorného sluchu a vzájomného sledovania spevákov možno dosiahnuť celkom výnimočnú zvukovú vyváženosť. Za podobné kvality zvyknú chváliť sláčikovú sekciu viedenských či berlínskych filharmonikov...  

Všimol som si, že sa nestrániš ani ľahších žánrov a scénických prvkov do koncertných produkcií, z čoho majú deti očividne radosť. Čo si myslíš o silnejúcich tendenciách, podľa ktorých sa z piedestálu vysokého umenia máme „znížiť“ k popu a prostredníctvom neho nachádzať s deťmi spoločnú reč?
Podľa Kodálya sa nemáme k dieťaťu znížiť, ale naopak dorásť k nemu. Ani ja nedokážem byť múdrejší. Pohybové prvky na pódiu nie sú samoúčelné, vychádzajú z hudby. Tá vždy provokovala pohyby, zodpovedajúce jej napätiu; hudba a tanec, zvuk a gesto navzájom súvisia od praveku. Samoúčelné je naopak „šantenie“, v ktorom sa dnešná mládež vybíja (smiech). Dúfajme, že z toho časom vyrastú. Trochu sa za to aj hanbíme.

 Ako by si zhodnotil celovečerný koncert?
Celý Otvorený víkend sme organizovali tak, aby sme sa vyhli „potemkinovským dedinám“. Chceli sme ukázať, ako táto škola skutočne funguje. Na včerajšom koncerte sa zúčastnil 100-členný detský zbor Cantemus. Mohli by sme vybrať polovicu najlepších a dosiahnuť ešte vyššiu kvalitu. Chceli sme však ukázať, že kto sa do Kodályovej školy prihlási, je súčasťou komunity a neopustíme ho len preto, že jeho nadanie nedosahuje úroveň najlepších. Aj ostatné zbory spievali v zložení, aké mali práve k dispozícii. Amatérskych spevákov nemožno donekonečna zaťažovať, preto vystupujú podľa istého zadelenia. Myslím si však, že poslucháči ani netušili, či spievali iní ľudia doobeda, poobede, večer alebo na druhý deň. Chce to samozrejme takú prípravu, aby rôzne skupiny mohli spievať vždy na prijateľnej úrovni.  To, čo včera zaznelo, bolo určite elementárne, dobré a akceptovateľné.

 Členovia zborovej rodiny sa zúčastňujú veľkého množstva súťaží, koncertov, festivalov. S akými organizačnými a materiálnymi prekážkami sa pritom stretávate?
Štyridsať rokov predstavuje veľkú tradíciu. Rodičia spravidla podporujú hudobné potešenie svojich ratolestí, pri zahraničných cestách v nemalej miere i materiálne.
S radosťou konštatujem, že sa nachádzame v stále lepšej pozícii. Niekoľko rokov nás oficiálne podporuje mesto Nyíregyháza, ale aj maďarský štát a ministerstvo. Naše zbory už skutočné mantinely vo svojej činnosti nemajú, limituje len časový faktor. Pozvánok na vystúpenia je toľko, že to ohrozuje kvalitu prípravy. Momentálne máme najväčší problém s časom a to určuje, kam sa vo svete dobré meno inštitúcie dostane.

 Na záver mi dovoľ osobnú otázku. Máš ešte nesplnený sen?
Pravdaže. Spievajúce Maďarsko! Osobne som sa s Kodályom nestretol, k jeho odkazu som sa dostal náhodou a objavil úžasné veci. A keďže som dostal šancu zúčastniť sa tohto zázraku, chcem ho nezištne ukázať aj iným, aby z neho mohli načerpať silu a uskutočniť to isté na svojich pôsobiskách. Keď som to urobil ja, dokáže to urobiť veľa iných ľudí, talentovanejších odo mňa. Do organizovania Otvoreného víkendu sme investovali obrovské množstvo energie, aby sa návštevníci cítili dobre a videli, ako vzniká silná a odolná stavba veľkého systému. Veríme, že spievajúci človek je šťastný človek. Chceme, aby si podľa nášho vzoru mysleli aj iní, že má zmysel pracovať na tom, aby sme vychovali čo najviac šťastných spievajúcich ľudí. To bolo naším cieľom.




Aktualizované: 12. 07. 2016