Logo HŽ

Ruská duša ostáva veľkou záhadou

Veľký symfonický orchester Piotra Iľjiča Čajkovského mal na Bratislavských hudobných slávnostiach slovenskú premiéru. Dirigoval ho jeho dlhoročný umelecký riaditeľ a šéfdirigent, 76-ročný Vladimir Fedosejev, ktorý spolupracoval s väčšinou významných svetových orchestrov.

Keď sme sa pred 15 rokmi stretli, nahrávali ste v Bratislave komplet Brahmsových symfónií. Hudobníci sa veľmi snažili, hoci nedostávali plat a orchester bol v skutočne ťažkej situácii. Po 60 rokoch sa vtedy menil názov i status telesa. Aká je situácia dnes?
Situácia sa našťastie medzičasom zlepšila. V Rusku existujú tri štátne orchestre a my, údajne ako najlepší z nich, máme dnes grant od prezidenta. Ešte pred takými desiatimi rokmi sa nám skutočne žilo veľmi ťažko. Po „perestrojke“ bola situácia v kultúre komplikovaná. Veľmi sme sa na opätovnú návštevu Slovenska tešili – na vaše srdečné publikum, na túto prekrásnu sálu... Viackrát som mal možnosť spolupracovať s tunajším vynikajúcim filharmonickým zborom, raz som dirigoval aj Slovenskú filharmóniu. Prečo potom spolupráca nepokračovala, dodnes neviem. Stáva sa... Mňa Slovensko vždy priťahovalo.  


 Ako ste vyberali program koncertu na BHS?
Chcel by som zdôrazniť, že budeme pravdepodobne prví, kto na Slovensku predstaví hudbu Nikolaja Miaskovského. Bol to vynikajúci ruský skladateľ, ktorý je bohužiaľ stále málo hraný a známy. Na BHS sme naštudovali jeho violončelový koncert, ktorý zahrá Alexander Kniazev. Je to podľa mňa po Rostropovičovi náš najlepší violončelista.   

  Hrávate Šostakovičove symfónie ako žiadny iný orchester. V súčasnosti sa na programoch vašich koncertov často objavuje aj Čajkovskij. Ako vnímate týchto dvoch skladateľov, ktorí akoby boli synonymom ruskej hudby?
Šostakovičov hudobný jazyk a videnie sveta vychádza z veľkých tradícií ruskej hudby. Tento génius je pravdepodobne najhranejším skladateľom 20. storočia. Jeho tvorba je učebnicou súčasnej hudby. Máme v repertoári všetky jeho symfónie. Rozdiel medzi ním a Čajkovským je daný dobou, v ktorej títo skladatelia žili. No majú aj mnoho spoločného – napríklad spôsob orchestrácie. Pomenovanie nášho orchestra podľa Čajkovského sme dostali ako poctu, pretože sme jeho diela hrali na celom svete. Aj preto nám Múzeum P. I. Čajkovského ponúklo – ako orchestru, ktorý údajne najlepšie hrá a chápe Čajkovského diela – do názvu jeho meno. Je to pocta, no súčasne aj veľká zodpovednosť.


  Mnohí, hlavne mladí dirigenti mi hovorievajú, že v súčasnosti sa globalizácia preniesla aj do orchestrov a už nie sú medzi nimi rozdiely ako kedysi.
To nie je pravda. Odlišnosti sú, hoci veľa orchestrov skutočne znie podobne. No nie všetky. Kedysi ste pri počúvaní rozhlasu dokázali rozlíšiť, kto hrá – Boston alebo Filadelfia. Nás určite spoznáte aj dnes, pretože na zvuku veľa pracujeme. Už tridsaťštyri rokov sa ako šéfdirigent systematicky venujem  zvuku tohto orchestra. Prostredníctvom neho vlastne vediem rozhovor s publikom. Technika hry hráčov je v určitom zmysle druhoradá, mnohé orchestre ju dnes majú veľmi dobrú. Náš orchester má však charakteristický teplý zvuk. Snažíme sa, aby bol homogénny, podobne ako zvuk zboru. Každý zbor má svoj charakteristický zvuk.

  Ako dosahujete tento zvuk?
Špeciálnou technikou hry na sláčikových nástrojoch a ich organickou väzbou s drevenými dychovými nástrojmi. V ich vzťahu je dôležitá vzájomná vyváženosť. O ruských orchestroch sa hovorievalo, že majú silný a pompézny zvuk. Z neho som sa snažil ubrať a dosiahli sme výsledok, ktorý počujete dnes.  

   Pracovali ste s mnohými orchestrami. Aké sú medzi nimi rozdiely?
Rozdiely sú hlavne v rôznych prístupoch, školách hry na nástrojoch. Ruské orchestre majú najlepšiu školu hry na sláčikových nástrojoch. Aj americké orchestre ju využívajú. Škola hry na dychových nástrojoch je lepšia v Nemecku a Francúzsku. My sme v súčasnosti stratili s týmito školami kontakt – pedagógovia odišli alebo umreli. No sláčikovú školu sme si udržali a je veľmi silná. Keď máme v orchestri konkurz, na jedno miesto sa hlási aj 100 hudobníkov. Môžeme si teda vyberať. Hrajú u nás tri generácie hudobníkov – od 20- po 76-ročných. Niektorí z nich sú v orchestri už 50 rokov! Je to dôležité, pretože každá generácia odovzdáva svoje skúsenosti ďalej. Neposielame hudobníkov preč len preto, že dosiahnu penzijný vek – keď hrajú, tak pôsobia súčasne aj pedagogicky.
 
  Používate špeciálne rozsadenie hudobníkov. Prečo?
Kontrabasy, ktoré stoja vzadu za ostatnými hráčmi, akoby celému orchestru odovzdávali svoju pulzáciu. Obklopujú ho svojím zvukom. Prvé a druhé husle sedia oproti sebe. Pre orchester je to zložitejšie, ale zvuk sa potom ozýva v celom priestore a nekoncentruje sa len v jednom mieste. Bol to môj nápad, takto som tiež rozsadil Viedenských symfonikov, keď som bol 8 rokov ich šéfdirigentom. Ale teraz sa už zase presadili naspäť. Pretože pre súhru orchestra je to jednoduchšie. Keď sedia tak ako my, je to o niečo zložitejšie.    


  Nie je to potom pre vás náročnejšie, keď dirigujete „klasicky“ rozsadený orchester?
Nie. Zvyknete si rýchlo.  

  Čo sa deje, keď do vášho orchestra prídu hosťovať iní dirigenti?
Niektorí poprosia, aby sme sa posadili zvyčajným spôsobom. Tak si presadneme, nič hrozné sa nedeje...

  Vedeli by ste zadefinovať nároky na dobrého dirigenta a dobrého orchestrálneho hráča?
Veľmi dôležitými sú disciplína, štúdium partitúr a domáce cvičenie. Kedy je dirigent dobrý? Na to sa musíte opýtať skôr hudobníkov. Keď však dirigenta pozvú hosťovať len raz a viac už nie, asi dobrý nie je... Myslím si, že čím dlhšie dirigent vedie orchester, tým je lepší. Mravinskij viedol Leningradskú filharmóniu 50 rokov, Karajan bol 35 rokov dirigentom v Berlíne. Dnes sa pôsobenie šéfdirigentov skrátilo na štvorročné obdobia. Od dirigenta závisí, ako dokáže zaujať hráčov a ako skúša. Pre mňa sú skúšky najdôležitejšie, dôležitejšie ako koncert.

V súčasnosti sa čas na skúšanie skracuje na minimum. Akoby stačilo, ak všetci hrajú správne noty. To je však málo. Proces skúšania je veľká umelecká úloha – musíte docieliť správny výraz, staršej hudbe nájsť adekvátnu zvukovú podobu, ktorá zaujme aj súčasného poslucháča. Preto do repertoáru často zaraďujem súčasnú hudbu, ktorá ovplyvňuje aj náš pohľad na staršiu hudbu. Bohužiaľ kvalitnej súčasnej hudby nie je až tak veľa. Po Šostakovičovi sme mali len málo výnimočných skladateľov – napríklad Borisa Čajkovského a Mojseja Vajnberga. Myslím si, že aj v Európe je to podobné.  

 Publikum väčšinou neinklinuje k súčasnej hudbe...
Pretože nie je veľa talentovaných skladateľov.


  Od roku 1996 ste hosťujúcim dirigentom Tokijskej filharmónie. O kvalitách japonských hudobníkov sa v Európe zvykne veľa diskutovať.
Japonskí hudobníci sú veľmi disciplinovaní. Ak im prikážete zahrať piano, zahrajú piano pianissimo. Často spolupracujem s Tokijskou filharmóniou, s naším orchestrom takmer každý rok v Japonsku hosťujeme. Japonci urobili v symfonickej hudbe obrovský skok vpred.

  Nechýba vám u nich „široká ruská duša“?
Nemajú ju, čo sa dá robiť. Sú však vynikajúcimi muzikantmi so skvelou technikou. Ruská duša, to je veľká záhada...  

Vladimír Fedosejev (1932) – rodák z Petrohradu študoval na Hudobnej akadémii sestier Gnesinových a pod vedením Lea
Ginzburga na Konzervatóriu P. I. Čajkovského v Moskve. V r. 1971 sa stal na pozvanie
J. Mravinského hosťujúcim dirigentom Leningradskej filharmónie, čím sa začala jeho mimoriadne úspešná kariéra orchestrálneho, neskôr i operného dirigenta. V r. 1974 sa
V. Fedosejev stal umeleckým riaditeľom a šéfdirigentom Symfonického orchestra Moskovského rozhlasu (dnes Ruský symfonický orchester P. I. Čajkovského), v r. 1997—2004 zastával súčasne post šéfdirigenta Viedenských symfonikov. Ruský dirigent sa predstavil s najvýznamnejšími európskymi i americkými orchestrami, od r. 1996 je hlavným hosťujúcim dirigentom Tokijskej filharmónie. Vynikajúce kritiky získali jeho naštudovania opier Musorgského, Janáčka, Čajkovského, Verdiho, Berlioza a Čajkovského vo významných svetových operných domoch. Na svojom konte má početné nahrávky symfonických, operných a baletných titulov. Pre label Lontano (Warner) pripravil začiatkom r. 2008 kompletnú nahrávku Brahmsových symfónií. V. Fedosejev je držiteľom viacerých vyznamenaní doma i v zahraničí.




Aktualizované: 14. 07. 2016