Logo HŽ

Zsolt Nagy: Talent je odvaha začať znova

Zsolt Nagy je jedným z najzamestnanejších dirigentov prítomnosti. Jeho repertoárovou dominantou je súčasná hudba, ktorú uvádza v spolupráci so špičkovými svetovými súbormi a orchestrami. Pedagogicky pôsobí na Conservatoire Supérieur de Paris. Na festivale Melos-Étos v roku 2003 uviedol s Orchestrom SF po prvý raz na Slovensku Sinfoniu Luciana Beria. V uplynulom roku otváral festival Varšavská jeseň so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, toto teleso dirigoval aj na záverečnom koncerte Melos Étos 2005, na tomto festivale viedol do života aj súbor pre súčasnú hudbu Melos Ethos Ensemble.

Vo vašom repertoári dominuje súčasná hudba. Bolo to tak od začiatku, alebo je to výsledok vývoja? Čím vás súčasná hudba oslovila?
Už od detstva som inklinoval k súčasnej hudbe, staršia hudba mi nebola natoľko blízka. Vždy ma viac zaujímala prítomnosť, „dnešok“. Samozrejme, Bach bol tiež veľkým zážitkom, no smerodajnou skúsenosťou pre mňa bolo, keď som ako osemročný počul jazz v podaní Dukea Ellingtona. Cítil som, že táto hudba súvisí s prítomnosťou, v ktorej žijeme a v ktorej sa všetko deje. Múzeá mám rád, ale neustále vracanie sa do nich mi vždy pripadalo zvláštne. Múzeá sú pre mňa archívom informácií o minulosti, hudba živou záležitosťou. Hudba sa vždy deje práve teraz. Hlavným okruhom môjho záujmu je teda prítomnosť.


Počas štúdia dirigovania ste sa však museli zoznámiť aj s celým klasickým repertoárom...
Mojím profesorom dejín hudby bol Imre Földesi, fantastický učiteľ, ktorého meno je v Maďarsku pojmom. U neho nestačilo poznať fakty, bolo potrebné najmä vedieť sa spoľahlivo orientovať v štýle. Upozorňoval vždy na súvislosti minulého s prítomným, vždy našiel prepojenie. V dejinách hudby nehovoril len o hudbe, ale aj o literatúre, divadle, výtvarnom umení v širších kontextoch. Jeho prednášky boli dejinami hudby a zároveň dejinami kultúry. Súčasnú hudbu som aj vďaka tomu vždy vnímal ako súčasť kultúrnych dejín ľudstva. Nielen hudba, ale všetko naše konanie sa deje v prítomnosti, a to je podstatné, pretože tým napĺňame svoju budúcnosť. Návštevníci múzeí dnes obdivujú artefakty, ktoré kedysi boli živé. Berlínski i Viedenskí filharmonici vznikli v 2. polovici 19. storočia, najmä preto, aby hrali súčasnú hudbu. Súčasnou hudbou bol vtedy Brahmsa a uvádzanie jeho diel si vtedy tiež vyžadovalo úsilie, keďže boli nové. Zaujímavé je, že veľká časť dnes pestovaného historického repertoáru nebola v čase svojho vzniku úspešná. Ak pestovanie „muzeálnych exponátov“ preváži nad pestovaním prítomnosti, vznikne nezdravý stav: medzi prítomnosťou a umením bude vzdialenosť čoraz väčšia a čím bude väčšia, tým menej budeme rozumieť umeniu, dobe i svojmu postaveniu v nej.


Ako k tomu podľa vás došlo?
Medzníkom v tomto vývoji bolo znovuobjavenie Johanna Sebastiana Bacha Felixom Mendelssohnom. Nie je to, samozrejme, vinou Bacha ani Mendelssohna, predsa je dnes už známe, že v Bachovej dobe málokoho zaujímalo, čo napísal minulý týždeň, ale len to, čo skomponuje pre najbližšiu nedeľnú bohoslužbu.


 Pre mňa je ale skutočnosť, že dnes môžeme – pravdepodobne aj vďaka Mendelssohnovi – počúvať Bacha, Mozarta, Beethovena a ďalších skladateľov minulosti, veľmi potešiteľná...
To je jasné. Je však veľmi nezdravé, keď sa hrá prakticky len hudba minulosti, keď nie je záujem o súčasných skladateľov. Budúcnosť, na ktorú sa bude spomínať, sa deje teraz. Ak to „teraz“ nie je prítomné, nebude na čo spomínať.


 Vráťme sa k vášmu repertoáru. Dirigujete najmä súčasnú hudbu...
...áno, ale nezabudnime, že aj ja som chodil do školy a prešiel som celými dejinami hudby. A vlani som dirigoval napríklad Bachov Magnificat.

Konštatovali ste, že dnes vo všeobecnosti prevažuje skôr historicky orientovaný koncertný repertoár. Vy však predsa dirigujete veľmi veľa, a najmä súčasnú hudbu. Sú aj ďalší dirigenti, napríklad Péter Eötvös, ktorí majú podobnú repertoárovú orientáciu. Musia teda existovať miesta, kde sa o prítomnosť, o súčasnú hudbu zaujímajú viac. Kde sú tie miesta?
V Londýne či Paríži nie je ničím mimoriadnym uvádzať súčasnú hudbu, je to tam úplne prirodzené, tam táto otázka vôbec nie je aktuálna. Nahliadol som do repertoáru Artura Toscaniniho. Obsahoval okolo 2300 diel, 80 percent mien skladateľov som nepoznal. Toscanini dirigoval obrovské množstvo súčasnej hudby... Aby som sa vrátil k Berlínskym a Viedenským filharmonikom: koncom 19. storočia pravidelne uvádzali súčasnú hudbu. Stačí nahliadnuť do programov koncertov, ktoré dirigoval Gustav Mahler – sú plné mien skladateľov, ktorých dnes pozná len málokto – pre Mahlera ako človeka prítomnosti bolo dôležité aby zazneli.


 Otec mi rozprával, že počas svojho pôsobenia v Budapešti v Maďarskom rozhlase v rokoch 1933 –1945 premiéroval diela vyše 100 maďarských skladateľov, ktorých mená sú dnes prakticky neznáme...
..lebo existoval zmysel pre prítomnosť, pre „dnešok“. Kde je ten „dnešok“ teraz? To je veľmi aktuálna otázka.


 Čo sa dá v prospech tejto veci urobiť, najmä, keď tlak komerčne orientovaného prostredia narastá?
Komercia existovala vždy. Popularita nie je hodnotovým kritériom. Vychutnávať a porozumieť vysokému umeniu bolo dané vždy nie mnohým. Hoci si nemyslím, že umeniu treba rozumieť. Umenie treba milovať a pestovať. Umenie je otázkou kultúry. Tam, kde niet kultúry, nebude skôr či neskôr ani nič iné. Je to ako s vínom – jeho podstatou nie je alkohol, ale kultúra. Ak kultúru nepestujeme, vznikne problém. Ku kultúre patrí aj vzťah k školstvu. Učitelia určite nemôžu produkovať zisk v prvom pláne. Ak žijeme v prostredí, v ktorom si učiteľov nevážime, adekvátne ich eohodnotíme, musíme počítať s tým, že skôr či neskôr nebude fungovať ani biznis.
Vlastne nechápem, že o tom vôbec treba rozprávať, k tomu netreba ani vysokoškolský diplom, aby to človek pochopil. Kodály raz povedal: „nech hudba patrí každému“. Bolo to v populistickom, komunistickom období, keď koncerty boli vždy výborne navštívené, lebo aspoň v 16 radoch sedeli vojaci, ktorí tam museli ísť, rovnako ako robotníci. Keď nešli, mohli mať problémy na straníckej schôdzi. Takéto publikum naozaj nepotrebujeme. Radšej, nech ho je menej. Nech hudba nepatrí každému. Dokonca sa odvážim povedať aj: nech umenie nepatrí každému. Dajme ho však tým, ktorí sa oň zaujímajú. Skúsme ľudí presvedčiť. Je absurdné tvrdiť, že to, čo je populárne je aj dobré. Keď sa chcem ísť dobre najesť, nenapadne mi McDonald’s.

 Otázkou však je, ako záujem prebudiť, aj to, kde začať?
V rodine, v spoločnosti, v škole. Najmä však v rodine. Ak sa dieťa nevie správať, nie je to chyba školy, ale v prvom rade rodičov. Chyba školy je, ak to prehliada. A tak by sme mohli pokračovať. Chybou politiky, chybou poločnosti je, keď si jasne nepoloží túto otázku.


 Politiku môžeme len ťažko ovplyvniť, hudba však potrebuje obecenstvo...
Samozrejme. Aby som bol úprimný: hudobné obecenstvo je najmenej zaujímavé obecenstvo. Osvieženie môže priniesť publikum iných odvetví umenia. Napríklad publikum výtvarného umenia je oveľa otvorenejšie. Určite treba chodiť do škôl, mládež by mala mať kontakt so špičkovými umelcami.
Vo Švajčiarsku sú učitelia vynikajúco platení a najlepšie tí, ktorí pôsobia na základných školách. Tento systém je podľa mňa úplne legitímny. Vzdelanie treba podchytiť v základoch. Slovo učiteľa má vo Švajčiarsku vážnosť. Pozícia stredoškolského učiteľa na Slovensku či v Maďarsku je veľmi smutná.
V porovnaní s tým sa otázka, či je alebo nie je záujem o súčasnú hudbu, javí ako druhoradá. Domnievam sa však, že súvislosť je jasná. Je to dôsledok mimoriadnej vzdelanostnej otupenosti, ktorá sa, žiaľ, šíri v medzinárodnom meradle. Možno diskutovať o nateraz klesajúcej životnej úrovni v Nemecku, keď však hovoríme o tom, že viac ako tri milióny obyvateľov v tejto krajine nevie písať a čítať, pýtam sa, či to nie je prejav zlyhania sociálneho kapitalizmu. Som presvedčený, že to je systémové zlyhanie, pretože spoločenské zriadenie, ktoré vychováva analfabetov, je vadné... Obávam sa, že sa to prejaví aj v iných oblastiach – hoci dúfam, že sa mýlim.


Práve v Nemecku, najmä jeho východnej časti, rušia orchestre...
Áno, a je to celkom pochopiteľné, bolo ich z istého pohľadu príliš veľa. Presnejšie, popri vynikajúcich orchestroch bolo príliš veľa slabších. V Nemecku sa zásadne zmenili spoločenské a ekonomické pomery. Päťdesiate a šesťdesiate roky minulého storočia boli príznačné veľkým spoločenským a hospodárskym rozmachom. Keď už takmer každý mal auto, dve kúpeľne, keď bolo už postavené športovisko, sauna, bazén, tak si na mnohých miestach povedali, nech je aj orchester. Tento boom je minulosťou, peniaze daňových poplatníkov míňajú skôr na iné a zbytočné orchestre likvidujú. V čase vzniku však zohrávali dôležitú úlohu, lebo nejestvovalo médium, ktoré by sprostredkovalo hudbu. Malo to spoločenské i politické príčiny. Napríklad rozhlasové orchestre mali za úlohu podporovať a propagovať národnú hudbu. Dokonca aj v Západnom Berlíne, v ktorom boli štyri orchestre, zriadili Deutschlandfunk orchester, pretože to bolo zo zrejmých dôvodov dôležité. Vo francúzskej zóne zase vznikol rozhlasový orchester v Baden Badene. Politici, ktorých rozhodnutím orchestre vznikli, si uvedomovali, že ich okrem iného reprezentuje aj kultúra. Politika vtedy patrila ku kultúre. Ani dnes to nie je inak, ale dnešní politici si to neuvedomujú. Treba im to objasniť, lebo im hrozí, že kým to pochopia, nebudú už politikmi. Dnešní politici sú tu často len na jedno volebné obdobie, a kým padnú, stihnú často veľa zničiť, aj desiatky rokov budované hodnoty. Príčinou dnešného nemeckého úpadku je to, že politici nedomysleli, že NSR a NDR spolu nevytvoria veľkú NSR. Je to veľká historická chyba. Hoci Nemci vyše tridsať rokov snívali o znovuzjednotení, tento zásadný aspekt nepremysleli a zasiahlo ich to nepripravených. Myslím, že Nemecko za túto chybu tragicky zaplatí a opäť dúfam, že sa mýlim.


 Vráťme sa k hudbe. Tým, že dirigujete prevažne novú hudbu asi nemáte stály repertoár. Koľko nových diel ročne približne uvediete?
V princípe neustále dirigujem nové skladby, sú to pre mňa tie, ktoré som ešte nedirigoval, takže sa vyskytnú aj také, ktoré podľa dátumu vzniku nie sú najnovšie. Ročne dirigujem 80 – 100 diel.


Sú diela, ku ktorým sa vraciate?
Veľmi zriedkavo. K výnimkám patria niektoré kompozície Bartóka, Mozarta, Debussyho...


Rozhodujete o svojom repertoári, alebo dirigujete diela, ktoré vás oslovia?
Keďže nemám vlastný orchester (a ani nechcem mať), nemám veľa možností ovplyvňovať repertoár. Keď ma pozvú, je to väčšinou preto, že chcú so mnou realizovať konkrétny projekt. Veľmi zriedkavo sa stáva, že ma žiadajú o radu, tak ako to bolo napríklad v prípade festivalu Melos-Étos.


Zaujala ma vaša poznámka, že nechcete mať vlastný orchester. Prečo?
U väčšiny dnešných orchestrov vládnu zásadné problémy takých rozmerov, že je takmer nemožné ich zmeniť. Nové orchestre veľmi nevznikajú, pretože na to nie je adekvátna politická vôľa a finančné zázemie. Táto práca navyše obnáša obrovské množstvo napätia a byrokratickej práce, ktorá mojej pohodlnej náture nevyhovuje. Dirigujem veľmi veľa, ale som lenivý púšťať sa do vecí, ktoré sa dajú zmeniť len ťažko. Ako hosťujúci dirigent veci za týždeň buď urobíte, alebo neurobíte. Ak nie, nemusíte sa tam vrátiť, prípadne vás už nezavolajú. Takto je to pre mňa elegantné a dobré. Možno to nie je uspokojivá odpoveď, ale dúfam, že je zrozumiteľná.

 Pracujete prevažne v špičkovom profesionálnom a prajnom prostredí, relatívne často však prijímate pozvania aj na miesta, kde veci ešte nefungujú celkom ideálne. Dokonca sa na takéto miesta neraz vraciate. Čo vás k tomu motivuje?
Je to istý druh investície. Keď vidím v danom okamihu budúcnosť a záujem ľudí meniť veci k lepšiemu, robím to veľmi rád. A okrem toho mám filozofiu, že prosbe o pomoc treba vyhovieť.


Ak sa to dá, akú budúcnosť predpovedáte novovznikajúcemu súboru Melos Ethos Ensemble?
To je ťažká a asi trošku predčasná otázka. Zo strany členov cítim veľmi pozitívnu energiu, vôľu robiť nové veci. Budovanie súboru je však veľmi dlhý proces a krehký svet, ktorý treba pozorne sledovať a podporovať. Súbor musí dostávať primerané príležitosti, ktorými totiž môžeme rásť, môžu však mať aj zničujúci efekt. Preto je dôležité citlivo zvažovať každý ďalší krok. V tejto chvíli je najpodstatnejšia veľmi pozitívna iniciačná energia. Obrovské množstvo ďalších zásadných vecí však zatiaľ chýba, napríklad profesionálna skúšobňa a finančné, technické aj nástrojové zázemie. To všetko sú len minimálne požiadavky, na ktorých nie je nič velikášske, hoci dnes sa javia ako nedosiahnuteľný luxus. Arthur Honegger povedal, že talent je odvaha začať znova. Ak sa v tomto duchu podarí súboru obnovovať sa, začínať znova aj v prípade nepriaznivých okolností, tak môže mať budúcnosť. Hlavné mesto európskeho štátu potrebuje súbor, ktorý sa zaoberá súčasnou tvorbou. Je to hodné podpory, ktorú v rámci svojich možností rád poskytnem.

 V kultúrnom prostredí znejú vaše slová jasne a zrozumiteľne. Aká je však pravdepodobnosť, že vo svete ovládanom trhovou ekonomikou, obchodom a ziskom si niekto všimne, že existujú aj iné možnosti?
Túto otázku si vôbec nekladiem. Viete, aj ja by som určite zarobil oveľa viac, keby som predával drogy. Hovorí sa, že trh, komercia utláčajú kultúru, tá však existuje napriek tomu. Keď prišla televízia, divadlu a kinám predpovedali koniec. Divadlá a kiná však jestvujú naďalej. Treba zobrať na vedomie, že kultúra je spoločenskou požiadavkou, spoločnosť ju potrebuje. Skutočným problémom nie je to, koľkí navštevujú kultúrne podujatia. Podporovatelia umenia v minulosti často neboli šľachetnými ľuďmi. Dejiny ich však poznajú v prvom rade ako mecenášov Michelangela, Canaletta, Vivaldiho, Händela. Do Paríža, Ríma, Londýna, Berlína spravidla nechodíme kvôli nočnému životu a dobrému jedlu, ale preto, lebo navštívime múzeum či koncert. Festival na Kanárskych ostrovoch objednal u Stockhausena orchestrálne dielo, ktoré som tam nedávno premiéroval. Dnes na Kanárske ostrovy už necestujú turisti len v lete, ale aj v januári na vzrušujúci veľký medzinárodný hudobný festival.


Čím je pre vás zaujímavá Bratislava?
Bratislava má šarm. Staré mesto je veľmi pekne upravené, pred 20 rokmi to tu bolo veľmi sivé. Predpokladám, že turisti sem väčšinou chodievajú na jeden deň, na víkend, v rámci zájazdu do Viedne, Budapešti či Prahy...


...podobne ako Mendelssohn, ktorý sa zúčastnil na poslednej bratislavskej korunovácii a na jeden deň prišiel
z Viedne. Svoj výlet a korunováciu farbisto popisuje v jednom liste...
... a dnes sa mesto snaží lákať turistov napríklad prostredníctvom inscenovaných rekonštrukcií korunovačných slávností. Niekam musíme patriť, máme korene, bez minulosti niet prítomnosti...


...a bez prítomnosti niet budúcnosti.
Presne tak. Na čo sa bude spomínať o sto, stodvadsať rokov? Na politika, ktorý zrušil orchester? To je negatívna informácia, nikto si na neho nespomenie. Čo zostane po nás bez zakladateľskej práce, bez podpory umenia a trvalých hodnôt? Pravdepodobne len naše zlyhania. Dejiny hovoria o mecenášoch, podporovateľoch umenia z radov panovníkov, šľachty. Ich úlohu neskôr prevzal štát. Malo to historické a politické príčiny: Východ sa chcel prezentovať v lepšom svetle oproti Západu a vice versa. Umelci z toho, samozrejme, profitovali, dokonca aj slabší umelci. Východ a Západ však prestali existovať. Paradoxne, umenie a kultúra tým stratili, lebo na miesto mecenáša a štátu nenastúpil nikto. Štát sa kultúrou dnes zaoberá len okrajovo a ukazuje na mecenáša, mecenáš zase ukazuje na štát. V malých národných hospodárstvach so šesťmiliónovým trhom sa mecenášstvo sotva môže vytvoriť, obzvlášť, keď noví zbohatlíci si skôr kúpia šiesty mercedes, než aby dali zopár halierov na kultúru, ktorá ich nezaujíma. Takto to, žiaľ, naozaj je. V americkej bohatej vrstve spoločnosti piatej generácie je to úplne inak, mnohí z tohto segmentu už študovali napríklad na Harvarde dejiny umenia a je im prirodzené z miliardového impéria darovať niekoľko miliónov. O to nižšie sú potom ich dane. A oplatí sa im to aj v inom zmysle: daň je bezmenná, prostredníctvom súkromných nadácii však zvečňujú svoje meno. V anglickom, nemeckom, španielskom jazykovom prostredí, ktoré dominuje trhu a organizuje ho, je už aj niekoľkostotinový trhový podiel významný. Na malom, šesťmiliónovom trhu, je však aj nedosiahnuteľný dvadsaťpercentný podiel pre mecenášstvo neveľmi inšpiratívny. Preto ak štát nebude pokračovať v podporovaní kultúry, nebude môcť existovať ani samostatné kultúrne mecenášstvo. Keď štát a mecenatúra vzájomne na seba ukazujú, doplatí na to kultúra. Tak je to v mnohých krajinách. V bývalom východnom bloku je to tak všade.


V ktorých krajinách má klasická hudba v tomto zmysle najlepšie zázemie?
Najfascinujúcejšie je pre mňa Francúzsko, a to nielen preto, že tam v rámci celej EÚ plynie najvyšší podiel finančných prostriedkov z HDP na kultúru. Uvediem príklady z vlastnej skúsenosti: Som profesorom dirigovania na parížskej Vysokej hudobnej škole. V ostatných troch rokoch som každoročne dirigoval diplomový koncert kompozičnej triedy, s orchestrálnymi dielami všetkých absolventov. Ak k tomu ešte pripočítame diela skladateľov ďalších ročníkov, je to vyše dvadsať kompozičných študentských koncertov. Na osem orchestrálnych projektov škola každoročne pozýva špičkových dirigentov, ako napríklad Christopha Eschenbacha, Pierrea Bouleza, Pétera Eötvösa, Michaela Gielena, Kurta Masura, i ja sa tam občas objavím. Mladý hudobník, ktorý skončí takúto školu, má dosť presnú predstavu o tom, čo je to hrať v orchestri a pracovať s dirigentom. Škola okrem toho vydáva absolventský koncert kompozičnej triedy na CD, ktoré distribuuje aj do sveta. Kde vo svete sa deje niečo podobné? A pritom by to všade malo byť samozrejmosťou...

S mojou dirigentskou triedou realizujem tento rok projekt v Ostrave, moji študenti dirigujú orchester Janáčkovej filharmónie. Nedávno som dostal e-mail, že v roku 2007 by Monacký kráľovský orchester chcel pracovať pod mojím vedením so študentmi mojej triedy. Orchester dáva k dispozícii 6 skúšok a koncert. V podobnom zmysle sa ohlásil aj Ensemble Intercontemporain a ďalšie špičkové súbory. A aby toho nebolo málo, nedávno ma navštívil radca pre hudbu z francúzskeho ministerstva kultúry a spýtal sa ma, ako by mohol pomôcť žiakom mojej triedy ľahšie nájsť uplatnenie v hudobnom živote. Čo sa dá k tomu dodať? Pre Stredoeurópana je to jednoducho nepochopiteľné. A pritom vôbec nejde o to, či sú moji žiaci geniálni, sú to ešte študenti. Napriek tomu je o nich záujem na tejto úrovni. Riaditeľ Conservatoire Supérieur, samozrejme, príde do Ostravy na koncert, tak ako chodí na každý školský koncert. Škola má pritom niekedy aj 2-3 koncerty denne, no riaditeľ je na každom z nich. Či bol koncert dobrý alebo zlý, oboje máva následky. Škola kontinuálne sleduje a podporuje vývoj svojich žiakov.


So slovenským hudobným životom ste v ostatnom čase v intenzívnom kontakte. Spolupracovali ste na festivale Melos-Étos s orchestrami SF i SOSR-om. Aké sú vaše skúsenosti?
Zaznamenal som tu dve prevládajúce tendencie: preceňovanie alebo podceňovanie vlastných schopností i schopností druhých a vysokú mieru sebaľútosti. Na prvé je receptom ísť do zahraničia, zmerať svoje sily, spoznať sám seba. Riešením pre druhé je napriek objektívnym ťažkostiam vnímať problémy ako úlohy, ktoré treba splniť, uchopiť veci do vlastných rúk a vykročiť. Sebaľútosť totiž priamo bráni aktívnemu konaniu. Samozrejme, ľahko sa to hovorí nezúčastnenému, ale takto to vnímam. Významným krokom vpred by na druhej strane bolo aj to, keby oficiálna politika rozpoznala, že pri podpore kultúry vôbec nejde o veľké peniaze v porovnaní s tými, ktoré sa, obrazne povedané, vyhadzujú von oknom.


A aká bola spolupráca s našimi orchestrami?
Na základe mojej skúsenosti sa nazdávam, že rozhlasový orchester i filharmónia žijú na rozvalinách minulej slávy. Aby nevzniklo nedorozumenie: nehovorím o hudobníkoch, ale o organizáciách. V princípe primárny problém nikdy nie je u hudobníkov. Aj vo futbalových mužstvách v prípade neprimeraných výkonov zvyčajne najprv vyhodia trénera, nie hráča. Treba si naliať čistú vodu. Je príznačné, že vaše dva popredné orchestre nemajú, resp. dlho nemali šéfdirigenta. V zahraničí dnes pôsobia slovenskí dirigenti. Niečo teda nie je v poriadku, alebo tomu len zle rozumiem? Mladí slovenskí dirigenti sú veľmi talentovaní, bolo by treba prihrať im loptu, možno ňou strelia gól. Zvláštne, že to hovorím ja ako Maďar v rozhovore pre slovenské noviny...


Vrátite sa na Slovensko, sú v pláne ďalšie projekty s Melos Ethos Ensemble?
Zatiaľ neviem, teraz sme ukončili nahrávku a uvidíme, čo bude ďalej. Mám zopár nápadov, ako by sa dalo napredovať v budovaní súboru. V súvislosti so symfonickými orchestrami nemám konkrétne podnety, tam by bolo potrebné urobiť principiálny poriadok a umiestniť všetko na správne miesto. Nehovorím o politických, ale o hodnotovo orientovaných zmenách, ktoré sú na pulze doby. Politika nech nehovorí do umenia, nech každý robí prácu, ktorej rozumie. A čomu nerozumie, o tom nech radšej nehovorí.


Čím budete žiť v najbližšom polroku?
Do júna sa nezastavím. V Brne robím majstrovský kurz pre dirigentov a skladateľov, potom idem do Ostravy s mojou parížskou dirigentskou triedou, následne do Izraela, do Švajčiarska so secesným programom(Schreker, Szymanowski, Mahler – Pieseňo zemi, Richard Strauss). S BBC Symphony Orchestra v Londýne dirigujem program z diel Silvestrova, nasleduje Madrid, majstrovský kurz v Miláne, vyučovanie v Paríži. Na jar ma čaká ďalšia návšteva Švajčiarska a práca s novým súborom Múzea Paule Kleeho – Paul Klee Ensemble, na projekte z diel Iannisa Xenakisa a Briana Ferneyhougha. Dva razy letím do Japonska, kde budem pracovať s tamojšími orchestrami, potom koncertujem s Oslo Philharmonic a ešte raz s BBC Symphony. Po prvýkrát budem spolupracovať s BBC Scottish Orchestra Glasgow, v máji sa vraciam k vynikajúcemu súboru London Sinfonietta. Niekoľkokrát pôjdem do Izraela, koncertovať s Israel Contemporary Players, s „mojím“ súborom, s ktorým sa poznáme už 12 rokov. Tam to bola tiež investičná práca, v Izraeli sa záujem publika o súčasnú hudbu stupňuje, hudobníci sú veľmi milí, plní
energie a odhodlania pracovať na inom repertoári, na veciach, z ktorých majú radosť, lebo vo svojich domovských symfonických orchestroch sa už trošku nudia.


Ako zvládate také obrovské množstvo práce a cestovania? Máte ešte čas tešiť sa na projekty?
Samozrejme. Nevnímajte moje slová ako sťažnosť či chválu. Niekedy si však naozaj kladiem otázku, ako to všetko zvládnem, lebo táto práca vyžaduje veľmi veľa zodpovednosti.


Aké miesto má vo vašich aktivitách pedagogická činnosť?
Mimoriadne dôležité. Fungovanie mojej parížskej triedy ma stojí veľa energie. Veľké množstvo práce a uvažovania si vyžaduje napríklad len každoročné zostavenie programov tak, aby boli zaujímavé a študentom dali možnosť napredovať. Nechcem, aby z mojej triedy vyšiel dirigent, ktorý by naozaj dôkladne nepoznal všetky aspekty svojej profesie. Mladý dirigent musí rozumieť divadlu, baletu, opere aj elektronickej hudbe a byť schopný zhostiť sa akejkoľvek úlohy na dobrej medzinárodnej úrovni. U mňa sa síce nenaučí všetky Mozartove symfónie, to napokon ani nie je úlohou vysokej školy, musí sa však naučiť rozpoznať čo vie a čo nevie. Škola by študentovi mala dať smerovanie, vzbudiť záujem, možno formovať vkus a nakoniec mu dať možnosť voľby. Ak toto všetko funguje, má to zmysel.




Aktualizované: 04. 08. 2016