Logo HŽ

Edita Gruberová

V jednej piesni je celý vesmír

Edita Gruberová, ovenčená prívlastkami „kráľovná koloratúry“ či „Diva divissima“, je fenoménom operného sveta. Vokálne umenie pre ňu predstavuje celoživotné poslanie i vnútorné naplnenie. Svoje umelecké zásady a ciele, ktorých sa neochvejne drží, dokáže veľmi presvedčivo a konkrétne pomenovať. Nepotrebuje prikrášľovanie: všetko, čo chce vyjadriť, vkladá do svojich operných postáv a piesňových recitálov. Rozhovor poskytla v deň jej bratislavského koncertu v rámci festivalu Viva Musica!, na ktorom sa predstavila s umeleckým partnerom Petrom Valentovičom v piesňovom repertoári.

Žijeme v dobe „rýchlokvasených hviezd“. Vaša dlhoročná kariéra preto predstavuje v dnešnom opernom svete niečo skutočne výnimočné. Myslíte si, že je problém v hodnotách a postojoch k umeniu, s ktorými prichádzajú mladí adepti spevu do praxe, alebo sa stávajú „obeťami“ hudobného biznisu?
Myslím si, že ide o odraz života, sveta, v ktorom žijeme. Všetko je rýchlejšie, mám pocit, akoby sa i Zem točila rýchlejšie a deti rástli rýchlejšie než kedysi. Pôsobí to samozrejme i na mladých ľudí, ktorí chcú všetko dosiahnuť rýchlo. Na to, aby sa niekto vyvíjal a napredoval, je však potrebná trpezlivosť, ak ju niekto nemá, je to problém. Ja som vo Viedenskej štátnej opere potrebovala sedem rokov, kým som sa dostala tak ďaleko, že som si povedala: „Už to konečne ide.“ Vtedy som mala občas dojem, že stagnujem, no dnes som za ten čas vďačná, pretože si myslím, že som sa tým vyškolila. Nikto ma nehnal hneď na začiatku na prestížne pódiá, nedostávala som príliš ťažké úlohy, oboje sa dnes akosi stalo módou. Mladí speváci a speváčky hneď na začiatku kariéry predspievajú v slávnych operných domoch, hneď ich angažujú a dostanú najväčšie roly. Za pár rokov sa osamostatnia, idú na voľnú nohu a už to „fičí“. Ak si pri tom oni alebo ich agentúry nedajú dostatočný pozor, je dosť možné, že okolo štyridsiatky budú mať „vyspievané hlasy“.

Je možné objaviť reálne spevácke kvality formou predspievaní, kde sa interpret akoby zbavuje vlastnej sebaúcty a cíti sa viac „tovarom“ než umelcom? Niet inej cesty?
Súvisí to aj s tým, že operné domy sa, pochopiteľne, snažia získať nové mladé hviezdy, aby pritiahli publikum, priniesli nové zážitky a zvýšili návštevnosť, najmä ak ansámbel nie je veľmi zaujímavý. Ja si ale myslím, že cestou k úspechu by bolo aj to, keby v samotných ansámbloch vyrastali mladé talenty, s ktorými by sa zaobchádzalo opatrne a nezverovali by sa im hneď od začiatku najväčšie roly, pretože keď je človek mladý, ľahko podľahne ilúzii, že všetko zdolá. Aj ja som tak začínala v Banskej Bystrici: dali mi Violettu v Traviate, spievala som všetky tri titulné roly v Hoffmanových poviedkach – a už vtedy Jaro Blaho písal: „Dávajte pozor!“ Myslela som si, čo to on vypisuje, veď to je úplne v poriadku, spievam predsa s malým orchestrom... Spievala som teda Traviatu, ako ma „Pán Boh“ stvoril. Mala som vtedy, samozrejme, za sebou už šesť rokov konzervatória, no absolútny nadhľad nad technikou to ešte ani zďaleka nebol. Ten prišiel až v priebehu ďalšej kariéry.

Aký máte názor na „samostatnosť“ speváka? Mal by mať pedagóga, respektíve „kouča“ počas celej svojej kariéry?
Rozhodne, pretože ako som už povedala, mladý človek si ešte nie je celkom vedomý veľkých nárokov, ktoré si naše povolanie vyžaduje. Otázkou samozrejme je, či je jeho pedagóg ten správny, či mu pomáha alebo „pomáha“ k stagnácii, čo často ani nespozná, respektíve spozná až v momente, keď cíti: „Nejako to v tom mojom hrdle nefunguje, čo sa deje?“ Nájsť dobrého pedagóga patrí dnes medzi najdôležitejšie úlohy. Stretla som už niekoľkých spevákov, ktorí mi chceli predspievať a už pri prvom nadýchnutí som vedela, že môžeme skončiť, pretože to bolo nesprávne. Technika začína už pri nadýchnutí. Aj pri profesionálnych spevákoch som bola často šokovaná, keď som už pri prvých tónoch – nemuseli ani dospievať áriu do konca – spoznala, že majú základné problémy s dýchaním. K mojej technike som sa dopracovala asi pred desiatimi rokmi. Vtedy som v Mníchove našla niečo úplne nové v podobe jednej Stimmlehrerin, učiteľky spevu.

Ona vlastne nie je učiteľka, je to tiež speváčka, k spevu sa dostala od logopédie a vyzná sa vo všetkých tých procesoch, ktoré sa odohrávajú v tele. Až pri nej mi pred tými desiatimi rokmi došlo, že som tridsať rokov – len si to predstavte – úspešne koncertovala, nahrávala a spievala síce technicky správne, no ako mi povedala „v zásade dobre, ale trošku mimo“. To človeka prinúti zamyslieť sa. Stále je mojou pedagogičkou a chodí aj na moje predstavenia. Stačí, keď povie: „Dávaj pozor, tvoja čeľusť nepracuje správne!“ Spevák si na javisku pri akcii nedokáže uvedomovať všetko, čo sa odohráva, preto je takáto spätná väzba dôležitá, takýchto pedagógov „postrádam“.

 

viac v aktuálnom čísle Hudobného života

Edita GRUBEROVÁ sa narodila v Rači. Po štúdiu na bratislavskom Konzervatóriu získala angažmán v Štátnej opere v Banskej Bystrici, kde debutovala s postavou Rosiny. Svoju medzinárodnú kariéru odštartovala rolou Zerbinetty vo Viedenskej štátnej opere pod taktovkou K. Böhma. Predstavila sa na všetkých významných svetových operných scénach (Teatro alla Scala v Miláne, Royal Opera House Covent Garden v Londýne, Metropolitná opera v New Yorku, operné domy vo Viedni, Berlíne, Hamburgu, Mníchove, Paríži, Zürichu, Neapole, Florencii, Madride, Barcelone, Tokiu, atď.) K jej najvýraznejším operným postavám patria okrem spomínanej Zerbinetty najmä Lucia di Lammermoor, Konstanze, Gilda, Rosina či Norma.

V posledných rokoch fascinuje divákov interpretáciou Donizettiho troch tudorovských kráľovien – Annou Bolenou, Mariou Stuardou a Alžbetou I. z opery Roberto Devereux. Je držiteľkou mnohých ocenení, napr. Herbert von Karajan Musikpreis, Sir Lawrence Olivier Award, Bellini d‘Oro, Franco Abbiati Price a i., nositeľkou titulu rakúskej a bavorskej „Kammersängerin“ a množstva ďalších vyznamenaní. Účinkovala s najvýznamnejšími svetovými dirigentmi a orchestrami. Nahrávala pre Nightingale Classics, EMI, Deutsche Grammophon, Decca, Teldec a Philips. Okrem opery sa venuje aj interpretácii piesní, najmä nemeckých autorov. V roku 2018 oslávi neuveriteľné 50. výročie svojho účinkovania.




Aktualizované: 08. 09. 2016