Logo HŽ

Eva Hornyáková, soprán

(1980)

Štúdiá: 1995–2002 Konzervatórium v Košiciach (akordeón – V. Čuchran, spev – Ľ. Šomorjaiová), 2002–2007 Vysoká škola múzických umení v Bratislave (H. Štolfová-Bandová, Z. Livorová)

Majstrovské kurzy: Medzinárodné spevácke kurzy P. Dvorského a Z. Livorovej (2007)

Súťaže: Medzinárodná spevácka súťaž M. Sch.-Trnavského, Trnava – Cena za interpretáciu piesne (2002), Medzinárodná spevácka súťaž I. Godina, Vráble – 1. miesto (2004), Competizione dell' Opera, Drážďany – semifinalistka (2006), Medzinárodná spevácka súťaž, Bayreuth – finalistka (2006), Medzinárodná spevácka súťaž Hans Gabor Belvedere, Viedeň – finalistka (2007)

Spolupráca: vokálno-inštrumentálne diela V. Kubičku Znovuzrodenie, Martin Luther, Requiem (2005), Palacio de la Ópera de La Coruña, Španielsko – Mimi (2007), Staatstheater Braunschweig, Nemecko – Mimi (2008), Opernair Gars/Kamp, Rakúsko – Mařenka (2009); Slovenské národné divadlo, Bratislava (od 2006) – Grófka, Echo, Mimi, Mařenka, Elvíra, Pamina, Prvá dáma

Tvoje hudobné začiatky sa viažu k akordeónu. Kedy sa začal intenzívnejšie prejavovať tvoj záujem o spev?

Už od malička som tancovala a spievala vo folklórnom súbore v Levoči a k javisku ma to vždy ťahalo akosi prirodzene. Na konzervatóriu som študovala hru na akordeóne u pána Čuchrana, ale spevu som sa vôbec nevenovala. Náhodou som sa dostala na predspievanie k prof. Šomorjaiovej. Rok som k nej chodila na náčuvy „zisťovať“, čo to vlastne operný spev je, a s prvými tónmi som reálne začala asi v devätnástich rokoch. Začínať s akordeónom bolo skvelé, pretože som sa vďaka tomu naučila myslieť inštrumentálne, čo je pre mňa dnes obrovskou výhodou – rýchlejšie sa učím nové veci, vážim si orchester a speváka vždy vnímam v tomto kontexte.

 

Kariéru mnohých veľkých spevákov odštartoval úspešný záskok. Ako spomínaš na ten svoj v španielskej La Coruñi?

Išla som tam na poslednú chvíľu ako zboristka. Úlohu Mimi som mala naštudovanú, pretože som v nej o mesiac neskôr mala debutovať v SND. Sólistka pred generálkou ochorela a zbormajster, ktorý vedel, že mám úlohu v repertoári, ma oslovil, či by som neodspievala za ňu. Nikdy nezabudnem na ten pocit eufórie z veľkého javiska, kvalitného orchestra a dirigenta, nehovoriac o kolegoch; bol to naozaj úžasný zážitok. Zadosťučinenie prišlo, keď mi ponúkli spievať Bohému v ďalšej sezóne. V tom čase som už mala materské povinnosti, takže som to musela odrieknuť.

 

Ako vnímaš z pohľadu speváčky moderné inscenovanie opier?

Veľmi pozitívne. Nebránim sa moderným režisérskym koncepciám, pokiaľ rešpektujú hudbu, jej obsah a sama sa s nimi v rámci procesu naštudovania stotožním. Mám rada „vyčistené a zosúčasnené“ inscenácie, myslím si, že estetický zážitok je v hudobnom divadle nevyhnutný. Naopak nemám rada statické spievanie „na rampe“; akcia na scéne mi vyhovuje, pretože je pre mňa impulzom k uvoľnenosti a spontánnosti.

 

Dá sa v dnešnej dobe dodržiavať odporúčaná hlasová hygiena?

Musí sa dať! (Smiech.) Zatiaľ som úplne nepocítila stres z neustálych hosťovaní v rôznych divadlách, zo záskokov alebo príliš nabitého kalendára. Hlasovú hygienu sa snažím dodržiavať v rámci možností. Najdôležitejší je výkon na javisku a nikoho nezaujíma, koľko spievania alebo skúšok mal človek predtým. Podmienky nie sú vždy ideálne, ale na hygienu je potrebné myslieť – pokiaľ sa spevák nestará o hlasivky, ony si tú daň raz vyberú.

 

Máš recept na trému?

Trému príliš nemávam, pretože javisko milujem a pocit pri spievaní je jedným z najpríjemnejších pocitov, aké zažívam, ak to neporovnávam s láskou k rodine. Niekedy však, samozrejme, tréma príde, najmä keď ide o záskoky. To však nie je strach zo samotného spievania, ale obava, či vyjdem na správne miesto na javisku. Spievanie je pre mňa vždy obrovským zážitkom a radosťou.

 

Plánuješ sa neskôr venovať i pedagogickej činnosti?

V budúcnosti určite áno, momentálne si to však neviem predstaviť. Učila som menšie deti, ale to je úplne iné, ako viesť človeka, ktorý sa chce stať profesionálnym spevákom. Pedagogickú prácu považujem za veľmi náročnú, pretože každý má iné hlasové a osobnostné dispozície; je tam zodpovednosť za každého speváka, ktorého dostanete do rúk.

 

Máš jedenapolročného synčeka Maximiliána. Je náročnejšia rola matky alebo opernej speváčky?

Ako kedy. (Smiech.) Nikdy som nebola šťastnejšia ako teraz, keď mám dieťa. Na veci sa pozerám s určitým nadhľadom, neberiem všetko možno tak upäto a úzkostlivo ako predtým a aj preto sa cítim na javisku omnoho uvoľnenejšie a slobodnejšie. S tou „dvojrolou“ je to ako so spojenými nádobami, ktoré sa navzájom dopĺňajú, a hoci je to niekedy časovo náročné, mám obrovskú oporu v mojom manželovi. Najväčšou odmenou je pre mňa to, že spievam krásne roly, mám nádhernú rodinu a pocit šťastia, ktorý mi dáva silu zvládnuť aj náročné momenty.

 

Na čo sa tešíš v budúcnosti?

Čakajú ma krásne postavy v SND a veľmi sa teším, že môj syn začína rozprávať. V marci budúceho roku budem spievať Gounodovu Margarétu v réžii Gintarasa Varnasa, od ktorého očakávam opäť niečo nové, inšpiratívne. Teším sa na život ako taký a možno aj na ďalšiu šťastnú náhodu, aká prišla vtedy v Španielsku...




Aktualizované: 26. 09. 2016