Logo HŽ

Vladimir Ashkenazy: "Od detstva ma priťahoval klavír i orchester"

Pri rozhovore imponovala bezprostrednosť a sebavedomie veľkého umelca, spojené s rešpektom voči dielam, ktoré interpretuje. Keď hovoril o hudbe slovenského skladateľa, nemal som pocit, že záujem predstiera len zo slušnosti. Na naštudovanie Symfonietty rustiky Vladimirom Ashkenazym sa bude určite spomínať ako na jeden z vrcholov Storočnice Eugena Suchoňa.

Mnoho hudobníkov malo v detstve intenzívny hudobný zážitok, ktorý si pamätajú celý život. Zažili ste niečo podobné?

Spomínam si, že som ako dieťa počul hrať v rozhlase Sviatoslava Richtera. Myslím, že to boli Musorgského Obrázky z výstavy. Ďalším silným zážitkom bolo prvé stretnutie so zvukom symfonického orchestra v moskovskom Veľkom divadle, kde moja mama predávala lístky. Pamätám sa, ako sa vtedy spýtala „Páči sa ti balet?“ No ja som nemohol odtrhnúť pohľad od orchestriska.    

Ako zázračné dieťa ste začali hrať na klavíri veľmi skoro. To znamená hodiny cvičenia. Neprekážalo vám to?

Ak sa chcete stať koncertným umelcom, jediná možnosť je začať veľmi skoro. Určitý technický vývoj, od ktorého závisí cit pre nástroj – pre dieťa niečo prirodzené a organické – je len veľmi ťažko dosiahnuteľný neskôr.    

Boli vaši učitelia prísni?

Pri deťoch musíte byť láskavý, veľkorysý, no súčasne tiež dôsledný. To znamená aj prísnosť. Interpretácia je kontrola a podriadenie sa, čo pre malé dieťa nie je prirodzené. S talentom je potrebné pracovať a rozvíjať ho. Ak je učiteľ presvedčený o talente, musí byť prísny, výsledky prídu. Rovnako dôležité však je, aby dieťa ostalo dieťaťom. Nájsť správny pomer nie je ľahké. Nemal som rád cvičenie, ale miloval som hudbu, preto mi hodiny klavíra nespôsobovali trápenie. No ako dieťa som sa zaujímal tiež o milión iných vecí...    

Napríklad?

Napríklad o futbal. Ale bolo toho viac. O klavíri som začal intenzívnejšie uvažovať až vtedy, keď som na vlastné prekvapenie vyhral nejaké súťaže. Ako dieťa som sa skladby učil veľmi rýchlo a hneď zatváral veko nástroja s tým, že to už viem. Len postupne prišlo poznanie, čo všetko interpretácia zahŕňa, na akej úrovni musí byť a stupeň dokonalosti, do ktorého je potrebné dospieť. Zažil som niekoľko výnimočných koncertov a neveril, že by som tak tiež mohol hrať. Skutočné cvičenie a budovanie repertoáru prišlo až neskôr.  

Vo veku dvadsaťpäť rokov ste mali za sebou najznámejšie klavírne súťaže...

Získal som 2. cenu na Chopinovej súťaži. Napriek tomu, že som v 3. kole nehral príliš dobre. Potom, ako 25-ročný, som zvíťazil na Čajkovského súťaži v Moskve.  

Stali ste sa uznávaným a vyhľadávaným sólistom i komorným hráčom. Bolo rozhodnutie dirigovať konzekvenciou túžby realizovať sa v „niečom novom“?

Ako som spomínal, od detstva ma priťahoval klavír i orchester. Šesťročné dieťa však asi neuvažuje o dirigovaní, to je príliš komplikovaná predstava. Keďže som v hre na klavíri dosiahol pomerne rýchlo veľký progres, moje štúdium sa uberalo týmto smerom. Nemal som žiadne plány. Neuvažoval som, že sa stanem dirigentom. Nejakou náhodou došlo k tomu, že som dirigoval dva klavírne koncerty, kde hral Daniel Barenboim. Dirigoval som veľmi zle, ale pretože tam bol Daniel, nejako to fungovalo. Potom prišlo príležitostné dirigovanie pre rozhlas alebo pri nahrávaní.    

Ovplyvnilo spoluúčinkovanie s dirigentmi svetového mena váš prístup k dirigovaniu?

Dirigovanie som nikdy neštudoval. Všetko som sa naučil sám, skúsenosťami s orchestrami alebo pozorovaním iných. A hoci som spočiatku dirigoval po technickej stránke zle, spôsobovalo mi to takú radosť, že som sa dirigovania nedokázal zrieknuť. Ak máte schopnosti, učíte sa. Vplyv je niečo, čo si často ani neuvedomujete. Niečo sa vás dotkne a prejaví sa to podvedome alebo až s istým časovým odstupom. Samozrejme, analýza v základných emocionálnych kategóriách – páči sa mi to, nepáči sa mi to – je možná. Stretol som sa s mnohými výnimočnými ľuďmi. V takýchto prípadoch dochádza často k učeniu bez toho, aby ste to postrehli. V tomto zmysle som sa nepochybne naučil množstvo vecí od rôznych ľudí – od Daniela Barenboima, Bernarda Haitinka, Herberta von Karajana, Otta Klemperera alebo Zubina Mehtu...

 

....viac v aktuálnom čísle HŽ...




Aktualizované: 11. 07. 2016