Logo HŽ

Jean-Louis Matinier

„Akordeón patrí všade tam, kde znie dobre.”

Francúzsky akordeonista Jean-Louis Matinier patrí k osobnostiam, ktorých tvorbu a interpretáciu nie je jednoduché charakterizovať. Vo svojom hľadaní originálneho zvuku sa odklonil od klasickej hudby i tradičného sveta mainstreamového jazzu a vytvoril osobitý hudobný jazyk, pre ktorý je vyhľadávaným komorným hráčom naprieč žánrami. Matinier sa rád pohybuje na hranici komponovanej a improvizovanej hudby a vyhľadáva netradičné nástrojové spojenia. Jedným z nich je aj duo s hráčom na nyckelharfe Marcom Ambrosinim, s ktorým vytvorili medzinárodne úspešný projekt Inventio. Koncom septembra sa predstavili na festivale Konvergencie v Koncertnej sieni Klarisky v Bratislave.

Album Inventio v duu s Marcom Ambrosinim, ktorý hrá na osobitom švédskom strunovom nástroji nyckelharfe, sprevádzalo v medzinárodných recenziách množstvo obdivných adjektív. Ako by ste Inventio opísali?
Je to jednoduché. Táto hudba je presne to, čo radi hráme, od baroka a úprav diel Bacha, Pergolesiho či Bibera cez jazz a veľa prvkov ľudovej a improvizovanej hudby. Obaja sme najskôr skomponovali kostry jednotlivých skladieb ako akési základné kamene a na nich v danom momente tvoríme hudbu a improvizujeme. Neviem, či je to jazz, klasika, world music alebo improvizovaná hudba. Jednoducho hrám hudbu tak, ako to cítim a nazdávam sa, že nie je nijako žánrovo vyhranená. Pokiaľ ide o našu spoluprácu s Marcom, poznáme sa už veľmi dlho, hrali sme spolu v rôznych pozoruhodných projektoch, akými sú napríklad albumy basklarinetistu Michaela Riesslera Tentations d´Abélard alebo Héloise.


Prečo sú na albume Inventio názvy viacerých skladieb v poľštine?
Pretože mám rád Poľsko a poľský jazyk, no najdôležitejším dôvodom je, že moja priateľka je Poľka. (Smiech.)

Študovali ste klasickú hudbu, neskôr ste sa začali venovať jazzu. Čo bolo impulzom k tejto zmene?
Mnoho hodín som trávil cvičením klasickej hudby, pretože ako viete, je časovo náročná na prípravu. Kládol som si však otázku, prečo by som to mal robiť a byť stále sám. Prišiel som na to, že ak to chcem zmeniť, musím začať tvoriť vlastnú hudbu a spolupracovať s rôznymi hudobníkmi. Začal som hrávať s tubou, kontrabasom a saxofónom. Klasike sa však stále venujem a hrávam aj sólové koncerty, na ktorých uvádzam napríklad Johanna Sebastiana Bacha. Ale tie koncerty nikdy nepozostávajú iba z klasickej hudby.

Istý čas ste účinkovali v Orchestre National de Jazz – francúzskom Národnom jazzovom orchestri. Ako si spomínate na toto obdobie?
Bolo to veľmi hlučné, strašný rachot. Mali sme tam zdvojené bicie, dve basy a gitary. Dnes by som už s bicími nehral, radšej hrám s nyckelharfou. (Smiech.) Bolo to veľmi dávno, približne pred 25 rokmi a bol som vtedy mladý.

Váš prvý výraznejší úspech zaznamenali albumy Fuera a Confluences s kontrabasistom Renaudom Garcia-Fonsom. Ako ste vnímali toto špecifické inštrumentálne duo?
S Renaudom sme sa spoznali práve v Orchestre National de Jazz v Paríži. Povedali sme si, prečo si spolu nezahrať? Cítili sme podobné porozumenie ako teraz s Marcom, pri takýchto projektoch je veľmi dôležité ľudské súznenie, ktoré musí byť vzájomné, a preto nie je dôležité, čo hráte, ale s kým hráte.

Často spolupracujete s hudobníkmi vo veľmi netradičných nástrojových kombináciách, ako napríklad so spomínaným kontrabasistom Garcia-Fonsom, so saxofonistom Louisom Sclavisom, hráčom na lutne oud Anouarom Brahemom alebo s Marcom Ambrosinim na nyckelharfe. Ktorý nástroj podľa vás najlepšie zvukovo vyhovuje akordeónu?
Pre mňa sú všetky tieto kombinácie veľmi dobré. Osobitne rád hrám so sláčikmi, s violončelom a teším sa zo spolupráce s tenorsaxofonistom Andym Sheppardom, ktorý má nádherný tón. Ďalej mám rád skvelého amerického hráča na ústnej harmonike Howarda Levyho. Ale všimnite si, že hovorím skôr o ľuďoch než o nástrojoch, pretože základom spolupráce je dobrý vzájomný pocit.

Určite by som spomenul vašu úspešnú spoluprácu s Anouarom Brahemom na výnimočných albumoch Le pas du chat noir alebo Le Voyage de Sahar. Ako by ste ju opísali?
Všetku hudbu k týmto albumom napísal Anouar sám. Bolo veľmi náročné nájsť vyváženú dynamiku v zostave, ktorú tvorí tuniská lutna oud, veľké klavírne krídlo a akordeón. Na začiatku nebolo ľahké nájsť správnu zvukovú rovnováhu a otázne bolo aj to, ako pracovať s Anouarovou osobitou melodikou. Hudba tu znie veľmi jednoducho, je krásna, exotická, plná imaginácie, no vo vnútri je plná komplikovaných rytmických štruktúr. Anouar ma na tieto albumy oslovil spolu s klaviristom Françoisom Couturierom, s ktorým hrávam vo viacerých projektoch.

S Françoisom Couturierom ste participovali na ECM albumoch Nostalghia – Song for Tarkovsky a Tarkovsky Quartet, venovaných pamiatke slávneho režiséra Andreja Tarkovského. Cítite spriaznenosť s jeho tvorbou a atmosférou jeho filmov?

Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života

 

Francúzsky akordeonista Jean-Louis Matinier (1963) vyštudoval klasickú hudbu a jazz a jeho repertoár zahŕňa obidve tieto oblasti, hoci výsledok najlepšie vystihuje pojem world music s vplyvom juhoeurópskej ľudovej hudby. Pozornosť na seba pritiahol už ako sólista v Orchestre National de Jazz, neskôr spolupracoval s Anouarom Brahemom, Françoisom Couturierom, Louisom Sclavisom, Gianluigim Trovesim, Renaudom Garcia-Fonsom, Michaelom Riesslerom alebo s francúzskou šansónovou legendou Juliette Gréco, ktorú sprevádzal na koncertoch po celom svete.

 




Aktualizované: 21. 03. 2018